znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 117/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   M.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   V.   D.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a na súdnu ochranu podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods.   1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 202/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   202/2010 p o r u š i l   základné právo Ing. M. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 202/2010-136 z 8. decembra 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Ing. M. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a   osemdesiatdva   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. V. D., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti Ing. M. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 117/2011-8 z 30. marca 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a na súdnu ochranu podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 202/2010.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaniami zo 7. marca 2011 a z 10. mája 2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 19. apríla 2011 vyslovili súhlas, aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 72/05-115 z 21. októbra 2009 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“) označenej jednak ako „odporca 1 –   Slovenská   republika   zastúpená   Úradom   vlády   Slovenskej   republiky“   a   jednak   ako „odporca 2 – Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky“ o určenie neplatnosti odvolania sťažovateľa z funkcie viceguvernéra Exportno-importnej banky Slovenskej republiky (ďalej len „Eximbanka“) a z funkcie člena rady Eximbanky

26. februára 2003. Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 202/2010-136 z 8. decembra 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru sťažovateľa týmito rozsudkami došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy. Odvolaním sťažovateľa z funkcie tri mesiace pred skončením funkčného obdobia bez uvedenia dôvodov nebol dodržaný zákonný postup. Zákon   č.   80/1997   Z.   z.   o   Exportno-importnej   banke   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon“)   vychádzal   z   filozofie   zabezpečiť   maximálnu stabilitu vrátane stability členov orgánov Eximbanky. Prebral tým zahraničné skúsenosti, kde je nepredstaviteľné, aby guvernéra a viceguvernéra odvolali bez udania dôvodov. Zákon v ustanovení § 7 ods. 9 taxatívne vymedzil dôvody odvolania. Teda iba z týchto dôvodov mohlo   dôjsť   k   odvolaniu   člena   orgánu   Eximbanky.   Výklad   zákona   je   taký,   že   dôvod odvolania je potrebné uviesť, pretože jeho neuvedením vzniká protiprávny stav. Tým, že zákon č. 336/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1997 Z. z. o Exmportno-importnej banke Slovenskej republiky (ďalej len „novela“), pripustil odvolanie aj z iných dôvodov, nedošlo k tomu, že sa dôvod odvolania nemusí uviesť. Je to tým viac, že ide o odvolanie v priebehu funkčného obdobia, čo treba považovať za mimoriadne opatrenie. Ak by zákonodarca chcel, aby vláda mohla viceguvernéra a člena rady kedykoľvek odvolať bez udania dôvodu, volila by jednoduchú formuláciu: „Vláda menuje a odvoláva guvernéra a viceguvernérov   a   členov   rady   banky.“ Neuvedením   dôvodu   odvolania   člena   orgánov Eximbanky   dochádza   k   narušeniu   ich   povesti,   ako   aj   pracovného   a   spoločenského postavenia.   Práve   uvedením   dôvodu   odvolania   by   sťažovateľ   mal   možnosť   brániť   sa, preukázať,   že   profesionálne   nezlyhal   a   že   dôvod   odvolania   bol   čisto   politický.   Pritom odvolanie   sťažovateľa   bolo   štyrikrát   zverejnené   v H.   vrátane   ich   internetovej   stránky. Napokon   poukazuje   na   návrh   novely   predložený   skupinou   poslancov   Národnej   rady Slovenskej republiky v novembri 1998. Z jeho dôvodovej správy jednoznačne vyplýva, že v praxi sa môžu vyskytnúť aj iné dôvody na odvolanie z funkcie, musia však byť v záujme riadneho plnenia úloh a v súlade s ústavou.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 19 C 72/05 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 202/2010 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 8. decembra 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 17 000 € spoločne a nerozdielne od okresného súdu a krajského súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3213/2011 z 19. apríla 2011 doručeného ústavnému súdu faxom 20. apríla 2011 a poštou 27. apríla 2011 vyplýva, že dôvody potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, sú uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu a ona na nich zotrváva.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 10. mája 2011 doručenej ústavnému súdu 13. mája 2011 vyplýva, že sťažovateľ na sťažnosti zotrváva.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohla byť dotknutá v právach aj žalovaná ako účastníčka konania pred všeobecnými súdmi, doručil ústavný súd sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 117/2011-8 z 30. marca 2011, vyjadrenie predsedníčky krajského súdu   a   repliku   sťažovateľa   jednak   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad vlády“), ale aj Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) s tým, aby sa mohli vyjadriť v mene žalovanej vo veci samej.

Z   vyjadrenia   ministerstva   č.   k.   MF/3885/2011-241   z   30.   mája   2011   doručeného ústavnému súdu 2. júna 2011 vyplýva, že „Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií SR, ako žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaným subjektom.“.

Z   vyjadrenia   úradu   vlády   sp.   zn.   15   664/2011/7082/KVÚV   z   26.   mája   2011 doručeného ústavnému súdu 7. júna 2011 vyplýva, že úrad vlády nemohol porušiť a ani neporušil   žiadne   svoje   povinnosti   spôsobilé   čo   i   len   v   teoretickej   rovine   zasiahnuť   do akýchkoľvek   práv   sťažovateľa   vrátane   ním   označených   základných   práv,   keďže   zákon nepriznáva úradu vlády žiadne právomoci v oblasti, v ktorej malo nastať údajné porušenie povinností   (t.   j.   údajné   nezákonné   odvolanie   sťažovateľa   z   funkcie   viceguvernéra Eximbanky). Úrad vlády nikdy nebol a ani nie je subjektom oprávneným odvolávať, resp. navrhovať odvolanie členov rady, pričom sťažovateľa z funkcie viceguvernéra odvolala vláda, a nie úrad vlády. Bez ohľadu na dosiaľ uvedené treba poznamenať, že v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 v spojení s ustanovením § 7 ods. 11 zákona je vláda oprávnená odvolať z funkcie ktoréhokoľvek člena rady Eximbanky, a to nielen z dôvodov uvedených v ustanovení § 7 ods. 9 zákona, ale aj z akýchkoľvek iných dôvodov, ktoré nie sú nijako obmedzené. Je teda zrejmé, že vláda mohla sťažovateľa z funkcie viceguvernéra odvolať z akéhokoľvek   dôvodu.   Zároveň   treba   uviesť,   že   zo   zákona   a   ani   zo   žiadneho   iného právneho predpisu nevyplýva pre vládu povinnosť uvádzať v rozhodnutí o odvolaní člena rady z funkcie aj dôvody, ktoré viedli k prijatiu takéhoto rozhodnutia, nehovoriac o tom, že zo   žiadneho   právneho   predpisu   nevyplýva   ani   to,   že   by   neuvedenie   dôvodu   odvolania z funkcie   spôsobovalo   neplatnosť   takéhoto   rozhodnutia.   Je   preto   nepochybné,   že neuvedenie   dôvodu   odvolania   sťažovateľa   z   funkcie   viceguvernéra   nemohlo   spôsobiť neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Je naopak zrejmé, že odvolanie sťažovateľa z funkcie viceguvernéra   bolo   platné,   lebo   vláda   pri   tomto   odvolaní   postupovala   v súlade s ustanovením § 7 ods. 3 v spojení s ustanovením § 7 ods. 11 zákona. Úrad vlády sa inak stotožňuje s vyjadrením krajského súdu z 19. apríla 2011.

Z   vyjadrenia   podpredsedu   krajského   súdu   povereného   zastupovaním   predsedu krajského súdu z 15. júna 2011 doručeného ústavnému súdu faxom 15. júna 2011 a poštou 21.   júna   2011   vyplýva,   že   stanoviská   ostatných   účastníkov   konania   berie   na   vedomie a nemá k nim žiadne výhrady ani pripomienky. Zo stanoviska úradu vlády je zrejmé, že tento sa stotožňuje s vyjadrením krajského súdu z 19. apríla 2011.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 202/2010-136 z 8. decembra 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 72/05-115 z 21. októbra 2009. Podľa názoru krajského súdu   ustanovenie § 7 ods.   9 a § 7 ods.   11 zákona v znení účinnom v rozhodnej   dobe   (k   26.   marcu   2003)   upravuje   postup   vlády   pri   odvolaní   členov   rady Eximbanky, a to každé z nich za inej situácie. Ustanovením § 7 ods. 9 zákona sa vláde ukladá odvolať člena rady Eximbanky, ak zistí, že je na to dôvod uvedený v tejto norme, a pri odvolávaní podľa tohto ustanovenia uviesť v listine o odvolaní aj dôvod odvolania (niektorý   z   dôvodov   uvedených   v   ustanovení   §   7   ods.   9   zákona).   Úprava   obsiahnutá v ustanovení § 7 ods. 11 zákona, podľa ktorej vláda môže odvolať z funkcie člena rady Eximbanky   na   návrh   ministra   podľa   odseku   3   aj   z   iných   dôvodov,   ako   sú   uvedené v odseku 9, teda oprávňuje vládu zvažovať a rozhodnúť o odvolaní člena rady Eximbanky aj z   iného   dôvodu,   avšak   bez   toho,   aby   stanovila   pre   vládu   ako   podmienku   na   takéto rozhodnutie povinnosť uviesť dôvod, pre ktorý sa rozhodla člena rady Eximbanky odvolať. Toto ustanovenie vychádza zo všeobecne uplatňovanej zásady pri vzťahoch vznikajúcich menovaním do funkcie iným orgánom než zamestnávateľom, podľa ktorej osobu, ktorá bola do funkcie menovaná, možno z tejto funkcie aj odvolať. Podmienkou platnosti odvolania z funkcie je, že musí byť písomné a doručené druhému účastníkovi vzťahu a že výkon funkcie sa končí dňom nasledujúcim po doručení odvolania z funkcie, ak nebol v odvolaní uvedený   neskorší   deň.   Ak   odklon   od   tejto   zásady   nebol   upravený   v   zákone,   nemohol okresný súd rozhodnúť inak, ako žalobu zamietnuť.

Z predkladacej správy k zákonu inter alia vyplýva, že Eximbanka bude zabezpečovať v   súlade   so   štátnou   zahraničnou,   zahraničnoobchodnou,   finančnou,   menovou a priemyselnou politikou aktivity slovenských subjektov v oblasti zahraničného obchodu. Eximbanka   bude   zabezpečovať   kofinancovanie,   refinancovanie   a   priame   financovanie vývozcu a tiež poisťovanie vývozných úverov.

Z   návrhu   skupiny   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   vydanie „zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1997 Z. z. o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky“ predloženého v novembri 1998, a to z dôvodovej správy inter alia vyplýva,   že „Vzhľadom   na   právne   postavenie   Eximbanky,   jej   úlohy   a   vzťah   k   vláde Slovenskej republiky zakotvené zákonom, sa v praxi môžu vyskytnúť aj iné dôvody, keď v záujme riadneho plnenia úloh tejto inštitúcie bude vhodné aj potrebné vykonať zmeny v orgánoch Eximbanky. Preto sa navrhuje,   aby členov orgánov Eximbanky bolo možné odvolať aj z iných dôvodov.“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 7 ods. 9 zákona v znení účinnom ku dňu odvolania sťažovateľa (26. februára 2003) vláda odvolá z funkcie člena Rady banky, ak

a) porušil tento zákon alebo iný súvisiaci všeobecne záväzný právny predpis,

b) bol právoplatne odsúdený za trestný čin,

c) stratil schopnosť vykonávať funkciu zo zdravotných dôvodov,

d) vykonáva funkciu nezlučiteľnú s členstvom v Rade banky.

Podľa   §   7   ods.   11   zákona   v   znení   účinnom   ku   dňu   odvolania   sťažovateľa (26. februára 2003) vláda môže odvolať z funkcie člena Rady banky na návrh ministra podľa odseku 3 aj z iných dôvodov, ako sú uvedené v odseku 9.

Sťažovateľ tvrdí, že zákon vychádzal z filozofie zabezpečenia maximálnej stability členov   orgánov   Eximbanky,   pričom   neuvedením   dôvodu   odvolania   člena   orgánov Eximbanky   dochádza   k   narušeniu   jeho   povesti,   ako   aj   pracovného   a   spoločenského postavenia. Uvedením dôvodu odvolania z funkcie by mal sťažovateľ možnosť brániť sa, resp. preukázať, že profesionálne nezlyhal a že dôvod odvolania bol čisto politický.

Podľa   predsedníčky   krajského   súdu   právny   názor   uvedený   v   rozsudku   krajského súdu je správny a ona na ňom zotrváva.

Tak ministerstvo, ako aj úrad vlády trvajú na tom, že v danej veci nie sú legitimovaní vystupovať v mene žalovanej. Úrad vlády navyše považuje argumentáciu krajského súdu vo veci samej za správnu.  

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   na   úvod   konštatovať,   že   Eximbanka   bola zákonodarcom zriadená na účely zabezpečovania aktivít slovenských subjektov v oblasti zahraničného   obchodu,   a   to   v   súlade   so   štátnou   zahraničnou,   zahraničnoobchodnou, finančnou, menovou a priemyselnou politikou, pričom úlohou Eximbanky je zabezpečovať rôzne   formy   financovania   vývozcov,   ako aj   poisťovanie   vývozných   úverov.   Keďže   ide o špecifické finančné služby poskytované zo štátnych finančných prostriedkov, považoval zákonodarca za potrebné zriadiť osobitnú banku, teda finančnú inštitúciu stojacu tak mimo sféry   komerčných   bánk,   ako aj Národnej   banky Slovenska.   Úlohou   Eximbanky je teda odborne rozhodovať o poskytovaní úverov majúcich za cieľ podporovať export zo strany slovenských vývozcov. Právne postavenie Eximbanky je v tejto súvislosti konštruované tak, aby síce rozhodovala o poskytovaní finančných prostriedkov pre slovenských vývozcov v zmysle relevantných štátnych politických hľadísk, avšak na základe vlastného nezávislého odborného posúdenia.

Nemožno pochybovať o tom, že odborné posudzovanie financovania vývozcov si vyžaduje určitú mieru nezávislého postavenia orgánov a osôb, ktoré zásadné rozhodnutia prijímajú.

Zákon   podľa   pôvodného   znenia   ustanovenia   §   7   ods.   9   obligatórne   prikazoval odvolať z funkcie člena rady toho, kto spĺňal niektorú zo skutkových podstát tam taxatívne definovaných. Iný dôvod na odvolanie člena rady, a to ani obligatórny, ale ani fakultatívny neexistoval. Vzhľadom na to, že rada Eximbanky je najvyšším rozhodovacím a riadiacim orgánom zodpovedajúcim za hospodárenie Eximbanky, ktorá okrem iného aj ustanovuje zásady činnosti a obchodno-finančnú stratégiu, koncepciu a politiku Eximbanky [§ 6 ods. 1 a   2   písm.   a)   zákona],   výrazne   zúžená   možnosť   odvolania   členov   rady   zabezpečovala pomerne vysoký stupeň nezávislosti Eximbanky a jej najvyššieho orgánu.

Novelou,   ktorá   nadobudla   účinnosť   9.   novembra   1998,   sa   zaviedla   fakultatívna možnosť   odvolať členov   rady   „aj z iných   dôvodov   ako sú   uvedené   v odseku   9“.   Tieto dôvody nie sú novelou nijako bližšie konkretizované na rozdiel od obligatórnych dôvodov, ktorých sa novela nijakým spôsobom nedotkla.

Možno konštatovať, že stupeň nezávislosti riadiacich orgánov Eximbanky, resp. osôb tvoriacich tieto orgány v dôsledku novely klesol, keďže istota ich právneho postavenia sa stala menej výraznou.

Všeobecné súdy posúdili právny stav vzniknutý novelou v podstate ako právo voľnej úvahy vlády pri rozhodovaní o odvolaní člena rady Eximbanky, a to až do tej miery, že podľa ich právneho názoru dôvody odvolania nemusia byť vôbec ani uvedené.

„Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy nezodpovedá taký   stav   (situácia),   ktorý   by   orgánu   štátu   umožňoval   konať   podľa   vlastnej   úvahy a z vlastného   rozhodnutia   aj   nad   rámec   zákona   a tiež   iným   ako   zákonom   ustanoveným postupom.“ (I. ÚS 3/98)

„Obsahom   princípu   právneho   štátu   je   vytvorenie   istoty,   že   na   určitú   právne relevantnú otázku   sa   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva rovnaká odpoveď.“ (I. ÚS 87/93)

Podľa   názoru   ústavného   súdu   zákonom   ustanovená   možnosť   štátneho   orgánu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu.   Takáto   svojvôľa   by   totiž   bola   v rozpore   s princípom   právneho   štátu,   keďže vo svojich   dôsledkoch   by   znamenala   nepredvídateľnosť   rozhodovania   štátneho   orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty.

V skúmanom prípade treba mať na zreteli, že členovia riadiacich orgánov Eximbanky môžu svoje právomoci vykonávať len pri zachovaní určitej miery nezávislosti dávajúcej istotu,   že nebudú   predčasne   zbavení svojho postavenia   svojvoľným a nepredvídateľným rozhodnutím.

Hranica voľnej úvahy vlády pri rozhodovaní o odvolaní člena rady Eximbanky podľa § 7 ods. 11 zákona sa dá vymedziť v súlade s dôvodovou správou novely tak, že predčasné odvolanie musí byť v záujme riadneho plnenia úloh Eximbanky. Tým je daná v tejto veci hranica medzi voľnou úvahou a svojvôľou.

Treba ďalej konštatovať, že bez uvedenia dôvodu odvolania nie je možné nijako zistiť, či k odvolaniu dochádza v záujme riadneho plnenia úloh Eximbanky alebo svojvoľne. Odvolaný člen rady Eximbanky má v rámci základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy právo na vecné preskúmanie dôvodnosti jeho odvolania z funkcie, čo však bez znalosti dôvodu odvolania spravidla nie je možné.

Z uvedených dôvodov došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 202/2010-136 z 8. decembra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátkou v sume 261,82 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť ústavnému súdu) po 123,50 € a za režijný paušál dvakrát po 7,41 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   sťažnosti   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy, ako ani požiadavke na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 17 000 € (bod 4 výroku nálezu).

V súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   36   písm.   b)   ústavy   je   podstatné,   že odvolaním   z funkcie   nedochádza   ku   skončeniu   pracovného   pomeru,   pretože   skončenie pracovného pomeru je v príčinnej súvislosti s inou právnou skutočnosťou. Znamená to, že medzi namietaným protiprávnym odvolaním sťažovateľa z funkcie člena rady Eximbanky a označeným základným právom potrebný vzťah príčinnej súvislosti neexistuje.

Pokiaľ   ide   o požiadavku   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia,   treba   uviesť,   že   jeho   priznanie   prichádza   do   úvahy   iba   vtedy,   ak vyslovením porušenia práva a prípadnými ďalšími výrokmi (napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave protiprávneho stavu. V danom prípade vyslovenie porušenia označených práv v spojení so zrušením rozsudku krajského súdu   a   vrátením   veci   na   ďalšie   konanie   zabezpečuje   pre   sťažovateľa   plnú   satisfakciu, a preto jeho finančná požiadavka nie je oprávnená.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011