SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 116/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej spoločnosťou Jurek, Advokátskakancelária, s. r. o., Námestie SNP 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.19 C 104/2007 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a Krajským súdom v Bratislave podsp. zn. 9 Co 352/2013 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 104/2007 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 352/2013 a jehorozsudkom z 13. novembra 2014.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že (ďalej len „žalobkyňa“) sa 18. júna 2002 stala na základe kúpnej zmluvy vlastníčkou bytuv bytovom dome na ⬛⬛⬛⬛. Byt kúpila od ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „p. “), ktorý ho získal na základe zmluvy o združení na účely prípravy a výstavbybytového domu na ⬛⬛⬛⬛ z 5. septembra 2000 a kúpnej zmluvyz 29. októbra 2001. Výstavbu bytového domu vykonala sťažovateľka ako zhotoviteľkana základe zmluvy o dielo z 23. augusta 2000. Žalobkyňa si v roku 2005 uplatnila vočisťažovateľke nárok na bezplatné odstránenie konkrétne označených vád. Sťažovateľka svojuzodpovednosť popierala.
Žalobou doručenou okresnému súdu 12. januára 2007 požadovala žalobkyňa odsťažovateľky zaplatenie sumy 8 572,57 € s prísl. Žalobu odôvodnila tým, že v byte dochádzak vydutiu drevenej podlahy na viacerých miestach v spojení so zatekaním do bytu. Z tohtodôvodu časť podlahy musela byť odňatá a zistilo sa, že hydroizolácia je celá mokrá.Sťažovateľka uplatnený nárok neuznala. Namietala, že nie je so žalobkyňou v žiadnomprávnom vzťahu, vady nevznikli jej činnosťou, ale činnosťou subjektu realizujúceho výmenuokien, dverí, ako aj plochou terasou.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 104/2007-621 zo 14. decembra 2012 boložalobe vyhovené. Okresný súd konštatoval, že hodnotu nákladov na opravu vady uplatňuježalobkyňa z titulu zľavy z kúpnej ceny, hoci takýto nárok by mohla uplatniť len vočipredávajúcemu, teda p.. Okresný súd uplatnenú čiastku priznal z titulu náhradyškody podľa § 373 Obchodného zákonníka.
Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 352/2013-693 z 13. novembra 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniuoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Predovšetkým nárok nemohol byť posúdenýpodľa Obchodného zákonníka, keďže žalobkyňa je fyzickou osobou, ktorá nepodniká. Pretoprichádzalo do úvahy právne posúdenie podľa Občianskeho zákonníka. Ďalej sa všeobecnésúdy nedostatočným spôsobom vysporiadali s pasívnou legitimáciou sťažovateľky, keďžetáto nemala so žalobkyňou žiadny záväzkový vzťah, a preto ani nemohla porušiť žiadneprávo vyplývajúce z právneho vzťahu, či konať voči žalobkyni protiprávne. Sťažovateľkaďalej osobitne zdôrazňuje, že v danom prípade ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, lebokrajský súd rozhodol na základe iných právnych záverov, než aké bolo možné od nehoočakávať, pričom vo vzťahu k týmto iným (odlišným) právnym záverom nemalasťažovateľka možnosť vyjadriť sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,ktoré sa z hľadiska dovtedajších právnych záverov okresného súdu nejavili ako významné.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:
- Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 19C/104/2007 zo dňa 14.12.2012,
- Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 9Co/352/2013 zo dňa 13.11.2014, bolo porušené. Ústavný súd SR nasledovné rozhodnutia:
- Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 19C/104/2007 zo dňa 14.12.2012,
- Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 9Co/352/2013 zo dňa 13.11.2014, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Ústavný súd SR sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania – právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej v prílohe, ktoré sú Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súduč. k. 9 Co 352/2013-693 z 13. novembra 2014 dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky malkrajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčenáprávomoc ústavného súdu. Treba poznamenať, že sťažovateľka možnosť podať odvolanie ajvyužila.
Obdobná je situácia aj vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práv krajským súdomv rámci odvolacieho konania. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala protirozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 352/2013-693 z 13. novembra 2014 dovolanie, o ktorombude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky. Aj táto skutočnosť vylučuje v danejfáze právomoc ústavného súdu.
Napokon treba uviesť, že zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súduv zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začne sťažovateľke plynúť až po doručenírozhodnutia dovolacieho súdu, a to tak vo vzťahu voči dovolaciemu rozhodnutiu, ako ajvo vzťahu voči odvolaciemu rozhodnutiu (mutatis mutandis I. ÚS 276/2010).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2015