znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 118/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. R., zastúpeného advokátkou Mgr. Zlatou Hunčagovou, Advokátska kancelária, Radlinského 1709/28, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 353/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2013 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 7 Co 353/2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že konanie pred krajským súdom sa týka odvolania žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 20/2010 zo 14. júna 2012. Odvolanie bolo doručené okresnému súdu 6. augusta 2012 a krajskému súdu   3.   októbra   2012.   Ďalej   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podaním   zo   4.   februára   2013 sťažovateľ (žalovaný v odvolacom konaní pred krajským súdom, pozn.) podal predsedníčke krajského   súdu   sťažnosť   pre   porušovanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Na podanú sťažnosť odpovedal krajský súd prostredníctvom jeho predsedníčky podaním z 21. februára 2013, v ktorom predsedníčka krajského súdu konštatovala, že v čase vybavovania sťažnosti k prieťahom v konaní nedochádzalo a určité predĺženie konania je spôsobené objektívnymi skutočnosťami, keďže došlo k nárastu civilnej agendy.

3. V predmetnom konaní došlo podľa názoru sťažovateľa k prieťahom zapríčineným nečinnosťou   krajského   súdu   počas   celkového   obdobia   11   mesiacov,   pričom   podľa sťažovateľa   ide   o štandardnú   civilnú   agendu,   kde   predmetom   konania   je   určenie vlastníckeho práva, ktorého nadobudnutie si žalobcovia odvodzujú od originárneho spôsobu nadobudnutia   vlastníckeho   práva   –   vydržania,   a teda   nemožno   konanie   z hľadiska   jeho predmetu posudzovať ako zvlášť zložité.

4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol, že sťažovateľovo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 353/2012 porušené, ďalej prikázal krajskému súdu konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   sťažovateľovi   navrhnuté   primerané   finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania zo strany krajského súdu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (porov.   napr. IV. ÚS 92/04 alebo III. ÚS 168/05).

III.

7. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľ brojí proti   porušovaniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   krajského   súdu   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 353/2012. Ústavný súd sa zameral na preskúmanie sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa svojej   ustálenej   praxe   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   ak   vzhľadom   na skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov zakladajúcich porušenie základného práva   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy   (porov.   napr.   II.   ÚS   109/03),   resp.   ak   argumenty v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia označeného základného práva, aby mohla byť sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (porov. napr. II. ÚS 93/03).

8. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“ (II.   ÚS   26/95).   Základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.

9. Je však prirodzené, a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   pričom   ústavný   súd   akcentuje   tri   základné   kritériá v súvislosti   s namietanými   prieťahmi   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi:   zložitosť   veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr. II. ÚS 32/02 alebo I. ÚS 19/00). Nakoniec ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas trvania konania (porov. napr. I. ÚS 92/97), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr. III.   ÚS 123/02). Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods.   1 dohovoru skúma primeranosť   lehoty   (reasonable time)   konania   v rámci   konkrétnych   okolností   prípadu, aplikujúc pritom štyri základné kritériá na posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri napr. Sürmeli   v.   Nemecko,   č.   75529/01,   rozhodnutie   ESĽP   z 8.   6.   2006,   bod   128; Frydlender v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).

10. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis krajského súdu sp. zn. 7 Co 353/2012 (ústavný súd mal však v rámci predbežného prerokovania   veci   k dispozícii   i spis   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   20/2010)   a po   jeho naštudovaní pristúpil, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu, k aplikácii už uvedených základných kritérií, na ktoré prihliada. Ústavný súd uvedené kritériá aplikoval výhradne na konanie   pred   krajským   súdom,   pretože   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   nenamietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov oboch inštancií, ale výlučne postupom krajského súdu v odvolacom konaní.

11. Zo spisu krajského súdu sp. zn. 7 Co 353/2012 v spojitosti s podaním sťažovateľa a jeho prílohami vyplýva, že

- 3. októbra 2012 bol krajskému súdu doručený spis okresného súdu spolu s podaným odvolaním proti rozsudku okresného súdu,

- 9. októbra 2012 bola vec pridelená na referovanie sudcovi spravodajcovi,

-   17.   decembra   2012   bola   zo   strany   sťažovateľa   prostredníctvom   jeho   právneho zástupcu elektronickou poštou podaná na krajský súd a zároveň krajskému súdu doručená urgencia rozhodnutia vo veci,

-   4.   februára   2013   bola   krajskému   súdu   doručená   sťažovateľova   sťažnosť   pre porušovanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   §   62   a nasl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podaná prostredníctvom elektronického podania so zaručeným elektronickým podpisom,

- 26. februára 2013 bola sťažovateľovmu právnemu zástupcovi doručená písomná odpoveď   predsedníčky   krajského   súdu   z 21.   februára   2013,   ktorou   krajský   súd   vybavil podanú sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

-   5.   apríla   2013   bolo   krajskému   súdu   doručené   písomné   oznámenie   sťažovateľa o odvolaní plnej moci právnemu zástupcovi sťažovateľa a o udelení plnej moci novému právnemu zástupcovi sťažovateľa,

- 2. mája 2013 bola zo strany sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu elektronickou poštou na krajský súd podaná a zároveň krajskému súdu doručená urgencia rozhodnutia vo veci,

-   7.   novembra   2013   bola   krajským   súdom   vec   určená   na   verejné   vyhlásenie rozhodnutia   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania   a   miesto   i čas   verejného   vyhlásenia rozhodnutia boli vyvesené na úradnej tabuli krajského súdu a internetovej stránke krajského súdu,

-   13.   novembra   2013   krajský   súd   verejne   vyhlásil   vo   veci   rozsudok   sp.   zn. 7 Co 353/2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 20/2010 zo 14. júna 2012,

- 10. januára 2014 nadobudol rozsudok krajského súdu právoplatnosť a

- dňom 14. januára 2014 je rozsudok krajského súdu vykonateľný.

12.   Po   posúdení   chronológie   konania   pred   krajským   súdom   v   právnej   veci sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú) v konaní pred krajským súdom, je toho názoru, že právna vec sťažovateľa je štandardnou občianskoprávnou vecou, a to tak po skutkovej stránke (pričom skutkový stav bol objasnený vykonaným   dokazovaním   pred   okresným   súdom   výsluchom   účastníkov   a svedkov, ohliadkou na mieste a dokazovaním listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť spisu, krajský súd dokazovanie neopakoval ani nové dokazovanie nevykonával), ako aj po právnej stránke (rozhodovanie o odvolaní v civilnom konaní).

13. Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania pred krajským súdom ústavný súd nezistil zásadné okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jeho neprospech. Sťažovateľ, naopak, opakovane urgoval rozhodnutie vo veci a využil účinný prostriedok nápravy voči nečinnosti súdu podaním sťažnosti pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedníčke krajského súdu. Sťažovateľ teda nekonal v rámci konania pred krajským súdom spôsobom, ktorým by došlo k predĺženiu celkovej doby konania pred krajským súdom, čo by mohlo byť pričítané na jeho ťarchu.

14. K významu sporu pre sťažovateľa ústavný súd uvádza, že konanie pred krajským súdom   a záujem   na   jeho   výsledku   (záujem   na   potvrdení   prvostupňového   rozsudku vyplývajúci z vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu žalobcov proti rozsudku okresného súdu doručeného okresnému súdu 20. augusta 2012) mal bežný význam pre sťažovateľa, keďže rozsudok okresného súdu bol v prospech sťažovateľa, ktorý bol v konaní pred okresným súdom odporcom, a rozsudkom okresného súdu, ako aj v nadväzujúcom odvolacom konaní pred krajským súdom bol v prípade sťažovateľa, čo sa týka právneho stavu a ochrany jeho základných práv, zachovaný status quo spred podania žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti okresnému súdu.

15. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom   krajského súdu, a to z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

16. Ústavný súd zistil, že v období od 9. októbra 2012, keď bola vec pridelená na referovanie sudcovi spravodajcovi, do 7. novembra 2013, keď bola krajským súdom vec určená na verejné vyhlásenie rozhodnutia a miesto i čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli vyvesené na úradnej tabuli krajského súdu a internetovej stránke krajského súdu, t. j. v období bezmála 13 mesiacov, nebol zo strany krajského súdu vo veci vykonaný žiadny procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

17.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   v súvislosti   s argumentáciou   krajského   súdu vyplývajúcou z podania z 21. februára 2013, ktorým krajský súd odpovedal sťažovateľovi prostredníctvom predsedníčky na jeho sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   krajským   súdom   a v ktorom   krajský   súd,   odôvodňujúc dĺžku konania, poukazuje na nárast civilnej agendy, rešpektujúc svoju predchádzajúcu judikatúru, konštatuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (porov. napr. IV. ÚS 43/06 alebo IV. ÚS 73/07). Systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na zvýšený nápad vecí v príslušnej agende súdu a obmedzené personálne kapacity súdu (porov. napr. mutatis mutandis   III.   ÚS   399/2010).   Inak povedané,   chronická   preťaženosť   všeobecných   súdov nemôže   ospravedlniť   neprimeranú   dĺžku   konania   pred   týmito   súdmi   (porov. Klein   v. Nemecko, č. 33379/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 7. 2000, bod 43).

18.   Ústavný   súd   však zároveň   dodáva,   že nie je v predmetnej   veci   správne celé obdobie bezmála 13 mesiacov hodnotiť ako nečinnosť krajského súdu, pretože je potrebné brať zreteľ aj na čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu obstaraného okresným súdom (zo spisového materiálu vyplýva, že okresný súd zistil skutkový stav veci na základe vykonaného   dokazovania,   a   to   výsluchom   svedkov,   vykonaním   ohliadky   na   mieste, oboznámením   sa   s pripojenými   spismi   a listinnými   dôkazmi,   ktoré   tvoria   súčasť   spisu okresného   súdu,   ako   sú   napr.   geometrické   plány,   listy   vlastníctva,   notárske   zápisnice, zmluvy, rozhodnutia správnych orgánov, zápisnice z výsluchu svedkov dožiadaným súdom, listiny vyžiadané okresným súdom od orgánov verejnej správy a pod.) a prípravu podkladov pre   rozhodnutie   vo   veci   samej.   V danom   prípade   ústavný   súd   po   zohľadnení   času nevyhnutného   na   štúdium   spisového   materiálu   obstaraného   okresným   súdom   a prípravu podkladov pre rozhodnutie vo veci samej konštatuje zistenú nečinnosť krajského súdu pod úrovňou jedného roka, čo s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považuje za kratšie obdobie nečinnosti odvolacieho súdu.

19.   Nadväzujúc   na   uvedené,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy   (pozri   napr. III.   ÚS   91/04 alebo II. ÚS 129/06) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy   (pozri   napr. III.   ÚS   92/03   alebo   I.   ÚS   149/02). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď   sa   vyskytli   opakovane   a   zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku súdneho konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v III. ÚS 199/02 alebo I. ÚS 57/01).

20.   Na   základe   záverov   deklarovaných   v   bode   19   tohto   uznesenia   ústavný   súd napríklad   v   minulosti   nepovažoval   postup   všeobecného   súdu   v   sporovom   konaní   po uplynutí jedného roka od podania žaloby na tomto súde do podania sťažnosti ústavnému súdu   za   taký   postup,   ktorý   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   prieťahy   v   konaní takej intenzity, ktorá by zakladala porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   (pozri IV.   ÚS   147/04).   Prístup   ústavného   súdu   nie   je   špecifický   ani z komparatívneho pohľadu, zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti   odvolacieho   súdu,   kým   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   (pozri Cesarini   v. Taliansko, č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21) alebo 28 mesiacov trvajúce   obdobie   nečinnosti   súdu   (od   podania   žaloby   do   výzvy   súdu   na jej   doplnenie) v rámci civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP z 25. 5. 2004, body 192 – 193).

21. Zohľadniac už pertraktovaný charakter skutkového stavu, posudzované kritériá a na ne nadväzujúce závery, ústavný súd konštatuje, že výsledné kratšie obdobie nečinnosti krajského   súdu   v predmetnom   odvolacom   konaní   nemožno   posúdiť   ako   prieťahy   takej intenzity, ktoré by zakladali porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy alebo porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22.   Ústavný   súd   z   dôvodov   uvedených   v tomto   uznesení   sťažnosť   odmietol   ako zjavne   neopodstatnenú,   keďže   predbežné   prerokovanie   sťažnosti   nezakladá   dôvody   na spochybňovanie   napadnutého   postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   sp.   zn. 7 Co 353/2012, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014