znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 119/08-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti B., a. s., N., právne zastúpenej advokátom JUDr. P. K.,   N.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-34 Cb 60/92 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-34   Cb   60/92 p o r u š i l základné právo spoločnosti B., a. s., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Spoločnosti B., a. s.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 500 €   (slovom   šesťtisícpäťsto   eur),   ktoré   j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Spoločnosti B., a. s.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 394,90 € (slovom tristodeväťdesiatštyri eur a deväťdesiat centov), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. P. K., N., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 13. marca 2008 č. k. II. ÚS 119/08-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a.   s.,   N.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“   alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-34 Cb 60/92 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo najmä, že: „Žalobou   podanou   na   Krajský   súd v Bratislave ešte dňa 27. 2. 1992 sme sa domáhali určenia, že žalovaný je zodpovedný za vady   predmetu   plnenia   a   je   povinný   nahradiť   žalobcovi   škodu,   ktorá   mu   v   súvislosti s vadnou dodávkou vznikla....

Od podania žaloby k dnešnému dňu uplynulo viac ako 15 rokov a jedná sa v tejto veci o bezprecedentné prieťahy v konaní a ignorovanie akýchkoľvek práv účastníka konania garantovaných občianskym súdnym poriadkom a najmä Ústavou SR.

Postup Krajského súdu v Bratislave neospravedlňuje ani skutočnosť, že počas viac ako 15 rokov trvajúceho súdneho konania sa vo veci vymenilo niekoľko sudcov, niekoľko predsedov   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   v   neposlednom   rade   aj   niekoľko   ministrov spravodlivosti.

Máme za to, že konaním a postupom (resp. nekonaním) Krajského súdu Bratislava je toto naše základné ústavné právo porušené, pretože krajský súd vo veci buď niekoľko rokov nekonal, alebo konal tak, že nerešpektoval občiansky súdny poriadok a Ústavu SR. Krajský   súd   v   Bratislave,   proti   ktorého   činnosti   naša   ústavná   sťažnosť   smeruje, svojim postupom spôsobil prieťahy v konaní, ktoré sa právne ťažko aj definujú.

My sme svojim konaním nespôsobili žiadne prieťahy vo veci, tieto sú výlučne na strane Krajského súdu Bratislava....

Za dĺžku prieťahov v konaní Krajského súdu v Bratislave, za právnu neistotu, ktorú nám svojim postupom a nekonaním vo veci spôsobil, považujeme za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400.000,- Sk.

Finančné odškodnenie si uplatňujeme ako peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, ktorá   nám   vznikla   ako   dôsledok   toho,   že   v   našej   právnej   veci   Krajský   súd   Bratislava spôsobil prieťahy v podstate počas trvania celého súdneho konania v dĺžke 15 rokov.“

1.2 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod Z-2-34 Cb 60/92 porušil právo žalobcu B., a. s. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajskému   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-34   Cb   60/92 prikazuje naďalej konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   B.,   a.   s.,   primerané   zadosťučinenie v sume 400.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. P. K. trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jej predsedníčkou JUDr. G. Š., listom sp. zn. Spr. 3258/08 z 18. decembra 2008 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu zo 7. januára 2009.

2.1 Predsedníčka krajského súdu uviedla chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci od roku 2005 a okrem iného dodala, že:

„...   sťažnosť   a   uznesenie   predložil   vyšší   súdny   úradník   dňa   18.   12.   2008   na vyjadrenie   zákonnej   sudkyni,   ktorá   sa   k   veci   písomne   vyjadrila   toho   istého   dňa,   t.   j. 18. 12. 2008 písomným podaním.

Uviedla, že žaloba došla súdu dňa 28. 02. 1992. V rámci zmien v rozvrhu práce súdu vo veci konalo niekoľko sudcov.

Vec bola sudkyni pridelená podľa rozvrhu práce na rok 2005. Prevzala ju spolu s 299 ďalšími neskončenými vecami.

Uznesením zo dňa 19. 01. 2005 bola pripustená zmena účastníka konania na strane žalovaného, podľa ustanovenia § 92 ods. 2 OSP.

... na pojednávaní dňa 25. 05.2007 bol vyhlásený rozsudok. Voči   rozsudku   Krajského   súdu   bolo   podané   odvolanie.   Žalobca   prostredníctvom právneho   zástupcu   zobral   odvolanie   v   celom   rozsahu   späť.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Obo 183/2007 zo dňa 06. 11. 2008 odvolacie konanie zastavil. Oznamujem Vám, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácií   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky krajského súdu zaujal toto stanovisko:

«... Z pripojeného vyjadrenia vyplýva, že vzhľadom na viac ako 15-ročné trvanie súdneho sporu a prieťahy v konaní Krajský súd Bratislava nie je schopný sa ani vyjadriť k obdobiu od podania žaloby od 28. 2. 1992 až do 19. 1. 2005, kedy spis prevzala naposledy konajúca sudkyňa, pretože tieto prieťahy sú tak dlhodobé a evidentné, že krajský súd nemá k tomuto obdobiu žiadne argumenty a ani k nemu nezaujal žiadne stanovisko.

Obdobie od 19. 1. 2005 je zo strany krajského súdu zdôvodnené množstvom ďalších 299   neskončených   vecí,   ktoré   mala   na   starosti   vec   prejednávajúca   sudkyňa   a   teda pracovnou zaťaženosťou.

K takýmto dôvodom Ústavný súd SR vo viacerých svojich nálezoch zaujal stanovisko, že pracovná zaťaženosť, prípadne práceneschopnosť sudcu a pod. nie je dôvodom, ktorý by zbavoval konajúci súd zodpovednosti za prieťahy v konaní. Preto tieto dôvody považujeme za   právne   irelevantné   a   sme   toho   názoru,   že   Krajský   súd   Bratislava   konal   vo   veci z výraznými a neospravedlniteľnými prieťahmi, keď vo veci boli aj obdobia niekoľko rokov, kedy zo spisom súd vôbec nič nerobil.

Vzhľadom   k   tomu,   že   medzičasom   došlo   na   Najvyššom   súde   SR   k   skončeniu predmetného   súdneho   sporu,   berieme   týmto   späť   časť   požadovaného   petitu   v   znení: „Krajskému súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp.   zn.   Z-2-34 Cb 60/92 prikazuje ústavný   súd   konať   bez   zbytočných   prieťahov.“,   pretože   takáto   časť   výroku   by   bola nevykonateľná.

V ostatnej časti zotrvávame na svojej sťažnosti a jej dôvodoch a žiadame, aby jej bolo vyhovené.

Zároveň oznamujeme ústavnému súdu, že netrváme na ústnom prerokovaní vecí pred Ústavným súdom SR.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. Z-2-34 Cb 60/92 najmä po 15. februári 1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

Dňa   28.   februára   1992   podala   sťažovateľka   (resp.   ešte   jej   právny   predchodca) krajskému súdu žalobný návrh „o zodpovednosť za vady - reklamačný spor“ proti M., N. (ďalej   len   „žalovaný“),   ktorým   sa   sťažovateľka   domáhala „určenia,   že   žalovaný   je zodpovedný za vady predmetu plnenia a je povinný nahradiť žalobcovi škodu, ktorá mu v súvislosti s vadnou dodávkou vznikla“. Vec bola pridelená sudkyni JUDr. A. S.

Dňa 24. marca 1992 súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobnému návrhu. Dňa 6. apríla 1992 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného.

Dňa 14. decembra 1993 súd zaslal sťažovateľke vyjadrenie žalovaného s tým, aby k tomuto zaujala písomné stanovisko.

Dňa   29.   decembra   1993   sťažovateľka   doručila   svoje   písomné   stanovisko k vyjadreniu žalovaného.

Dňa 14. januára 1994 krajský súd zaslal žalovanému ostatné písomné stanovisko sťažovateľky a vyzval ho na vyjadrenie k tomuto podaniu.

Dňa 25. januára 1994 žalovaný reagoval na výzvu súdu zo 14. januára 1994, pričom svoje podanie doplnil ešte 7. marca 1994.

Dňa 26. augusta 1996 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. september 1996. Vo veci konal Mgr. M. M.

Dňa 9. septembra 1996 sťažovateľka predložila súdu vyčíslenie uplatnenej škody. Dňa 11. septembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd pripustil zmenu petitu. Pojednávanie bolo odročené na 2. október 1996. V ten istý deň súd uznesením č. k. 34 Cb 60/92-59 vyzval sťažovateľku na doplatenie súdneho poplatku.

Dňa 20. septembra 1996 sťažovateľka predložila súdu vyžiadané doklady. Dňa 2. októbra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 10. októbra 1996 sťažovateľka a 23. októbra 1996 žalovaný doručili súdu svoje otázky určené pre znalca, ktorý by mal vykonať vo veci znalecké dokazovanie.

Dňa 8. novembra 2000 bola vec pridelená sudkyni JUDr. J. G. V ten istý deň súd vyzval   právnych   zástupcov   účastníkov   konania, aby „oznámili,   či   trváte   na   znaleckom dokazovaní - vzhľadom k tomu, že znalec zatiaľ ustanovený nebol - a o zodpovedaní otázok tak ako ste ich ešte v mesiaci október 1996 oznámili“.

Dňa   27.   novembra   2000   sťažovateľka   oznámila   súdu,   že   trvá   na   znaleckom dokazovaní v predmetnej veci.

Dňa 18. decembra 2000 žalovaný oznámil súdu, že trvá na znaleckom dokazovaní, ak je to potrebné pre objektívne rozhodnutie tohto sporu.

Dňa 5. marca 2004 bola vec pridelená JUDr. H. K. Dňa   21.   apríla   2004   sudkyňa   uznesením   č.   k.   Z-2-34   Cb   60/92-82   vyzvala sťažovateľku, aby upresnila svoj žalobný návrh.

Dňa 19. mája 2004 sťažovateľka reagovala na výzvu krajského súdu.

Dňa 19. januára 2005 prevzala vec na prerokovanie a rozhodnutie JUDr. J. G. V ten istý deň bolo vo veci vydané uznesenie č. k. Z-2-34 Cb 60/92-92, ktorým súd pripustil „aby z konania vystúpil žalovaný M., N. a na jeho miesto nastúpil Ing. M. D., B., N.“.

Dňa 8. marca 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. jún 2005.Dňa 24. júna 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie. V ten istý deň sudkyňa uznesením   č.   k.   Z-2-34   Cb   60/92-98   ustanovila „Š.,   B.,   na   vypracovanie   znaleckého posudku“.

Dňa 28. júla 2005 riaditeľ Š. (ďalej len „ŠVPÚ“) si vyžiadal súvisiace podklady na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 1. augusta 2005 súd zaslal riaditeľovi ŠVPÚ požadovanú dokumentáciu.Dňa 20. decembra 2005 bol krajskému súdu doručený znalecký posudok ŠVPÚ. Dňa 31. decembra 2005 bol znalecký posudok ŠVPÚ zaslaný účastníkom konania s tým, aby sa k tomuto do 30 dní písomne vyjadrili.

Dňa   27.   februára   2006   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovaného   k znaleckému posudku.

Dňa 3.   marca 2006   súd zaslal sťažovateľke   vyjadrenie   žalovaného k znaleckému posudku.

Dňa 17. marca 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. apríl 2006. Dňa 28. apríla 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. máj 2006.

Dňa 26. mája 2006 bolo pojednávanie odročené na 8. september 2006, pretože sa nedostavil svedok a ani právny zástupca sťažovateľky.

Dňa 15. júna 2006 právny zástupca žalovaného oznámil adresu navrhnutého svedka. Dňa 8. septembra 2006 bolo pojednávanie odročené na 29. september 2006, pretože neboli vykázané doručenia predvolaní.

Dňa 29. septembra 2006 bolo pojednávanie odročené na 20. október 2006, pretože sa nedostavil právny zástupca žalovaného, ktorý bol na pracovnej ceste v zahraničí.

Dňa 20. októbra 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že   vo   veci   bude   vypracovaný   znalecký   posudok   vysokou   školou veterinárnou.

Dňa   27.   októbra   2006   žalovaný   navrhol   súdu   vykonať   znalecké   dokazovanie Ústavom...

Dňa 10. novembra 2006 sťažovateľka predložila súdu doklady na účely znaleckého dokazovania.

Dňa 20. novembra 2006 sudkyňa uznesením č. k. Z-2-34 Cb 60/92-182 ustanovila „Ústav..., K., na vypracovanie znaleckého posudku“.

Dňa   27.   novembra   2006   ústav   fyziológie   hospodárskych   zvierat   odmietol vypracovanie   znaleckého   posudku   v danej   veci,   pretože „salmonelóza   hydiny,   nie   je nosným smerom výskumu na našom ústave“.

Dňa 5. decembra 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. február 2007.Dňa 24. januára 2007 žalovaný požiadal súd o zaslanie znaleckého posudku.Dňa 1. februára 2007 žalovaný požiadal súd o odročenie pojednávania.Dňa 2. februára 2007 bolo pojednávanie odročené na 9. marec 2007. Zároveň súd zrušil svoje uznesenie č. k. Z-2-34 Cb 60/92-182.

Dňa   9.   marca   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   20.   apríl   2007,   pretože   sa nedostavil predvolaný svedok.

Dňa   20.   apríla   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   18.   máj   2007,   pretože   sa nedostavil predvolaný svedok.

Dňa 18. mája 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. máj 2007.

Dňa 21. mája 2007 sťažovateľka doručila súdu upresnenie petitu svojho návrhu.Dňa 25. mája 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd pripustil zmenu   žalobného   návrhu   a napokon   o veci   rozhodol   rozsudkom   (návrh   zamietol). Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré však neskôr zobrala späť. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Obo 183/07 zo 6. novembra 2008 odvolacie konanie zastavil.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-34 Cb 60/92 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného, viac ako pätnásť rokov trvajúceho konania v danom prípade zjavne nebola závislá   od   zložitosti   veci,   ale,   ako   to   bude   v ďalšom   vyhodnotené,   predovšetkým   od správania   (postupu)   krajského   súdu.   Napokon   ani   predsedníčka   krajského   súdu   (resp. zákonná sudkyňa) vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť posudzovanej veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už viac ako pätnásť rokov je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd ďalej   konštatuje, že krajský   súd   bol v   danej   veci   bez akýchkoľvek dôvodov opakovane dlhodobo nečinný v období od 16. februára 1993 do 14. decembra 1993 (desať   mesiacov),   od   14.   januára   1994   do   26.   augusta   1996   (devätnásť   mesiacov), od 23. októbra 1996 do 8. novembra 2000 (štyridsaťosem mesiacov), od 18. decembra 2000 do 21. apríla 2004 (štyridsať mesiacov), od 19. mája 2004 do 19. januára 2005 (osem mesiacov). Krajský súd teda počas viac ako desiatich rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   počas   napadnutého súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu zákonnej sudkyne, že uvedená vec jej bola „pridelená podľa rozvrhu práce na rok 2005“, a to, že „prevzala ju spolu s 299 ďalšími neskončenými vecami“, nebolo možné akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci - a teda vykonanie spravodlivosti - bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Okrem   uvedeného   ústavný   súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   25.   mája   2007   bol   v predmetnej   veci   na   krajskom   súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať „za   právnu   neistotu“ primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   400   000   Sk,   teda   13   277,57   €. „Finančné   odškodnenie   si uplatňujeme ako peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, ktorá nám vznikla ako dôsledok toho, že v našej právnej veci Krajský súd Bratislava spôsobil prieťahy v podstate počas trvania celého súdneho konania v dĺžke 15 rokov.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä na viac ako desaťročnú nečinnosť krajského súdu v napadnutej veci považuje za primerané priznať sťažovateľke 6 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 25. mája 2007, spísanie sťažnosti z 25. mája 2007 a písomné stanovisko k vyjadreniu krajského súdu zo 7. januára 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume dvakrát po 98,59 € a režijný paušál dvakrát po 5,91 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 331,85 €, ku ktorej sume bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 63,05 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 394,90 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2009