znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 118/09-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   marca   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., USA, vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2001 a jeho rozsudkom z   24. mája 2005 a uznesením z 15. januára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 469/2007 a jeho uznesením z 29. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2008 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   USA   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), práva   na   účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2001 a jeho rozsudkom z 24. mája 2005 a uznesením z 15. januára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 469/2007 a jeho uznesením z 29. apríla 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C   30/01   vo   veci   navrhovateľa:   C.,   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   proti   odporcovi v 1. rade: L., B. (ďalej len „odporca v 1. rade“), a odporcovi v 2. rade: L. B. (ďalej len „odporca   v 2.   rade“),   rozsudkom   z 24.   mája   2005   rozhodol   o určení   neplatnosti hospodárskej zmluvy č. 1/1990 a o povinnosti odporcu v 2. rade zaplatiť navrhovateľovi sumu 37 291 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal štatutárny zástupca odporcu v 2. rade Mgr. O. F. odvolanie z 18. januára 2006, ktoré bolo okresnému súdu doručené 23. januára 2006. Neskôr Mgr. O. F. podaním doručeným okresnému súdu 6. marca 2006 požiadal o odpustenie   zmeškanej lehoty   na podanie   odvolania   podľa   §   58   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okresný súd uznesením č. k. 15 C 30/01-125 z 15. januára 2007 však zmeškanie lehoty Mgr. O. F. neodpustil.

Proti tomuto uzneseniu podal Mgr. O. F. odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 469/07-211 z 29. apríla 2008 tak, že odvolanie odmietol ako podané oneskorene. Pätnásťdňovú lehotu na podanie odvolania krajský súd počítal od 26. februára 2007,   a to   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   bolo doručované   Mgr.   O.   F.   ako   štatutárnemu   orgánu   odporcu   v 2.   rade   20. februára   2007, opakovane 21. februára 2007 a týmto dňom bolo uložené na pošte. Tretím dňom doručenia bol 24. február 2007, ale pretože tento dátum pripadol na sobotu, tak za tretí deň, t. j. deň doručenia, krajský súd považoval pondelok 26. február 2007. Lehota na podanie odvolania (15 dní) teda uplynula 13. marca 2007. Odvolanie Mgr. O. F. bolo podané okresnému súdu 9. októbra 2007. Z týchto dôvodov krajský súd odmietol odvolanie ako podané oneskorene.Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu a ich rozhodnutiami   (rozsudok   okresného   súdu   z 24.   mája   2005,   uznesenie   okresného   súdu z 15. januára 2007 a uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2008) došlo k porušeniu jej práv zaručených   v čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   a práva   zaručeného   v čl.   1   dodatkového protokolu, čo odôvodňuje tým, že: „Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. apríla 2008, sp. zn. 9 Co 469/07, potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 1. 2007, sp. zn. 15 C 30/01, ktorým tento prvostupňový súd neodpustil zmeškanie lehoty na podanie odvolania voči jeho rozsudku zo dňa 24. 5. 2005 sp. zn. 15 C 30/01, hoci odporca bol   od   4.   6.   2003   medzinárodnou   zmluvou   zo   4.   6.   2003   len   organizačnou   zložkou zahraničnej právnickej osoby, ktorá v odvolaní namietala pasívnu legitimáciu tejto zložky ako nový odporca s poukázaním na neplatné doručovanie rozsudku.

Prvostupňový   súd   napriek   tejto   zmene   odporcu   uviedol   v   uznesení   ako   dôvod skutočnosť, že štatutár pôvodne žalovaného, Mgr. O. F., podal návrh na odpustenie lehoty na odvolanie proti rozsudku oneskorene, zatiaľ čo druhostupňový súd, ktorý bol odvolacím súdom a mal v konaní sp. zn. 6 Co 442/05 rozhodnúť o samotnom zaplatenom odvolaní sťažovateľa z 23. 1.   2006 proti uvedenému rozsudku z 24.   5.   2005 vo veci samej, toto odvolanie obišiel a spravil až rozhodnutie o následnom odvolaní, ktoré smerovalo proti uvedenému   postrannému   procesnému   uzneseniu   prvostupňového   súdu   o   návrhu   na odpustenie   lehoty.   Uznesenie   prvostupňového   súdu   teda   bolo   ex   post   facto   spravené dodatočne neoprávneným zásahom do odvolacieho konania a v rozpore s medzinárodnou zmluvou...

Na právnom základe toho, že odvolací súd nerozhodol a priori o odvolaní proti rozsudku vo veci samej v konaní sp. zn. 6 Co 442/05 v nadväznosti na konanie sp. zn. 15 C 30/01 v rozpore s medzinárodným právom zastavením konania z dôvodu vecnej a miestnej nepríslušnosti, a tým podľa §-u 237 písm. f) OSP sťažovateľovi bránil pred súdom konať, a ak rozhodol až následne v konaní o odvolaní proti uzneseniu na odpustenie lehoty a to v konaní sp. zn. 9 Co 469/07 voči pôvodnému odporcovi, tým sú zreteľne porušené základné zásady občianskeho konania (rovnosť zbraní, zásada istoty, ochrany vlastníckeho práva, dobrej   viery,   zákazu   poškodzovať   iného)   a   medzinárodnej   zmluvy.   Dané   dôvody   teda zakladajú zrušenie uznesenia odvolacieho súdu z 29. apríla 2008, ako je uvedené dole. Pôvodné odvolanie nemôže zostať ako návrh nevybavené,   pričom platí,   že Krajský súd v Bratislave nie je príslušným odvolacím súdom sťažovateľa!...

Sťažovateľ sa objektívne nemôže stotožniť ani s vyhlásením prvostupňového súdu, že sa proti rozsudku z 24. 5. 2005 neodvolal včas, lebo okamžite potom, keď sa o ňom náhodou dozvedel prostredníctvom štatutára, ktorý bol prepustený z väzby, ktorá trvala od 7. 2. 2005 do   25.   8.   2005,   a   potom,   čo   mu   bol   vydaný   v   spisovej   kancelárii   Krajského   súdu   v Bratislave súdom dňa 18. januára 2006,   sa sťažovateľ odvolal včas 23. januára 2006. Pritom štatutár nebol o pojednávaní ani o rozsudku do väzby vyrozumený súdom, tak ako nebol vyrozumený ani sťažovateľ, čím sa rozumie, že s rozsudkom neobdržali poučenie o odvolaní,   a   tým   žiaden   nepríslušný   súd   v   Slovenskej   republike   nemal   právo   žiadať   od sťažovateľa návrh na odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie, ktorú nikdy nezmeškal, lebo o pojednávaní a rozsudku vôbec nevedel a tieto rozhodnutia mu neboli vôbec zaslané ako   skutočnému   odporcovi!  ...   Z   uvedeného   dôvodu   prvostupňový   súd   per   abusum uznesením z 15. 1. 2007 nedôvodne bránil legitimovanému žalovanému ex post facto vo veci samej konať v rozpore s odvolaním sťažovateľa z 23. 1. 2006, ktoré je doposiaľ nevybavené, čo   zakladá   podľa   §-u   237   písm.   f)   prípustný   dôvod   na   dovolanie   voči   uzneseniu   z 15. 1. 2007, lebo tak ako uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2008, ani toto uznesenie prvostupňového súdu sa nevzťahuje na odvolanie žalovaného z 23. 1. 2006 vo veci samej, čím aj prvostupňový súd bránil žalovanému opísaným skutkovým stavom vo veci konať   a   na   základe   skutočností,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   v   odvolaní   z 23. 1. 2006,   bol nepríslušným súdom a mohol a mal vedieť tak ako aj Krajský súd v Bratislave, že na právnom   základe   Haagskeho   dohovoru   mal   doručovať   sťažovateľovi   prostredníctvom konzulárneho úradu v štáte jeho sídla a dožiadať vo veci príslušný súd sťažovateľa.... Sťažovateľ v odvolaní z 23. 1. 2006 na strane 1, založené v spise č. k. 15 C 30/01 na Okresnom   súde   Bratislava   I   na   strane   č.   83,   jasne   uvádza,   že   od   4.   júna   2003   je zahraničnou právnickou osobou s dôkazom v spise č. k. 15 C 8/01 na Okresnom súde Bratislava I. Tento dôkaz je možné overiť v zahraničí na príslušných orgánoch. Na právnom základe tejto informácie o zahraničnom sídle a subjektivite v nadväznosti na doručované miesto   rozsudku   OS-B1   z   24.   5.   2005,   uznesenia   OS-B1   Z   15.   1.   2007   a   uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 28.4. 2008, je doručovanie súdnych zásielok v právnej veci sp. zn. 15 C 30/01 a 9 CO 469/07 ex post facto absolútne neplatné.

Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave boli doleuvedenou zmluvou o kúpe   podniku   zo   4.   júna   2003   nepríslušné   súdy   ex   nunc.   De   facto   de   jure   sa   preto doručovanie uvedených rozhodnutí na žalovaného alebo jeho štatutárny orgán v Slovenskej republike nikdy platne neuskutočnilo a nevzťahuje, pričom sudcovia o tom vedeli a napriek tomu porušili medzinárodnú zmluvu a ex post správoplatnili rozhodnutie....

Popri tom, že konal nepríslušný súd voči procesne nespôsobilému účastníkovi, súd ani podľa §-u 115 ods. 1 OSP, ktorým nariadi predseda senátu, ak zákon neustanovuje inak, prejednania veci samej pojednávaním, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, prítomnosť ktorých je potrebná, nedodržal zákon. V tomto prípade rozhodoval samosudca, a teda bolo porušené ustanovenie zákona vedením konania zo strany samosudcu, čo bolo v rozpore s §- om 115 OSP a je aj dôvodom podľa §-u 237 písm. g) na dovolanie pre nesprávne obsadený súd, ktorý v rozpore s §-om 115 ods. 1 OSP ani nepredvolal všetkých, ktorých účasť je nutná, teda legitimovaného odporcu, sťažovateľa....

Súd   podľa   §   103   OSP   skúma   priebežne   za   konania   podmienky   konania.   Medzi neodstrániteľné nedostatky podmienky konania v uvedenom konaní sp. zn. 15 C 30/01 patrí: A. nedostatok právomoci súdu (§ 57 OSP);

1.   vzťah   medzi   žalobcom   a   žalovaným   vznikol   v   roku   1990   za   účinnosti Hospodárskeho   zákonníka,   ktorého   ustanovenia   sú   kogentné.  ...   Je   len   objektívne   sa domnievať,   že   konanie   o   neplatnosti   podľa   Hospodárskeho   zákonníka   ako   existujúcej a záväznej   normy   by   nebolo   priechodné,   pričom   znevýhodnenie   sťažovateľa   derogáciou jeho ustanovení zakladá v plnom rozsahu nárok na odmietnutie žaloby na každom súde....

2. ak si žalobca uplatnil neplatnosť predmetnej zmluvy po 10 rokoch lehoty podľa Občianskeho   zákonníka,   pričom   išlo   o   neodstrániteľný   nedostatok   konania   z   dôvodu premlčania   uvedenej   lehoty   na   uplatnenie   práva   podľa   Hospodárskeho   zákonníka   a   aj Občianskeho zákonníka, súd nemal právomoc vo veci ďalej konať...

3. samosudca, ktorý konal ako Okresný súd Bratislava I, pritom nebol od 4. 6. 2003 (predaja   podniku,   ako   je   uvedené)   všeobecným   súdom,   v   ktorom   má   právnická   osoba navrhovateľa   svoje   sídlo...   Rovnako   je   ex   nunc   nulitné   rozhodnutie   Krajského   súdu v Bratislave z 29. 4. 2008 z dôvodu, že po zmene odporcu nemal právomoc odvolacieho súdu v mieste sídla žalovaného. Podľa uvedeného ustanovenia OSP je všeobecným súdom žalovaného, ktorý je právnická osoba, súd, v obvode ktorého má táto právnická osoba svoje sídlo: P. má sídlo v štáte v USA, a v medzinárodnom obchodnom styku, ktorým sa rozumejú všetky vzťahy jej právneho nástupníctva voči žalobcovi, je jej súdom vyšší súd v mieste jej sídla....

4. výkon právomoci Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave bol ex nunc zdanlivý a ak podľa §-u 5 ods.1 OSP súd poučí žalovaného o jeho právach, ak je jeho   všeobecným   súdom   podľa   §-u   85   OSP,   ktorý   by   podľa   §-u   115   OSP   nariadil pojednávanie senátom, pričom by aj doručoval účastníkovi, ktorý má procesnú spôsobilosť podľa §-u 19 s prihliadnutím na § 21 OSP o povinnom zastúpení právnickej osoby, túto právomoc, ktorú slovenské súdy porušili, so všetkými právami sťažovateľa, už mal po zmene odporcu   súd   v   mieste   jeho   sídla   ex   nunc,   ktorý   však   nemohol   ani   konať   ani   doručiť žalovanému a ani jeho štatutárovi uvedené zásielky, lebo o nich v rozpore s medzinárodnou praxou a zmluvou rozhodoval nepríslušný súd, ktorý dokonca porušením §-u 47 a 48 OSP vykazoval aj doručovanie....

B. nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 19 OSP):

6. podľa platnej judikatúry Slovenskej republiky odštepný závod nemá spôsobilosť byť účastníkom konania a ani podľa práva sídla odporcu....

7.   podľa   platnej   judikatúry   Slovenskej   republiky   organizačná   zložka   zahraničnej právnickej   osoby   nemá   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   a   ani   podľa   práva   sídla odporcu....

8. podľa platnej medzinárodnej zmluvy o kúpe podniku bola odporcom právnická osoba sťažovateľa so sídlom v USA. Ak súd doručoval organizačnej zložke-odštepný závod sťažovateľa,   nedoručil   žiadne   uznesenie   ani   predvolanie   právnickej   osobe   samotného legitimovaného   odporcu   a   ani   jej   právnemu   zástupcovi,   lebo   ich   nedoručoval   do   sídla žalovaného v USA ako ich príslušný súd, ani nedožiadal príslušný súd sťažovateľa zásielkou cez konzulárny úrad. Všetky procesné úkony slovenských súdov voči sťažovateľovi odo dňa kúpy podniku L. zo 4. júna 2003 sú neplatné,... čím sú podľa §-u 237 písm. c) OSP dané, platné,   a   nutné   dôvody   prípustnosti   dovolania,   obnovy   konania,   ústavnej   sťažnosti   a protestu prokurátora...

9. Od uvedeného dňa kúpy slovenský súd nemal právomoc konať ani podľa §-u 9 ods. 2   OSP,   čím   platí,   že   žalovanému,   ktorý   je   zahraničnou   právnickou   osobou,   sa v dôsledku nedostatkov príslušnosti súdu a neplatného doručovania bránilo podľa §-u 237 písm. f) OSP vo veci konať, pričom mu nebol ustanovený ani zástupca....

10.   sťažovateľ   nie   je   ani   vecne   legitimovaný   účastník   konania,   lebo   nie   je v hmotnoprávnom vzťahu s navrhovateľom, čo sa týka petitu žaloby o neplatnosť zmluvy.... C. námietka premlčania lehoty na uplatnenie neplatnosti zmluvy podľa HZ:

11. sťažovateľ týmto voči žalobcovi namieta premlčanie lehoty podľa Hospodárskeho zákonníka, v ktorom mu procesnými obštrukciami bránili súdy....

D. námietka aktívnej legitimácie žalobcu:

12. navrhovateľ nie je právnym nástupcom Československej socialistickej republiky od ktorej právny predchodca žalovaného kúpil predmetnú parcelu... čím si žalobca, ktorý je správca, nemôže uplatniť ako vlastník petit na zrušenie kúpnej zmluvy, aby tým nadobudol vlastníctvo alebo správu....

E. námietka nemožnosti plnenia:

13. podľa §-u 129b ods. 1 HZ záväzok zaniká, ak sa stane jeho plnenie nemožným: ak sa navrhovateľovi z celej veci po zbúraní objektu vracia len pozemok pôvodne zastavanej parcely, petit o neplatnosť zmluvy už nezodpovedá právnej povinnosti na základe žaloby o neplatnosť vrátiť to, čo sa kúpilo a predalo.

F.   námietka uplatneného   návrhu   dohody,   odloženého bez rozhodnutia   súdu pred zastavením konania:

14.   dňa   19.   2.   2008   sťažovateľ   konal   voči   súdu   a   žalobcovi   návrhom   na vysporiadanie právneho vzťahu dohodou a žiadal súd o jej zaslanie žalobcovi, a ktoré márne urgoval dňa 3. 3. 2008, 20. 3. 2008, 2. 4. 2008 a 30. 4. 2008. Súd bez toho, aby ex officio uprednostnil dohodu pred rozhodnutím v spore, ignoroval návrh, a pred zastavením konania o návrhu nerozhodol, čím procesné pochybil a bránil žalovanému pred súdom konať. G. námietka uplatneného vzájomného návrhu, odloženého bez rozhodnutia súdu pred zastavením konania:

15. sťažovateľ podal dňa 21. 4 2008 vzájomný návrh podľa §-u 97 OSP, o ktorom súd pred zastavením konania nerozhodol, čím procesné pochybil a bránil žalovanému pred súdom konať.

H. námietka pre zákaz litispendence:

16. žalobca si uplatnil neplatnosť zmluvy súčasne aj v konaní na Okresnom súde Bratislava   I   sp.   zn.   7   C   72/1992,   čím   v   právnej   veci   sp.   zn.   15   C   30/01   platil   zákaz litispendencie! V dobe podania návrhu na neplatnosť v právnej veci sp. zn. 15 C 30/01 tým preukázateľne boli splnené dôvody na prípustnosť dovolania podľa §-u 237 písm. d)....

17. Mgr. O. F., B., žiadal súd návrhom podľa §-u 93 OSP, aby smel vstúpiť do konania na strane žalovaného, o čom súd doteraz vôbec nerozhodol....

Ak Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave konali voči sťažovateľovi, ako keby nebol medzinárodná právnická osoba a nemal svoje sídlo v zahraničí, pričom ipso facto boli nepríslušné súdy a nemali procesne spôsobilého účastníka konania v pôvodnom účastníkovi, a vedeli, mali a mohli mať objektívne pochybnosti o svojej miestnej a vecnej príslušnosti podľa medzinárodného práva z dôvodov, že predmetná zmluva o kúpe podniku vylučovala slovenské právo a pôvodného účastníka konania, ktorý bol len organizačnou zložkou   medzinárodnej   právnickej   osoby,   ktorá   sa   stala   novým   procesné   spôsobilým nositeľom povinností zmenami v dôsledku právneho nástupníctva a priori úkonu súdov, s prihliadnutím   na   pokračovanie   procesných   úkonov   súdov   až   do   správoplatnenia predmetného nezákonného rozsudku, bola jednoznačne porušená medzinárodná zmluva... Haagsky Dohovor o civilnom konaní... Európsky dohovor o ľudských právach v čl. 6 ods. 1: predmetný rozsudok, akým si za týchto nezákonných podmienok, aj napriek odvolaniu, ktoré nemalo   vplyv   na   založenie   príslušnosti   slovenských   súdov,   ale   naopak,   uvedené   súdy správoplatnili   nezákonný   postup   v   rozpore   s   medzinárodným   právom   sídla   odporcu, s medzinárodným   právom   predloženej   zmluvy   o   kúpe   podniku   pôvodného   účastníka konania, s medzinárodným právom notárskeho overenia uvedenej zmluvy o jej pravosti a platnosti   a   apostilou   Krajského   súdu   v   Rakúsku   o   predpokladanej   záväznosti medzinárodného dokumentu, poskytuje ojedinelý dôkaz o obzvlášť hrubom a ľahkovážnom spôsobe porušovania práv sťažovateľa zo strany slovenských súdov....

Sťažovateľ zdôvodnil všetky uvedené skutočnosti riadnym odvolaním 23. 1. 2006, aj keď prekážky v konaní boli takého zásadného charakteru, že súdy boli povinné ex officio zastaviť konanie a odmietnuť návrh. Vychádzajúc z tohto stanoviska odvolanie malo len dopĺňať také rozhodnutie súdu, pričom súdy sa v rozpore so skutkovým stavom podieľali na snahe spochybniť odvolanie, čím tento opravný nebol efektívny a právo porušené bolo.... Uvedené konanie sp. zn. 15 C 30/01 je dôvodmi, ako sú uvedené, zásahom do zásad medzinárodného   práva   s   cieľom   zbaviť   sťažovateľa   majetku   v   rozpore   s   jeho medzinárodnou ochranou.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava I... v právnej veci sp. zn. 15 C 30/01 navrhovateľa: C., B., proti odporcovi: P., USA, o neplatnosť zmluvy, a Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava, v odvolacom konaní sp. zn. 9 Co 469/07, porušili ľudské právo odporcu: P., USA, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie, čl. 13 Dohovoru o práve na efektívny opravný prostriedok a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o práve na ochranu majetku.

2. Ústavný súd SR priznáva odporcovi: P., USA, primerané finančné zadosťučinenie v sume 1. 000.000,- Sk, z ktorej zaplatí Okresný súd Bratislava I... odporcovi 500.000,- Sk do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   a   z   ktorej   Krajský   súd   v Bratislave...   zaplatí odporcovi 500.000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ústavný súd SR rozhodol, že rozsudok v právnej veci sp. zn. 15 C 30/01 z 24. 5. 2005, uznesenie Okresného súdu Bratislava I... v právnej veci sp. zn. 15 C 30/01 z 15. 1. 2007 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave... sp. zn. 9 Co 469/07 z 29. 4. 2008, porušili ľudské právo odporcu: P., USA, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na   efektívny   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   Dohovoru,   na   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ruší ich a prikazuje, aby Okresný súd Bratislava I... a Krajský súdu v Bratislave... C. B., Úrad geodézie, kartografie a katastra, so sídlom B., obnovili   právny   stav,   ktorý   trval   do   zásahu   do   uvedených   práv,   a   obnovili   platnosť hospodárskej zmluvy č. 1/90-EÚ z 26. 3. 1990 tak ako je uvedená.

4. Ústavný súd SR priznáva odporcovi: P., USA, náhradu trov konania vo výške, ktorú odporca určí dodatočne počas konania na základe ustanovenia advokáta.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd, alebo ak je to možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že v sťažnosti podanej ústavnému súdu je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (IV. ÚS 230/03). Vzhľadom   na to   ústavný   súd   posudzoval   prípadné   porušenie   práv   sťažovateľky   len vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu, pretože v sťažnostnom návrhu (tzv. petite) sťažovateľka   nežiadala   vyslovenie   porušenia   svojich   práv   napr.   Úradom   geodézie, kartografie   a katastra   v   Bratislave   (od   tohto   štátneho orgánu   požadovala iba   obnovenie pôvodného   právneho   stavu).   O tomto   závere   svedčí   aj   vyjadrenie   sťažovateľky: „Porušovateľom,   ktorý   sťažovateľovi   aktívne   bránil   v   uvedenej   právnej   veci   konať,   je porušovateľ v 1. a 2. rade, slovenské súdy, ktoré porušili Haagsky dohovor v čl. 1 a 8 a Európsky   dohovor   o   ľudských   právach   v   čl.   6   ods.   1,   čl.   13,   a   Dodatkový   protokol k Dohovoru   v   čl.   1.   Tieto   zásahy   boli   neústavné   podľa   čl.   1   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.“

1. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/01 a jeho rozhodnutiami z 24. mája 2005 a z 15. januára 2007, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 9 Co 469/07 a jeho uznesením z 29. apríla 2008 predovšetkým   skúmal, či sťažovateľka bola účastníčkou napadnutých konaní vedených všeobecnými súdmi.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že všeobecné súdy konali ako s účastníkmi konania s navrhovateľom a odporcami v 1. rade a v 2. rade. Týchto účastníkov konania sa týkajú aj rozhodnutia, ktoré sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom napáda.

Z odôvodnenia odvolania Mgr. O. F. doručeného okresnému súdu 23. januára 2006 vyplýva,   že   odporca   v 2.   rade   je   právnym   nástupcom   odporcu   v 1.   rade,   ktorý   bol „vymazaný   z podnikového   registra   v roku   1990“.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   je   právnou nástupkyňou odporcu v 2. rade, a to na základe zmluvy o predaji podniku zo 4. júna 2003. Od tohto dátumu podľa slov sťažovateľky bol odporca v 2. rade „len organizačnou zložkou zahraničnej právnickej osoby“ – sťažovateľky. Z výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky však táto skutočnosť nevyplýva. Družstvo L., B., naďalej existuje bez toho, aby bolo zapísané ako podnik zahraničnej osoby alebo organizačná zložka podniku zahraničnej osoby. Nič teda nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľka bola oprávnenou osobou na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Navyše je potrebné uviesť, že rovnako zo žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktorá bola ústavnému súdu doručená 18. júla 2008, nijako nevyplýva,   že   ju   podala   sťažovateľka,   pretože   ju   vo   svojom   mene   podal   Mgr.   O.   F. (s uvedením   adresy   –   B.).   Podobne   to   bolo   aj   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   keď odvolanie podal Mgr. O. F., a nie sťažovateľka, a návrh na odpustenie zmeškania lehoty podpísal   Mgr.   O.   F.   s pripojením   doložky „Štatutár   navrhovateľa“,   teda   opäť   nie sťažovateľka. Podľa zistenia ústavného súdu jediným podaním podaným sťažovateľkou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 30/01 je dovolanie z 2. júla 2008 podpísané Mgr. O. F. doručené Najvyššiemu súdu   Slovenskej republiky 11. júla 2008, po podaní ktorého   však   Mgr.   O.   F.   28.   augusta   2008   okresnému   súdu   oznámil,   že   sa   vzdáva zastupovania sťažovateľky v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/01. Sťažovateľka, resp. jej štatutárny zástupca (Mgr. O. F.), nepreukázala ani tú skutočnosť, že by v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol   podaný   návrh   na   zmenu   účastníka   konania,   o ktorom   by   bol oprávnený   a povinný   rozhodnúť   okresný   súd   uznesením.   Ústavný   súd   pripomína,   že odporcov v konaniach pred všeobecnými súdmi zastupoval Mgr. O. F.

Sťažovateľka   teda   v konaní   pred   ústavným   súdom   hodnoverným   spôsobom nepreukázala, že by skutočne bola právnou nástupkyňou niektorého z účastníkov konania pred   všeobecnými   súdmi.   Preto   je   vylúčené,   aby   v tomto   konaní   mohli   byť   porušené označené práva sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľkou   uvádzané   podstatné argumenty sú neopodstatnené. A to najmä tvrdenie, že „Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. apríla 2008, sp. zn. 9 Co 469/07 potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 1. 2007, sp. zn. 25 C 30/01, ktorým tento prvostupňový súd neodpustil zmeškanie lehoty na podanie odvolania voči jeho rozsudku zo dňa 24. 5. 2005 sp. zn. 15 C 30/01...“. Krajský   súd   označeným   uznesením   odmietol   odvolanie   Mgr.   O.   F.   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 15 C 30/01 z 15. januára 2007 ako podané oneskorene, t. j. týmto rozhodnutím nepotvrdil uvedené uznesenie okresného súdu. Z tohto pohľadu sa sťažnosť sťažovateľky v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde)   z dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením   práv sťažovateľky   (tak   ako   ich   predniesla   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom)   a označeným rozhodnutím krajského súdu, resp. jeho postupom.

K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn. 15 C 30/01 z 24. mája 2005 ústavný súd dodáva, že podľa jeho zistení rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 30/01 z 24. mája 2005 nie je dosiaľ právoplatný. Sťažovateľka teda namieta porušenie svojich práv v stále prebiehajúcom – právoplatne neskončenom – konaní, pritom stále má právne prostriedky v rámci konania pred všeobecnými súdmi domáhať sa ochrany svojich práv (tak, ako ich namieta v konaní pred ústavným súdom) pred týmito súdmi. Spravidla, až po skončení konania v merite veci bude možné z ústavného hľadiska posúdiť,   či   v namietaných   konaniach   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   a ich   postupmi došlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   zaručených   jej   dohovorom.   Z tohto pohľadu sa sťažnosť sťažovateľky javí ako predčasne predložená.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   z 24.   mája 2005 sťažovateľka   má opravný   prostriedok   –   odvolanie,   ktorý   aj   podala,   a   o ktorom,   ako   sama   tvrdí,   nebolo rozhodnuté. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky bude   mať odvolací   súd,   ktorý   v prípade,   že by pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   dospel k záveru,   že   okresný   súd   svojím   rozhodnutím   alebo   postupom,   ktorý   rozhodnutiu predchádzal,   porušil   základné   práva   alebo   slobody   sťažovateľky,   má   povinnosť   týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, a preto v tejto časti pripadá do úvahy odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Obdobný   záver   platí   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky uznesením   okresného súdu   sp.   zn. 15 C 30/01   z 15.   januára 2007, proti   ktorému mala sťažovateľka   možnosť   podať   odvolanie,   o ktorom   rozhodoval   krajský   súd,   avšak   toto odvolanie podala podľa záveru krajského súdu oneskorene. Z uvedeného dôvodu v danom prípade   ústavný   súd   rovnako   nemá   právomoc   konať,   čo   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti aj v tejto jej časti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009