znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 12/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. Ž., P., zastúpeného advokátkou JUDr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 T 110/1995 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Ž. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2007   doručená   sťažnosť   A.   Ž.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 110/1995.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 110/1995 z 26. septembra 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. októbra 2007, uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), pokusu trestného činu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 a § 247 ods. 1   písm.   b)   a   ods.   3   písm.   c)   Trestného   zákona,   trestného   činu   krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 247 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona a návodu k trestnému činu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 2 a § 247 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, za čo bol podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov nepodmienečne so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny   podľa   § 39a   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona.   Sťažovateľovi   bol   týmto rozhodnutím   zároveň   uložený   trest   zákazu   činnosti   vykonávať   podnikateľskú   činnosť v odbore obchodno-sprostredkovateľskej činnosti na dobu dvoch rokov podľa § 49 ods. 1 a §   50   ods.   1   Trestného   zákona.   Okresný   súd   súčasne   zrušil   výroky   o trestoch   odňatia slobody, ktoré boli sťažovateľovi uložené predošlými rozsudkami iných okresných súdov.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „(...)   Dňa   19. 01. 1995   bola   na   mňa   podaná obžaloba   Okresnou   prokuratúrou   T.   č.   k.   1   Pv   2013/93-66,   avšak   už   predtým   dňa 02. 12. 1993 som bol vzatý do väzby, kde som bol do 19. 10. 1995, čiže 22 mesiacov. Po prepustení   z   väzby   sa   až   do   26. 09. 2007,   kedy   bol   po   viac   ako   12   rokoch   vynesený rozsudok, konali sa pojednávania, ktorých som sa riadne zúčastňoval. Po celú túto dobu, teda 16 rokov od udalostí, za ktoré som bol stíhaný, som veľmi trpel, svoju nerozvážnosť som ľutoval a chcel som, aby sa vo veci rozhodlo. Toto sa však stalo až po veľmi dlhej dobe, pričom sudkyňa, ktorá konanie viedla, odišla do dôchodku a vec bola v r. 2003 pridelená inému sudcovi. Ja som celý čas žil v psychickom napätí a strese, čo sa prejavila na mojom zdravotnom stave, mám závažné zdravotné problémy som invalidným dôchodcom (...). Tým, že predmetná vec sa právoplatne skončila až 12. 10. 2007, pričom skutky, za ktoré som bol odsúdený, sa stali v roku 1991 a 1992, cítim sa poškodený na svojich právach na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ja som bol, ako som už uviedol vo väzbe, (...) a to do 19. 10. 1995. Odvtedy som žil v právnej neistote, strachu, v psychickej traume, nemohol som podnikať.

Odvtedy žijem životom riadneho človeka, pracujem, pomáham v nadácii v boji proti drogovým závislostiam, o čom predkladám doklady. Tým, že súd rozhodol až po viac ako 12tich   rokoch   od   spáchania   skutkov,   za   ktoré   som   bol   odsúdený,   cítim   sa   dotknutý   a poškodený na svojich právach, a preto navrhujem, aby súd vyhovel mojej žiadosti a priznal mi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk za moju nemajetkovú ujmu. Som si vedomý, že som bol právoplatne odsúdený, avšak dĺžka konania a následky tým spôsobené na mojej osobe, a to najmä zdravotné potiaže a nemožnosť podnikania ma veľmi poškodili. (...)“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Trnave porušil právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a zároveň právo na prerokovanie veci súdom   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

2. Okresný súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 150 000,- Sk a trovy konania vo výške 10 656,- Sk (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru)   môže   vyplývať   aj z   toho,   že   porušenie   uvedeného   práva   sa   namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

Sťažovateľ   úvod   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   formuloval   nasledovne: „Sťažnosť   proti   porušovaniu   ústavného   práva   chráneného   ustanovením   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaným pod č. 209/1992 Zb. a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (v tomto prípade porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Predmetom konania pred ústavným súdom je teda posúdenie namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 110/1995.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd 26. septembra 2007 v trestnej veci sťažovateľa vyhlásil rozsudok, ktorý sa stal právoplatným 12. októbra 2007.

Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý   v okamihu podania sťažnosti   ústavnému   súdu   už   o   veci   samej   nekonal,   t. j.   meritórne   rozhodol   skôr,   ako sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu. Z toho vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené práva.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   k porušeniu   namietaného práva   došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch sťažovateľa   (priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrada   trov   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.