znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 119/03-16Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu   24. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. F., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., so sídlom Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základného práva vlastniť majetok a porušenia ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   porušenia   základného   práva   podnikať upraveného v čl.   35 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   ľudského   práva   vlastniť   majetok   upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co 1/03-57 z 19. marca 2003 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 8 C 209/01-40 z 30. októbra 2002, a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   J.   F.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv upravených   v čl.   20   ods.   1   a 4   a v čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva upraveného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd

  a) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 8 C 209/01 - 40 z 30. októbra 2002, o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci;   b) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co 1/03 - 57 z 19. marca 2003, o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. júna 2003 doručené podanie MUDr. J. F., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   O.   Š.   so   sídlom   Advokátska   kancelária,   B..   Z obsahu   podania   vyplýva,   že   ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   a porušenie ústavných   podmienok   jeho   vyvlastnenia   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy,   porušenie základného práva podnikať upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie ľudského práva vlastniť   majetok   upraveného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dodatkový   protokol“)   v nadväznosti   na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 1/03-57 z 19. marca 2003, ktorý bol sťažovateľovi doručený 14. apríla 2003, keď nadobudol aj právoplatnosť, a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 209/01-40 z 30. októbra 2002.

Označeným rozsudkom   okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa proti odporcovi Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   so   sídlom   Mamateyova   17,   Bratislava,   o zaplatenie 466.418,57 Sk s príslušenstvom a krajský súd označeným rozsudkom tento rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   svoju   žalobu   podanú   okresnému   súdu   zdôvodňoval   tým,   že   v rokoch 1998   a 1999   poskytoval   zdravotnú   starostlivosť   poistencom   Družstevnej   zdravotnej poisťovne   Perspektíva,   ktorá   bola   rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999, zrušená, a   Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorú považuje za jej právneho nástupcu, mu odmieta plnenie záväzkov po zrušenej Perspektíve.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil žalobu sťažovateľa ako   podanú   predčasne,   keďže   nesprávne   stotožnil   okamih   prechodu   záväzkov   zrušenej poisťovne s okamihom zrušenia súhlasu na výkon jej činnosti a prechodu jej poistencov na odporcu.   Podľa   názoru   okresného   súdu   nemožno   Všeobecnú   zdravotnú   poisťovňu považovať za univerzálneho nástupcu poisťovne Perspektíva, pretože táto bola zrušená bez nástupcu.   To,   či   prejdú   záväzky a pohľadávky   poisťovne Perspektíva   na odporcu,   bude možné konštatovať až po ukončení likvidácie. Skutočnosť, že na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako neovplyvňuje.

Krajský   súd   obdobne   považoval   žalobu   ako   predčasnú,   pričom   oprel   svoje rozhodnutie o argument, že rozhodnutie ministerstva, ktorým sa deklaruje prechod záväzkov zrušenej   poisťovne   Perspektíva   na   Všeobecnú   zdravotnú   poisťovňu   okamihom nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia,   je   v rozpore   s   §   34   ods.   3   a 4   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“)   platnými   v čase rozhodovania, z ktorých vyplýva, že k prechodu záväzkov a pohľadávok môže dôjsť až po zistení likvidátora, že z majetku zrušenej poisťovne nemožno tieto záväzky uspokojiť, čo znamená,   že   k prechodu   týchto   záväzkov   nemôže   dôjsť   pred   ukončením   likvidácie poisťovne Perspektíva. Návrh sťažovateľky naviac krajský súd považoval za predčasný aj preto,   že   lehoty   uvedené   v   §   34   ods.   6   zákona o zdravotnom   poistení   ešte   neuplynuli, a poukázal tiež na to, že novelizáciu zákona o zdravotnom poistení nemožno považovať za retroaktívnu,   keďže   len   dopĺňa   a upresňuje   podmienky   prechodu   záväzkov   zrušenej poisťovne na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, čas a zdroje na plnenie.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   aplikovali   okresný   súd   a krajský   súd v namietaných rozhodnutiach také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení, ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení jeho práva cestou súdnej žaloby,   prostredníctvom   novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   233/2001   Z.   z.,   čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka legálne nadobudnutých   práv. Vo všeobecnom vyjadrení to   znamená, že nikomu nemožno odňať jeho   riadnym   spôsobom   nadobudnuté   práva   na   základe   neskoršie   vydaného   právneho predpisu. Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“.

Z tohto   právneho   východiska   sťažovateľ   vyvodzuje   záver,   že   v namietaných rozsudkoch okresný súd a krajský súd interpretovali a aplikovali ustanovenie § 36 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v rozpore s ústavou, čím došlo k porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny, ako aj k porušeniu jeho základných práv upravených v čl. 20 ods. 1   a 4   a čl.   35   ods.   1   ústavy,   ako   aj   ľudského   práva   upraveného   v čl.   1   Dodatkového protokolu.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vyniesol tento nález:   „Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   466.418,57   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného súdu Bratislava V č. k. 8 C 209/01-40 a Krajského súdu Bratislava 10 Co 1/03- 57   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona   č.   273/1994   Z.   Z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.   Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 03. 2003 č. k. 10 Co 1/03-57 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30. 10. 2002 č. k. 8 C 209/01-40 sa zrušuje.   Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 400.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“.   II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia označených základných ústavných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 209/01-40, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane ústavných práv   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 209/01-40.Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti   pre nedostatok svojej právomoci.

2.   Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 1/03-57, považoval ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň   by mali za   následok   porušenie   niektorého z princípov   spravodlivého   procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, I. ÚS 24/00).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci   krajského   súdu   príslušné   ustanovenia   zákona   vyložiť.   Rovnako   nemožno dospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný tak, aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nárok sťažovateľa za nedôvodný s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti je sťažnosť podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny   bez   vzťahu   ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/98).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. júna 2003