II. ÚS 119/93
U z n e s e n i e
Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci návrhu navrhovateľa, obyvateľa, zastúpeného JUDr.Milanom Zimanom, advokátom, Bratislava, Špitálska 37, na začatie
konania o ochrane ústavných práv a slobôd občanov, na neverejnomzasadnutí rozhodol t a k t o : Návrh ⬛⬛⬛⬛ o ochrane ústavných práv a slobôd o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛ podal dňa 18. 8. 1993 na Ústavný súd
Slovenskej republiky návrh na začatie konania o ochrane ústavných práv a slobôd
občanov. V návrhu uvádza, že od 21. 12. 1988 vykonáva funkciu sudcu z povolania,
v súčasnosti na Mestskom súde v Bratislave. V zmysle zákona č. 420/1991 Zb. o
platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov, v znení zákona č. 148/1993 Z.
z., bol mu s účinnosťou od 16. 7. 1993 priznaný základný plat podľa § 4 ods. l
citovaného zákona v druhej platovej skupine a v treťom platovom stupni vo výške
11.475 Sk.
Takto stanovený základný plat, podľa navrhovateľa, je vrozpore so zákonom č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky, najmä v nerešpektovaní ust. § 1, § 2, § 23 ods. l a § 31 tohto zákona. Rovnako je v rozpore so zákonom č. 460/1992
Zb. - Ústavou Slovenskej republiky. Plat sudcu sa má odvíjať od platu poslanca. Priemerným platom sudcu, podľa § 2, § 23 ods. l zákona č. 120/1993 Z. z., je plat poslanca, ktorý predstavuje sumu 13.500 Sk mesačne. V
mesiaci júni 1993 bol mu priznaný plat 7.200 Sk, rozdiel v jeho neprospech je 6.300
Sk. V mesiaci júl 1993 bol mu priznaný plat 9.337 Sk mesačne, rozdiel v jeho
neprospech je 4.163 Sk. Zákon č. 420/199l Zb., v znení zákona č. 148/1993 Z. z., je
v tomto zmysle protiústavný, lebo nerešpektuje rovnocenné postavenie súdnej moci
s výkonnou a zákonodarnou mocou, čím nie je v Slovenskej republike garantované
nezávislé a nestranné súdnictvo (čl. 141 ústavy).
Podľa navrhovateľa, vydaním platového dekrétu č. SPR 3672/93zo dňa 16. 7. 1993, bol porušený čl. 36 písm. a/ ústavy v spojení s čl. 28 Listiny
základných práv a slobôd. Priemerný plat 13.500 Sk je výrazom rovnocenného
postavenia jednotlivých zložiek štátnej moci, keďže ani plat poslanca, či
ministra, nie je závislý od dĺžky praxe, ako sa to posudzuje pri určovaní platu sudcu.
Krátenie základného platu je neoprávnené, prieči sa § l zákona č. 120/1993 Z. z..
Navrhovateľ je toho názoru, že nositelia štátnej moci sú si rovní a preto nemá byť
rozdiel v ich základných platoch. Žalobnou žiadosťou žiadal zrušiť napadnutý
platový dekrét číslo SPR 3672/93 zo 16. júla 1993.
Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 25 ods. l zákona č.38/1993 Z. z. je povinný každý návrh predbežne prerokovať na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Ak návrh nebol odmietnutý, je prijatý na
ďalšie konanie.
Pri príprave konania na predbežné prerokovanie návrhuústavný súd zisťuje
- či sú splnené zákonom stanovené podmienky konania pred ústavným súdom
- či návrh podala oprávnená osoba (§ 18 zák. č. 38/1993 Z. z.)
- či návrh je prípustný (§ 24 ods. 1 a 2 zák. č. 38/1993 Z. z.)
- či obsahuje všeobecné náležitosti (§ 2O zákona)
- či obsahuje náležitosti podľa osobitných ustanovení zákona (§ 37 ods. 2, § 50)
- a či účastník konania je zastúpený pred ústavným súdom (§ 22 zákona).
Na základe výsledku preskúmania podmienok konania pred
ústavným súdom treba konštatovať:
l. Návrh obsahuje predpísané náležitosti (stanovenépodmienky konania), podala ho oprávnená osoba, ktorá si zvolila kvalifikovaného
zástupcu na konanie pred ústavným súdom.
2. Navrhovateľ svoje podanie označil ako návrh na začatiekonania o ochrane ústavných práv a slobôd a žalobnú žiadosť formuloval vo
forme zrušenia platového dekrétu.
3. V návrhu navrhovateľ udáva, že platovým dekrétomstanovený základný plat je v rozpore so zákonom č. 120/1993 Z. z. o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky i so zákonom č.
460/1992 Zb. - Ústavou Slovenskej republiky.
4. Podľa navrhovateľa patrí mu základný plat mesačne 13.500Sk. Uchádza mu tým mesačne určitá suma, ktorú v mesiaci jún vyčíslil na 6.300
Sk a v mesiaci júl na 4.163 Sk.
Navrhovateľ sa cíti dotknutý nepriznaním takého platu, aký
bol stanovený zákonom č. 120/1993 Z. z. poslancom. Oprávneným subjektom
podľa čl. 130 ods. l písm. f/ Ústavy SR je každý, o ktorého práve sa má konať v
prípadoch ustanovených v čl. 127. Vzhľadom na žalobný petit, mohlo by sa
podanie navrhovateľa považovať za ústavnú sťažnosť podľa čl. 127, no podľa
obsahu podania mohlo by ísť aj o konanie o súlade právnych predpisov, podľa
druhej hlavy prvého oddielu zákona č. 38/1993 Z. z..
Podľa čl. 127 Ústavy SR ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachproti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy a orgánov
územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Prioritu tu majú všeobecné súdy,
kým ústavný súd má len subsidiárne postavenie. Zrejme si to uvedomil aj
navrhovateľ, keď súčasne podal žalobu na všeobecný súd a žalobný petit označil ako
mzdový nárok podľa § 80 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Ak by si súd osvojil návrh v tom zmysle, že ide o ústavnúsťažnosť, musel by odpovedať na dve otázky:
l. či je možné napadnutý platový dekrét považovať zaprávoplatné rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy (čl. 127ústavy)
2. či je možné považovať predsedu Mestského súdu v Bratislave za orgán štátnej správy, ktorý je kompetentný vydávať rozhodnutie, aké
má na mysli čl. 127 ústavy.
Podľa § 8 zákona č. 80/1992 Zb., ústredným orgánom štátnejsprávy súdov je Minister spravodlivosti SR, orgánmi štátnej správy súdov sú
predseda a podpredseda Najvyššieho súdu SR a predsedovia a podpredsedovia
krajských súdov a Mestského súdu v Bratislave. Štátnu správu krajských a
okresných súdov vykonáva ministerstvo spravodlivosti priamo, alebo
prostredníctvom predsedov týchto súdov (§ 9 zákona). Predseda krajského súdu
vykonáva štátnu správu krajského súdu a okresných súdov v jeho obvode (rovnako
to platí o Mestskom súde v Bratislave) tým, že zabezpečuje riadny chod krajského
súdu po stránke hospodárskej a finančnej (§ 14 zákona). Z toho jednoznačne
vyplýva, že predseda Mestského súdu v Bratislave má oprávnenie zo zákona,
vydávať rozhodnutia, aké má na mysli čl. 127 Ústavy SR.
Ďalšou spornou otázkou, na ktorú treba odpovedať je:
l. Je platový dekrét správnym rozhodnutím ?
2. Ak by bol dekrét správnym rozhodnutím v takej podobe, akobol vydaný, je právoplatný a vykonateľný, má náležitosti správneho rozhodnutia
(výrok, odôvodnenie, poučenie o opravných prostriedkoch) ?
Obsahom správneho konania podľa zákona č. 71/1967 Zb. osprávnom konaní (správny poriadok) je rozhodnutie o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach právnických a fyzických osôb, v oblasti
štátnej správy. Práva, právom chránené záujmy a povinnosti sa dotýkajú verejných
záujmov a rozhodovaním o nich sa zabezpečuje splnenie úloh štátnej správy.
Na rozhodnutie v oblasti samosprávy zákonodarstva obvykle sa použije ustanovenie
o správnom konaní vtedy, ak je všeobecný záujem na tom, aby rozhodnutie orgánu
samosprávy bolo preskúmateľné určeným správnym orgánom.
Platový dekrét nie je rozhodnutím v zmysle citovanéhozákona, pretože rozhodnutie musí v zmysle § 47 ods. l obsahovať výrok, odôvodnenie a označenie o odvolaní (rozkladu). Ide o rozhodnutie organizačnej povahy, upravujúce vnútorné pomery orgánu, chýbajú mu predpísané náležitosti, naviac každému
takémuto rozhodnutiu musí predchádzať správne konanie. To v tomto prípade nebolo a nebol ani dôvod pre jeho konanie. Platovým dekrétom predsedníčka Mestského súdu v Bratislave, vychádzajúc z jeho presného znenia, navrhovateľovi oznamuje, že v zmysle zákona č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov, v znení zákona č. 148/1993 Z. z., s účinnosťou od16. 7. 1993 mu patrí základný plat podľa § 4 ods. l v 2. platovej skupine a v 3.
platovom stupni vo výške 11.475 Sk mesačne.
Zákon o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov, vznení zákona č. 148/1993 Z. z., presne stanovuje podmienky na 6určenie platu sudcu podľa praxe, i z hľadiska stupňa súdu, na ktorom pôsobí. To pri určení platu navrhovateľa bolo rešpektované. Navrhovateľom vymenované články ústavy (36a, 141, 144) nehovoria o konkrétnych platových náležitostiach sudcov, čo je pochopiteľné. (S tým sa zaoberajú už spomínané zákony.) Článok 36a ústavy hovorí, že zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Článok 141 a 144 ústavy hovorí o nestrannom a nezávislom súdnictve. Logickú väzbu medzi nimi a čl. 636 ťažko nájsť. Dôstojná životná úroveň sa nemôže posudzovať subjektívnym názorom jednotlivca. Zákon č. 120/1993 Z. z., konkrétne jeho § 23 ods. l, stanovuje priemerný plat sudcu a síce tak, že ním je plat poslanca uvedený v § 2. V odstavci 2 sa však uvádza, že platové pomery sudcov ustanoví osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 148/1993 Z. z.. V § 4 zákona sú uvedené príslušné hľadiská pre stanovenie platu. Orgán štátnej správy nemá tu možnosť voľnej úvahy. Zákon presne určuje platy 7sudcom podľa praxe a stupňa súdu, na ktorom pôsobí.
Pokiaľ ide o žalobný petit, ten nie je v súlade s dôvodminávrhu. V dôvodoch navrhovateľ vyslovuje názor, že zákon č. 420/1991 Zb., v znení zákona č. 148/1993 Z. z., je protiústavný a na základe nich vydaným platovým dekrétom bol porušený čl. 36 písm. a/ ústavy v spojení s čl. 28 Listiny základných
práv a slobôd. O čl. 36 písm. a/ ústavný súd už vyslovil názor. Článok 28 Listiny základných práv a slobôd hovorí tiež rovnako, že zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a na uspokojivé pracovné podmienky s tým, že podrobnosti stanoví zákon. Navrhovateľ označil svoje podanie za návrh na začatie konania o ochrane
ústavných práv a slobôd občanov, ale v petite požaduje zrušenie platového dekrétu
Mestského súdu v Bratislave.
O návrhu na zrušenie platového dekrétu č. SPR 3672/93 zo16. 7. 1993 ústavný súd nemá kompetenciu rozhodnúť. Ide o pracovnoprávnu
vec, o ktorej má konať a rozhodnúť všeobecný súd podľa Zákonníka práce, najmä
keď v návrhu uvádza, že mu patrí doplatok na plate za mesiac jún a júl 1993. V
doplnenom písomnom podaní zo 14. 9. 1993 navrhovateľ uviedol, že 13. 8. 1993,
prakticky so súčasným písomným podaním na ústavný súd, zaslal aj žalobu na
Obvodný súd Bratislava I a žalobný petit označil ako mzdový nárok podľa § 80
písm. b/ OSP. Odporcu označil Mestský súd Bratislava. V žalobe poukazuje na
nesúlad zákona č. 148/1993 Z.z. s ústavou.
Navrhovateľ v písomnom podaní vyslovuje názor o nesúladezákona č. 420/1991 Zb. v znení zákona č. 148/1993 Z. z. so zákonom č. 120/1993
Z. z. a s Ústavou SR. Nedovoláva sa však vydania nálezu Ústavného súdu SR,
ktorým by bol vyrieknutý takýto nesúlad. Svojím tvrdením o neústavnosti zákonov
chce len docieliť zrušenie platového dekrétu.
Ak navrhovateľ bude vedieť preukázať v čom je zákon č. 420/1991 Zb. v z není zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 148/1993 Z. z.
protiústavný, má možnosť obrátiť sa s podnetom na subjekty vymenované v čl. 130
ústavy, napríklad na Generálneho prokurátora SR. Občan nemôže podať návrh na
vyslovenie nesúladu právneho predpisu s vyššou právnou normou (čl. 125 ústavy).
Podľa čl. 130 ods. l písm. f/ ústavy, občan má právo podať návrh na ústavný súd
len podľa čl. 127 ústavy, t. j. ak boli rozhodnutím orgánu štátnej správy porušené
jeho základné práva a slobody a ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Podľa čl. 144 ods. 3 ústavy, súd (nie občan, aj keď je sudcom z povolania) môže
sa obrátiť na ústavný súd, ak sa domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis odporuje zákonom. V takom prípade preruší súdne konanie. Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky je preň, i pre ostatné súdy, záväzný.
Z toho, čo už bolo povedané, je nesporné, že návrhnavrhovateľa napáda platový dekrét, ktorý nie je rozhodnutím správneho orgánu v zmysle čl. 127 Ústavy. Žiada ho zrušiť. Kompetencia
ústavného súdu nie je daná. Návrh navrhovateľ označil ako návrh na začatie konania
o ochrane ústavných práv a slobôd, spochybňujúc súčasne zákon č. 148/1993 Z. z.,
ktorý považuje v určitých ustanoveniach za protiústavný. Návrh o vyslovenie
nesúladu nižšej právnej normy s ústavou môžu podať len subjekty uvedené v čl. 130
ústavy.
Ústavný súd SR predbežne na neverejnom zasadnutí prerokovalnávrh navrhovateľa podľa § 25 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z. a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ho odmietol z dôvodu, že ústavný súd nie je príslušný na konanie. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach dňa 10. novembra 1993
Za správnosť vyhotovenia JUDr. Július Č e r n á k predseda senátu