znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 117/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. T., so sídlom   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 316/02-104 z 11. decembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   J.   M.   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   jeho   práva   na   spravodlivé prejednanie jeho záležitosti upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001, o d m i e t a pre nedostatok právomoci;

b) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 316/02-104 z 11. decembra 2002,   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   doručená 5. mája   2003   ústavná   sťažnosť   J.   M.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   D.   T.,   so   sídlom   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé prejednanie jeho záležitosti upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava V č. k. 12 Co 316/02 z 11. decembra 2002 (ďalej len „krajský súd“, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. marca 2003.

Rozsudkom   okresného   súdu   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   platiť navrhovateľovi   J.   M.   (synovi   sťažovateľa)   výživné   vo   výške   2   300   Sk   mesačne   od 3. októbra 2001. Zročné výživné od 3. októbra 2001 do 31. marca 2002 vo výške 13 652 Sk bolo sťažovateľovi uložené platiť spolu s bežným výživným 300 Sk v mesačných splátkach počnúc od   apríla   2002.   Rozsudkom   krajského   súdu   bolo   rozsudok   súdu   prvého   stupňa potvrdený.

Sťažovateľ namieta, že „súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil ust. §§ 85 ods. 1, 85 ods. 2, 85 ods. 3, 96 ods. 1 Zák. o rod. a priznal výživné navrhovateľovi v rozpore s ust. § 96 ods. 2 zák. o rod. (v prítomnosti v rozpore s ust. § 2 ods. 3 Obč. zák.)“, čo uviedol aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. V konkrétnostiach sťažovateľ poukazuje na to, že   okresný   súd   nedostatočne   zohľadnil   skutočný   záujem   navrhovateľa   o štúdium, vyživovaciu   povinnosť   sťažovateľa   voči   maloletej   dcére   Silvii,   ako   aj   zdravotný   stav sťažovateľa a jemu zodpovedajúce príjmy.

Rozsudku okresného súdu i rozsudku krajského súdu sťažovateľ vyčíta, že „nie sú správne vzhľadom na  ...skutočnosti,   ktoré zistili   oba súdy   najmä z písomných dokladov mnou do súdneho spisu založených“.

Sťažovateľ vyslovuje vo svojej sťažnosti názor, že „rozhodnutiami vyššie citovaných súdov došlo k porušeniu vyššie citovaného práva (práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) na to, aby moja záležitosť pred vyššie citovanými súdmi bola spravodlivo prejednaná“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   jeho   sťažnosť   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   a po vykonanom dokazovaní ústavný súd vyniesol tento nález:

„Uložením povinnosti sťažovateľovi platiť na výživu navrhovateľa J. M. narodeného 9. 1. 1981 sumou 2 300, - Sk mesačne od 3. 10. 2001 a zaplatiť mu zročné výživné za dobu od 3. 10. 2001 do 31. 3. 2002 v sume 13 652,- Sk na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava 5 sp. zn. 24 C 168/01 zo dňa 8. 4. 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 316/02 zo dňa 11. 12. 2002 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na to, aby jeho záležitosť pred vyššie citovanými i súdmi bola spravodlivo prejednaná   v zmysle   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 veta prvá (oznámenom pod číslom 209 zbierky zákonov ročníka 1992).

Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   5   sp.   zn.   24   C   168/01   zo   dňa   8.   4.   2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 316/02 zo dňa 11. 12. 2002 sa zrušujú.

Okresný súd Bratislava 5 je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy tohto konania.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na to, aby   jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...“

Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, pričom podstatou jeho námietok je tvrdenie, že oba súdy nedostatočne vyhodnotili ním navrhované dôkazy, a teda rozsudky sa neopierajú o reálne existujúci stav. Z toho vyvodzuje, že jeho záležitosť nebola spravodlivo prejednaná, a teda došlo k porušeniu jeho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia   označených   základných   ústavných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane ústavných práv   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti   pre nedostatok svojej právomoci.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 316/02-104 z 11. decembra 2002,   považoval ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Rovnako nemožno dospieť   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň   by mali za   následok   porušenie   niektorého z princípov   spravodlivého   procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov“ (I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, I. ÚS 24/00).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom   neskončí   podľa   želania   účastníka,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym základom pre namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania   zákonov,   ak   tento   výklad   a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   neznamená   nielen   právo   na   úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorý predkladá účastník konania.

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na také súdne rozhodnutie, ktoré   nie   je   výsledkom   arbitrárneho   postupu   a ktoré   z hľadiska   odôvodnenia   nie   je presvedčivé. Neznamená to však, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať potrebnú   odpoveď   akceptovanú   navyše   obidvoma   spornými   stranami.   Aký   spôsob   súd urobí,   je   na   rozhodnutí   súdu   a posudzuje   sa   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   na základe   preskúmania podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože dospel k záveru, že je správne.   Podľa   názoru   krajského   súdu   prvostupňový   súd   vykonal   vo   veci   dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie náležite   zdôvodnil.   Čo   sa   týka   rozhodnutia   krajského   súdu,   v odôvodnení   sa   tento vysporiadal   s tvrdeniami   odporcu,   ktoré   ostali   len   tvrdeniami,   pretože   ich   odporca nepreukázal.

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že označený rozsudok   krajského súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru takým postupom (rozhodnutím)   krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti s porušením označeného práva. Sťažovateľ bol v označenom spore odporcom; krajský súd rozhodol   spôsobom,   s ktorým   odporca   síce   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozsudkov   okresného   súdu   a krajského   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2003