znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 118/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. D., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Prievidza   pod   sp.   zn.   10   C   203/03 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 19 Co 44/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2005 doručená   sťažnosť Ing.   L.   D.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta, že v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 10 C 203/03 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 19 Co 44/04 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tieto podstatné dôvody na svoje tvrdenia o porušení jeho základných práv:

Sťažovateľ uplatnil nárok na mzdu a odstupné v konaní pred okresným súdom, ktoré bolo   uznesením   okresného   súdu   z   9.   januára   2004   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku   a na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   z   27.   mája   2004 sp. zn. 19 Co 44/04 toto uznesenie okresného súdu potvrdil. Dovolanie sťažovateľa bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky 27. januára 2005 odmietnuté.

Na základe toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že: „1.   Ústavné   právo   sťažovateľa:   Ing.   L.   D.,   fyzická   osoba,   občan   Slovenskej republiky,   bytom   B.   na   domáhanie   sa   ustanoveným   postupom   ochrany   svojich   práv a ochrany   svojej   osobnosti   na   Okresnom   súde   v Prievidzi   v konaní   pod   spis.   zn. 10 C 203/2003   a ústavné   právo   prejednať   právnu   vec   pred   vecne   a miestne   príslušným súdom bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je porušené.

2.   Konštatuje   sa,   že   v právnej   veci   vedenej   pred   Okresným   súdom   v Prievidzi spis. zn. 10 C 203/2003 sa nekoná a súd nečinnosťou spôsobuje prieťahy v konaní a z tohto dôvodu patrí sťažovateľovi primeraná náhrada vo výške podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR osobitne na ťarchu Okresného súdu v Prievidzi.

3. Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní uhradiť škodu spôsobenú prieťahmi v konaní pred Okresným súdom   v Prievidzi   pod   spis.   zn.   10   C   203/2003   sťažovateľovi;   ktorú je Okresný súd v Prievidzi povinný uhradiť v lehote 3 dní od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľky v celosti.

4.   Konštatuje   sa,   že správca   konkurznej   podstaty   „úpadcu“   VESEC,   s.   r.   o.   P., Ing. E. Č., so sídlom B., svojím konaním pri poskytovaní mzdových nárokov, sociálnych a zdravotno-poistných plnení a nesprávnym konaním, ktoré odporuje zákonu spôsobil škodu navrhovateľovi vo výške, ktorú stanoví Ústavný súd SR.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

1. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nedovoľuje zákon o ústavnom súde žiadne výnimky ani odpustenie dodržania tejto lehoty. Vzhľadom na to, že predmetom namietaného porušenia práv sťažovateľa má byť postup okresného súdu, ktorý vykonal posledný úkon vo veci 9. januára 2004 (uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku), a krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol 27. mája 2004 a doručil toto uznesenie sťažovateľovi 18. júna 2004, bolo treba sťažnosť proti okresnému súdu aj krajskému súdu odmietnuť pre oneskorenosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

2. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V   štvrtom   bode   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   sa   sťažovateľ   domáha vyčíslenia škody voči správcovi konkurznej podstaty. Takýto nárok na náhradu škody patrí do   právomoci   všeobecného   súdu   a   možno   ho   uplatniť   po   splnení   všetkých   zákonom ustanovených predpokladov (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 Občianskeho súdneho poriadku). Preto ústavný súd v tejto časti sťažnosti túto odmietol pre nedostatok svojej právomoci.