znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 118/02-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., bytom Č. r., B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Nc 68/02 o vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci z prejednania a rozhodovania veci sp. zn. Nc 1139/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júna 2002 doručené podanie A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom Č. r., B., označené ako „Ústavná sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica   sp. zn. 12 Nc 68/02 z 28. 2. 2002, doručené 13. 5. 2002“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka podáva „ústavnú sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 Nc 68/02 z 28. 2. 2002, pretože týmto uznesením bolo porušené moje ústavné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 Ústavy SR.

Krajský   súd   Banská   Bystrica   rozhodol   28.   2.   2002   uznesením   12   Nc   68/02,   že sudcovia Okresného súdu v Čadci pp. JUDr. A. K., JUDr. J. K., Mgr. M. G., Mgr. O. K., JUDr.   A.   P.,   JUDr.   Š.   M.,   JUDr.   A.   P.,   Mgr.   M.   Š.,   sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. Nc 1139/01 Okresného súdu v Čadci a že sa vec prikazuje na prejednanie a rozhodovanie Okresnému súdu v Banskej Bystrici.

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie kolegiálnym vzťahom k odporcovi v rade 2) žaloby z 21. 3. 2001 sp. zn. Nc 1139/01 Okresného súdu Čadca s tým, vyše vymenovaní sudcovia Okresného súdu v Čadci sú v priateľskom vzťahu s odporcom v rade 2), ktorý je sudcom ich nadriadeného súdu a že tento priateľský pomer im bráni vo veci objektívne konať a rozhodovať.

Podľa čl. 144 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní   len   zákonom,   a ak   to   ustanovuje   ústava   alebo   zákon,   sudcovia   sú   viazaní   aj medzinárodnou zmluvou.

Ako vyplýva z odôvodnia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sudcovia Okresného súdu v Čadci sa pri rozhodovaní riadia nie zákonom, ale priateľskými vzťahmi. Podľa čl. 146 sa sudca môže svojej funkcie vzdať. Ak sudcovia Okresného súdu v Čadci   nie   sú   schopní   plniť   sudcovský   sľub,   pri   rozhodovaní   sa   riadia   priateľskými vzťahmi a nie zákonom, bolo ich povinnosťou sa funkcie sudcu vzdať.

Nemožno   po   mne   spravodlivo   žiadať,   aby   som   ja   niesla   následky   priateľských vzťahov sudcov Okresného súdu k sudcovi nadriadeného súdu.

Zákonný sudca v konaní Okresného súdu Čadca Nc 1139/01 je sudca Okresného súdu v Čadci, ktorému vec náleží podľa rozvrhu práce....

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd SR vydal toto rozhodnutie: Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 Nc 68/02 z 28. februára 2002 sa zrušuje.“

II.

Ústavný súd je od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické alebo   právnické   osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených buď v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Zákonom predpísané náležitosti sťažností, ako aj podmienky konania ústavného súdu o nich   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok   odmietnutie   sťažnosti   po   jej   predbežnom prerokovaní pre niektorý z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd predbežne prerokoval podanie sťažovateľky (ktoré na základe jeho obsahu a petitu posúdil ako sťažnosť fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Nc 68/02) a skúmal, či neexistujú dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zohľadnil, že účel základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa splní, „ak o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu   práce   ide   o sudcu,   ktorý   je   oprávnený   konať   a rozhodovať   určitý   druh   súdnej agendy“ (II. ÚS 15/96). Sťažovateľka namietala porušenie tohto svojho základného práva na   zákonného   sudcu,   ktorým   je   podľa   jej   názoru   (a   v konaní   Okresného   súdu   v Čadci sp. zn. Nc 1139/01) ten sudca tohto súdu, „ktorému vec prináleží podľa rozvrhu práce“. K jeho   porušeniu   malo   podľa   jej   tvrdenia   dôjsť   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Nc 68/02 z 28. februára 2002, ktorým boli na základe žiadosti sudcov Okresného   súdu   v Čadci   títo   vylúčení   z ďalšieho   prejednávania   a rozhodovania   vo   veci sťažovateľky   vedenej   na tomto   súde   pod sp. zn. Nc 1139/01,   v dôsledku   čoho   bola táto (a podľa   §   12   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku)   prikázaná   na   prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Banskej Bystrici. Ústavný súd preto predovšetkým zobral do úvahy, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prejednávanie vecí v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu buď v dôsledku   jeho   vylúčenia   pre   zaujatosť   v zmysle   § 14   a nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku,   alebo   aj   pre   iné   dôvody   uvedené   v   §   2   ods.   2   a 3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   [(ďalej   len   „vyhláška   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   66/1992   Zb.“),   napríklad dlhodobá   neprítomnosť sudcu, výrazné rozdiely v pracovnom vyťažení, náhle prekážky brániace sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní], tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené v dôsledku uvedených prekážok, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.   Uvedené   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   aj   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. dovoľujú, aby vec bola (a aj napriek spomenutým prekážkam) rozhodnutá súdmi bez zbytočných prieťahov v konaní, resp. aby o nej   konal   sudca,   o nestrannosti   ktorého   nie sú   žiadne   pochybnosti,   čo   je aj v záujme účastníkov   súdneho   konania.   Postup   sudcov   podľa   § 14   a nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku,   resp.   predsedu   súdu   ako   orgánu   štátnej   správy   súdov,   ktorý   je   v súlade s ustanoveniami uvedených právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

K porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd   účastníkov   súdneho   konania   (práve naopak) pravidelne dochádza v dôsledku nerešpektovania buď ich zákonnej, alebo ústavnej úpravy orgánmi štátu, ale nie v dôsledku ich postupu, ktorý je plne v súlade s touto úpravou.

Aj   ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   potvrdil,   že „uplatňovanie   zákona   v súdnom   konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným zákonom   nemožno hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv“   (I.   ÚS   8/96), v dôsledku čoho „výklad a aj uplatňovanie základných práv a slobôd patriacich účastníkom súdneho konania nemožno uskutočňovať spôsobom, v dôsledku ktorého by sa všeobecným súdom   odňalo   alebo   obmedzilo   zákonné   oprávnenie   konať   a rozhodovať   spôsobom zaručeným ústavou alebo zákonmi“ (I. ÚS 72/96).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zistil, že sudcovia Okresného súdu v Čadci podľa § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku požiadali Krajský súd v Banskej Bystrici (a pre ich vzťah k jednému z účastníkov konania sp. zn. Nc 1139/01) o svoje vylúčenie z konania a rozhodovania v tejto veci a keďže Krajský súd v Banskej Bystrici dôvody ich vylúčenia   uznal,   rozhodol   o ich   vylúčení   a prikázal   vec   na   konanie   a rozhodovanie Okresnému   súdu   v Banskej   Bystrici.   Išlo   o postup,   ktorý   Občiansky   súdny   poriadok predpokladá, a sťažovateľka okrem toho, že tento zákonom predvídaný postup vo svojej sťažnosti napadla, už neuviedla žiadne ďalšie dôvody, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu jej základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   Keďže   postup   orgánu   štátu   v súlade   so zákonom   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   a keďže sťažovateľka napadla iba takýto postup Krajského súdu v Banskej Bystrici, bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2002