znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 119/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti A.R., spol. s r. o., Športová 608/04, Viničné, právne zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom,   Advokátska   kancelária,   Štúrova   20,   Košice,   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 33/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 33/2010 p o r u š i l základné   právo   obchodnej spoločnosti   A.R.,   spol.   s   r.   o., na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   11   C   33/2010 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti A.R., spol. s r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti A.R., spol. s r. o., trovy konania v sume 284 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Tibora Šafárika, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 119/2014-9   z 5.   februára   2014 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti A.R., spol. s r. o., Športová   608/04,   Viničné (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 315/98. Ústavný súd však zo súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla nepresné číslo napadnutého konania, pretože po identifikácii obsahu sťažnosti s obsahom zapožičaného spisu vyšlo najavo, že napadnuté konanie je na okresnom súde evidované pod sp. zn. 11 C 33/2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva najmä, že «Spoločnosť sťažovateľa viedla v minulosti spor so spoločnosťou AGROKONTAKT s. r. o. Rožňava o zaplatenie vyššieho finančného obnosu.   Konanie prebiehalo pred Krajským súdom v Košiciach pod sp.   zn. 10Cb 315/98. Tento súd nevzal ohľad na evidentné, preukázateľné kroky odporcu zbaviť sa majetku a odmietol vydať príslušné predbežné opatrenie. Najvyšší súd sa s rozhodnutím stotožnil. Tak sa stalo, že so zbytočnými prieťahmi prebiehajúce konanie (konštatoval to nález ÚS č. I.ÚS 196/05 a rozsudok ESĽP č. 13960/06 z 9. 1. 2010) skončilo v čase, keď už bolo možné iba vziať na vedomie, že žalovaná firma žiadny zabaviteľný majetok nemá, naviac bola v roku 2009 likvidovaná. Tieto fakty oznámil exekútor JUDr. B. (Ex 0273/07)! Pohľadávka 74.659,62 eur ostala teda neuspokojená.

Vychádzajúc z okolností prípadu, podal sťažovateľ najskôr žiadosť o prerokovanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti (prirodzene neprijatú, resp. odmietnutú) a 1. 3. 2010 žalobu podľa Zák. č. 514/2003 Z. z.

Okresný súd   Bratislava II.   začal   ohľadne   tejto   žaloby konanie.   Na   jeho   priebeh z hľadiska efektivity, výraz ktorej nachádzame v § 100, najmä však v § 114 ods. 1 OSP (posilnenej § 6 OSP,   patriacim do základných ustanovení procesného predpisu) možno vztiahnuť tie judikáty Ústavného súdu, ktoré nepovažujú počet pojednávaní za kritérium plynulosti.

Sledujúc štandardné oblasti hodnotenia existencie/neexistencie zbytočných prieťahov v konkrétnom konaní, možno uviesť:

a/ Nejde, o spor zložitý či náročný po stránke právnej ani po stránke skutkovej. Za situácie - inak viacmenej stabilnej - rozdielnych stanovísk účastníkov môže súd ešte pred prvým pojednávaním obstarať znalecký posudok o „bonite“ pohľadávky a okamihu straty solventnosti   bývalého   žalovaného.   Napokon   k   druhu   sporu   existuje   dostatočná rozhodovacia činnosť a jej závery.

b/ Sťažovateľ bol v rozsahu svojich možností - ako zo spisu vyplýva - náležite aktívny a spolupracoval.

c/ „Činnosť“ súdu je jedným dôvodom, pre ktorý predmetný spor zbytočné prieťahy vykazuje. Je pritom vhodné pripomenúť predmet a pôvod žalobného nároku, stojaceho resp. opierajúceho sa o ustanovenia o škode, vzniknuvšej pre konanie s prieťahmi.

Súd rozhodol čiastočným rozsudkom. Znamená to teda - ako sa dalo očakávať, bol napadnutý   odvolaním   -   že   spor   neskončil,   ale   trvá.   „Delenie“   sporu   pritom   nevdojak evokuje podozrenie z alibizmu. Celkom jednoznačne totiž nie sú splnené podmienky a ciele čiastočného rozhodovania. Takto sa celkom zbytočne konanie predĺži o jedno odvolacie konanie.

ESĽP vo veci citovanej vyššie v dôsledku formulácie sťažnosti posúdil celé konanie bez zvláštneho ev. osobitného hodnotenia postupu na rôznych stupňoch súdnej sústavy. Ak k tomu   priradíme   rozhodnutia,   považujúce   výkon   rozhodnutia   na   integrálnu   súčasť základného konania (Zapia vs.   Taliansko),   nezdá sa byť v rozpore s logikou názor,   že napriek odlišnému žalovanému je spor podľa Zák. č. 514/03 Z. z. integrálnou súčasťou sporu   pôvodného.   „Integrujúcim“   prvkom   je   súd   samotný   so   svojím   postupom,   resp. postupmi, v globálnom zmysle reprezentujúci „súdnu moc“.

Medzitýmnym resp. čiastočným rozsudkom sa prirodzene súdne konanie neskončí. Oprávnene   preto   tvrdím,   že   tri   roky   jeho   trvania   (jeho   druhej   časti)   nie   je   dobou primeranou.

Podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   má   každý   právo   na   prejednanie   jeho   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Korelátom   uvedeného   základného   práva   na   úrovni   práva „jednoduchého“ sú ustanovenia § 6, 100 a 114 OSP, ktoré o primeranom tempe konania hovoria výslovne.

Navrhnutý petit (časť príkaz konať bez prieťahov) nemôže vzhľadom na okolnosti prípadu - škoda, vzniknutá pre prieťahy - predstavovať primeranú reparáciu oprávneného rozhorčenia a sklamania z „recidívy“. Preto navrhujem výnimočne priznať zadosťučinenie vo výške 2.000 eur.

Preto s poukazom na uvedené základné právo a na čl. 127 Ústavy SR navrhujem vydať nález, ktorým Ústavný súd

1/ Vysloví, že Okresný súd Bratislava II, Drieňová 5, porušil v konaní, vedenom sp. zn. 11C 33/2010, základné právo sťažovateľa, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, 2/ Prikáže tomuto súdu konať bez zbytočných prieťahov, 3/ Prizná sťažovateľke z titulu primeraného zadosťučinenia sumu 2.000 EUR, 4/ Prizná sťažovateľke právo na náhradu trov konania.».

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   prípisom   sp.   zn.   Spr.   2078/2014 z 5. júna 2014 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu zo 7. augusta 2014.

3.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla tieto skutočnosti: „(...) Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že návrh bol na tunajší súd podaný dňa 01. 03. 2010, pričom súd vykonával v rokoch 2010, 2011 a 2012 úkony v spise   a   stanovoval   termíny   pojednávaní   priebežne,   bez   prieťahov.   Je   pravdou,   že   od podania   návrhu   do   vytýčenia   prvého   termínu   pojednávania   uplynulo   8   mesiacov,   kedy žalobca opravoval návrh, dokladal listiny do spisu, pričom dĺžku času do vytýčenia prvého pojednávania ovplyvnilo aj množstvo vecí vybavovaných zákonnou sudkyňou v oddelení. Ďalej   súd   konal   priebežne,   dňa   11.   01.   2013   na   pojednávaní   vyhlásil   čiastočný rozsudok, voči ktorému bolo podané odvolanie. Spis bol dňa 04. 07. 2013 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave.

Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím s jeho upustením. (...)“

3.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   podaní   k vyjadreniu   predsedníčky okresného súdu zaujal toto stanovisko:

«Vo veci A. R. Viničné vs. OS Bratislava II. o porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR som obdržal výzvu na využitie možnosti odpovedať na stanovisko proti strany.

Celkom   stručne:   Bez   osobitnej   potreby   konkretizovať   judikatúru   Ústavného   súdu vo veciach tohto druhu opieram sa o tie, ktoré

a/ neuznávajú akékoľvek množstvo pojednávaní, ak nie sú efektívne a b/   hodnotia   dodržanie   namietaného   základného   práva   aj   z   hľadiska   kontinuity so „základným“ sporom, v ktorom má ďalší svoj pôvod. Nemožno považovať za prijateľné, aby sa následky prieťahov v konaní riešili s prieťahmi.

Vo vyjadrení nenachádzam reakciu na minimálne nehospodárnosť pri voľbe ničím nevynúteného medzitýmneho rozsudku.

Oznamujem, že netrvám na ústnom konaní. (...)»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   pod   sp.   zn.   10 Cb 315/98   (neskôr vedeného pod sp. zn. 11 C 33/2010):

Dňa   1.   marca   2010   sťažovateľka   podala   na   okresnom   súde   proti   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) žalobný návrh „o náhradu škody z nesprávneho úradného postupu“ (ku ktorému malo dôjsť zbytočnými prieťahmi v konaní pred všeobecným súdom). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 C 33/2010 a na rozhodnutie bola pridelená sudkyni JUDr. Zlate Mrázovej.

Dňa   7.   júna   2010   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   spresnenie   označenia odporcu.

Dňa 9. októbra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. december 2010. Okresný súd vyzval odporcu, aby sa písomne vyjadril k veci.

Dňa 30. novembra 2010 sa odporca vyjadril k žalobnému návrhu.Dňa 3. decembra 2010 okresný súd zaslal vyjadrenie odporcu sťažovateľke. Dňa 15. decembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. február 2011.

Dňa 2. februára 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. marec 2011.

Dňa 3. marca 2011 sťažovateľka doručila súdu listinné dôkazy. Dňa 22. marca 2011 okresný súd vyžiadal od obchodného registra a od súdneho exekútora listinné dôkazy. V rovnaký deň bolo zástupcom účastníkov konania telefonicky oznámené, že „pojednávanie vytýčené na deň 23.03.2011 o 11,30 hod. sa nebude konať“.Dňa 23. marca 2011 bolo pojednávanie odročené na 27. jún 2011.Dňa 29. marca 2011 súdny exekútor oznámil okresnému súdu, že „exekučný spis EX 0273/07 Vám bol zaslaný ešte 17.2.2011“.

Dňa 1. apríla 2011 sa okresný súd obrátil na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Rožňava   (ďalej   len   „polícia“),   aby   oznámilo,   aké   motorové   vozidlá   mala   obchodná spoločnosť   AGROKONTAKT   s.   r.   o.,   Rožňava,   v určenom   období.   V rovnaký   deň   sa obrátil na Správu katastra nehnuteľností v Rožňave (ďalej len „kataster nehnuteľností“), aby oznámila aké nehnuteľnosti vlastnila uvedená obchodná spoločnosť.

Dňa   13.   apríla   2011   Daňový   úrad   Rožňava   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   zaslal okresnému   súdu   fotokópie   daňových   priznaní obchodnej   spoločnosti   AGROKONTAKT s. r. o.Dňa 15. apríla 2011 polícia reagovala na výzvu okresného súdu.Dňa 20. apríla 2011 správa katastra reagovala na výzvu okresného súdu.Dňa   2.   mája   2011   sa   okresný   súd   obrátil   na   Geodetický   a kartografický   ústav v Bratislave (ďalej len „geodetický ústav“), aby oznámil, aké nehnuteľnosti mala obchodná spoločnosť AGROKONTAKT s. r. o., v určenom období vo vlastníctve. V rovnaký deň sa obrátil okresný súd na daňový úrad so žiadosťou o zaslanie daňových priznaní uvedenej obchodnej spoločnosti.

Dňa 9. mája 2011 geodetický ústav reagoval na výzvu okresného súdu.Dňa 20. mája 2011 boli okresnému súdu doručené fotokópie daňových priznaní.Dňa 27. júna 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 3. augusta 2011 daňový úrad reagoval na výzvu okresného súdu.Dňa 15. augusta 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 14. november 2011.Dňa 14. novembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. december 2011.

Dňa 14. decembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. január 2012.

Dňa 30. januára 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. február 2012.

Dňa 10. februára 2012 okresný súd uznesením č. k. 11 C 33/2010-196 konanie sčasti zastavil a zároveň pripustil zmenu návrhu.

Dňa 17. februára 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. máj 2012.

Dňa   19.   marca   2011   daňový   úrad   zaslal   okresnému   súdu   fotokópie   daňových priznaní.

Dňa 7.   mája   2012   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 30. máj 2012.

Dňa 15. mája 2012 okresný súd uznesením č. k. 11 C 33/2010-270 ustanovil vo veci znalca   na   posúdenie „štruktúry   majetku   a záväzkov“ obchodnej   spoločnosti AGROKONTAKT s. r. o.

Dňa 28. mája 2012 bolo okresnému súdu doručené odborné stanovisko č. 8/2012.Dňa 30. mája 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. júl 2012.

Dňa 5. júna 2012 okresný súd vyzval odporcu, aby sa písomne vyjadril k odbornému stanovisku č. 8/2012.

Dňa 20. júna 2012 sa odporca vyjadril k vykonanému dokazovaniu a k meritu veci.Dňa   26.   júna   2012   bolo   vyjadrenie   odporcu   zaslané   sťažovateľke   na   zaujatie stanoviska.

Dňa   3.   júla   2012   sa   sťažovateľka   vyjadrila   k   odbornému   stanovisku   č.   8/2012 a 11. júla 2012 zaujala písomné stanovisko k vyjadreniu odporcu.

Dňa 17. júla 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 14. september 2012.Dňa 14. septembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 20. septembra 2012 si okresný súd vyžiadal od Centrálneho depozitáru cenných papierov Slovenskej republiky (ďalej len „centrálny depozitár“) informáciu „o majiteľoch cenných papierov Agrokontakt s.r.o.“.

Dňa 2. októbra 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. december 2012.Dňa 5. októbra 2012 centrálny depozitár reagoval na výzvu okresného súdu.Dňa 15.   októbra   2012   bola   okresnému   súdu   doručená   dokumentácia   týkajúca   sa obchodnej spoločnosti Rov Agro s. r. o., Rožňava (ďalej len „Rov Agro s. r. o.“).

Dňa 30. októbra 2012 okresný súd vyzval Rov Agro s. r. o., na podanie správy.Dňa 16. novembra 2012 (taktiež 3. a 4. decembra 2012) Rov Agro s. r. o., reagovala na výzvu okresného súdu.

Dňa   27.   novembra   2012   okresný   súd   oznámil   účastníkom „zmenu   termínu pojednávania“, pričom nový termín pojednávania nariadil na 11. január 2013.

Dňa 11. januára 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil vo veci „čiastočný rozsudok“ č. k. 11 C 33/2010-560.

Dňa   14.   februára   2013   zákonná   sudkyňa   požiadala   o predĺženie   lehoty   na vyhotovenie   uvedeného   rozhodnutia   do   25.   marca   2013   z dôvodu „právnej   náročnosti veci“.Dňa 9. apríla 2013 bol čiastočný rozsudok písomne vyhotovený.Dňa 26. apríla 2013 odporca podal proti čiastočnému rozsudku č. k. 11 C 33/2010-560 odvolanie.

Dňa 17. mája 2013 okresný súd odvolanie odporcu zaslal sťažovateľke na vyjadrenie.Dňa 4. júla 2013 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, aby rozhodol o podanom opravnom prostriedku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   konania pred   ústavným súdom   bolo posúdenie,   či   vo   veci   o náhradu škody postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 33/2010 dochádza k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je náhrada škody, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 19/00 a iné).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania, nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky (jej zástupcu) v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v napadnutom   konaní bez   akýchkoľvek zákonných   alebo   iných   relevantných   dôvodov   nečinný   v počiatočnom   štádiu   konania, konkrétne od 1. marca 2010 do 9. októbra 2010.  

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   tiež pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Okrem   uvedenej   nečinnosti   možno   dospieť   k záveru,   že   okresný   súd   postupoval v danej   veci   aj   neefektívne,   najmä   keď   bez   uvedenia   dôvodu   opakovane   odročil   už nariadené pojednávania (22. marca 2011, 27. novembra 2012) a v rámci súčinnosti s inými štátnymi   orgánmi   požiadal   o dokumenty,   ktoré   už   boli   založené   v spise,   a na   vrub okresnému súdu treba pripísať aj to, že písomné vyhotovenie čiastočného rozsudku trvalo takmer štyri mesiace.

Uvedená   nečinnosť   alebo   neefektívna   činnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne jedného roka nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, resp.   k neefektívnej   činnosti,   a teda   k zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Na „množstvo vecí vybavovaných zákonnou sudkyňou“, na ktoré v danej veci poukázal okresný súd, nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS   23/03   a   v   ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu),   že   nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Okrem   uvedeného   ústavný   súd opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení okresného súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Keďže v danej veci bol vydaný zatiaľ iba čiastočný rozsudok, v nadväznosti na uvedený   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany   sťažovateľke   ústavný   súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, pretože   podľa   jej   názoru «navrhnutý   petit   (časť   príkaz   konať   bez   prieťahov)   nemôže vzhľadom na okolnosti prípadu - škoda, vzniknutá pre prieťahy - predstavovať primeranú reparáciu oprávneného rozhorčenia a sklamania z „recidívy“».

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   ako   aj   vzhľadom   na   povahu   veci   považuje   za primerané vo výške 1 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti zo 17. októbra   2013   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   zo 17. augusta 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 417,98 €. Sťažovateľka si však uplatnila nárok na náhradu trov konania vo výške 284 €. Ústavný súd jej preto priznal ňou uplatňovanú sumu (bod 3 výroku nálezu).  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014