SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 116/2016-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Knopom, Krmanova 1, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod sp. zn.0 Tp 64/2014 a sp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uznesením z 19. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 a sp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uznesenímz 19. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Dňa 9. decembra 2015 doručilsťažovateľ ústavnému súdu doplnenie svojej sťažnosti.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľovi bolo uznesenímvyšetrovateľa Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii Východ, Úradu hraničneja cudzineckej polície (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. UHCP-23/NJ-V-2014 z 12. marca2014 začaté trestné stíhanie pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3písm. d) Trestného zákona a dňa 23. júla 2014 mu bolo vznesené obvinenie.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu č. k. 0 Tp 64/2014-26z 25. júla 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)Trestného poriadku. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že už týmto uznesením okresného súdudošlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, pretože už v tomtoštádiu neboli dané dôvody väzby a inštitút väzby bol použitý v rozpore s jeho zákonnýmúčelom. Obmedzovanie osobnej slobody bolo podľa neho protiústavné a bolo tiežneprípustné, aby sa v ňom ďalej pokračovalo.
Dňa 23. januára 2015 podal prokurátor návrh na predĺženie lehoty väzby sťažovateľav prípravnom konaní do 23. júna 2015, čo odôvodnil tým, že„... v ďalšom priebehu prípravného konania sa podozrenia mali umocniť do takej miery, že už možno uvažovať o jeho postavení pred súd“. Sťažovateľ však argumentuje, že«napriek tvrdeniu o „umocnení podozrení“ prokurátor nepoukázal na jediný dôkaz, ktorý by toto jeho tvrdenie podporil. Od uplynutia úvodného štádia uplynula značná doba a vykonané dôkazy ani len minimálne nedosvedčili oprávnenosť väzby, tendencia je tu práve opačná. Doposiaľ to zo strany konajúcich orgánov stále bolo a je o jednostrannom konštatovaní, že obavy z naplnenia väzobných dôvodov existujú, vo veci nebolo zistené nič nové a dôvody na väzbu sa neoslabili.».Dňa 29. januára 2015 okresný súd rozhodol o predĺžení lehoty väzbysťažovateľa do 23. júna 2015. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť z dôvodu,že„ďalšie trvanie väzby je odvolávajúc sa na vyššie uvádzané body neprípustné a v rozpore s ústavnými právami obvineného“.
Prokurátor podal okresnému súdu obžalobu 21. mája 2015. Okresný súdu následneuznesením sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 26. mája 2015 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.Podľa sťažovateľa„... toto rozhodnutie súdu...,
• sa opätovne neodvoláva na žiadny dôkaz, ktorý by pristúpil k dôvodom, na základe ktorých bol sťažovateľ do väzby vzatý,
• súd len konštatuje, že sťažovateľ bol vo väzbe ponechaný z dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý,
• po preskúmaní spisu mal súd zistiť, že dôvody väzby oslabené neboli, • nepoukázal však na žiaden konkrétny dôkaz, ani inak neobjasnil toto svoje tvrdenie. Od podania obžaloby orgány činné v trestnom konaní vykazujú pasivitu, vo veci sa nekoná, sťažovateľ je napriek absencii relevantného väzobného dôvodu držaný vo väzbe.“.
Sťažovateľ následne podal žiadosť o prepustenie z väzy na slobodu, v ktorejzdôraznil, že„súd opodstatnenosť väzby obvineného v uznesení o vzatí do väzby opieral o útekové a preventívne dôvody, ktoré ku dňu podania žiadosti neobstoja...
Dôvody, ktoré podľa rozhodovania súdu opodstatňovali vzatie obvineného do väzby tak boli vyvrátené a k dnešnému dňu nebol vykonaný dôkaz, ktorý by svedčil v prospech ponechania obvineného vo väzbe.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že„aj napriek zákonnej dikcii, ktorá káže konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene bolo o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodnuté až po uplynutí troch týždňov od jej podania, súd uznesením č. 3 Tk 1/15 zo dňa 19. 11. 2015 žiadosť sťažovateľa zamietol. V odôvodnení predmetného uznesenia bez ďalšieho konštatuje, že väzobné dôvody naďalej trvajú, ani v najmenšej miere sa nezaoberal a nevyporiadal s dôvodnými argumentmi o ich vyvrátení prezentovanými v žiadosti o prepustenie a faktom, že sťažovateľ je držaný aj napriek tomu vo väzbe a v jeho trestnej veci sa nekoná.“. Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že„trvanie väzby je neopodstatnené a v rozpore s príslušnými ústavnými a zákonnými ustanoveniami“.Napodopreniesvojejargumentáciesťažovateľv sťažnostipoukazujeaj na súvisiacu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu,ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V závere sťažnosti uvádza:
„... I. do väzby bol vzatý s poukazom na útekové a preventívne dôvody, pričom tieto dôvody sa postupom konania neosvedčili, práve naopak, boli vyvrátené a nepristúpil k nim žiadny dôkaz svedčiaci v opodstatnenosť väzby,
II. dôkazy, na ktorých je postavené obvinenie a teda aj uznesenie o vzatí do väzby vzhľadom na ich pochybný charakter nemôžu obstáť a iné dôkazy potvrdzujúce, že sťažovateľ spáchal čin kladený mu za vinu, vykonané neboli a ani neexistujú,
III. napriek tomu, že väzba trvá už 16 mesiacov, vo veci nebol vykonaný dôkaz, ktorý by priamo dosvedčil opodstatnenosť vzneseného obvinenia a držania sťažovateľa vo väzbe, IV. už 6 mesiacov sú príslušné orgány pasívne, vo veci sa ani v najmenšej miere nekoná a sťažovateľovi je aj napriek tomu odopierané jeho základné ústavou garantované ľudské právo na osobnú slobodu...“
Z doplnenia jeho sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti uzneseniu, ktorýmokresný súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby, sťažnosť. Krajský súd v Prešove(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 9 Tos 43/2015-2234 z 26. novembra 2015 jehosťažnosť zamietol. Podľa sťažovateľa odôvodnenie uznesenia krajského súdu neobsahuježiadny argument, resp. poukaz na vykonaný dôkaz, ktorý by aspoň do istej mieryodôvodňoval trvanie väzby.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po náležitom preskúmaníveci vydal tento nález:„1. Okresný súd Prešov v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp/64/2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk/1/2015 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Tk/1/15 zo dňa 19. 11. 2015 sa zrušuje a Okresnému súdu Prešov sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 31.200,- EUR..., ktoré mu je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu, a to do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov, pre ktorémôže ústavný súd návrh na začatie konania pri jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť,je nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musíobsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akéhorozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. K návrhuna začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľaadvokátom. V splnomocnení sa výslovne uvedie, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh (sťažnosť) okrem všeobecnýchnáležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušilizákladné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
1. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovanéhoprávneho zástupcu, ktorý mu predmetnú sťažnosť koncipoval, túto podpísal a opatrilodtlačkom svojej pečiatky. Napriek tomu sťažnosť sťažovateľa neobsahuje náležitostisťažnosti, ktoré zákon o ústavnom súde vyžaduje. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil v petitenapádané uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 19. novembra 2015, aj keď podľa§ 50 zákona o ústavnom súde ide o jednu z podstatných náležitostí sťažnosti.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súdpoukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinnýodstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na takýpostup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdoma publikovanájudikatúra,zktorejjednoznačnevyplýva,akoústavnýsúdposudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 159/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 252/09,IV. ÚS 159/2010, II. ÚS 522/2014).
Vzhľadom na uvedené by pri rigidnom posúdení podania sťažovateľa ústavný súdpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti už pripredbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Napriek nedostatkom v náležitostiach podania (v sťažnosti) ústavný súd posúdilsťažnosť sťažovateľa.
2. Ústavný súd ďalej poukazuje na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľaktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovneuvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosť osobitne platív prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôdsú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahuvzťahuje aj na sťažnosť podľa čl. 127 ústavy a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkýmvo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľačl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdudomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojichpráv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, II. ÚS 466/2013).
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd po preskúmaní sťažnostiokrem iného rozhodol aj o tom, že„Okresný súd Prešov... v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tk/1/2015 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Tk/1/15 zo dňa 19. 11. 2015 sa zrušuje a Okresnému súdu Prešov sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“.
Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že ochranu pred ústavným súdomnemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľk dispozícii, ale sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkýchprípustných právnych možností nápravy naďalej trvá porušovanie základných právalebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014,II. ÚS 626/2014).
Vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu ústavný súd konštatuje,že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá ústavnýsúd právomoc preskúmavať postup okresného súdu, pretože o sťažnosti proti jeho uzneseniurozhodoval krajský súd uznesením č. k. 9 Tos 43/2015-2234 z 26. novembra 2015. Z tohodôvodu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavypostupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 19. novembra 2015, ktorýmzamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ústavný súd odmietolpre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnostia urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že aj keďsa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľavšetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujútýmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súdkonštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmyslečl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, alena týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúcana jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.III. ÚS 126/05, II. ÚS 353/06, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011, IV. ÚS 364/2014,I. ÚS 237/2015). V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k námietke nedodržania požiadavkyprednostného a urýchleného rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby naslobodu ústavný súd uvádza, že dobu troch týždňov od podania žiadosti o prepusteniez väzby do rozhodnutia o nej považuje podľa svojej judikatúry ešte za ústavne udržateľnú.
Túto časť sťažnosti preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy postupomokresného súdu v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 sťažovateľnamieta, že už v tomto štádiu neboli dané dôvody väzby a inštitút väzby bol použitýv rozpore s jeho zákonným účelom. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením okresnéhosúdu sp. zn. 0 Tp 64/2014 z 25. júla 2014. Uznesením sudcu pre prípravné konanieokresného súdu č. k. 0 Tp 64/2014-160 z 29. januára 2015 v spojení s uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 10 Tpo 1003/2015 bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená. Z uvedeného jezrejmé, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti bola podaná oneskorene.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.Nad rámec ústavný súd uvádza, že prípravným konaním sa v zmysle Trestnéhoporiadku rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, príp. návrhuna schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu alebo právoplatnosti rozhodnutia orgánučinného v trestnom konaní vo veci samej. Prokurátor v predmetnej veci podal obžalobuna okresnom súde 21. mája 2015 (obhajcovi bola doručená 28. mája 2015), teda týmtoúkonom sa skončilo prípravné konanie a vec bola postúpená na konanie pred súdom, pričomokresný súd následne pristúpil aj k preskúmaniu dôvodnosti ďalšieho trvania väzbysťažovateľa. Vzhľadom na uvedené by už ústavný súd ani nemohol ústavné relevantnýmspôsobom ovplyvniť postup okresného súdu v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn.0 Tp 64/2014.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, neprichádzalo už do úvahyrozhodovať o ďalších návrhoch uplatnených sťažovateľom v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016