znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 119/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006 a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 9. januára 2001 podal okresnému súdu žalobu proti Mestu B. o ochranu vlastníckeho práva. Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol 11. februára 2003 tak, že jeho žalobu zamietol. Proti rozsudku sa sťažovateľ 18. marca 2003 odvolal, o jeho odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 303/03 zo 7. júna 2004   tak,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Okresný súd rozsudkom z 3. februára 2005 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol. Aj oproti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie 7. apríla 2005. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 173/05-96 z 30. decembra 2005 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie.   Dňa   10.   augusta   2006   okresný   súd   uznesením   odmietol   „podanie“ sťažovateľa, proti ktorému podal odvolanie 12. septembra 2006, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007 tak, že uznesenie okresného súdu z 10. augusta 2006 potvrdil.

Podľa sťažovateľa označené súdy napadnutými rozhodnutiami porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006 a uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu zruší a vec im vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie; sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ktoré   sú   spoločne   a nerozdielne   povinné   zaplatiť   okresný   súd   a krajský   súd   do   dvoch mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   a spoločne   a nerozdielne uhradiť vzniklé trovy súdneho konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či uznesením okresného súdu č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006 a uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých porušenie namieta vo vzťahu ku konaniu okresného súdu a proti ktorému podal odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať predmetné uznesenie okresného súdu.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo podľa zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Treba uviesť, že dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa sú presvedčivé, aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci aj o právne posúdenie. Preto na zistenia uvedené v odôvodnení uznesenia a na právne normy, ktoré použil z citovaných ustanovení poukazuje odvolací súd.

Na   námietky   žalobcu   vyjadrené   v   podanom   odvolaní   sa   žiada   uviesť,   že   márne uplynutie   sudcovskej   lehoty   na   odstránenie   nedostatkov   nebráni   tomu,   aby   účastník doplnenie (opravu) urobil aj neskôr. Môže tak urobiť až do doby, keď súd z toho nevyvodí zákonom predpokladané následky, t. j. do vydania uznesenia, ktorým podanie odmietne. K   otázke   poučovacej   povinnosti   sa   odvolací   súd   už   vyjadril   vo   svojom   skoršom rozhodnutí zo dňa 30. 12. 2005 v tejto veci, keď uviedol, že poučovacia povinnosť uvedená v ust. § 43 ods. 1 O. s. p. smeruje k tomu, aby vady žaloby boli odstránené; súdu je preto tiež uložené účastníka (žalobcu) poučiť ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak splní súd túto povinnosť, záleží už len na účastníkovi, či vady skutočne odstráni alebo, či bude daný dôvod na odmietnutie podania podľa § 43 ods. 2 O. s. p. Poučovaciu povinnosť podľa § 43 ods. 1 O. s. p. nemožno vykladať tak, že by súd mohol účastníkov poučovať o hmotnom práve. Potom by už nešlo o odstránenie vád podania, ktoré bráni prejednaniu rozhodnutia veci, lež o návod akoby mal účastník postupovať, aby bol v konaní úspešný.

Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ust. § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.“

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup,   akým   dospel   k záverom   o potvrdení   uznesenia   okresného   súdu,   ktorý   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom a uznesením   okresného   súdu   spôsobom,   z ktorého   je   zrejmé,   že   postup   a   uznesenie okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   vykonal   výklad   platných   právnych predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných   a použitých právnych noriem.

Na tomto závere treba trvať aj napriek tomu, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že krajský   súd   postupoval   a rozhodoval   bez   toho,   aby   sa   stotožnil   s právnym   názorom sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007 je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože tento stav nemožno zmeniť ani v prípade ustanovenia právneho zástupcu, ústavný súd sa touto otázkou nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007