znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 118/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2010   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 22. októbra 2004 podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 106/03 zo 16. februára 2004 a rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 38/04-111 zo 16. septembra 2004, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Generálna prokuratúra listom č. k. VI/2 PZ 446/04-13 z 12. januára 2005 podnet odložila.

Dňa 23. októbra 2006 podal sťažovateľ okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy proti prokurátorom generálnej prokuratúry z dôvodu, že títo na základe jeho podnetu   nepodali   mimoriadne dovolanie   proti   uvedeným   rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu a podnet 12. januára 2005 odložili. Okresný súd vyzval sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh   (na   výzve   zrejme sťažovateľom vyznačené doručenie 19. decembra 2006), ktorý sťažovateľ v lehote určenej súdom   nezaplatil,   na   základe   čoho   okresný   súd   rozhodnutím   č.   k.   11   C   171/06-37 z 1. februára 2007 konanie zastavil. Na základe odvolania sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   rozhodnutím   č.   k.   3   Co   96/07-45 z 28. septembra 2007 tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.Sťažovateľ podal 17. marca 2008 proti namietaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského   súdu „žiadosť“ o   mimoriadne   dovolanie,   ktoré   z   poverenia   generálnej prokuratúry Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom č. k. Kc 117/08-7 z 19. mája 2008 odložila s poukázaním na § 243f ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   s   odôvodnením,   že „mimoriadne   dovolanie   proti rozhodnutiam   a   zastavení   alebo   prerušení   konania,   alebo   ktorými   sa   upravuje   vedenie konania,   nie   je   prípustné“.   Proti   predmetnému   rozhodnutiu   krajskej   prokuratúry   podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú generálna prokuratúra listom sp. zn. VI/2 PZ 325/08 6. júna 2008 odložila. Sťažovateľ 16. júna 2008 podal generálnej prokuratúre opakovaný podnet proti rozhodnutiu zo 6. júna 2008, na ktorý generálna prokuratúra listom č. k. VI/2 PZ 325/08-8 17.   júna   2008   sťažovateľovi   oznámila,   že   prokuratúra   v   jeho   veci   konala   v   súlade so zákonom.

Sťažovateľ 11. decembra 2009 „študoval súdny spis... a zistil, že súd je nečinný... marí súdne konanie a porušuje čl. 46 ods. 1 ústavy – právo na súdnu ochranu“.

Z obsahu príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 26. novembra 2007 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke okresného súdu, ktorá listom č. Spr. 2051/2007 sťažnosť ako nedôvodnú odmietla. Ďalšie sťažnosti na prieťahy v konaní boli sťažovateľom podané 28. mája 2008, 11. mája 2009 i 24. augusta 2009 v čase, keď vzhľadom na rozhodnutie okresného súdu o zastavení konania (1. februára 2007) a jeho potvrdenie krajským súdom (28. septembra 2007) k porušeniu označených práv už dochádzať nemohlo.

Sťažovateľ   odôvodnil   svoju   sťažnosť   uvedenými   skutočnosťami,   pričom   navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti vydal toto uznesenie:

„Okresný súd Bratislava I v konaní 11 C/171/2006 porušuje základné práva MUDr. D. B. garantované čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru....

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov.... Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 3000 Eur (opakované delikty a nevyplatenie satisfakcie v konaní II. ÚS 375/10) v lehote 15 dní od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 100 Eur za každý deň omeškania až do zaplatenia....

Ústavný súd oslobodzuje D. B. od poplatkov v konaní 11 C 171/2006.“

Sťažovateľ   požiadal   aj   o   ustanovenie   advokáta   v   konaní   pred   ústavným   súdom z dôvodu, že „je v hmotnej núdzi, invalid a nositeľ ŤZP, bez možnosti zárobku pre zlý zdravotný stav“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   konania   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2006.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 171/2006 bolo právoplatne skončené pred 17. marcom 2008, keď sťažovateľ podal generálnej prokuratúre žiadosť o mimoriadne dovolanie proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 11 C 171/06-37 z 1. februára 2007, ktorým konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil, a proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 3 Co 96/07-45 z 28. septembra 2007, ktorým tento rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V   kontexte   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   práva   ešte   trvalo   (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza   k   namietanému   porušovaniu   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. septembra 2010, teda v čase, keď   už   nedochádzalo   k   namietanému   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Napadnuté   konanie   okresného   súdu   bolo   právoplatne   skončené najneskôr 17. marca 2008 (deň podania „žiadosti“ o mimoriadne dovolanie), teda dávno pred   uplynutím   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   na   podanie   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o   ďalších   žiadostiach   sťažnosti (napr.   ustanovenie   právneho   zástupcu   na   konanie   pred   ústavným   súdom,   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011