znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 12/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Klučku v konaní o sťažnosti I. D., bytom B., zastúpenej advokátom Mgr. O. K., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   211/87 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   I.   D. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   140 000 Sk   (slovom jednostoštyridsaťtisíc   slovenských korún),   ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania I. D. vo výške 8 800   Sk   (slovom   osemtisícosemsto   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu Mgr. O. K., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. decembra 2003 doručené podanie I. D. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., zastúpenej advokátom Mgr. O. K., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl. 127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky“.   Z   jej obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) vo veci jej odškodnenia z dôvodu ťažkej ujmy na zdraví vedenej pod sp. zn. 9 C 211/87, ktorá v dôsledku nekonania súdu a konania so zbytočnými prieťahmi nie je právoplatne rozhodnutá ani po 16 rokoch od začatia konania.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Zákonní   zástupcovia navrhovateľky –   otec   Ing.   I.   D.   a matka   J.   D.   podali ešte v roku   1987   (26.   10.   1987)   na   Obvodnom   súde   Bratislava   I   (terajší   Okresný   súd Bratislava I)   „Návrh   na   uskutočnenie   súdneho   konania   vo   veci   odškodnenia   z dôvodu ťažkej ujmy na zdraví“, č. k. 9 C 211/87. Obvodný súd Bratislava I (ďalej len „súd“) dňa 9. 8. 1990 vo veci rozhodol, avšak napriek tomu, že vykonal rozsiahle dokazovanie a za 3 roky vytýčil 13 pojednávaní, nedostatočne zistil skutkový stav a dopustil sa viacerých závažných chýb   (napr.   znalecké   posudky   z ktorých   súd   vychádzal   nemali   potrebné   náležitosti,   súd nevykonal dokazovanie vo veci kontroly zdravotného stavu navrhovateľky, bezdôvodne si osvojil tvrdenia odporcu a pod.), a z týchto dôvodov na základe odvolania sa zákonných zástupcov navrhovateľky Mestský súd v Bratislave (terajší Krajský súd v Bratislave – ďalej len: „odvolací súd“) Uznesením č. 13 Co 19/91-167 zo dňa 19. 6. 1991 rozsudok súdu č. 9 C 211/87-131 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

...   Po   tomto   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   sa   konanie   súdu   začalo   vyznačovať neuveriteľnou pasivitou a ignoráciou práv navrhovateľky, keď dokazovanie súd vykonával iba sporadicky bez toho, aby sa objasnili rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré požadoval odvolací súd pre správne rozhodnutie vo veci. Od rozhodnutia odvolacieho súdu v roku 1991 súd vytýčil najbližšie pojednávanie až na 04. 03. 1997 t.j. po 6 rokoch, na ktorom zástupca   navrhovateľky   z dôvodu   nepochopiteľného   nekonania   súdu   (napriek   žiadosti navrhovateľky zo 07. 07. 1995) uviedol, že je ochotný pristúpiť i na uzatvorenie súdneho zmieru,   čo   11.   03.   1997   doložil   návrhom   na   zmier,   alebo   alternatívne,   aby   v prípade neakceptovania tohto návrhu súd uskutočnil znalecké dokazovanie.

... Na ďalšom pojednávaní konanom až o pol roka dňa 19. 09. 1997, však odporca neakceptoval   návrh   na   zmier,   na   čo   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom vykonania znaleckého dokazovania, avšak Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania z odboru kardiológie vydal opäť až o pol roka dňa 02. 03. 1998. Predmetné konanie súdu jednoznačne   preukazuje   jeho   laxný   a nezodpovedný   prístup,   keďže   už   odvolací   súd   vo svojom   zrušujúcom   uznesení   (str.   4   hore)   výslovne   uviedol,   že   „na   posúdení   veci odborníkom z odboru kardiológie treba bezpodmienečne trvať“, no súd k takému posúdeniu pristupuje   až   po   7   rokoch   od   tohto   rozhodnutia   a to   až   na   výslovný   návrh   zástupcu navrhovateľky, hoci je zo zákona rozhodnutím odvolacieho súdu viazaný a teda mal takto postupovať z úradnej povinnosti!

... Konanie súdu napriek nariadeniu znaleckého dokazovania však vykazovalo ďalšie nedostatky,   keď   súd   konal   v rozpore   s ustanovením   §   17   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 26. augusta 1996 č. 263/1996, ktorou sa vykonáva zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch a vôbec neurčil znalcovi na vypracovanie znaleckého   posudku   žiadnu   lehotu.   Navyše   súd   po   ustanovení   znalca   opäť   bezdôvodne prestal   konať   vo   veci,   a z toho   dôvodu   navrhovateľka   prostredníctvom   svojho   zástupcu podala   viacero   sťažností   na   nekonanie   súdu,   ktoré   však   postrádali akýkoľvek pozitívny účinok a posun vo veci.

... I keď znalec po urgencii súdu po roku a ¾ nakoniec v novembri 1999 vypracoval znalecký posudok, súd v zmysle vyššie doložených dôkazov nekonal a to i napriek tomu, že mal podľa oznámenia predsedu súdu vytýčiť pojednávanie už v priebehu I. polroka 2000... a nevykonával ani iné úkony vo veci, keď napr. znalecký posudok zaslal navrhovateľke na vyjadrenie až po 8 mesiacoch.

...   Súd   vo   veci   nakoniec   vytýčil   pojednávanie   až   na   03.   10.   2000   (na   ktoré   sa nedostavil ani odporca a údajne pre chorobu ani zákonná sudkyňa). Na tomto pojednávaní zástupca navrhovateľky z dôvodu absolútnej ignorácie základných práv navrhovateľky zo strany súdu a zhoršenia jeho zdravia požiadal o prerušenie konania. Súd tento jeho návrh po vyše 7 mesiacoch dňa 18. 5. 2001 zamietol, pričom vo svojom odôvodnení absolútne neprofesionálne navrhovateľke naznačuje, že (hoci súd nie je schopný ani po 14 rokoch rozhodnúť vec) môže súdne konanie kedykoľvek ukončiť späťvzatím návrhu!

Medzičasom   predsedníčka   Krajského   súdu   na   základe   podnetu   zástupcu navrhovateľky síce vydala dňa 05. 02. 2001 Uznesenie Spr 2039/99 v ktorom konštatovala prieťahy v konaní   za   ktoré sa sťažovateľovi   v mene   štátnej   správy   ospravedlnila,   avšak paradoxne samotné konanie Krajského súdu sa vyznačuje zbytočnými prieťahmi v konaní, a náprava vo veci sa dodnes neudiala.

Na základe odvolania sa zástupcu navrhovateľky (vyjadrenie k uzneseniu) odvolací súd dňa 30. 11. 2001 Uznesením č. 17 Co 267/01 uznesenie súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd na podklade uznesenia odvolacieho súdu vykonal dokazovanie a 19. 03. 2002 rozhodol o prerušení konania.

Na   základe   plnomocenstva   na   zastupovanie   zo   dňa   11.   06.   2003   navrhovateľka splnomocnila   na   zastupovanie   advokáta,   ktorý   dňa   13.   06.   2003   požiadal   súd o pokračovanie v konaní. Súd, však napriek neexistencii žiadnych prekážok, vytýčil ďalšie pojednávanie až o pol roka na 11. 12. 2003. Nakoľko štúdiom spisového materiálu bolo zistené, že konanie súdu je stále poznačené viacerými závažnými vadami, na ktoré z časti poukazoval už i zástupca navrhovateľky a ktoré neboli napravené a de facto súd nevykonal vo veci ich nápravy žiadny relevantný úkon, zaslala dňa 11. 11. 2003 navrhovateľka cestou svojho právneho zástupcu súdu stanovisko k doteraz vykonanému dokazovaniu v ktorom bolo poukázané najmä na trvajúci protiprávny stav a nedôslednosť súdu pri vykonávaní dôkazov požadovaných odvolacím súdom.

... Predložené dôkazy preukazujú, že súd základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu a to konkrétne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušil hneď viacnásobne a fakticky sústavne porušuje, keď napriek tomu, že návrh navrhovateľky bol podaný   už   v roku   1987   t.   j.   pred   16   rokmi,   do   dnešného   dňa   nielenže   nebola   vec právoplatne rozhodnutá, ale paradoxne neboli z väčšej časti vykonané ani dôkazy a zistené skutočnosti   dôležité   pre   rozhodnutie   vo   veci,   na   ktorých   vykonanie   súd   pred   12   rokmi zaviazal vo svojom uznesení odvolací súd!

Ako je zrejmé zo skutkového stavu veci konanie súdu je poznačené takmer sústavnými prieťahmi v konaní...

Súdny spor o odškodnenie z dôvodu ťažkej ujmy na zdraví poškodenej navrhovateľky nadobudol   neakceptovateľné   rozmery,   keď   vyústil   do   bezuzdného   porušovania   na spravodlivé súdne konanie, pri súčasnom poškodzovaní zdravia aj jej rodičov, zákonných zástupcov v právnej veci.“

Sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd vyhovel jej sťažnosti a rozhodol nasledovne:

„1.   Základné právo I.   D., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo,   aby   jej   záležitosť   bola prejednaná   spravodlivo   a v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3.   I.   D.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000.000,-   Sk (slovom   desaťmiliónov   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný I. D. uhradiť trovy konania vo výške 8.800,- Sk (slovom osemtisíc osemsto slovenských korún) a to na účet advokáta Mgr. O. K. vedený v TATRA BANKE a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie uznesením II. ÚS 12/04 z 20. januára 2004.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a predsedu okresného súdu súčasne vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny   zástupca   sťažovateľky   a podpredsedníčka   okresného   súdu   oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   a k priebehu konania o nej uviedla:

„... Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 211/87 na základe   návrhu   navrhovateľky   doručeného   súdu   dňa   26.   10.   1987.   Vo   veci   konal JUDr. I. B., ktorý po skončení dokazovania vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 211/87- 131 zo dňa 9. 8. 1990.

Na   základe   odvolania   doručeného   súdu   dňa   21.   12.   1990   bola   vec   predložená JUDr. V. H. odvolaciemu súdu na rozhodnutie dňa 27. 3. 1991. Mestský súd v Bratislave uznesením č. k. 13 Co 19/91-167 zo dňa 19. 6. 1001 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z úradného záznamu zo dňa 6. 1. 1993 vyplýva, že vec prevzal JUDr. Ľ. Š., ktorý vo veci vykonal úkony v zmysle záverov odvolacieho súdu.

Od   roku   1997   vo   veci   konala   JUDr.   D.   V.,   ktorá   stanovila   ďalšie   termíny pojednávania a vykonala doplnenie dokazovania.

JUDr.   V.   H.   vo   veci   ďalej   konala   od   roku   1999,   vykonala   úkony   v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a uznesením MS v Bratislave č. k. 13 Co 19/91-167 zo dňa 19. 6. 1991. Vyhotovenie znaleckých posudkov ako i kontrolných znaleckých posudkov a taktiež vysoký počet vybavovaných vecí v oddelení 9 C, si vyžiadalo väčší časový úsek medzi jednotlivými úkonmi v rámci konania, čo spôsobilo stanovenie termínu pojednávania na   3.   10.   2000.   V januári   2001   konajúca   sudkyňa   upozornila   v súlade   so   zákonom č. 385/2000 Z. z. v platnom znení, na neprimeraný počet vecí v oddelení.

Sťažovateľka   požiadala   cestou   svojho   zástupcu   o prerušenie   konania   podľa   ust. § 109 ods. 2 písm. a) O. s. p. Uznesením č. k. 9 C 211/87-274 zo dňa 18. 5. 2001 návrh na prerušenie   konania   odmietol.   Dňa   12.   7.   2001   bola   vec   predložená   Krajskému   súdu v Bratislave   a uznesením   č.   k.   17   Co   267/01-278   zo   dňa   30.   11.   2001   odvolací   súd predmetné   uznesenie   zrušil.   Konajúca   sudkyňa   v súlade   so   záverom   odvolacieho   súdu uznesením č. k. 9 C 211/87-286 zo dňa 19. 3. 2002 konanie prerušila. Súd od podania návrhu   na   prerušenie   konania   v roku   2000   do   roku   2003   (dňa   13.   6.   2003   požiadal o pokračovanie v konaní) vo veci nekonal na samotnú žiadosť zástupcu navrhovateľky ktorý požiadal   o prerušenie   konania,   a preto   v tomto   období   zo   strany   súdu   nemohlo   dôjsť k prieťahom v konaní.

Až dňa 13. 6. 2003 požiadal právny zástupca navrhovateľky listom o pokračovanie v konaní.   Na   základe   tejto   žiadosti   konajúca   sudkyňa   vzhľadom   k vysokému   počtu pridelených   vecí   stanovila   termín   pojednávania   na   11.   12.   2003.   Na   stanovenom pojednávaní   bola   vznesená   námietka   zaujatosti   voči   súdnemu   znalcovi   a z uvedeného dôvodu súd konanie odročil na neurčito. Listom zo dňa 5. 2. 2004 bol požiadaný znalec aby sa vyjadril k vznesenej námietke zaujatosti.

... Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 211/87 došlo k prieťahom v konaní. Vo veci sa od roku 1987 vystriedalo viac sudcov.   Subjektívne   zavinenie   v súčasnosti   konajúcej   sudkyne   zistené   nebolo.   Sudkyňa vybavuje   v oddelení   9   C   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   vysoký   počet pridelených vecí popri priebežnom mesačnom nápade nových vecí.

S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky, aby v prípade, že sťažnosti sťažovateľa vyhovie, aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade s platnými právnymi predpismi s poukazom na predmet sporu, potrebu vykonania znaleckého dokazovania a s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 9 C. Sudkyňa už v mesiaci október 2003 mala vytýčené veci do konca roku 2003, čím došlo k obsadeniu všetkých pojednávacích dní a z uvedeného dôvodu nebolo možné vo veci stanoviť skorší termín pojednávania.

Zdĺhavosť predmetného konania spôsobuje neúmerná zaťaženosť sudkyne z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I sudcami vzniknutého po odchode sudkýň na materskú dovolenku a do dôchodku, na Krajský súd v Bratislave a taktiež z dôvodu neúmerne vysokého nápadu vecí na občianskoprávnom úseku.

Z uvedených dôvodov žiadam ctený Ústavný súd aby pri zvážení otázky týkajúcej sa výšky   finančného   zadosťučinenia   vzal   uvedené   skutočnosti   na   vedomie   a nepriznal sťažovateľke   zadosťučinenie   z dôvodu,   že   súd   vo   veci   vzhľadom   na   závažnosť   riešenej otázky priebežne koná a konečné rozhodnutie súdu závisí od znaleckého dokazovania.“

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“ a porušenia   práva   upraveného   v čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prerokovaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a tiež práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 ide o spor o odškodnenie z dôvodu ťažkej   ujmy   na   zdraví   sťažovateľky   (stanovením   nesprávnej   diagnózy   a nesprávnym vyšetrovaním,   v dôsledku   čoho   došlo   k poškodeniu   srdca   a pľúc,   sťažovateľka   je trvalo invalidná od 7. apríla 1987).   Ide o vec, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, ktorá nie je právne zložitá (rozhodovanie o zodpovednosti za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka). Praktickú zložitosť a časovú náročnosť veci však nemožno   v takom   konaní   vylúčiť,   pretože   pri   veciach   uvedeného   typu   ide   spravidla o posúdenie   skutočností,   ktoré   si   vyžadujú   odborné   lekárske   posúdenie   a vykonanie znaleckého   dokazovania   o skutočnostiach,   ktoré   sa   stali   v minulosti   (aj   vo   vzťahu k zdravotníckym   zariadeniam,   ktoré   zanikli   alebo   ktoré   majú   iný   právny   status). Neefektívne   ustanovovanie   znalcov   a vykonávanie   znaleckého   dokazovania,   resp. kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré významnou mierou prispieva k celkovej dĺžke trvania konania však nezodpovedá zložitosti a časovej náročnosti veci a možno ho pripísať na vrub okresnému súdu. Okresný súd vo svojom stanovisku nenamietol skutkovú alebo právnu zložitosť sporu, ktorá by objektívne mohla vplývať na celkovú dĺžku konania, iba všeobecne uviedol, že „vyhodnotenie znaleckých posudkov ako i kontrolných znaleckých posudkov... si vyžiadalo väčší časový úsek medzi jednotlivými úkonmi v rámci konania“.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 9 C 211/87, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľky ako aktívne a súčinnostné, a teda ako také, ktoré výrazne neprispelo k doterajšej dobe konania pred okresným súdom. Sťažovateľka   uplatnila   aj   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   na   príslušnom   orgáne   štátnej správy súdov, ktorý konštatoval prieťahy v konaní, za ktoré sa ospravedlnil (Spr. 2039/99 z 5.   februára   2001).   Obdobie   prerušenia   konania   na   žiadosť   zákonného   zástupcu sťažovateľky podanú na pojednávaní okresného súdu 3. októbra 2000 (pričom k prerušeniu konania v označenej veci došlo až na základe uznesenia okresného súdu z 19. marca 2002) ústavný súd nehodnotí ako obdobie, ktoré je poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní, ktoré možno pripísať na vrub sťažovateľovi.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Žaloba   sťažovateľky   podaná   jej   zákonnými   zástupcami   proti   Krajskému   ústavu národného zdravia Bratislava (právna nástupkyňa Detská fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava)   pôvodne   napadla   na   Obvodný   súd   Bratislava   1   (v   súčasnosti   Okresný   súd Bratislava   I)   26.   októbra   1987   a bola   vedená   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   9   C   211/87. Obvodný súd Bratislava 1 nariadil vo veci do augusta roku 1990 celkovo 11 pojednávaní (16. decembra 1987, 29. apríla 1988, 8. júna 1988, 29. júna 1988, 14. júla 1989, 23. augusta 1988, 13. septembra 1989, 28. júna 1990, 12. júla 1990, 26. júla 1990 a 9. augusta 1990). Na pojednávaní konanom 9. augusta 1999 rozhodol vo veci samej rozsudkom tak, že návrh sťažovateľky   zamietol.   V uvedenom   období   okresný   súd   konal   v zásade   plynulo   a bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd v Bratislave ďalej na základe odvolania sťažovateľky z 21. decembra 1999 uznesením č. k. 13 Co 19/91-167 z 19. júna 1991 zrušil prvostupňový rozsudok a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (vrátená   okresnému   súdu   5.   augusta   1991).   Odvolací   súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného konštatoval: „Napriek úsiliu prvostupňového súdu o zistenie   skutočného   stavu   veci,   zostali   viaceré   rozhodujúce   skutočnosti   dokazovania neobjasnené a došlo pri tom aj k niektorým chybám, ktoré spochybňujú správnosť aj tých skutkových zistení, ktoré ako preukázané vzal za základ pre svoju úvahu a rozhodnutie súd I. stupňa.“ Konštatoval tiež, že znalecký posudok nemal predpísané náležitosti a podrobne rozviedol úlohy okresného súdu pri doplnení dokazovania.

Po   zrušení   rozsudku   vo   veci   samej   a po   vrátení   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie   okresný   súd   nekonal   plynulo   a úkony   v zmysle   vysloveného   právneho   názoru odvolacieho   súdu   začal   vykonávať   až   začiatkom   mája   1994,   v roku   1995   vykonal dožiadania za účelom získania podkladov pre vykonanie dokazovania v mesiacoch február, marec, júl a august. Prvé pojednávanie nariadené od vrátenia veci (5. august 1991) okresný súd nariadil na 4. marec 1997, t. j. po šiestich rokoch. Pre neúčasť odporcu okresný súd toto pojednávanie odročil. Sťažovateľ ďalej doručil 11. marca 1997 okresnému súdu návrh na zmier (dve alternatívy), ku ktorému sa odporca vyjadril až na pojednávaní nariadenom na 19.   september   1997.   Okresný   súd   až   v zmysle   uznesenia   o   odročení   pojednávania z 19. septembra   1997   ustanovil   „znalca   ad   hoc“   (na   návrh   sťažovateľa   a so   súhlasom odporcu)   uznesením   z 2.   marca   1998.   V nasledujúcom   období   počínajúc   doručením uznesenia znalcovi 21. mája 1998 do 17. novembra 1999, t. j. takmer počas 18 mesiacov okresný súd nevyriešil otázku nečinnosti ustanoveného znalca, keď nevyužil poriadkové opatrenia   v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   55),   resp. znalcovi   nestanovil   lehotu   na   vypracovanie   posudku.   Znalec   doručil   okresnému   súdu kontrolný zdravotný posudok 17. novembra 1999.

Okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   vo   veci   (prvé   pojednávanie   vôbec   od 19. septembra   1997,   t.   j.   po   viac   ako   troch   rokoch)   na   3.   október   2000.   Na   tomto pojednávaní,   ktoré   zastupujúca   sudkyňa   odročila   na   neurčito,   zákonný   zástupca sťažovateľky založil do spisu žiadosť o prerušenie konania. Po zaslaní spisu krajskému súdu a po   riešení   sťažnosti   sťažovateľky   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   okresný   súd   vyzval 9. apríla   2001   zákonného   zástupcu   sťažovateľky,   aby   sa   vyjadril   k dôvodu   prerušenia konania a k otázke zaujatosti   sudcov   okresného   súdu.   Po   vyjadrení zákonného zástupcu sťažovateľky z 2. mája 2001, že trvá na svojej žiadosti o prerušenie konania z 3. októbra 2000, a jeho upresnení, že žiada konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho   poriadku,   okresný   súd   uznesením   z 18.   mája   2001   jeho   návrh   zamietol.   Po odvolaní sa zákonného zástupcu sťažovateľky k predmetnému rozhodnutiu 23. júna 2001 bol   spis   predložený   11.   júla   2001   na   rozhodnutie   krajskému   súdu.   Krajský   súd   zrušil uznesením z 30. novembra 2001 (doručeným okresnému súdu 24. januára 2002) napadnuté uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po výzve z 30. januára 2002 adresovanej zákonnému zástupcovi sťažovateľky a po zaslaní dokladov o zdravotnom stave   zákonného   zástupcu   sťažovateľky   (6.   marca   2002)   okresný   súd   uznesením   č.   k. 9 C 211/87-286 z 19. marca 2002 prerušil konanie vo veci.

Okresný súd ďalej prípisom z 3. apríla 2003 požiadal sťažovateľku o oznámenie, či môže   v konaní   pokračovať.   Žiadosť   o pokračovanie   v konaní   od   právneho   zástupcu sťažovateľky z 12. júna 2003 bola doručená okresnému súdu 13. júna 2003. Okresný súd v tejto súvislosti nariadil 16. októbra 2003 pojednávanie na 11. december 2003.

Na pojednávaní 11. decembra 2003 sa sťažovateľka opätovne vyjadrila k znaleckému posudku   a jeho   náležitostiam,   pričom súčasne   vzniesla   námietku   zaujatosti   znalca. Pojednávanie   bolo   odročené   a okresný   súd   neuzavrel   otázku   znaleckého   dokazovania. Následne listom zo 6. februára 2004 vyzval znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok, aby sa vyjadril k námietke zaujatosti.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení postupu okresného súdu vzal do úvahy obe kritériá, ktoré napĺňajú čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. hodnotil obdobia nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   také   konanie   okresného   súdu,   ktoré   nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zistil,   že   z celkovej   dĺžky doterajšieho konania vo veci sp. zn. 9 C 211/87, ktoré trvá v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky už viac ako 16 rokov, okresný súd bol v prvej fáze konania (od 26. októbra 1987 do 9. augusta 1990) síce aktívny a konal bez prieťahov, dokazovaním však nevytvoril dostatočný základ pre rozhodnutie vo veci samej.

Okresný   súd   bol   v nasledujúcom   období,   keď   krajský   súd   zrušil   jeho   rozsudok z 9. augusta 1999 a vrátil mu spis na ďalšie konanie (5. augusta 1991), nečinný:

- v období od 5. augusta 1991 do 3. mája 1994, t. j. 34 mesiacov,

- v období od 17. augusta 1994 do 15. februára 1995, t. j. 6 mesiacov,

- v období od 17. augusta 1995 do 10. februára 1997, t. j. 15 mesiacov,

- v období od 21. mája 1998 do 17. novembra 1999, teda asi 17 mesiacov.

Keďže znalecké dokazovanie má tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie okresného súdu   vo   veci   samej,   obdobie   zabezpečovania   doplnenia   tohto   znaleckého   dokazovania okresným súdom v trvaní viac ako osem rokov po zrušení jeho rozsudku krajským súdom (od 5. augusta 1991 do 17. novembra 1999) hodnotí ústavný súd ako zásadné obdobie, ktoré je poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní v období asi šiestich rokov, počas ktorého okresný súd nekonal bez toho, aby jeho konaniu bránila existencia zákonnej prekážky, resp. prekážka na strane sťažovateľky. V nadväznosti na tento záver a so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, keď ani po viac ako šestnástich rokoch od podania návrhu sťažovateľky okresný súd neuzavrel dokazovanie vo forme relevantných znaleckých posudkov, ktoré sú nevyhnutným základom pre rozhodnutie vo veci samej, ani po pokračovaní v prerušenom konaní   (po   doručení   žiadosti   o pokračovanie   v konaní   okresnému   súdu   13.   júna   2003), ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/87 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci sp. zn. 9 C 211/ 87 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila nasledovne: „Súdny spor trvá v súčasnosti už   17.   rok,   čo   považujeme   za   abnormálnu   dĺžku   trvania   súdneho   procesu,   ktorá v občianskoprávnych vzťahoch pravdepodobne nemá v našom právnom systéme obdobu. Pritom sa však vôbec nejedná o vec právne náročnú..., pretože spory o náhradu škody na zdraví sú pomerne frekventované... a pri efektívnom a dôraznejšom postupe súdu mohol byť súdny proces už niekoľko rokov právoplatne rozhodnutý.

...takýto   postup   súdu   pri   navrhovateľkinom   vážnom   zdravotnom   stave   nevylučuje možnosť,   že   sa   navrhovateľka   z dôvodu   vážneho   poškodenia   srdca   a pľúc   konečného a spravodlivého rozhodnutia vo svojej veci vôbec nedožije. Z právneho hľadiska ide teda o stav, kedy súd svojou nečinnosťou odmieta výkon spravodlivosti.

- samotná navrhovateľka... odkázaná na trvalú starostlivosť svojich rodičov je dopad súdneho   nekonania   a pocit   bezmocnosti   a neistoty   o to   väčší,   že   trvanie   súdneho   sporu poznačilo psychicky i fyzicky oboch jej rodičov, ktorých ujmu právom pociťuje ako ujmu vlastnú.

Okrem toho samotný súdny proces sa začal v čase, keď bola ešte maloletá a teda si vôbec ani len sčasti nemohla uvedomiť jeho dosah, čo sa o to väčšmi v súčasnosti premieta i na jej zdraví, keď priam arogantná ignorácia jej základných práv na spravodlivý súdny proces bez zbytočných   prieťahov   a absolútny pocit   neistoty a bezradnosti   voči   súdu   pri pokuse domôcť sa nápravy ju po každom bezúspešnom pokuse i nápravu psychicky decimuje čo zhoršuje jej i tak neliečiteľný zdravotný stav.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   v konaní   vo   veci sp. zn. 9 C 211/87,   berúc do   úvahy,   že   sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby   zásadne nepričinila   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   a   povahu   prípadu   vrátane   pozície sťažovateľky   sprevádzanej   pocitom   dlhodobej   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 140 000 Sk (slovom stoštyridsaťtisíc slovenských   korún)   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi Mgr. O. K., ktoré vyčíslil sumou 8 800   Sk   (§   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2003). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2004