znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 116/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10900/2012, sp. zn. Rvp 10901/2012, sp. zn. Rvp 10902/2012,   sp.   zn.   Rvp 10903/2012   a   sp. zn.   Rvp   10904/2012   vo   veci   namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Galanta v konaní vedenom pod sp.   zn. 17 Er   124/2011   a jeho   uznesením   zo 14.   marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Er 140/2011   a   jeho   uznesením   zo 14.   marca   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Er 152/2011   a   jeho   uznesením   zo 14.   marca   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Er 141/2011   a   jeho   uznesením   zo 14.   marca   2012   a   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Er 183/2011 a jeho uznesením zo 14. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10900/2012, sp. zn. Rvp 10901/2012, sp. zn. Rvp 10902/2012, sp. zn. Rvp 10903/2012 a sp. zn. Rvp 10904/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 10900/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl.   12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“), základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn.   17 Er 124/2011 a jeho uznesením   zo 14. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 140/2011 a jeho uznesením zo 14. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 17Er 152/2011 a jeho uznesením zo 14. marca 2012, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Er 141/2011   a   jeho   uznesením   zo 14. marca   2012   a v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 183/2011 a jeho uznesením zo 14. marca 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia“ alebo „uznesenia“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľka v záujme vymoženia svojich pohľadávok z úverových zmlúv, ktoré uzatvorila s dlžníkmi – fyzickými osobami (ďalej   len   „povinní“),   ktoré   boli   priznané   vykonateľnými   rozsudkami   Stáleho rozhodcovského   súdu   zriadeného   Slovenskou   rozhodcovskou,   a.   s.,   alebo   notárskou zápisnicou, podala súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej aj „súdny exekútor“) návrhy na vykonanie exekúcií. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený   výkon   rozhodnutí   (exekúcie).   Z napadnutých   uznesení   vyplýva,   že   v   priebehu konaní   súdny   exekútor   plniac   si   povinnosť   podľa   §   30   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) oznámil okresnému súdu skutočnosti, pre ktoré by mohol byť   vylúčený   z   vykonávania   exekúcií.   Napadnutými   uzneseniami   okresný   súd   ex   offo vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol pred   vymenovaním   do   funkcie   súdneho   exekútora   zamestnancom   sťažovateľky   ako účastníčky   exekučných   konaní   (oprávnenej),   čo   podľa   názoru   okresného   súdu   zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

3. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach napáda uvedené uznesenia okresného súdu, ktorými okresný súd ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcií a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k ich vydaniu. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd porušil jej základné práva, a to konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené či. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

4. V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcií v označených exekučných konaniach sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu uviedla:

«Napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu...   veľmi   významnou   mierou   ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom exekúcie... Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní... ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 4. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie:

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K..... postupom Okresného súdu...,   ako aj napadnutým uznesením tohto   súdu,   došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti   zbraní“,   zásady   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   práva   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou   súčasťou   vyššie   označených   základných   práv   a   to   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»

5.   Sťažovateľka   k   namietanému porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   uvádza: „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“

6. Namietané   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka odôvodnila tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním   zaobchádzané   odlišne.   Sťažovateľ   však   bol,   a   to   najmä   vzhľadom   k   faktu,   že všeobecný   súd   rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným exekútorom   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením   (postavením   oprávneného),   pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

7. Sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   sťažnostiam   vyhovel   a   nálezom vyslovil porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   označených   konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

8. Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

9. V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

10. S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10900/2012, sp. zn. Rvp 10901/2012, sp. zn. Rvp 10902/2012, sp. zn. Rvp 10903/2012 a   sp. zn.   Rvp   10904/2012   a   z   neho   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť,   ako   aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

11. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

14.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

15. Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 10 proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie je prípustný opravný prostriedok.

16. Podľa § 374 ods. 4 OSP   proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

17. Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

21. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

22. Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

23. Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutými   uzneseniami okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z výkonu exekúcií z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti vo vzťahu k sťažovateľke, boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd vydal svoje rozhodnutia bez aplikácie relevantnej právnej normy   a   bez   vykonania   dokazovania   a   svoje   rozhodnutia   dostatočne   neodôvodnil. Napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   malo   dôjsť   k   ohrozeniu   existujúcich pohľadávok sťažovateľky a k zníženiu jej majetku o náklady výkonu exekúcií zvoleným súdnym exekútorom a v konaní mala mať sťažovateľka výrazné nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

24. Ústavný   súd   sa   najskôr   zaoberal   otázkou,   či   sú   naplnené   predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

25.   Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu,   ktorých   kópie právny   zástupca   sťažovateľky   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnil   svojím   podaním z 19. novembra 2012. Namietanými uzneseniami bolo rozhodnuté o tom, že okresný súd nepripúšťa   vstup   vedľajšieho   účastníka   (Združenia   na   ochranu   finančného   spotrebiteľa OFS) do exekučného konania a vylučuje vo veci konajúceho súdneho exekútora (JUDr. R. K.) z exekúcie.

V prípade rozhodovania o vylúčení súdneho exekútora z exekúcie ide o rozhodnutie, proti ktorému odvolanie v zmysle ustanovenia § 30 ods. 10 Exekučného poriadku   nie je prípustné, ak ho vydá sudca.

Vo   všetkých   prípadoch   namietaných   uznesení   okresného   súdu   však   išlo o rozhodnutie   vyššej   súdnej   úradníčky.   Podľa   ustanovenia   §   374   ods.   4   OSP   je   proti rozhodnutiu súdneho úradníka odvolanie prípustné vždy.   O takomto odvolaní rozhoduje sudca okresného súdu, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Navyše,   namietané uznesenia   okresného   súdu   obsahovali aj poučenie o možnosti   podať opravný prostriedok.

26.   S   poukazom   na   to   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   mala   v   systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu   podľa   jej   názoru   porušené.   Zo   sťažností   sťažovateľky   však   nevyplýva,   že   by sťažovateľka tento opravný prostriedok v danej veci v zákonnej lehote využila, naopak, sama tvrdí, že nemá k dispozícii žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   by   jej   zákon   na   ochranu   jej   práv   účinne   poskytoval.   Sťažovateľka   zároveň v sťažnostiach neuvádza žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nesplnenie podmienky vyčerpania opravných prostriedkov.

Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho napadnuté uznesenia,   ktoré   sú   preskúmateľné   sudcom   okresného   súdu   na   základe   odvolania sťažovateľky, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniam okresného súdu, a preto treba sťažnosti sťažovateľky považovať za predčasné.

27.   Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95, IV. ÚS 245/2010, II. ÚS 85/2012), a tiež zo záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností   daného   prípadu   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   už   pri   ich   predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustné podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. februára 2013