znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 119/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 12745/2012 až sp. zn. Rvp 12751/2012 a sp. zn. Rvp 12753/2012 až sp. zn. Rvp 12794/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec   a   jeho uzneseniami   a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a jeho uzneseniami a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12745/2012 až sp. zn. Rvp 12751/2012 a sp. zn. Rvp 12753/2012 až sp. zn. Rvp 12794/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12745/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

2. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 10. septembra   2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a čl.   14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a   jeho uzneseniami   a postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami. Zoznam spisových značiek konaní pred okresným súdom a krajským súdom a tomuto zodpovedajúce spisové značky konaní pred ústavným súdom tvorí prílohu tohto uznesenia.

3. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmlúv   o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   na   zabezpečenie   ktorých   bola účastníkmi   zmluvného   vzťahu   uzatvorená   rozhodcovská   doložka,   resp.   rozhodcovská zmluva.

Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúcie, pričom exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu.   V priebehu   exekučných   konaní okresný   súd napadnutými rozhodnutiami exekúcie zastavil. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia.

4. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo na spravodlivé súdneho konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou   takého   právneho   základu   však   po   vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady   93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   okrem   iného   odôvodnila   aj   tým,   že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc   posudzovať zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

V   závere   svojej   argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu,   ani   od   vydania   poverenia   na   výkon   exekúcie   nenastali   žiadne   nové   právne   ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše „odvolací   súd   konal   v rozpore   s ust.   §   214   ods.   1   OSP,   čím   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu (uvedenými v zozname, ktorý tvorí prílohu tohto uznesenia) a porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom a uzneseniami krajského súdu (uvedenými v zozname, ktorý tvorí prílohu tohto uznesenia), zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie   konanie   a priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

6. Sťažovateľka následne svoje sťažnosti doplnila podaniami z 15. novembra 2012, v ktorých   doplnila právnu argumentáciu k podaným ústavným sťažnostiam okrem iného o tvrdenie, že „Súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci samej pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť. Podľa ust. §57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od   09.08.2012   ak   súd   rozhoduje   podľa   odseku   1   písm.   g)   a k),   nariadi   pojednávanie. Po právoplatnosti   uznesenia   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   súd   exekúciu   zastaví. Podľa   ust.   §   243   ods.   1   Exekučného   poriadku   (prechodné   ustanovenie   účinné od 09.08.2012) tento zákon sa vzťahuje aj na konanie začaté predo dňom účinnosti tohto zákona...   Súd   nenariadil   ústne   pojednávanie   a tento   nedostatok   nekorigoval   ani   súd druhého stupňa.“.

II.

6. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 12745/2012   až   sp.   zn.   Rvp   12751/2012   a sp.   zn.   Rvp   12753/2012   až   sp.   zn. Rvp 12794/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

8.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

12.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

16.   Podľa   čl.   14 dohovoru   užívanie   práv a slobôd   priznaných   týmto   dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

17.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

18.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutými   uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd vyhlásil exekúcie za neprípustné a rozhodol o ich zastavení, boli porušené jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav   bez   aplikácie   relevantnej   právnej   normy   a bez   vykonania   dokazovania   a svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich   pohľadávok   sťažovateľky   a v konaniach   mala   mať   sťažovateľka   výrazne nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu

19. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

20.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

21.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenia   okresného   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

22.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   zistil,   že   argumenty   sťažovateľky   sú totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila   len   iné   rozhodnutia   krajského   súdu   v skutkovo   a právne   obdobných   veciach, v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Ústavný súd preto pri odôvodnení rozhodnutia o namietanom porušení základných práv sťažovateľky v tejto časti postupoval rovnako ako vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 516/2012.

23. Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   nepovažoval za potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   v   prípade   týchto   sťažností sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 416/2012   z 12.   septembra   2012,   I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012, I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   zastavení   exekúcií   v stovkách   prípadov,   pretože rozhodcovské   rozsudky   alebo notárske   zápisnice z rôznych   dôvodov   neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základných práv   postupom   a uzneseniami   krajského   súdu   bez   podrobnejšej   argumentácie   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013

Príloha:

Zoznam spisových značiek konaní pred Ústavným súdom   Slovenskej republiky sp. zn. Rvp 12745/2012   až   Rvp   12751/2012   a   Rvp   12753/2012   až   Rvp   12794/2012 a zodpovedajúcich spisových značiek konaní pred Okresným súdom Lučenec a Krajským súdom v Banskej Bystrici:

sp. zn. Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Okresného súdu Lučenec Dátum rozhodnutia sp. zn. Krajského súdu v Banskej Bystrici Dátum rozhodnutia

Rvp 12745/201213 Er 916/20082.2.20122 CoE 283/201221.6.2012Rvp 12746/201214Er 956/200823.2.20122 CoE 277/201221.6.2012Rvp 12747/201214 Er 837/200722.2.201217 CoE 105/201229.6.2012Rvp 12748/201217 Er 889/200828.2.201216 CoE 157/201228.6.2012Rvp 12749/201213Er 945/20073.2.201217 CoE 104/201229.6.2012Rvp 12750/201221 Er 199/200817.2.201217 CoE 120/201229.6.2012Rvp 12751/201221 Er 479/200717.2.201217 CoE 121/201229.6.2012Rvp 12753/201217 Er 199/200819.3.201214 CoE 224/201218.6.2012Rvp 12754/201217 Er 919/200815.3.201216 CoE 163/201228.6.2012Rvp 12755/201221 Er 942/200717.2.20121 CoE 269/201212.7.2012Rvp 12756/201210 Er 74/201130.1.201217 CoE 125/201231.7.2012Rvp 12757/201214 Er 445/20101.3.201243 CoE 136/201219.7.2012Rvp 12758/201212 Er 736/201020.3.20121 CoE 283/201211.6.2012Rvp12759/20126 Er 935/201014.12.201143 CoE 147/201219.6.2012Rvp 12760/20126 Er 805/201014.12.20112 CoE 203/201230.5.2012Rvp 12761/20129 Er 934/20102.2.20122 CoE 208/201220.6.2012Rvp 12762/201221 Er 53/201022.12.20111 CoE 294/201211.6.2012Rvp 12763/201212Er 1015/200721.3.201217 CoE 128/201229.6.2012Rvp 12764/201213 Er 841/20077.2.20122 CoE 261/201221.6.2012Rvp 12765/201217 Er 938/200815.3.20121 CoE 301/201212.7.2012Rvp 12766/201212 Er 1047/200827.1.201241 CoE 107/201231.7.2012Rvp 12767/201212 Er 1005/200729.3.201215 CoE 105/201231.7.2012Rvp 12768/201212 Er 959/200821.3.20121 CoE 284/201212.7.2012Rvp 12769/20128 Er 18/20099.3.201215 CoE 136/201218.7.2012Rvp 12770/20125 Er 932/201013.12.20111 CoE 184/201224.4.2012Rvp 12771/20125 Er 970/200831.5.20112 CoE 538/201130.3.2012Rvp 12772/20125 Er 975/201013.12.201114 CoE 100/201211.4.2012Rvp 12773/201210 Er 60/201130.1.20121 CoE 279/201212.7.2012Rvp 12774/20129 Er 1058/200912.1.201241 CoE 52/201211.7.2012Rvp 12775/20128 Er 586/201016.12.201115 CoE 66/201214.6.2012Rvp 12776/20126 Er 806/201014.12.201143 CoE 92/201224.4.2012Rvp 12777/20126 Er 1070/200914.12.20112 CoE 202/201220.6.2012Rvp 12778/201214 Er 1059/200921.3.201213 CoE 156/20122.8.2012Rvp 12779/201213 Er 497/200827.1.201241 CoE 69/201211.7.2012Rvp 12780/20126 Er 643/201014.12.201113 CoE 133/201218.7.2012Rvp 12781/201210 Er 552/200910.2.201215 CoE 103/201231.7.2012Rvp 12782/20129 Er 47/201120.12.201141 CoE 144/201211.7.2012Rvp 12783/201214 Er 279/200824.2.20121 CoE 252/201212.7.2012Rvp 12784/201214 Er 203/20111.3.201141 CoE 119/201231.7.2012Rvp 12785/201221 Er 475/200717.2.201241 CoE 145/201225.7.2012Rvp 12786/201210 Er 934/201030.1.20121 CoE 278/201212.7.2012Rvp 12787/201210 Er 843/201027.7.20121 CoE 344/201212.7.2012Rvp 12788/20126 Er 959/200814.2.201214 CoE 264/201213.7.2012Rvp 12789/201214 Er 442/20101.3.20122 CoE 238/201220.6.2012Rvp 12790/20126 Er 889/201014.12.201116 CoE 102/201218.4.2012Rvp 12791/20125 Er 934/201013.12.201141 CoE 55/201218.4.2012Rvp 12792/20126 Er 735/201014.12.201143 CoE 94/201225.4.2012Rvp 12793/20125 Er 98/201013.12.201115 CoE 65/201218.4.2012Rvp 12794/20129 Er 932/201023.12.201116 CoE 165/201228.6.2012