znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 119/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. F., Z., zastúpeného advokátkou Mgr. J. L., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 453/07-78 z 25. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. F. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009 doručená sťažnosť K. F., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 453/07-78 z 25. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že E., a. s., B. (ďalej len „zamestnávateľ“, alebo „žalovaný“), uzavrel 23. februára 1998 so sťažovateľom ako zamestnancom pracovnú zmluvu,   na   základe   ktorej   sťažovateľ   vykonával   pre   zamestnávateľa   prácu   vodiča medzinárodnej   kamiónovej   dopravy.   Toho   istého   dňa   uzatvoril   zamestnávateľ   so sťažovateľom   dohodu   o zložení   kaucie,   na   základe   ktorej   zamestnávateľ   zrazil sťažovateľovi zo mzdy sumu 30 000 Sk. Táto suma mala slúžiť na krytie a úhradu škody spôsobenej na zverených prostriedkoch, na krytie škody spôsobenej zavineným konaním vodiča a na krytie v dohode vymenovaných okolností, pričom mala byť vrátená do dvoch rokov po skončení pracovného pomeru.

Dňa   16.   septembra   2004   došlo   k ukončeniu   pracovného   pomeru   dohodou uzatvorenou   medzi   zamestnávateľom   a sťažovateľom.   Časť   zloženej   kaucie   v sume 10 000 Sk bola v roku 2004 vyplatená sťažovateľovi, zvyšných 20 000 Sk zamestnávateľ nevyplatil z dôvodu započítania údajnej pohľadávky zamestnávateľa voči sťažovateľovi za súkromné hovory sťažovateľa z telefónu zamestnávateľa.

Dňa   1.   marca   2006   podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný   súd“) žalobu   proti   žalovanému   (zamestnávateľovi)   o vydanie   bezdôvodného obohatenia vo výške 20 000 Sk s prísl.

Okresný súd 12. júna 2007 vydal vo veci rozsudok č. k. 11 C 90/06-53, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol (rozsudok podľa tvrdenia sťažovateľa mal byť jeho právnemu zástupcovi   doručený   25.   júla   2007).   Proti   predmetnému   rozsudku   podal   sťažovateľ 9. augusta   2007   odvolanie   krajskému   súdu,   ktorý   rozsudkom   č.   k.   5   Co   453/07-78 z 25. novembra   2008   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Krajský   súd odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že   uplatnený   nárok   sťažovateľa   na   vrátenie   kaucie žalovaným je premlčaný nárok (rozsudok krajského súdu podľa tvrdenia sťažovateľa mal byť jeho právnemu zástupcovi doručený 5. januára 2009).

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   sa   nezaoberal   a nevyjadril   k sťažovateľovým v odvolaní namietaným skutočnostiam, obmedzil sa len na konštatovanie, že žalovaným uplatnená námietka premlčania je oprávnená a dôvodná. Namietaným rozsudkom krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal nález, ktorým vysloví, že rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 453/07-78 z 25. novembra 2008 bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby označený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 453/07-78 z 25. novembra 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označeného   základného   práva   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, II. ÚS 289/08). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02, II. ÚS 289/09).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľa   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu   k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľa.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   alebo   plnením z právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný   z   nepoctivých zdrojov.

Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 457 veta prvá OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

Podľa   §   458   ods.   1   OZ   musí   sa   vydať   všetko,   čo   sa   nadobudlo   bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Podľa § 107 ods. 1 cit. zákona, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa   premlčí   za   dva   roky   odo   dňa,   keď   sa   oprávnený   dozvie,   že   došlo   k   bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa   §   107   ods.   2   cit.   zákona,   najneskôr   sa   právo   na   vydanie   plnenia   z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

V prejednávanej veci uplatnil odporca námietku premlčania žalovaného nároku. Súd prvého stupňa dôvodil, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia mohlo byť uplatnené počínajúc dňom 23.2.1998. Keďže žaloba bola podaná až 1.3.2006, došlo k uplatneniu práva až po uplynutí premlčacej lehoty uvedenej v ust. § 107 OZ. V posudzovanej veci súd prvého stupňa správne stanovil počiatok behu premlčacej lehoty dňom uzavretia dohody o zložení kaucie (objektívna premlčacia doba). Hneď na druhý deň po jej zložení vedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (subjektívna premlčacia doba). Posudzujúc otázku premlčania žalobou uplatneného nároku podľa ust. § 107 OZ odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že odporcom uplatnená námietka premlčania je oprávnená, keď právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Navrhovateľ o týchto skutočnostiach vedel najpozdejšie k dátumu zloženia kaucie a pokiaľ súdne konanie bolo začaté až 1. 3. 2006 je žalobný nárok premlčaný. Za tohto stavu bolo nadbytočné riešiť ďalšie otázky, ktorých riešenia sa navrhovateľ dovolával. Vzhľadom   k   tomu,   že   námietka   premlčania   bola   odporcom   vznesená   oprávnene, odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny   potvrdil   (§219   ods.   1 O. s. p.).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   potvrdil.   V každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009