znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 118/08-61

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2009 prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Sžo KS 43/2006   p o r u š i l   základné právo JUDr. Ing. K. M. na inú právnu ochranu na inom   orgáne   Slovenskej   republiky   a na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžo   KS   43/2006 z 27. septembra 2006   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. Ing. K. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 381,66 €   (slovom   tristoosemdesiatjeden   eur   a šesťdesiatšesť   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. Ing. K. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 118/08-26   z 13.   marca   2008   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 3 Sžo KS 43/2006.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   v   podaní z 18. novembra 2008, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 3. novembra 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej   sťažnosti vyplýva,   že   sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom.   Riaditeľ Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) vydal 11. apríla 2005 poverenie na výkon opakovanej daňovej kontroly sp. zn. 709/320/11004/2005, ktorým poveril tri pracovníčky Daňového   úradu   P.   vykonaním   kontroly   dane   z pridanej   hodnoty   u sťažovateľa. Oznámeniami daňového úradu sp. zn. 709/320/11453/05/KLE z 13. apríla 2005 a sp. zn. 709/320/1451/05/KLE z 13. apríla 2005 bolo sťažovateľovi dané na vedomie, že kontrola sa začne   16.   mája   2005   a že   ju   vykonajú   uvedené   pracovníčky   Daňového   úradu   P.   Obe oznámenia boli podpísané riaditeľom daňového úradu. Sťažovateľ nesúhlasil s tým, aby daňovú kontrolu vykonával daňový úrad prostredníctvom pracovníčok zaradených na výkon práce na Daňovom úrade P., a o tejto jeho námietke bol spísaný záznam 25. mája 2005. Obsahoval tak vyjadrenie sťažovateľa, ako aj pracovníčok Daňového úradu P. Sťažovateľ 30.   mája   2005   podal   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“)   písomnú   námietku   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   v daňovom konaní (predstaveného), a to pre prekročenie právomoci v riadiacej činnosti. Rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 podľa § 50 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) nebolo námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu dane–riaditeľa daňového úradu, vyhovené. Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a navrhol, aby bolo   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 S 54/2005 z 22. februára 2006 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 26. februára 2007.

Podľa presvedčenia sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru.   V konaní   pred   všeobecnými   súdmi   išlo o preskúmanie   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva,   ktorým   tento   nevyhovel   námietke sťažovateľa   voči   postupu   riaditeľa   daňového   úradu,   ktorý   poveril   vykonaním   daňovej kontroly   zamestnankyne   Daňového   úradu   P.   Sťažovateľ   v žalobe   poukázal   na   to,   že rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   trpí   vadami   uvedenými   v   §   250j   písm.   a),   b)   a c) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd nad rámec dôvodov rozsudku krajského súdu poukázal na to, že zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o daňových orgánoch“) nadobudol účinnosť 1. mája 2001 a upravil organizáciu a pôsobnosť   orgánov   daňovej   správy,   ako   aj   zamestnanecký   pomer   zamestnancov k daňovému riaditeľstvu. Pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom daňovom konaní je potrebné vykladať tak, ako to zodpovedá procesnému postaveniu osoby vykonávajúcej daňovú   kontrolu   v mene   správcu   dane   na   základe   poverenia   príslušného   predstaviteľa správcu dane. Ak preto daňové riaditeľstvo vyhovelo žiadosti   riaditeľa daňového úradu a umožnilo, aby sa na výkone opakovanej daňovej kontroly nariadenej daňovým úradom ako správcom dane zúčastnili zamestnanci daňovej správy, pôsobiaci síce na inom daňovom úrade,   ale   v zamestnaneckom   pomere   k daňovému   riaditeľstvu,   nedošlo   tým   k zmene miestnej   príslušnosti   orgánu   daňovej   správy   oprávneného   vykonávať   daňovú   kontrolu a nedošlo   ani   k obchádzaniu   ustanovenia   zákona   o správe   daní   o miestnej   príslušnosti správcu dane. Uvedeným postupom sťažovateľ nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach,   pretože   daňovú   kontrolu   mal   vykonať   miestne   príslušný   správca   dane prostredníctvom zamestnancov, ktorí mohli byť len zamestnancami daňového riaditeľstva, a aj voči týmto zamestnancom povereným výkonom opakovanej daňovej kontroly mohol vzniesť priamo námietku zaujatosti. Uvedené závery najvyššieho súdu sú v podstate celým odôvodnením jeho rozsudku. Sťažovateľ ich nepovažuje za správne a za ústavne konformné v zmysle   čl.   152   ods.   4   ústavy.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   interpretoval a aplikoval   zákony   spôsobom,   ktorý   je   vo   svojich   dôsledkoch   nezlučiteľný   s ústavou a dohovorom.

Podstatou sporu boli dve otázky. Predovšetkým bolo treba posúdiť, či je možné, aby daňovú   kontrolu   v mene   daňového   úradu   riadil,   rozhodnutia   v rámci   nej   vydával a rozhodoval o námietkach sťažovateľa riaditeľ miestne príslušného daňového úradu, a to za situácie, keď kontrola bola vykonávaná zamestnancami iného daňového úradu vzhľadom na existenciu   pochybností   o nezaujatosti   pracovníkov   miestne   príslušného   daňového   úradu. Daňové riaditeľstvo totiž vo svojom rozhodnutí, ktorým nevyhovelo námietke sťažovateľa, výslovne poukázalo na to, že dôvodom namietaného postupu bola skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu. Preto miestne príslušný   daňový   úrad   požiadal   daňové   riaditeľstvo   o zabezpečenie   výkonu   opakovanej daňovej kontroly zamestnancami iného daňového úradu, ktorý sa nenachádza v územnej pôsobnosti   pracoviska   K.   Je   preto   nesporné,   že   vzhľadom   na   námietky   sťažovateľa spochybňujúce   nezaujatosť   pracovníkov   miestne   príslušného   daňového   úradu   daňové riaditeľstvo považovalo vzhľadom   na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o správe daní za nemožné,   aby   bola   daňová   kontrola   vykonávaná   zamestnancami   miestne   príslušného daňového úradu. Napriek tomu však z výkonu daňovej kontroly nebol vyňatý a vylúčený riaditeľ daňového úradu, ktorého je potrebné rovnako považovať za zamestnanca správcu dane. Všeobecné súdy sa touto žalobnou námietkou nezaoberali a nevyporiadali sa s ňou. Preto   sťažovateľ   opakovane   poukazuje   na   to,   že   o jeho   námietkach   z 25.   mája   2005 rozhodoval zamestnanec správcu dane–riaditeľ daňového úradu, teda zamestnanec, ktorý bol z takéhoto rozhodovania v zmysle § 24 ods. 1 a § 15 ods. 17 zákona o správe daní vylúčený. Takýto postup, keď napriek akceptovaným pochybnostiam o nezaujatosti nebol následný postup daňového riaditeľstva považovaný za nezákonný, je porušením označených základných   práv.   Ďalšou   otázkou   bolo,   či   je   vôbec   možné   vykonať   daňovú   kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je miestne príslušný. Sťažovateľ napádal tento postup tak v námietkach, ako aj v žalobe a tvrdil, že uvedeným postupom sa mala vykonávať u neho daňová kontrola miestne nepríslušným správcom dane, resp. že postup daňového   riaditeľstva   bol   v skutočnosti   obchádzaním   ustanovení   zákona   o správe   daní o miestnej príslušnosti v daňovom konaní. Daňové riaditeľstvo argumentovalo s poukazom na   ustanovenie   §   3   ods.   1   zákona   o daňových   orgánoch,   podľa   ktorého   je   daňové riaditeľstvo   zamestnávateľom   zamestnancov   daňových   orgánov,   a preto   nedošlo k pochybeniu, ak kontrolu mali vykonať osoby, ktoré síce neboli zamestnancami daňového úradu,   ale   boli   zamestnancami   daňového   riaditeľstva.   Túto   argumentáciu   si   osvojil   aj najvyšší   súd.   Sťažovateľ   s týmto   názorom   nesúhlasí.   Ustanovenie   §   3   ods.   1   zákona o daňových   orgánoch   upravuje   iba   štátnozamestnanecký   právny   vzťah   medzi   daňovým riaditeľstvom   a zamestnancami   daňových   úradov,   ale   je   bez   akéhokoľvek   relevantného vzťahu k otázke miestnej príslušnosti a k otázke, kto je osobou oprávnenou konať v mene miestne príslušného správcu dane. Napokon aj citované ustanovenie zakotvuje, že daňové riaditeľstvo je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Pokiaľ by výklad okruhu osôb, ktoré sú oprávnené vystupovať ako zamestnanci miestne príslušného daňového úradu, bol taký, ako to uvádza najvyšší súd, potom by bol výraz „zamestnanci daňových orgánov“ použitý v citovanom zákonnom ustanovení absolútne nezrozumiteľný. Ak sú totiž určité osoby zamestnancami daňového riaditeľstva, nemôžu byť zároveň zamestnancami iného orgánu, ktorý má právnu subjektivitu. Je teda zrejmé, že definíciou daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa všetkých zamestnancov daňových orgánov nie je možné vysvetliť to, či zamestnanci   jedného   daňového   úradu   môžu   vykonávať   právomoci   zamestnancov   iného daňového úradu. Postupom aplikovaným v prípade sťažovateľa boli obídené ustanovenia zákona o správe   daní,   a to predovšetkým   ustanovenia §   3 ods.   1 a   § 24   ods.   1,   4   a 5. Najvyšší súd v snahe urobiť svoj právny názor akceptovateľným nahrádza v odôvodnení rozsudku pojem „zamestnanec daňového úradu“ vykonštruovaným pojmom „zamestnanci daňovej   správy   pôsobiaci   síce   na   inom   daňovom   úrade,   ale v zamestnaneckom   pomere k daňovému riaditeľstvu“. Zákon však takýto pojem nepozná. Ak by sa prijal argument, podľa   ktorého   ktorýkoľvek   zamestnanec   ktoréhokoľvek   daňového   orgánu   je   oprávnený z titulu   svojho   postavenia   zamestnanca   daňového   riaditeľstva   vykonávať   oprávnenia zamestnanca správcu dane na ktoromkoľvek daňovom orgáne, potom by bolo zbytočné a absurdné   zdôvodňovať,   prečo   vôbec   došlo   k povereniu   vykonať   daňovú   kontrolu u sťažovateľa zamestnancami Daňového úradu P. Z argumentácie najvyššieho súdu vyplýva na jednej strane, že takýto postup bol v súlade so zákonom o správe daní, no na druhej strane sa uvádzajú dôvody, pre ktoré k výkonu kontroly zamestnancami iného než miestne príslušného   daňového   úradu   došlo.   Pri   akceptovaní   argumentácie   najvyššieho   súdu   by miestne   príslušný   daňový   úrad   mohol   daňovú   kontrolu   vykonať   aj   prostredníctvom zamestnanca   colného   úradu,   colného   riaditeľstva,   resp.   obce.   Pre   posúdenie   dodržania správnosti   postupu   v   predmetnej   veci   však   nie   je   podstatné,   kto   je   zamestnávateľom zamestnanca   daňového   úradu,   ale   o zamestnanca   ktorého   daňového   úradu   ide.   Preto ústavným právom sťažovateľa bolo, aby daňovú kontrolu vykonávali uňho zamestnanci miestne príslušného daňového úradu, a pokiaľ títo z dôvodu uvedeného v § 24 ods. 1 zákona o správe daní ju vykonávať nemohli, aby boli z vykonávania kontroly vylúčení a miestna príslušnosť bola v zmysle § 4 ods. 1 zákona o správe daní delegovaná inému daňovému úradu. Iný postup nemožno považovať za správny. V prospech argumentácie sťažovateľa svedčí skutočnosť, že rozhodnutím daňového riaditeľstva z 28. februára 2007 na základe návrhu   daňového   úradu   bola   delegovaná   miestna   príslušnosť   vo   veci   sťažovateľa   ako daňového   subjektu   na   Daňový   úrad   K.,   keďže   vyjadrenia   sťažovateľa   o zaujatosti zamestnancov   daňového   úradu   a námietky   proti   jeho   postupu   sú   opodstatnené   na delegovanie miestnej príslušnosti.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 27. septembra 2006 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Z vyjadrenia   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   z 3.   novembra   2008   doručeného ústavnému   súdu   6.   novembra   2008   vyplýva,   že   označené   práva   sťažovateľa   neboli porušené. Najvyšší súd sa plne stotožnil s právnymi závermi krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe nie je namietaný postup riaditeľa daňového   úradu   nezákonný,   a pokiaľ   daňové   riaditeľstvo   námietkam   sťažovateľa nevyhovelo, nerozhodlo v rozpore so zákonom, pričom krajský súd svoje rozhodnutie aj náležite   odôvodnil.   Záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   poverením   zamestnancov Daňového   úradu   P. na   vykonanie   daňovej   kontroly   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práv sťažovateľa, je vyjadrený aj v záveroch rozhodnutia najvyššieho súdu. Miestna príslušnosť daňového úradu ako správcu dane vo vzťahu k sťažovateľovi ako daňovému subjektu bola zachovaná aj napriek tomu, že na úkony daňovej kontroly boli riaditeľom daňového úradu poverení so súhlasom daňového riaditeľstva zamestnanci, ktorých pracoviskom je Daňový úrad   P.   Podľa   §   1a   písm.   j)   zákona   o správe   daní   zamestnancom   správcu   dane   je zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého   jeho   právom   vyplývajúcim   z čl.   46   ods.   2   ústavy   bolo,   aby   daňovú   kontrolu vykonávali uňho zamestnanci daňového úradu, treba považovať za neakceptovateľné, lebo takéto subjektívne právo z ústavy, ale ani zo zákona o správe daní nevyplýva. Nezodpovedá obsahu   spisov   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   o jeho   námietkach   proti   postupu v daňovej   kontrole   rozhodol   riaditeľ   daňového   úradu,   ktorý   bol   z takéhoto   konania vylúčený. Rozhodnutie o vylúčení riaditeľa v skutočnosti však neexistovalo. Niet žiadneho dôvodu spájať neskoršie rozhodnutie z 20. marca 2007 o delegovaní miestnej príslušnosti vo veci sťažovateľa ako daňového subjektu na Daňový úrad P. s doterajším konaním, ktoré sa týkalo námietok proti postupu riaditeľa daňového úradu, a vnímať to ako potvrdenie oprávnenosti   ním   uplatňovaného   nároku   na   personálne   zloženie   a určenie   kontrolnej skupiny.

Z vyjadrenia sťažovateľa z 18. novembra 2008 doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a osobne do podateľne 19. novembra 2008 vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu. Trvá na tom, že sa najvyšší súd nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že správou daní sa rozumie aj daňová kontrola. Pokiaľ je v daňovom konaní oprávnený vykonávať určité úkony správca dane, musí   ísť o miestne príslušného správcu dane. So zreteľom na túto okolnosť termín „zamestnanec   správcu   dane“   použitý   v zákone   o správe   daní   nie   je   možné   vykladať v intenciách   zákona   o daňových   orgánoch.   Napokon   požaduje   z   titulu   náhrady   trov právneho zastúpenia priznanie sumy 11 498 Sk.

II.

Z poverenia   na   výkon   opakovanej   daňovej   kontroly   sp.   zn.   709/320/11004/2005 z 11. apríla 2005 vyplýva, že riaditeľ daňového úradu poveril v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) bodu   7   zákona   o daňových   orgánoch   a   §   15   zákona   o správe   daní   štyri   pracovníčky Daňového   úradu   P. vykonaním   opakovanej   daňovej   kontroly   dane   z pridanej   hodnoty u sťažovateľa ako daňového subjektu.

Z dvoch   oznámení   daňového   úradu   o výkone   daňovej   kontroly   sp.   zn. 709/320/11453/05/KLE   a sp.   zn.   709/320/11451/05/KLE   z 13.   apríla   2005   vyplýva,   že daňová kontrola u sťažovateľa týkajúca sa   rôznych zdaňovacích   období začne 16. mája 2005, pričom výkonom kontroly sú poverené štyri pracovníčky Daňového úradu P.

Zo záznamu spísaného 25. mája 2005 na exekútorskom úrade sťažovateľa vyplýva, že   sťažovateľ   namietal   účasť   zamestnancov   nie   miestne   príslušného   správcu   dane   na daňovej kontrole.

Z podania   sťažovateľa   z 30.   mája   2005   adresovaného   daňovému   riaditeľstvu vyplýva, že namieta postup zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (predstaveného) spočívajúci   v prekročení   jeho   právomocí   v riadiacej   činnosti   tým,   že   výkonom   daňovej kontroly poveril pracovníčky, ktoré nepracujú na miestne príslušnom daňovom úrade.

Z rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna   2005   vyplýva,   že   námietke   sťažovateľa   z 30.   mája   2005   proti   postupu zamestnanca správcu dane–riaditeľa daňového úradu, v daňovom konaní sa nevyhovuje. Podľa   názoru   daňového   riaditeľstva   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   prekročenia právomocí   riaditeľa   daňového   úradu   nie   sú   opodstatnené.   V zmysle   zákona č. 312/2001 Z. z.   o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   službe“)   služobným   úradom   všetkých zamestnancov   daňových   orgánov   v Slovenskej   republike   je   daňové   riaditeľstvo. Zamestnancom   správcu   dane   je   zamestnanec,   ktorého   zamestnávateľom   je   daňové riaditeľstvo [§ 1a písm. j) zákona o správe daní]. Z toho vyplýva, že zamestnanec daňových orgánov   môže   byť   vyslaný   na   služobnú   cestu   pre   účely   vykonania   daňovej   kontroly v pôsobnosti daňového riaditeľstva. Nariadiť výkon služobnej cesty zamestnancovi, v rámci ktorej má vykonať daňovú kontrolu, pre výkon ktorej je príslušný iný daňový úrad, mu môže jeho určený predstavený, ktorý je oprávnený dávať mu pokyny. V takomto prípade sa vysielanému   zamestnancovi   uloží   povinnosť   plniť   na   služobnej   ceste   príkazy   riaditeľa miestne príslušného daňového úradu podľa § 9 zákona o štátnej službe. Predstaveným je nadriadený štátny zamestnanec, ktorý je oprávnený dávať podriadenému pokyny. Služobné predpisy určujú v medziach zákona o štátnej službe (§ 11 ods. 1) podrobnosti vykonávania štátnej   služby,   určujú   rozsah   oprávnenia   predstavených   dávať   pokyny   a plniť   úlohy služobného   úradu.   Takým   služobným   predpisom   je   organizačný   poriadok   daňových orgánov. Podľa tohto poriadku daňový úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ. Na základe   uvedeného   je   možné,   aby   riaditeľ   daňového   úradu   riadil   zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti riaditeľov iných daňových úradov, pokiaľ títo zamestnanci sú vyslaní na služobnú cestu do obvodu územnej pôsobnosti daňového úradu, ktorý riadi, pre účely vykonania daňovej kontroly. Tento služobný predpis nie je v rozpore so zákonom. Všetci   zamestnanci   správcu   dane,   ktorých   zamestnávateľom   je   daňové   riaditeľstvo,   sú povinní zachovávať daňové tajomstvo. Sprístupnenie daňového tajomstva inému správcovi dane na účely správy daní, medzi ktoré patrí aj daňová kontrola, sa nepovažuje za porušenie daňového tajomstva. Vykonávať daňovú kontrolu je oprávnený správca dane, ktorým je daňový úrad príslušný pre výkon správy daní podľa zákona o správe daní a v zmysle § 4 ods.   3   zákona   o daňových   orgánoch.   Keďže   miestne   príslušný   správca   dane   požiadal v prípade   sťažovateľa   daňové   riaditeľstvo   o zabezpečenie   výkonu   opakovanej   daňovej kontroly zamestnancami iného daňového úradu, ktorý sa nenachádza v územnej pôsobnosti pracoviska   K.,   daňové   riaditeľstvo   žiadosti   vyhovelo   a požiadalo   o vykonanie   kontroly zamestnancami   Daňového   úradu   P.   Týmto   postupom   nedošlo   k delegovaniu   miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona o správe daní, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Miestne príslušným   správcom   dane zostal   i naďalej   daňový   úrad s tým,   že   kontrolu   vykonávajú poverení zamestnanci Daňového úradu P. Celá dokumentácia týkajúca sa daňovej kontroly musí byť vyhotovená v mene miestne príslušného daňového úradu. Akýkoľvek iný postup by bol v rozpore so zákonom o správe daní. Dôvodom takéhoto postupu bola skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 S 54/2005-37 z 22. februára 2006 vyplýva, že žaloba sťažovateľa proti daňovému riaditeľstvu o preskúmanie rozhodnutia z 27. júna 2005 bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu v konaní nebolo sporné, že riaditeľ daňového úradu   požiadal   daňové   riaditeľstvo   o vykonanie   daňových   kontrol   u sťažovateľa zamestnancami iného daňového úradu, pričom daňové riaditeľstvo tejto žiadosti vyhovelo. Zaoberať   sa   motívom   takéhoto   konania   riaditeľa   daňového   úradu   je   pre   posúdenie zákonnosti rozhodnutia právne bezvýznamné. Rozhodujúce je iba to, či riaditeľ daňového úradu   bol   oprávnený   poveriť   zamestnancov   Daňového   úradu   P. vykonaním   daňových kontrol   u sťažovateľa   a či   nevyhovením   námietke   sťažovateľa   proti   tomuto   postupu riaditeľa daňového úradu došlo k ukráteniu sťažovateľa na jeho právach. Daňový úrad bol oprávnený realizovať daňovú kontrolu voči sťažovateľovi. Daňové riaditeľstvo je v zmysle § 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Preto   riaditeľ   daňového   úradu   bol   oprávnený   na   základe   súhlasu   daňového   riaditeľstva poveriť   vykonaním   daňových   kontrol   u sťažovateľa   zamestnancov   Daňového   úradu   P. Poverení zamestnanci Daňového úradu P. mali realizovať svoje oprávnenia v rámci daňovej kontroly u sťažovateľa v mene miestne príslušného správcu dane–daňového úradu. Preto poverením   zamestnancov   Daňového   úradu   P. vykonať   daňovú   kontrolu   u sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže organizačný poriadok   daňových   orgánov   vydaný   daňovým   riaditeľstvom   v roku   2005   ako   služobný predpis v zmysle § 11 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe je normatívnym správnym aktom (nie   teda   individuálnym   správnym   aktom),   nemôže   podliehať   súdnemu   prieskumu v správnom súdnictve. Súd sa rovnako nemôže zaoberať námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa porušenia práv zamestnancov Daňového úradu P. z dôvodu, že služobný predpis nemôže rozšíriť povinnosti štátneho zamestnanca o povinnosť vykonávať pokyny iného štátneho zamestnanca,   ktorý   nie   je   jeho   nadriadeným.   Žiaden   subjekt   nie   je   totiž   aktívne legitimovaný na podanie žaloby v správnom súdnictve v prospech inej osoby.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   KS   43/2006   z 27.   septembra   2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 54/2005-37 z 22. februára 2006. Podľa názoru najvyššieho súdu skutkový stav veci nie je medzi účastníkmi sporný. Pokiaľ ide o právne posúdenie, t. j. či daňové riaditeľstvo rozhodlo v súlade so zákonom o námietkach sťažovateľa proti postupu riaditeľa daňového úradu, dospel aj najvyšší súd k záveru, že v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe nie je namietaný postup nezákonný, a pokiaľ daňové riaditeľstvo   námietkam nevyhovelo,   nerozhodlo v rozpore so   zákonom. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského súdu a osobitne poukazuje na to, že výkon daňovej kontroly uskutočňoval miestne príslušný správca dane, pričom v jeho mene riaditeľ daňového úradu určil–poveril zamestnancov daňovej správy na vykonanie   daňovej   kontroly.   Podľa   §   3   ods.   1   zákona   o daňových   orgánoch   daňové riaditeľstvo   sa   zriaďuje   pre   územné   obvody   všetkých   daňových   úradov   a je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Podľa § 1a písm. j) zákona o správe daní   zamestnancom   správcu   dane   je   zamestnanec,   ktorého   zamestnávateľom   je   daňové riaditeľstvo,   colný   úrad,   colné   riaditeľstvo   alebo   obec.   Najvyšší   súd   preto   nad   rámec dôvodov uvedených krajským súdom poukazuje tiež na to, že zákon o daňových orgánoch nadobudol   účinnosť   1.   mája   2001   a upravil   organizáciu   a pôsobnosť   orgánov   daňovej správy,   ako   aj   zamestnanecký   pomer   zamestnancov   k daňovému   riaditeľstvu   a niektoré osobitosti ich postavenia. Pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom daňovom konaní je potrebné vykladať tak, ako to zodpovedá procesnému postaveniu osoby vykonávajúcej daňovú   kontrolu   v mene   správcu   dane   na   základe   poverenia   príslušného   predstaviteľa správcu dane. Ak potom daňové riaditeľstvo vyhovelo žiadosti riaditeľa daňového úradu a umožnilo, aby sa na výkone opakovanej daňovej kontroly nariadenej daňovým úradom ako správcom dane zúčastnili zamestnanci daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom úrade, ale v zamestnaneckom pomere k daňovému riaditeľstvu, nedošlo k zmene miestnej príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonať daňovú kontrolu a nedošlo ani k obchádzaniu   ustanovenia   zákona   o miestnej   príslušnosti   správcu   dane.   Uvedeným postupom   nebol   sťažovateľ   ukrátený   na   svojich   subjektívnych   právach,   pretože   daňovú kontrolu mal vykonať miestne príslušný správca dane zamestnancami, ktorí mohli byť len zamestnancami daňového riaditeľstva, a aj voči týmto zamestnancom povereným výkonom opakovanej daňovej kontroly mohol vzniesť priamo námietku zaujatosti.

Z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007 vyplýva, že sa v zmysle § 4 ods. 1 zákona o správe daní vyhovelo návrhu daňového úradu na delegovanie miestnej príslušnosti a miestna príslušnosť na správu daní sťažovateľa ako daňového   subjektu   sa   delegovala   z daňového   úradu   na   Daňový   úrad   K. odo   dňa nasledujúceho po dni doručenia rozhodnutia. Podľa názoru daňového riaditeľstva uvádzané dôvody,   ktorými   sú   vyjadrenia   sťažovateľa   o zaujatosti   zamestnancov   daňového   úradu a námietky proti postupu daňového úradu pri rozhodovaní, sú opodstatnené na delegovanie miestnej   príslušnosti   v súlade   so   zásadami   daňového   konania   uvedenými   v   §   2   zákona o správe daní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o správe daní zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Podľa   §   24   ods.   4   zákona   o správe   daní   zamestnanec,   o   ktorého   nezaujatosti   sú pochybnosti, smie do doby, než bude rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony.

Podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní o vylúčení zamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného   podnetu.   Pri   námietke   zaujatosti   vedúceho   zamestnanca   správcu   dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho   zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   nemá   nadriadeného   vedúceho   zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa   názoru   sťažovateľa   postup   riaditeľa   daňového   úradu,   ktorý   so   súhlasom daňového riaditeľstva poveril vykonaním daňovej kontroly u sťažovateľa zamestnankyne Daňového   úradu   P.,   treba   považovať   za   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.

Najvyšší   súd   trvá   na   tom,   že   uvedený   postup   bol   v plnom   súlade   so   zákonom, a nemožno ho preto považovať za porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že skutkové okolnosti daného prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Riaditeľ daňového úradu poveril vykonaním   daňovej   kontroly   nie   vlastných   zamestnancov,   ale   zamestnancov   Daňového úradu   P.   Ako   to   vyplýva   z rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005, urobil tak preto, že sťažovateľ predtým spochybnil nezaujatosť zamestnancov miestne príslušného daňového úradu. K takémuto postupu mal riaditeľ   predchádzajúci   súhlas   daňového   riaditeľstva   ako   zamestnávateľa   zamestnancov Daňového úradu P.

„Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.“ (I. ÚS 26/94)

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa   práva   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný   správca dane   vystupuje   v daňovom   konaní   prostredníctvom   svojich   zamestnancov.   Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov.

Riaditeľ   daňového   úradu   nepovažoval   za   možné   vykonať   daňovú   kontrolu u sťažovateľa   prostredníctvom   svojich   zamestnancov   vzhľadom   na   skutočnosť,   že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní, ale bez takéhoto rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona o správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán   verejnej   správy   možnosť   výberu,   ako   bude   ďalej   postupovať.   Je   totiž   povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke   sa   dotknutí   zamestnanci   orgánu   verejnej   správy   fakticky   vylúčia   z konania a nahradia   sa   zamestnancami   iného   orgánu   verejnej   správy   podriadeného   tomu   istému vyššiemu   orgánu   verejnej   správy,   a to   bez zmeny   miestnej   príslušnosti   orgánu   verejnej správy.

Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne   príslušný   daňový   úrad,   avšak   v skutočnosti   daňovú   kontrolu   vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania   vylúčení. Toto   pochybenie   nenapravili   ani   všeobecné   súdy   v rámci   správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní   a   treba   ho   považovať   za   arbitrárny.   Znamená   vo   svojich   dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd už nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ   požiadal   o priznanie   trov   právneho   zastúpenia   advokátkou   v celkovej sume 11 498 Sk.

Ústavný   súd   považoval   požiadavku   za   dôvodnú   a priznal   sumu   381,66   €   ako protihodnotu čiastky 11 498 Sk. Ide o 2 úkony právnych služieb v roku 2007 po 2 970 Sk (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť), 1 úkon v roku 2008, a to 3 176 Sk (replika), 2 režijné paušály po 178 Sk a 1 režijný paušál 190 Sk, ako aj daň z pridanej hodnoty v sume 1 836 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ   napokon   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   je   v plnej   miere kompenzované (popri vyslovení porušenia základných práv) zrušením rozsudku najvyššieho súdu   a vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009