znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 117/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júla 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Alexandra   Bröstla   a zo   sudcov   Jána   Mazáka a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti A. S., bytom R., zastúpenej advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 490/95, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 490/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e, aby vo veci sp. zn. 9 C 490/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Anne Szanislóovej n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Poprad   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. S. trovy konania 9 360 Sk (slovom deväťtisíctristošesťdesiat slovenských korún) na účet advokátky JUDr. H. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2004 doručená   sťažnosť   A.   S.,   bytom   R.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr.   H.   K.,   K.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 490/95.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   konanie   bolo   začaté   na   základe   jej návrhu   z 19.   mája   1995   a išlo   o určenie „manželského   výživného“.   Súčasne   s týmto návrhom   podala   návrh   na   rozvod   manželstva   a úpravu   rodičovských   práv   a povinností k maloletým deťom. Od podania návrhu na okresnom súde v roku 1995 sa konalo len jedno pojednávanie. Vec bola pripojená k rozvodovému spisu sp. zn. 9 C 472/95. Okresný súd vo veci sp. zn. 9 C 472/95 rozhodol 12. júna 2000 tak, že manželstvo rozviedol a určil výživné na maloleté dieťa na čas po rozvode. Vo veci sp. zn. 9 C 490/95 sa nekonalo. Sťažovateľka preto 15. júna 2000 podala sťažnosť predsedovi okresného súdu, ktorý na ňu nereagoval. Preto sa sťažovateľka obrátila 31. októbra 2000 so sťažnosťou na predsedu Krajského súdu v Prešove,   ktorý   uznal   sťažnosť   za   čiastočne   opodstatnenú.   Keďže   sa   vo   veci   ďalej nekonalo,   sťažovateľka   urgovala   nariadenie   pojednávania.   Rozsudok   bol   vynesený 28. marca 2002; proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 Co 397/02 z 23. januára 2003 zrušil prvostupňový rozsudok v jeho napadnutej   časti   okrem   výroku,   ktorým   bolo   návrhu   vyhovené   a vec   bola   vrátená okresnému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Sťažovateľka uvádza, že vo veci sa ďalej nekoná, pričom od podania návrhu uplynulo už takmer deväť rokov a vo veci nie je ešte právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.)   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde v Poprade pod č. k. 9 C 490/95,

porušené.

2.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice v Poprade povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.) Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“), a pretože nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol 5. mája 2004 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľku a okresný súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súčasne ústavný súd vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k sťažnosti.

Sťažovateľ a okresný súd oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd k sťažnosti sťažovateľky zaujal toto stanovisko:„Vec napadla na Okresný súd Rožňava dňa 19. 5. 1995 pod č. k. 10 C 526/95 do senátu JUDr. M. T.. Krajský súd Košice rozhodol uznesením č. k. 19 Nc 46/95-9 zo dňa

9. 6. 1995   o vylúčení   všetkých   sudcov   Okresného   súdu   Rožňava   z prejednávania a rozhodovania   veci,   a to   z dôvodu,   že   títo   sudcovia   vyjadrili   svoju   predpojatosť,   lebo navrhovateľka je pracovníčkou Okresného súdu Rožňava a vec prikázal Okresnému súdu Poprad.

Následne   bola   vec   z Okresného   súdu   v Rožňave   doručená   tomuto   súdu   dňa 20. 7. 1995,   na   tomto   súde   sa   vedie   pod   č.   k.   9   C   490/95   a bola   pridelená   do   senátu samosudkyne JUDr. M. K..

Dňa 25. 7. 1995 bola doručená kópia žaloby na písomné vyjadrenie žalovanému, vyžiadané opisy mzdových listov od zamestnávateľov navrhovateľky a odporcu, prípadne jeho   daňové   priznanie   za   rok   1994.   Po   telefonickom   upresnení   nového   zamestnávateľa odporcu   navrhovateľkou   súd   dňa   1.   8.   1995   vyžiadal   opis   mzdového   listu   od   nového zamestnávateľa odporcu.

Dňa 4. 8. 1995 bol súdu doručený do spisu mzdového listu navrhovateľky od jej zamestnávateľa Okresný súd Rožňava.

V dňoch 9. 8. 1995 a 24. 8. 1995 boli súdu doručené doklady o príjmoch odporcu, dosiahnutých na základe dohôd o vykonaní práce u dvoch podnikateľských subjektov. Dňa 9. 10. 1995 bolo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu závady v doručení predvolania na súd odporcovi s tým, že súd opätovne predvolá účastníkov na ďalšie   pojednávanie,   odporcu   pod   pohrôžkou   poriadkovej   pokuty.   Navrhovateľka   pred pojednávaním oznámila súdu,   že sa medzi účastníkmi vedie rozvodové konanie spojené s úpravou pomerov k mal. deťom pre čas po rozvode manželstva (vec prikázaná z dôvodu vylúčenia sudcov Okresného súdu Rožňava na Okresný súd Poprad dňa 11. 7. 1995, a to pod č. k. 9 C 472/95).

Dňa 27. 10. 1995 bolo zistené, že nie je skončené ani opatrovanské konanie, týkajúce sa maloletých detí účastníkov (vec prikázaná z dôvodu vylúčenia sudcov Okresného súdu Rožňava na Okresný súd Poprad dňa 7. 6. 1995, a to pod č. k. Nc 780/95). Na základe toho konajúca samosudkyňa prijala záver, že je potrebné vyčkať v tomto konaní až do skončenia veci   č.   k.   Nc   780/95   a tento   opatrovanský   spis   pripojiť   do   tohto   konania.   Skončenie opatrovanskej   veci   sa   priebežne   sledovalo   vedúcou   kancelárie   C   v dňoch   11.   1.   1996, 12. 3. 1996, 13. 5. 1996, 11. 7. 1996,11. 9. 1996, 16. 12. 1996, 12. 3. 1997, 10. 6. 1997 a 9. 9. 1997.

Dňa   4.   12.   1997   konajúca   samosudkyňa   prijala   procesný   záver,   že   je   potrebné vyčkať v tomto konaní až do skončenia rozvodovej veci účastníkov č. k. 9 C 472/95, ktorá bola na základe podaného odvolania proti rozvodovému rozsudku na odvolacom Krajskom súde Košice a tento rozvodový spis potom pripojiť do tohto konania.

Dňa   23.   2.   1998   navrhovateľka   písomne   požiadala   súd   o nariadenie   termínu pojednávania vo veci.

Dňa 6. 3. 1998 konajúca samosudkyňa požiadala o pripojenie opatrovanského spisu Nc 780/95, v prípade, že nie je vec skončená, predložiť aspoň k nahliadnutiu. Následne bolo zistené,   že   táto   opatrovanská   vec   je   od   septembra   1998   na   odvolacom   Krajskom   súde Prešov.

Dňa 17. 3. 1999 bolo nariadené pojednávanie vo veci na deň 23. 4. 1999 a konajúca samosudkyňa   požiadala   o pripojenie   opatrovanského   spisu   Nc   780/95,   toto   nariadené pojednávanie sa neuskutočnilo.

Následne   boli   pripojené   do   tohto   konania   právoplatne   skončený   rozvodový   spis účastníkov   č.   k.   9   C   472/95   o rozvode   ich   manželstva   s prísl.,   s právoplatnosťou k 19. 6. 2001   a právoplatne   skončený   opatrovanský   spis   o úprave   pomerov   k maloletým deťom účastníkov č. k. Nc 780/95, s právoplatnosťou k 24. 3. 1999.

Dňa 23. 7. 2001 nahliadla do tohto spisu navrhovateľka. Dňa 24. 9. 2001 bolo nariadené pojednávanie vo veci na deň 22. 10. 2001 s tým, že z rozvodového spisu boli založené do tohto spisu všetky zistené zárobky a príjmy účastníkov za   predchádzajúce   obdobie.   Na   pojednávaní   súdu   dňa   22.   10.   2001,   ktoré   sa   konalo v neprítomnosti   odporcu,   bola   vypočutá   navrhovateľka,   ktorá   podala   zmenu   žalobného návrhu. Pojednávanie bolo odročené a navrhovateľke bolo uložené upraviť zmenu návrhu. Dňa 30. 10. 2001 navrhovateľka doručila súdu zmenu návrhu. Dňa   7.   11.   2001   súd   doručil   zmenu   návrhu   odporcovi   a vyžiadal   o ôsmich zamestnávateľov   odporcu   doručenie   dokladov   o jeho   príjme   za   jednotlivé   obdobia, v ktorých tam pracoval. V dňoch 14. 11. 2001, 16. 11. 2001, 19. 11. 2001, 20. 11. 2001, 23. 11. 2001 a 26. 2. 2002 boli súdu doručené žiadané listinné dôkazy.

Dňa 27. 2. 2002 súd nariadil pojednávanie vo veci na deň 25. 3. 2002. Dňa 15. 3. 2002 nahliadla do spisu navrhovateľka a navrhla ďalšie dôkazy ohľadne zistenia zárobku a príjmu odporcu, ktoré súd zabezpečil písomne dňa 18. 3. 2002. Na   pojednávaní   súdu   dňa   25.   3.   2002   bola   za   prítomnosti   oboch   účastníkov uznesením   pripustená   zmena   žaloby,   boli   vypočutí   účastníci,   dokazovanie   vo   veci   bolo ukončené a pojednávanie bolo odročené na deň 28. 3. 2002 za účelom vyhlásenia rozsudku. Na pojednávaní dňa 28. 3. 2002 bol vyhlásený rozsudok vo veci, a to v neprítomnosti účastníkov, ktorí boli riadne predvolaní. 1. a 2. výrokom rozsudku bol odporca zaviazaný prispievať na výživu navrhovateľke odo dňa podania žaloby až do právoplatnosti rozvodu manželstva účastníkov k 19. 6. 2001, a to diferencovanie podľa toho, aké boli za jednotlivé posudzované obdobia jeho príjmy a ďalej mu za toto obdobie bolo vyčíslené dlžné výživné. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá 3. výrokom rozsudku a ďalšími výrokmi bolo rozhodnuté o poplatkovej povinnosti a o náhrade trov konania.

Účastníkom   bolo   doručené   písomné   vyhotovenie   rozsudku,   voči   ktorému navrhovateľka   podala   odvolanie   a ktoré   následne   doplnila.   Odvolanie   bolo   doručené odporcovi na písomné vyjadrenie, odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Dňa 22. 7. 2002 konajúca samosudkyňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu Prešov, ktorému bol spis vo veci doručený dňa 30. 7. 2002.

Krajský   súd   Prešov   uznesením   č.   k.   3   Co   397/02-156   zo   dňa   23.   1.   2003, právoplatným k 19. 3. 2003, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené účastníkom. Dňa 23. 4. 2003 nahliadol do spisu odporca. Dňa   13.   5.   2003   súd   vyžiadal   opatrovanský   spis   z Okresného   súdu   Košice   I č. k. P 127/98   a vykonal   dopyt   ohľadne   príjmu   odporcu   za   rok   1994   na   Daňový   úrad Rožňava.

Daňový úrad Rožňava podal súdu písomnú správu dňa 11. 6. 2003. V dňoch 18. 6. 2003 a 15. 7. 2003 súd urgoval zapožičanie opatrovanského spisu č. k. P 127/98 z Okresného súdu Košice I.

Dňa 7. 10. 2003 nahliadla do spisu navrhovateľka. Opatrením predsedu okresného súdu zo dňa 23. 1. 2004 bola vec pridelená do senátu 10 C – Mgr. Márii Pajerchinovej, Dr., z dôvodu dočasného pridelenia zákonnej sudkyne JUDr.   Márie   Kupkovej   na   Krajský   súd   Prešov   na   obdobie   6   mesiacov   od   1.   1.   2004. Uvedený spis bol pridelený elektronickou podateľňou do senátu zastupujúcej samosudkyne Mgr. M. P., Dr. odo dňa 6. 2. 2004.

Po   prevzatí   tejto   veci,   spolu   s ďalšími   dočasne   pridelenými   vecami   zo   senátu JUDr. M. K., sa zastupujúca samosudkyňa Mgr. M. P., Dr. postupne oboznamuje s každým jedným   prideleným   spisom,   venuje   každému   spisu   čas   potrebný   na   jeho   preštudovanie a vykonanie skutkového a právneho rozboru veci tak, aby mohla postupne v každej veci pripraviť   pojednávanie,   čo   aj   postupne   robí.   Tieto   úkony   vykonáva   popri   riadnom vybavovaní agendy patriacej do jej senátu 10 C.

Dĺžka   konania   v tejto   veci   bola   ovplyvnená   prebiehajúcim   rozvodovým   konaním účastníkov   a opatrovanským   konaním   o ich   mal.   deťoch,   u ktorých   sa   čakalo   na   ich právoplatné   skončenie   a napokon   v tejto   veci   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté,   okrem zrušenia časti rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti. Preto dĺžka konania bola primeraná povahe veci a dôkaznej situácii, na základe ktorých súd vo veci rozhodol a v neposlednom rade aj vzhľadom na správanie účastníkov v tomto konaní, ktorí na pojednávaniach neustále predkladali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, pre ktoré museli byť pojednávania odročené. Aj keď vzhľadom k ustálenej judikatúre sa vec nejaví   práve   zložitou,   za   skutkovo   zložitú   ju   možno   považovať   pre   nevyhnutnosť zabezpečovať   množstvo   dôkazov,   z ktorých   súd   ustaľuje   výšku   plnenia   odporcu   (časté striedanie zamestnaní a pracovných aktivít). S prejednávanou vecou nepochybne súviseli veci rozvodu manželstva a opatrovnícke konanie,   ktorých výsledok mohol mať vplyv na prejednávanú vec.

V neposlednom rade na dĺžku konania vplývala skutočnosť, že zákonný sudca, ktorý vybavoval   prevažnú   časť   dokazovania,   dňa   1.   1.   2004   bol   dočasne   pridelený   na   súd vyššieho stupňa a ďalší sudca bol nútený pri vybavovaní svojej agendy osvojiť si vykonané dôkazy.

Možno   konštatovať,   že   okresný   súd   s prihliadnutím   k zaťaženosti   jednotlivých senátov, počtom vybavovaných   vecí terajšou zastupujúcou samosudkyňou vo veci, ako aj na dlhodobú personálnu neobsadenosť súdu, aj v tejto veci plynulo smeruje k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   a k tomu,   aby   o doteraz   ešte   nerozhodnutej prevyšujúcej   časti   manželského   výživného   bolo   rozhodnuté   v súlade   s rozvrhom   práce zastupujúcej konajúcej samosudkyne na r. 2004.

Podľa § 30 ods. 2 Zák. č. 38/1996 Z. z. Okresný súd Poprad súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   z predloženého súdneho spisu okresného súdu a z vyjadrenia okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 490/95 ide o výživné manželky. Vec nie je podľa názoru ústavného súdu právne   zložitá   a patrí   medzi   štandardné   rozhodovacie   činnosti   okresného   súdu.   Môže vykazovať určitú faktickú zložitosť vzhľadom na nevyhnutnosť zabezpečovať dôkazy pre zistenie základu pre určenie výšky vyživovacej povinnosti odporcu aj vzhľadom na jeho (prípadné)   striedanie   zamestnaní   a pracovných   aktivít.   V danom   prípade   však   odporca postupne predložil doklady o svojej príjmovej situácii od jednotlivých zamestnávateľov. Okresný   súd   poukázal   v súvislosti   s faktickou   zložitosťou   veci   na   to,   že   toto   konanie súviselo s konaním o rozvod manželstva spojené s úpravou pomerov k maloletým deťom pre   čas   po   rozvode   manželstva   vedeným   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 9   C   472/958 (konanie o úprave pomerov k maloletým deťom bolo vyčlenené na osobitné konanie pod sp. zn.   Nc 780/95),   čo   malo   podľa   neho   vplyv   na   posudzované   (namietané)   konanie. Súvislosť označených konaní však podľa názoru ústavného súdu nespôsobila takú faktickú zložitosť veci, ktorá by bola dôvodom na neprimerané predĺženie namietaného konania. Navyše, rozvodové konanie bolo právoplatne skončené 19. júna 2001 a konanie vo veci starostlivosti o maloletých bolo právoplatne skončené 24. marca 1999.

2. Ďalším   kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 9 C 490/95, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   považuje   postup   sťažovateľky   za   aktívny.   Využívanie procesných   práv   sťažovateľky   spočívajúcich   v predkladaní   návrhov   na   doplnenie dokazovania,   ktorými   argumentuje   okresný   súd   pri   opakovaných   odročovaniach pojednávaní, podľa názoru ústavného súdu ovplyvnili síce postup okresného súdu v tomto konaní, ale neboli takého charakteru, aby spôsobili zbytočné prieťahy v konaní.

3. Posledným   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu zbytočných prieťahov v konaní, bol postup okresného súdu.

Zo   súdneho   spisu   zistil   ústavný   súd   v zásade   rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedol okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení.   Od   prikázania   veci   a doručenia   spisu   20. júla 1995 okresnému súdu, tento postupoval nasledovne:

V období od doručenia spisu 20. júla 1995 až po vyhlásenie rozsudku sa uskutočnilo päť pojednávaní (9. októbra 1995, na ktorom sa nezúčastnil odporca, ktorý však nemal ani vykázané doručenie; 23. apríla 1999, ktoré sa neuskutočnilo, pričom zo spisu nemožno zistiť   dôvod;   22.   októbra   2001,   ktoré   bolo   odročené,   sťažovateľka   požiadala   o zmenu návrhu, odporca nebol prítomný; 25. marca 2002, ktoré sa konalo za prítomnosti účastníkov konania, na ktorom okresný súd vypočul účastníkov a pripustil zmenu návrhu sťažovateľky; 28. marca 2002, keď bol vyhlásený rozsudok).

V období   medzi   prvým   a druhým   pojednávaním   od   9.   októbra   1995   do 23. apríla 1999,   t.   j.   za   30   mesiacov,   konajúca   sudkyňa   zisťovala   a sledovala   konanie o úprave práv k maloletým deťom sp. zn. Nc 780/95, ktoré je v spise vykázané (9-krát), spis bol zapožičaný na účely odvolacieho konania o rozvod manželov (sp. zn. 9 C 472/95), avšak vo veci samej okresný súd neurobil žiaden úkon smerujúci k získavaniu podkladov pre   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Dňa   23.   februára   1999   sťažovateľka   žiadala   nariadenie pojednávania, ktoré bolo nariadené na 23. apríl 1999, avšak sa neuskutočnilo. Toto obdobie vyhodnotil   ústavný   súd   ako   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní a k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V ďalšom   období   od   nariadenia   druhého   pojednávania   od   23.   apríla   1999   až po nariadenie v poradí tretieho pojednávania 25. septembra 2001 na 22. október 2001, keď boli do spisu založené aj zistené príjmy a zárobky účastníkov konania, okresný súd opätovne neurobil žiaden procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej a aj toto obdobie hodnotí   ústavný   súd   ako   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní a k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V období   od   tretieho   pojednávania   (22.   októbra   2001),   na   ktorom   sťažovateľka požiadala o zmenu návrhu, do pojednávania 28. marca 2002, keď bol vyhlásený rozsudok, okresný súd v zásade zabezpečil vyjadrenie od odporcu k zmene návrhu a doklady o príjme odporcu   od ôsmich   zamestnávateľov   (boli   doručované postupne do   26.   februára   2002). V tomto období podľa názoru ústavného súdu okresný súd nespôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a teda ani neporušil označené základné právo sťažovateľky.

Rozsudkom č. k. 9 C 490/95–136 z 28. marca 2002 okresný súd zaviazal povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné výživné za obdobie od 19. mája 1995 do 19. júna 2001 v sume 120 966   Sk,   súdny   poplatok   6   045   Sk   a uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania   516   Sk. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Sťažovateľka   sa   proti   zamietavej   časti   rozsudku   okresného   súdu   odvolala   (vo vyhovujúcej časti rozsudok nadobudol právoplatnosť, čím sa odstránila podstata právnej neistoty sťažovateľky). O odvolaní rozhodol proti zamietavej časti rozsudku Krajský súd v Prešove   uznesením   č.   k.   3 Co 397/02-156   z 23.   januára   2003   tak,   že   zrušil   rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti a spis vrátil okresnému súdu 21. februára 2003.

Od vrátenia spisu okresnému súdu 21. februára 2003 urobil okresný súd len výzvu Daňovému úradu Rožňava na príjmy odporcu (informácie doručené 11. júna 2003) a od Okresného súdu   Košice   I si žiadal zapožičanie spisu   sp.   zn. P 12/98 (vec starostlivosti o maloletých), čo dva razy urgoval (18. júna 2003 a 15. júla 2003).

Do dňa vyžiadania spisu ústavným súdom však okresný súd vo veci neurobil žiadne úkony. Aj toto obdobie vyhodnotil ústavný súd ako obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že v napadnutom konaní sp. zn. 9 C 490/95 došlo k zbytočným prieťahom v konaní v trvaní viac ako piatich rokov, a vec, síce len „vo zvyškovej“ časti, ale nie   je   ešte   právoplatne   skončená,   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 490/95 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Ústavný   súd   považoval   za   dostatočné,   aby   sa dosiahla vo veci účinná náprava to, že prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných   prieťahov.   Navyše   sťažovateľka   síce   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   požiadala   (200   000   Sk),   ale   svoju   žiadosť   neodôvodnila   tak,   ako   to ustanovuje § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Zohľadňujúc tieto skutočnosti, ako aj to, že podstata právnej neistoty sťažovateľky bola právoplatnosťou vyhovujúcej časti rozsudku z 28. marca 2002 odstránená, ústavný súd finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. H. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) spolu za dva úkony právnej služby podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8,   § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanou   zo   základu   nominálnej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk, t. j. 4 530 Sk za jeden úkon a 140 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony právnej služby urobené v roku 2004).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2004