znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 118/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. G., Advokátska   kancelária,   B.   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne konanie, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 10/2005 z 25. januára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. P. M. odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. mája 2007 doručená sťažnosť Ing. arch. P. M., B. (ďalej len „sťažovateľ”), ktorou namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 10/2005 z 25. januára 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 4. februára 2005 podal v súdnom spore proti žalovanému Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Cob 161/04-290 z 11. novembra 2004 o zvýšenie ceny diela. Najvyšší súd 8. marca 2007 po uplynutí viac   ako   dvoch   rokov   od   podania   dovolania   doručil   sťažovateľovi   uznesenie   sp.   zn. 2 Obdo 10/2005 z 25. januára 2007, ktorým jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 11. novembra   2004   odmietol   s odôvodnením,   že   v danej   veci   nebol   zistený   ani   jeden dôvod prípustnosti dovolania.

Týmto rozhodnutím najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   nálezom   vyslovil,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 10/2005 z 25. januára 2007 bolo porušené jeho právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiadal predmetné uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 11 Cob 161/04-290 z 11. novembra 2004.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   jeho   práva   zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 10/2005 z 25. januára 2007,   ktorým   bolo   odmietnuté   jeho   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 11 Cob 161/04-290 z 11. novembra 2004.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 2 Obdo 10/2005 z 25. januára 2007 uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1/ OSP) predtým ako pristúpil k preskúmaniu rozhodnutia odvolacieho súdu skúmal, či sú splnené pre to podmienky (§ 103 v spojení s § 243c OSP), či v danej veci napadnuté rozhodnutie môže preskúmavať.

Zo spisov zistil, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II., ako súdu prvostupňového z 25. 2. 2004 č. k. 24 Cb 225/01-200 v spojení s 24 Cb 225/01-258, ktorým zamietol žalobu žalobcu z 12.   4.   2001,   krajský súd,   ako súd   odvolací,   napadnutým rozsudkom   potvrdil a nevyslovil vo výroku, že proti tomuto rozsudku pripúšťa dovolanie, že ide o vec po právnej stránke zásadného významu.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP,   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 237 OSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa § 238 ods. 1 OSP, dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa ods. 2 dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. A podľa ods. 3 dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V súdenej veci ani jeden dôvod prípustnosti dovolania zistený nebol. Ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c, d OSP (v znení v čase podania dovolania), na ktoré sa odvoláva žalobca nerieši prípustnosť   dovolania ale   zákonnú možnosť   odôvodnenia   dovolania,   ak zákon dovolanie pripúšťa.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 OSP dovolací súd odmietne dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. S poukazom na citované ustanovenie dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol.“

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že v odôvodnení svojho uznesenia uviedol postup,   akým   dospel   k záverom   o potvrdení   uznesenia   krajského   súdu,   a preto   jeho uznesenie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Na tomto závere treba trvať aj napriek tomu, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že najvyšší súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007