znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 12/05-4

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Mgr. T. B., Exekútorský úrad B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv   podľa   čl. 12   ods.   2,   čl.   36   písm.   a)   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 Er 807/1997, EX 530/96 z 30. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. T. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2004 doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. T. B., Exekútorský úrad B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 807/1997, EX 530/96 z 30. júla 2004.

Sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom,   ktorý   na   základe   poverenia   okresného   súdu vykonával   exekúciu   na   návrh   oprávneného   Stredoslovenskej   energetiky,   a. s.,   Žilina, právneho   nástupcu   Stredoslovenských   energetických   závodov,   š.   p.,   Žilina   (ďalej   len „oprávnený“)   proti   povinnému   INSIGNIO,   spol.   s   r.   o.,   Banská   Bystrica   (ďalej   len „povinný“)   o vymoženie   153 032,-- Sk   s príslušenstvom.   Exekúcia   bola   vedená   na exekútorskom úrade sťažovateľa pod sp. zn. EX 530/96.

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 807/1997, EX 530/96   z   30.   júla   2004   došlo   podľa   sťažovateľa   tým,   že   okresný   súd   v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie na návrh oprávneného z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie a nepripustil možnosť odvolania proti rozhodnutiu o trovách exekúcie.

Podľa   sťažovateľa   napadnutými   časťami   uznesenia   okresného   súdu   došlo k porušeniu   aj   čl.   12   ods.   2   a čl.   36   písm.   a)   ústavy.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ argumentuje tým, že v zmysle § 37 ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom exekučného konania okrem oprávneného a povinného aj poverený exekútor, ktorý podľa § 196 citovaného zákona má vždy nárok na náhradu trov, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za výkon exekučnej činnosti. Rozdiel podľa neho spočíva len v subjekte (oprávnený a povinný), ktorý ich má uhradiť. V okolnostiach prípadu zastavením exekúcie, ktorú sťažovateľ žiadnym procesným úkonom nezapríčinil, nemôže znášať vzniknuté trovy na vlastnú ťarchu, vlastné náklady,   pretože   vykonal exekúciu   (prácu,   službu pre   oprávneného) a v súvislosti   s tým vynaložil vlastné prostriedky na zisťovanie majetkových pomerov povinného.

Ako   uvádza   sťažovateľ   z §   200   a   §   203   Exekučného   poriadku   a z   §   14   a   §   15 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov   nevyplýva   pre   súdy   oprávnenie   nepriznať   exekútorovi odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, ako ani oprávnenie nepriznať   exekútorovi   náhradu   hotových   výdavkov   vyčíslenú   podľa   §   22   citovanej vyhlášky.   Podľa   sťažovateľa   niet   zákonného   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   znášať   trovy exekúcie vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu pri jej zastavení,   keďže   sa   exekúcia   vykonáva ako   súčasť   súdnej   ochrany   garantovanej   čl.   46 ods. 1   ústavy.   Povinnosť   znášať vzniknuté   trovy   by mal iba   v prípade,   ak k zastaveniu exekúcie   dôjde   z dôvodov   pochybenia   exekútora,   resp.   v prípade,   že   súdny   exekútor vykonáva   exekučné   konanie   v rozpore   s ústavou,   Exekučným   poriadkom   a ostatnými právnymi predpismi.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu v časti výroku   o trovách   exekúcie,   ktorou   bolo   porušené   sťažovateľovo   základné   právo garantované čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 ústavy, a vec vrátil na ďalšie konanie,   prikázal   okresnému   súdu   vo veci   konať   a priznal   mu   právo   na   náhradu   trov exekúcie   vo   výške   9 681,20 Sk   na   ťarchu   oprávneného   v exekučnom   konaní   sp.   zn. EX 530/96.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z predloženého rovnopisu napadnutého uznesenia okresného súdu bolo zistené, že podľa   §   57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku   okresný   súd   uznesením sp. zn. 1 Er 807/1997, EX 530/96 z 30. júla 2004 exekúciu zastavil, pretože tak navrhol ten, kto   navrhol   jej   vykonanie,   a súčasne   nepriznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania. V poučení vyšší súdny úradník uviedol, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   pretože   okresný   súd   nechránil   a negarantoval   toto   základné   právo sťažovateľa podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie   v rámci   núteného   výkonu   rozhodnutia   -   exekúcie   (nezákonné   rozhodnutie z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   s vylúčením   práva   riadneho   opravného prostriedku).

2.   Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok [§ 254 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   upravuje   predpoklady   na   vznik   nároku   na náhradu   trov   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu.   Platí   to   aj   pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa   §   203   Exekučného   poriadku   ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie   zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú   náhradu   trov   exekúcie   sťažovateľovi   nepriznal   a voči   rozhodnutiu   nepripustil opravný prostriedok. Vychádzal pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie   oprávneného,   nie   však   povinného.   Predpokladom   uloženia   tejto   povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Okresný   súd   ako   exekučný   súd   vylúčil   akékoľvek   zavinenie   vychádzajúc   z toho,   že oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti.

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku okresným súdom   nie   je   v rozpore   s účelom   a cieľom   tohto   ustanovenia,   ktoré   vo   svojom   texte nesporne   obsahuje   aj   zákonnú   možnosť   nepriznať   náhradu   trov   zastavenej   exekúcie. Vyplýva   to   z toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť   uváženia   opierajúce   sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo   zavinenie,   rozhoduje   jeho   intenzita.   Odôvodnenie   nepriznania   nevyhnutných   trov zastavenej exekúcie plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

V tejto spojitosti nie je ústavne významná ani argumentácia sťažovateľa o povinnosti znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože okresný súd nepriznal náhradu trov podľa   §   203   ods.   1   Exekučného   poriadku   a zmienka   o nemajetnosti   povinného,   ako   to vyplýva z odôvodnenia, mala význam len z hľadiska zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie v súvislosti s konkurzom, ktorý bol vyhlásený na majetok povinného.

3. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj prístup   k súdnej   ochrane   poskytovanej   odvolacím   (opravným   súdom)   za   predpokladov ustanovených v čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že prístup k opravnému súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky upravujúce   postupy   súdu   a iných   orgánov   vykonávajúcich   súdnu   moc,   v tomto   prípade vyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie odvolania, nemožno založiť jeho prípustnosť poučením v súdnom rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.

Podľa § 254 OSP na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 202 ods. 2   OSP   proti   uzneseniu   v exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku   nie   je prípustné   odvolanie,   ak   nie   je   výslovne   v tomto   zákone   ustanovené,   že   odvolanie   je prípustné. V ustanovení § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nie je upravená prípustnosť riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie. Preto proti takému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Podľa   §   374   ods.   3   prvej   vety   OSP   proti   rozhodnutiu   vydanému   v   občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých   podmienok   ako   proti   rozhodnutiu   sudcu.   Z toho   vyplýva,   že   okresný   súd nemohol, hoci bol obsadený pri rozhodovaní o trovách zastavenej exekúcie vyšším súdnym úradníkom,   pripustiť   odvolanie,   pretože   to   nepripúšťa   ani   citované   ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.

Poučenie v napadnutom uznesení zodpovedá zákonu a aj základnému právu na súdnu ochranu.   Preto   okresný   súd   zjavne   nemohol   porušiť   základné   právo   na   súdnu   ochranu (prístup k riadnemu opravnému konaniu). Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá aj príkazu v čl. 2 ods. 2 ústavy.

4.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   36 písm. a)   ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že závery   prijaté   o neopodstatnenosti   sťažnosti v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   v celom   rozsahu vzťahujú   aj   na   záver   o neopodstatnenosti   sťažnosti   vo   vzťahu   k čl.   12   ods.   2   a čl.   36 písm. a) ústavy, ktorý už nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž okresný súd zjavne neporušil základné právo na súdnu ochranu (časť II bod 2 a 3 odôvodnenia), potom sa nemohol dopustiť ani porušenia označených článkov ústavy.

Na základe uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2005