znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 117/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   podniku   L.,   štátny   podnik,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. M., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 241/2010 zo 17. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23 Sp 17/2010 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť podniku L., štátny podnik,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. novembra   2011   faxom   a 29.   novembra   2011   poštou   doručená   sťažnosť   podniku   L., štátny podnik (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 241/2010 zo 17. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Sp 17/2010 z 23. júna 2010.

2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 23 Sp 17/2010 z 23. júna 2010 potvrdil rozhodnutie správneho orgánu Obvodného pozemkového úradu v T. (ďalej len „obvodný úrad“) č. PÚ 694/91-Gn/4 z 9. marca 2010, ktorým sa priznalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území K. podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon“) oprávneným   osobám   –   dedičom   po   pôvodnom   pozemkovoknižnom   vlastníkovi   grófovi M. G.   Oprávnené   osoby   si   uplatnili   právo   na   základe   reštitučného   titulu   –   odňatia vlastníctva v prospech štátu podľa výmeru ONV, odboru pôdohospodárstva v T. č. 611-27/6/1950   z   28.   júna   1950,   ktorý   správny   orgán   uznal   ako   právne   relevantný   dôkaz o existencii reštitučného titulu.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 241/2010 zo 17. augusta 2011 v celom rozsahu rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   namieta,   že   všeobecné   súdy   porušili   jeho   už   uvedené   základné   a iné práva, keďže uznali existenciu reštitučného titulu, a teda aj prechod vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia z roku 1950, z ktorého právne účinky prechodu vlastníctva na štát nikdy nenastali, a to vzhľadom na skutočnosť, že v príslušných PKV (pozemkovo-knižnej   vložke,   pozn.)   sa   neobjavil   záznam   poznámky   vykonania   výkupu v zmysle   výmeru   z roku   1950   a   podľa   §   10   ods.   3   zákona   č.   46/1948   Sb.   o novej pozemkovej   reforme   účinky   prechodu   vlastníctva   na   štát   k   vykúpenej   pôde   nastali   až vyznačením   uvádzanej   poznámky   v   pozemkovej   knihe.   Oba   súdy   sa   nevysporiadali s uvádzaným   nedostatkom   a   absolútne   ignorovali   ustanovenie   §   10   ods.   3   zákona č. 46/1948 Sb.

Podstata   sťažovateľových   námietok   ďalej   spočíva   v poukázaní   na   nedostatky vykonaného   dokazovania   a diskontinuitu   medzi   vykonanými   dôkazmi   a odôvodnením rozsudkov súdov:

«b)   už   správny   orgán   v   reštitučnom   konaní   bol   povinný   skúmať   existenciu reštitučného titulu a vykonať dokazovanie, ktoré by nezameniteľným spôsobom a pravdivo zodpovedalo   na   otázku   prechodu   vlastníctva   nehnuteľností   na   štát   ako   jedného zo základných predpokladov naplnenia úspešnosti reštituentov v celom konaní

- nie je akceptovateľný stav nezistenia a nezabezpečenia listiny označujúcej prechod vlastníctva na štát v príslušných PKV pod č. d. 1175/1961, keď správny orgán bol povinný sa touto formou prechodu vlastníctva na štát zaoberať, pri rozhodovaní mal k dispozícii všetky príslušné PKV

- pod č. d. 1175 / 61 je v PKV 11 pre k. ú. K. pod „B“ p. č. 33 uvedený zápis:... došlo 18. augusta 1961 č. d. 1175, Podľa výmeru ONV-odboru pôdohospodárstva v T. zo dňa 31. júla 1951 čís. Pôd 7598/61 vkladá sa vlastnícke právo pre: Čsl. štát - Štátne lesy v P., Lesný závod N...

v časti B pri p. č. 33 je odkaz na záznam ad 31. v tomto stĺpci, v ktorom sú uvedené deti   pôvodného   vlastníka   G.   M.,   t.   j.   osoby,   po   ktorých   si   oprávnené   osoby   uplatnili reštitúciu a teda evidentne zápis sa týka tohoto majetku

c) pod č. d. 1175/61 bola uložená v archívoch katastra prídelová listina, vydaná po prídelovom   konaní   podľa   nar.   č.   104/1945   Zb.   n.   SNR   zo   dňa   23.   augusta   1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, pričom účinky konfiškácie nastávali dňom 1. marca 1945 na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov (§ 1 ods. 10 nar. č. 104/1945 Zb. n. SNR )

-   podľa   vyhlášky   Ministerstva   pôdohospodárstva   č. 158/1959   Ú. v.   zo   dňa 12. augusta 1959 o správe neprideleného majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem a to § 1, pôdohospodársky majetok, ktorý štát nadobudol podľa predpisov o konfiškácií a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku alebo podľa predpisov o pozemkových reformách   a   ktorý   sa   doteraz   podľa   týchto   predpisov   nepridelil   a   ani   nie   je   v   správe organizácií štátneho socialistického sektora, spravujú okresné národné výbory, v obvode ktorých sa tento majetok nachádza...

podľa   §   3   uvádzanej   vyhlášky,   výkonný   orgán   okresného   národného   výboru   pri nehnuteľnom majetku navrhne pozemno-knižnému súdu pozemno-knižné usporiadanie

- vyhláška pod číslicou 1) v znení § 1 odkazuje aj na vl. n. č 104/1945 Zb. n. SNR, t. j. v roku 1961 mal príslušný okresný národný výbor usporiadať pozemnoknižné vlastníctvo k predmetným pozemkom, čo riešiť vydaním uvádzanej prídelovej listiny

d) správny orgán nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie, potrebné v prípade možnosti použitia postupu podľa § 6 ods. 2) z. č. 229/1992 Zb. a to:

- splnenie podmienky vyňatia majetku z konfiškácie, trvalý pobyt a štátne občianstvo, odsúdenie podľa nar. SNR č. 33/1945 Zb. SNR.

Krajský   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   nevysporiadal   s   možnosťou   prechodu vlastníctva na štát uvádzanou prídelovou listinou, resp. konfiškačným rozhodnutím podľa nar.   SNR   104/1945   Sb.,   odvolací   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tento   postup   súdu nielenže nevytkol, obhájil ho tým, že sa stotožnil s prechodom vlastníctva na štát výmerom z roku 1950 s konštatovaním, že je možné pripustiť aj iný reštitučný titul, ktorý spadá pod režim zákona č. 229/1991 Zb. a to aj napriek tomu, že sa v predchádzajúcich konaniach žiadne   dokazovanie   v   smere   „iný   reštitučný   titul“   nezabezpečili   dôkazy   na   jeho opodstatnenosť.»

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa L.,   štátny   podnik... podľa   čl. 20   ods.   1   Ústavy... a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn.2 Sžo 241/2010 zo dňa 17. aug. 2011 a rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 23. júna 2010 sp. zn. 23 Sp 17/2010-29 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   17.   aug.   2011   sp.   zn. 2 Sžo 241/2010   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   23.   júna   2010   sp.   zn. 23 Sp 17/2010-29 sa rušia a vracajú sa na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa...   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 241/2010 zo 17. augusta 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Sp 17/2010 z 23. júna 2009. V podstatnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:

«Pri vymedzení nehnuteľného majetku, ktorý podlieha reštitúcii podľa zákona o pôde je potrebné vychádzať zo vzájomného vzťahu § 1 ods. 1 § 4 ods. 1. a § 30 zákona o pôde. Doterajšia   aplikačná   prax,   je   možné   povedať,   zahŕňa   celý   rad   situácií   kedy   vznikajú pochybnosti o tom, či určitú majetkovú krivdu reštituovať v režime zákona o pôde. Základné pravidlo správania, ktoré je pritom potrebné rešpektovať, spočíva v určení nielen povahy do úvahy   prichádzajúceho   nehnuteľného   majetku   k   dátumu   účinnosti   zákona   o   pôde,   ale naopak predovšetkým jeho povahy v okamihu straty vlastníckeho práva jeho pôvodným vlastníkom.

V zmysle § 30 zákona o pôde sa totiž pre postup podľa druhej časti zákona o pôde – t. j. časti reštitučnej, považuje za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona o pôde i majetok, ktorý bol v dobe odňatia vlastníckeho práva k týmto účelom užívaný.

Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje s právnym názorom krajského súdu ako i správneho orgánu v otázke prechodu vlastníckeho práva na čsl. štát ohľadne predmetných nehnuteľností.   V   danom   prípade   totiž   z   výmeru   ONV   v T.   č.   611   -27/6-1950   zo dňa 28. 6. 1950   nesporne   vyplýva,   že   došlo   k   výkupu   predmetných   nehnuteľností   v   zmysle zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme a vykúpená výmera predstavuje 564 ha 55   á   18   m2.   Pokiaľ   v   danom   prípade   navrhovateľ   argumentoval,   že   vlastnícke   právo k predmetným nehnuteľnostiam nemohlo prejsť na čsl. štát. v zmysle výmeru ONV T. zo dňa 28. 6. 1950, nakoľko v zmysle ust. § 10 ods. 3 zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme   účinky   prechodu   vlastníctva   na   štát   nastávali   až   zápisom   poznámky   o   výkupe v príslušnej pozemno-knižnej vložke a že v pozemkovej knihe sa takýto zápis nenachádza, tak   v   tejto   súvislosti   odvolací   súd   uvádza,   že   takáto   argumentácia   navrhovateľa   je z hľadiska   reštitučného   práva   právne   irelevantnou.   Taktiež   v   danom   prípade   pokiaľ navrhovateľ poukazoval na skutočnosť, že v príslušných pozemno-knižných vložkách pre kat. úz. K. nie je vlastnícke právo štátu zapísané ani v zmysle intabulačného princípu, tak i takáto argumentácia navrhovateľa je z hľadiska reštitučného práva právne irelevantnou a nemá oporu v zákone. V danom prípade je potrebné taktiež vychádzať z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej k prechodu majetku na štát dochádzalo bez ohľadu na intabulačný princíp. Je potrebné si uvedomiť, že v rozhodnom období bol pôvodný vlastník už takýmito výmermi „kategorizovaný“, čo znamená, že i tam, kde takéto výmery, resp. rozhodnutia neboli zapísané do pozemkovej knihy, tak bol napriek tomu nepochybne i v týchto prípadoch daný priechod účinkom prechodu takéhoto majetku na štát ex lege. Výklad, aký prezentuje v danom prípade navrhovateľ, nemožno považovať za ústavne konformný výklad, pretože je potrebné si uvedomiť, že na základe výmeru ONV v T. z roku 1950 pôvodní vlastníci stratili predmetný majetok, a to de facto i de iure, ktorá skutočnosť je nespornou, pretože čsl. štát následne   po   tom   ako   získal   predmetné   nehnuteľnosti   na   základe   uvedeného   výmeru do svojho vlastníckeho práva, tak s týmito nehnuteľnosťami i následne disponoval, a to vo forme príslušných prídelov, čo je taktiež nesporné z hľadiska dôkazných prostriedkov nachádzajúcich   sa v administratívnom   spise,   a táto   skutočnosť   je   tiež   nespornou   medzi účastníkmi konania.

Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na tú skutočnosť, že v príslušných pozemno-knižných vložkách   kat.   úz.   K.,   je   jednoznačne   zaznamenané   vlastníctvo   štátu   v   zmysle   č.   d. 1175/1961, a to prídelovej listiny vydanej v konaní podľa nar. č. 104/1945 Zb. n. SNR po bývalom   vlastníkovi   G.   M.   a   že   týmto   rozhodnutím   ONV   T.   z roku   1961   sa   nikto nezaoberal, hoci je ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech čsl. štátu uvádzaný   v   časti   „B“   vo   všetkých   pozemno-knižných   vložkách,   tak   v tomto   smere   sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom oprávnených osôb, že takáto prídelová listina z roku   1961   nemôže   byť   dôkazom   o   odňatí   vlastníckeho   práva   pôvodným   vlastníkom.   Je potrebné si uvedomiť, že nová pozemková reforma bola v podstate pri svojej realizácii uskutočňovaná argumentáciou, že jej cieľom je prerozdeliť vlastníctvo pozemkov tak, aby pôda vlastnícky patrila tým, ktorí na nej skutočne pracujú a pod týmto heslom bola na základe príslušných právnych predpisov zaberaná pôda fyzických osôb nad 50 ha a pôda právnických osôb bez ohľadu na výmeru, pričom u fyzických osôb mohlo dôjsť k záboru i pod hranicu 50 ha, pokiaľ vlastník na svojich pozemkoch osobne nehospodáril, teda ak obsah   svojho   vlastníctva   realizoval   prostredníctvom   iného   subjektu,   napr.   nájomcu. V procese   pôdohospodárskych   reštitúcií   je   odňatie   poľnohospodárskeho   majetku   bez náhrady na základe zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme ďalším typickým reštitučným titulom v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o pôde, ktorý je charakteristický tým, že odňatý, teda tzv. vykúpený majetok si štát buď ponechal vo svojom vlastníctve alebo ho urobil predmetom prídelu, teda tak, ako sa to stalo i v danom prípade. Ako pre revíziu prvej pozemkovej reformy, tak i pre novú pozemkovú reformu bolo príznačné, že zábor sa mal vykonať za náhradu. Právo na náhradu za odňatý majetok bolo založené na základe všeobecne   záväznej   právnej úpravy,   pričom   vo výmeroch   a rozhodnutiach   o zábore,   či výkupe, bolo toto predmetné právo na náhradu za odňatý majetok proklamované s odkazom na samostatné rozhodnutie vo veci náhrady, avšak zo skúsenosti praxe je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že k poskytnutiu náhrad následne nedochádzalo. Odvolací súd i v tejto súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   z   listinných   dôkazov   nachádzajúcich   sa v administratívnom   spise   nevyplýva,   že   by   pôvodným   vlastníkom   bol   štát   pri   výkupe predmetných   nehnuteľností   v   roku   1950   vyplatil   nejakú   finančnú   čiastku,   resp. v nasledujúcom období. Pre obe etapy pozemkových reforiem bolo spoločné, že zabratý, resp. odňatý majetok bol následne prerozdeľovaný prostredníctvom prídelových akcií. Vzhľadom na uvedené skutočnosti si preto i navrhovateľ musí uvedomiť, že príslušná prídelová listina z roku 1961 mohla byť vydaná skutočne až následne po tom, čo čsl. štát získal   a   nadobudol   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   predmetom   výkupu v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme.

Taktiež z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise nevyplýva, že by pôvodný vlastník   bol   odsúdený   podľa   nariadenia   SNR   č.   33/1945   Sb.   SNR.   Opak   je   pravdou a z rozhodnutia konfiškačnej komisie v sídle ONV v T. zo dňa 24. 7. 1946 (č. 99/46-11/17) vyplýva, že G. M., obyvateľ v K., nie je osobou, ktorú treba považovať za osobu nemeckej či maďarskej   národnosti   alebo   zradcu   a   nepriateľa   slovenského   a   českého   národa   alebo Československej   republiky.   Z   tohto   rozhodnutia   konfiškačnej   komisie   v   sídle   ONV   v T. nesporne vyplýva, že na G. M. sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nevzťahujú ustanovenia nariadení   o konfiškácií   pôdohospodárskeho   majetku.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že oprávnené osoby vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi z hľadiska príbuzenského pomeru spĺňajú potom nesporne i status oprávnených osôb a preto potom za týchto skutkových a právnych okolností nič nebránilo správnemu orgánu, aby ich reštitučnému návrhu zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhovel.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní okrem iného namietal, že predmetný prídel v roku 1961   bol   uskutočnený   podľa   nariadenia   SNR   č.   104/1945   Sb.   SNR   a   že   preto   došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát k 1. 3. 1945. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na   tú   skutočnosť,   že   pre   takúto   konštatáciu   nie   sú   v   administratívnom   spise   príslušné dôkazy, nakoľko majetok, ktorý je predmetom reštitúcie prešiel na čsl. štát v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme a naviac z rozhodnutia konfiškačnej komisie v sídle ONV v T. zo dňa 24. 7. 1946 vyplýva, okrem iného, že na G. M. sa nevzťahujú ustanovenia nariadení o konfiškácii pôdohospodárskeho majetku. Pokiaľ by navrhovateľ uvedenou argumentáciou smeroval k tomu, že predmetný majetok bol vykúpený ešte pred rozhodným obdobím a pred rozhodným obdobím prešiel na čsl. štát, tak ani takejto námietke navrhovateľa by odvolací súd   nemohol   priznať   úspech.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   odvolací   súd   na   stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 45, ktoré je prezentované pod č. 4-5 ročník 1998, kde   sa   okrem   iného   predmetným   stanoviskom   riešili   i   otázky,   či   je   možné   vydať nehnuteľnosti osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na čsl. štát už pred 25. 2. 1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945, osobitne s poukazom na nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. SNR ako i dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by predmetné nehnuteľnosti prešli na čsl. štát i na základe príslušných   predpisov   o   konfiškácii   podľa   osobitných   predpisov   z   roku   1945   (i   keď vzhľadom na už uvedené skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu o takýto prípad nejde) tak i napriek tomu na takýto konkrétny prípad by sa taktiež vzťahoval režim zákona o pôde.»

5.   Na   doplnenie   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Sp 17/2010 z 23. júna 2010, podľa ktorej: «Účelom   zákona   o   pôde   bolo   zmierniť   následky   niektorých   majetkových   krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948-1989, dosiahnu zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   upraviť   vlastnícke   vzťahy   k   pôde   v   súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja, vidieť aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia....

Z   predloženého   administratívneho   spisového   materiálu   vyplýva,   že   odporca   už predchádzajúcimi   rozhodnutiami,   ktorých   čísla   konaní   sú   uvedené   vyššie   v   rozsudku schválil dohody medzi oprávnenými a povinnými osobami, okrem iných aj L., týkajúce sa podielu   po   ich   otcovi   A.   M.   a   strýkovi   E.   M.   Predmetné   rozhodnutie   sa   týka   vydania podielov nehnuteľnosti po súrodencoch otca oprávnených A. M., a to L. M., A. M., T. M., rod. M., ktorým nehnuteľnosti boli skonfiškované na základe konfiškačného rozhodnutia ONV v T. č. 611/27/6-1950 zo dňa 28. 6. 1950 podľa zákona č. 46/48 Zb., podľa ktorého boli nehnuteľnosti vykúpené v prospech československého štátu. Jednalo sa o nehnuteľnosti v kat. území K. o celkovej výmere 564 ha 55 á a 18 m2. Na základe zápisnice zo 17. 5. 1951 na MNV v K. boli predmetné nehnuteľnosti pôvodného vlastníka A. M. a spol. odovzdané novému   nadobúdateľovi,   a   to 47.50.00   ha lesnej   pôdy   Č.,   n.   p.   správa   v N.   a poľnohospodárska pôda o výmere 2.50.00 ha prevezmú ČSSM. Z týchto listinných dôkazov je zrejmé, že oprávnení dostatočne preukázali reštitučný titul na navrátenie vlastníctva ku konfiškovaným nehnuteľnostiam, niet pochýb, že dotknuté nehnuteľnosti prešli na štát na základe konfiškačného rozhodnutia a nie teda pochýb, že spĺňajú podmienky pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v zmysle zákona č. 229/91 Zb.

Námietky   povinnej   osoby   L.   sú   bezpredmetné,   pretože   z   predložených   listinných dôkazov bol jednoznačne preukázané, že nehnuteľnosti prešli na štát výmerom z r. 1950 a právny predchodca povinného ich prevzal na základe zápisnice z 17. 5. 1951.

Vychádzajúc z tohto zisteného skutkového a právneho záveru považuje krajský súd preskúmavané rozhodnutie odporcu v I. rade za vecne správne, vzhľadom na to, že tento po predchádzajúcom   zrušujúcom   rozhodnutí   dostatočne   zistil   skutkový   stav,   správne zhodnotil skutočnosti, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, a preto ho krajský súd ako vecne správny podľa § 250q ods. 2 O. s. p. potvrdil.»

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 S 17/2010 z 23. júna 2010

7.1   Ako   to   vyplýva   z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

7.2   Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   a   jeho   rozsudok   boli preskúmané   na   základe   dostupného   riadneho   opravného   prostriedku   (prípustného odvolania),   ktorý   sťažovateľ   aj   využil,   a   preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie a rozhodnutie.

8. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 241/2010 zo 17. augusta 2011

8.1 Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

8.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

8.3   Z námietok   uvedených   v sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   zo   strany ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať   opodstatnenosti   jeho   právneho   názoru,   t.   j.   neodôvodnenosti   priznania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe reštitučného titulu. Tým dáva ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako je už uvedené, neprináleží.

8.4   Podľa   názoru   ústavného   súdu   veľmi   konkrétna   a podrobná   argumentácia najvyššieho súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodňuje, v čom boli naplnené zákonom   požadované   dôvody   na   priznanie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam na základe   reštitučného   titulu.   Podstatnou   je   skutočnosť   (nesporná   aj   medzi   účastníkmi konania), že pôvodným vlastníkom boli predmetné nehnuteľností odobraté (de facto aj de iure) na základe výmeru ONV v T. z roku 1950, pričom Československý štát po ich získaní nimi následne disponoval, a to vo forme príslušných prídelov. Na tomto základe ústavný súd   dospel   k záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je   založený   namietaný   rozsudok najvyššieho   súdu,   nie   je   arbitrárny,   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

9. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012