znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 116/2011-91

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť M.   M.,   t.   č.   vo   väzbe,   V.   H.,   t.   č.   vo väzbe a T.   Ď.,   t.   č. vo väzbe, zastúpených advokátom Mgr. R. T., B.,

1.1 v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica pod sp. zn. 2 T 248/2010 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 2 Tos 70/2010 vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby,

1.2 v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 2 Tos 70/2010 vo veci namietaného porušenia

a) čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu,

b) čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie,

c) čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   byť   súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania,

d) čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom byť považovaný za nevinného, dokiaľ vina nebola preukázaná zákonným spôsobom, a takto  

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Považská Bystrica   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 2 T   248/2010 p o r u š i l   čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. M., V. H. a T. Ď. na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.

2. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 70/2010   p o r u š i l čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   V.   H.   a T.   Ď.   na   urýchlené   preskúmanie zákonnosti väzby.

3. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 70/2010   p o r u š i l čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   M.   M.,   V.   H.   a T.   Ď. na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu.

4. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 70/2010   p o r u š i l čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   M.   M.,   V.   H.   a T.   Ď.   na   zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.

5. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos 70/2010-504 zo 16. decembra 2010   z r u š u j e.  

6. Okresný súd Považská Bystrica   j e   p o v i n n ý   zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie M. M., V. H. a T. Ď. v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Krajský   súd   v   Trenčíne   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   primerané   finančné zadosťučinenie, a to M. M. v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), V. H. a T. Ď. v sume po 4 500 € (slovom štyritisícpäťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

8. M.   M.,   V.   H.   a T.   Ď.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom v sume 915,88 € (slovom deväťstopätnásť eur a osemdesiatosem centov), ktorú s ú   Okresný súd Považská Bystrica   a Krajský   súd v Trenčíne   p o v i n n é   spoločne a nerozdielne   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   Mgr.   R.   T.,   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu.

9. Sťažnosti M. M. v časti požadujúcej vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v   súvislosti   s   právom   na   urýchlené   preskúmanie   zákonnosti   väzby   v konaní   vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 2 Tos 70/2010   n e v y h o v u j e.

10. Sťažnosti M. M., V. H. a T. Ď. v časti požadujúcej zrušenie uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010, nariadenie neodkladne prepustiť M. M., V. H. a T. Ď. z väzby a priznanie zvyšku primeraného finančného zadosťučinenia M. M., V. H. a T. Ď.   n e v y h o v u j e.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 116/2011-45 z 30. marca 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ 1“), V. H. (ďalej len „sťažovateľ 2“) a T. Ď. (ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu len „sťažovatelia“)

1.1 v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 248/2010 a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.   2   Tos   70/2010   vo   veci   namietaného   porušenia   čl. 17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby,

1.2   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2   Tos   70/2010   vo   veci namietaného porušenia

a) čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu,

b) čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie,

c) čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania,

d) čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru v súvislosti s právom byť považovaný za nevinného, dokiaľ vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 13. júla 2011, krajský súd vo vyjadrení z 23. mája 2011 a okresný súd v stanovisku zo 7. júna 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   z   25.   septembra   2007   bolo sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 vznesené obvinenie pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 písm. a) a 3 písm. b) Trestného zákona a prečin nadržovania podľa   § 339   ods.   1   Trestného zákona v spolupáchateľstve.   Následne   boli sťažovateľ   2 a sťažovateľ 3 25. septembra 2007 o 22.40 h zadržaní a 26. septembra 2007 o 15.30 h prepustení zo zadržania. Uznesením vyšetrovateľa z 13. júla 2009 bolo sťažovateľovi 1 vznesené   obvinenie   pre   prečin   krivej   výpovede   a   krivej   prísahy   podľa   §   346   ods.   1 Trestného zákona formou účastníctva. Ďalším uznesením vyšetrovateľa z 13. júla 2009 bolo aj sťažovateľovi 3 vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346   ods.   1   Trestného   zákona   formou   účastníctva.   Uznesením   iného   vyšetrovateľa z 30. októbra   2007 bolo sťažovateľom   vznesené obvinenie pre prečin   výtržníctva   podľa § 364   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona   v   spolupáchateľstve.   Uznesením   sudcu   pre prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   45/07   z   31.   októbra   2007   v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 87/07 z 23. novembra 2007 bol sťažovateľ 2 z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že táto začala 30. októbra 2007 o 12.00 h. Sťažovateľ 2 bol po uplynutí základnej šesťmesačnej lehoty trvania väzby 30. apríla 2008 prepustený. Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 44/07 z 31. októbra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 86/07 z 23. novembra 2007 bol sťažovateľ 3 z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba začína 30. októbra 2007 o   12.00   h.   Sťažovateľ   3   bol   po   uplynutí   základnej   šesťmesačnej   lehoty   trvania   väzby 30. apríla   2008   prepustený.   Uznesením   vyšetrovateľa   z   27.   septembra   2008   bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa §   245   ods.   1   a   3   písm.   c)   a   ods.   4   písm.   a) Trestného   zákona.   Uznesením   sudcu   pre prípravné konanie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0 Tp 72/2008 z 1. októbra 2008 v spojení s uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 6 Tpo   98/08 z 30.   októbra   2008   boli sťažovatelia z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku vzatí do väzby s tým, že väzba začala plynúť 27. septembra 2008. V tejto trestnej veci boli sťažovatelia na základe písomného   príkazu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Tost 10/2010 z 1. apríla 2010 prepustení z väzby 1. apríla 2010. Bezprostredne po prepustení z väzby 1. apríla 2010 boli sťažovatelia predvedení pred vyšetrovateľa činného v trestnej veci pre trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy a zadržaní. Sťažovateľ 1 bol fakticky   zadržaný   1.   apríla   2010   o   19.10   h,   sťažovateľ   2   1.   apríla   2010   o   18.40   h a sťažovateľ   3   1.   apríla   2010   o   18.52   h.   Následne   boli   sťažovatelia   ako   obvinení vyšetrovateľom za prítomnosti zvolených obhajcov vypočutí, pričom tieto procesné úkony sa skončili 2. apríla 2010 o 4.10 h. Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp.   zn.   0   Tp   16/2010   z   3.   apríla   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Podaním   z   30.   augusta   2010   doručeným   prokurátorovi   2.   septembra   2010 sťažovateľ 1 požiadal o prepustenie z väzby. Jeho žiadosť bola okresnému súdu predložená 6. septembra 2010. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 48/2010 z 10. septembra 2010 bola žiadosť zamietnutá, pričom na základe sťažnosti podanej sťažovateľom 1 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 39/2010 zo 4. októbra 2010 uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd v   rozpore   so   zákonom   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   1 z   30.   augusta   2010 bez jeho predchádzajúceho výsluchu, pričom mu nebolo ani doručené stanovisko prokurátora k jeho žiadosti zo 6. septembra 2010. Podaním z 13. septembra 2010 doručeným prokurátorovi 14. septembra   2010   sťažovateľ   2   a   sťažovateľ   3   požiadali   prostredníctvom   obhajcu o prepustenie   z   väzby.   Žiadosť   bola   okresnému   súdu   predložená   17.   septembra   2010. Prokurátor podaním z 30. septembra 2010 doručeným okresnému súdu   toho istého dňa podal   na   sťažovateľov   obžalobu,   ktorá   im   bola   doručená   8.   októbra   2010.   Konanie o obžalobe je vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 T 248/2010. Obžaloba údajné konanie sťažovateľov kvalifikovala ako prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného   zákona   a   prečin   nadržiavania   podľa   §   339   ods.   1   Trestného   zákona v spolupáchateľstve,   resp.   formou   účastníctva.   Podaním   z   12.   októbra   2010   doručeným okresnému súdu vopred faxom toho istého dňa sa sťažovatelia vyjadrili k obžalobe, pričom navrhli, aby ju okresný súd odmietol a vrátil vec prokurátorovi pre závažné procesné chyby v   prípravnom   konaní.   Okresný   súd   nariadil   na   13.   október   2010   o   8.30   h   výsluch sťažovateľov pre účely rozhodnutia o žiadostiach z 30. augusta 2010, resp. 13. septembra 2010. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 sa vzdali práva byť vypočutí a podaním z 11. októbra 2010 požiadali o rozhodnutie v ich neprítomnosti. Rozhodovania o žiadostiach z 30. augusta 2010 a 13. septembra 2010 sa 13. októbra 2010 zúčastnil len sťažovateľ 1, ktorý hneď v úvode namietal, že ani sťažovatelia, ale ani ich obhajcovia neboli upovedomení o tom, že sa má rozhodovať aj o ich ponechaní vo väzbe. Následne, 13. októbra 2010 boli sťažovatelia a   ich   obhajcovia   upovedomení   o   novom   termíne   výsluchu   sťažovateľov   v   súvislosti s rozhodovaním   o   väzbe   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   a   o   žiadostiach o prepustenie   z   väzby.   Termín   bol   stanovený   na   18.   október   2010   o   8.30   h.   Spolu s upovedomením boli sťažovateľom a ich   obhajcom doručené aj stanoviská prokurátora zo 6. septembra 2010 a 16. septembra 2010. Sťažovateľ 1 podaním z 13. októbra 2010 navrhol odňatie veci z pôsobnosti krajského súdu a jej prikázanie do pôsobnosti Krajského súdu v Žiline. Podaním z 15. októbra 2010 sa sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 vzdali práva byť vypočutí   a   požiadali   o   rozhodnutie   o   väzbe   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku a o žiadostiach   z   13.   septembra   2010   v   ich   neprítomnosti.   Z   vyjadrení   sťažovateľov uvedených   v   zápisnici   okresného   súdu   z   18.   októbra   2010   vyplýva,   že   sťažovateľ   2 a sťažovateľ 3 opätovne požiadali o rozhodovanie v ich neprítomnosti a bez ich výsluchu. Sťažovateľ 1 potom, ako mu bolo umožnené nahliadnuť do spisu, rovnako požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010 bolo rozhodnuté v bode I tak, že podľa § 238 ods. 3, ako aj § 72 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažovatelia ponechávajú vo väzbe. V bode II bolo rozhodnuté tak, že podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku sa žiadosti o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010 a 13. septembra 2010   zamietajú.   Uznesenie   okresného   súdu   bolo   sťažovateľom   oznámené podľa   §   179 ods. 1 Trestného poriadku doručením rovnopisu uznesenia do Ústavu na výkon väzby Ž. 18. októbra 2010 v čase od 14.00 h do 15.00 h. Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia prostredníctvom obhajcu sťažnosti z 2. novembra 2010. Zo sťažností okrem iného vyplýva, že o uložení poštovej zásielky obsahujúcej uznesenie bol obhajca poštovým doručovateľom   upovedomený   22.   októbra   2010   a   túto   zásielku   si   vyzdvihol   na   pošte 27. októbra 2010 (v lehote troch pracovných dní podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku).

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Ndt   16/2010   z   8.   decembra   2010   bolo rozhodnuté, že podľa   § 23   ods.   1   Trestného poriadku   trestná   vec sťažovateľov vedená krajským súdom pod sp. zn. 2 Nto 7/2010, 2 Tos 71/2010 a 2 Tos 70/2010 sa tomuto súdu neodníma. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Nto 7/2010 zo 16. decembra 2010 bolo rozhodnuté, že podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku sa trestná vec sťažovateľov vedená okresným súdom pod sp. zn. 2 T 248/2010 tomuto súdu neodníma.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   70/2010   zo   16.   decembra   2010   bolo rozhodnuté v bode I tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa sťažnosti zamietajú ako oneskorene podané, a v bode II tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosti zamietajú. Uznesenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľom 28. decembra 2010 a ich obhajcom 27. decembra 2010.

Konanie o žiadosti sťažovateľa 1 o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010 trvalo takmer   4   mesiace.   Konanie   o   žiadostiach   sťažovateľa   2   a   sťažovateľa   3   o   prepustenie z väzby z 13. septembra 2010 trvalo viac ako 3 mesiace.

a) K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Keďže konanie o žiadosti sťažovateľa 1 o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010 trvalo   do   27.   decembra   2010   a   konanie   o   žiadostiach   sťažovateľa   2   a   sťažovateľa   3 o prepustenie z väzby zo 14. septembra 2010 trvalo tiež do 27. decembra 2010, postupom okresného súdu a krajského súdu boli porušené označené práva sťažovateľov na urýchlené preskúmanie   zákonnosti   väzby.   Pokiaľ   krajský   súd   v   uznesení   zo   16.   decembra   2010 uvádza, že pred rozhodnutím o sťažnostiach sťažovateľov spis zaslal najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa 1 na odňatie a prikázanie veci, treba uviesť, že vzhľadom na prioritu dohovoru mal krajský súd povinnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru o sťažnostiach rozhodnúť   urýchlene.   Sťažovateľ   2   a   sťažovateľ   3   boli   na   svojom   práve   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby ukrátení na úkor vybavenia návrhu sťažovateľa 1 na odňatie a   prikázanie veci,   čo   nemožno   považovať za   ústavne   akceptovateľné.   Krajský   súd   mal postupovať tak, aby všetky práva boli dôsledne zachované, pričom mal zohľadniť značné prieťahy   spôsobené   nesprávnym   postupom   okresného   súdu,   ktoré   vyústili   v   prípade sťažovateľa 1 do   zrušenia jeho uznesenia sp.   zn. 0 Tp   48/2010 z 10. septembra   2010, ktorým bolo rozhodnuté o žiadosti z 30. augusta 2010 prvýkrát. Z uznesenia krajského súdu sp.   zn.   3   Tpo   39/2010   zo   4.   októbra   2010,   ktorým   bolo   uznesenie   okresného   súdu z 10. septembra   2010   zrušené,   vyplýva,   že   okresný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   1   spolu so spisom predložil krajskému súdu až 1. októbra 2010. Možno teda uzavrieť, že porušenia označených práv sťažovateľov sa dopustil tak okresný súd, ako aj krajský súd.

b) K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tos 70/2010 zo 16. decembra 2010 vyplýva, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010 mohol okresný súd vyhlásiť aj v neprítomnosti osôb, ktorých sa uznesenie dotýkalo, a že tieto osoby oprávnené na podanie sťažnosti už nemajú právo podať sťažnosť v lehote počítanej od oznámenia uznesenia   doručením   jeho   rovnopisu,   hoci   neboli   prítomné   pri   vyhlásení   uznesenia okresného súdu.

Sťažovatelia   sa   s   takýmto   výkladom   nestotožňujú   a   považujú   ho   za   ústavne nekonformný a porušujúci ich základné práva. Nevyhlasujú sa tie uznesenia, ktoré boli urobené bez účasti osoby, ktorej sa uznesenie týka, mimo hlavného pojednávania, verejného alebo neverejného   zasadnutia.   Oznámenie   uznesenia   sa   robí   buď vyhlásením   uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia, ak taká osoba nie je prítomná. Pokiaľ sa v uznesení krajského súdu uvádza, že sťažovatelia boli prítomní na procesnom úkone okresného súdu 18. októbra 2010, sťažovatelia považujú tento   záver   za   arbitrárny.   Zápisnica   z   úkonu   je   dôkazom   o   priebehu   úkonu,   pričom zo zápisnice okresného súdu z 18. októbra 2010 vyplýva, že samosudca bez prítomnosti sťažovateľov   a   ich   obhajcov   oboznámil   prokurátora   so   žiadosťami   sťažovateľov o prepustenie   z   väzby,   obžalobou   a   podstatným   obsahom   spisu.   Prokurátor   následne navrhol, aby sťažovatelia boli ponechaní vo väzbe a aby ich žiadosti o prepustenie z väzby boli   zamietnuté.   Na   to   potom   samosudca   vyhlásil   v   neprítomnosti   sťažovateľov   a   ich obhajcov uznesenie.

Ustanovenie   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   dáva   obžalovanému   právo   na rozhodovanie o väzbe v jeho neprítomnosti a bez jeho výsluchu. Sťažovatelia toto právo využili.   Za   uplatňovanie   procesných   oprávnení   vyplývajúcich   z   Trestného   poriadku nemožno sťažovateľov sankcionovať krátením ich práva na obhajobu. Ich neprítomnosťou vznikla   legitímna   prekážka   brániaca   vyhláseniu   uznesenia.   V   tejto   súvislosti   nemožno opomenúť,   že   podľa   zápisnice   okresného   súdu   z   18.   októbra   2010   sa   úkon   vykonával v neprítomnosti   sťažovateľov   a   v   závere   je   výslovne   uvedené,   že   uznesenie   bude sťažovateľom   doručené.   Obhajcovia   sťažovateľov   neboli   pri   úkone   prítomní   a   svoju neúčasť písomne ospravedlnili. Pritom boli o úkone upovedomení až 13. októbra 2010, čím sa vytvorila objektívna časová tieseň a prekážka v ich účasti na úkone. To samo osebe bráni nevyslovenému záveru krajského súdu o tom, že nezúčastnením sa na úkone sťažovatelia a ich obhajcovia sa v podstate vzdali práva na podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. októbra 2010. Okresný súd a krajský súd mali povinnosť postupovať tak, aby sťažovateľom a obhajcom umožnili reálne a účinné uplatnenie ich práv na obhajobu, mali teda povinnosť vykladať a aplikovať ustanovenia Trestného poriadku ústavne konformným spôsobom.   Povinnosťou   všetkých   vo   veci   konajúcich   štátnych   orgánov   je   umožniť obvinenému uplatnenie práva tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Postupom okresného súdu a krajského súdu však sťažovateľom nebolo umožnené uplatňovať právo na obhajobu a toto základné právo sa v ich prípade stalo vyložene teoretickým, iluzórnym a neúčinným. Trestný poriadok upravuje spôsob rozhodovania súdu v situáciách, keď osoba, ktorá   môže   byť   uznesením   dotknutá,   na   úkone   prítomná   nie   je,   a   preto   sa   uznesenie nevyhlasuje, ale zásadne oznamuje doručením rovnopisu. Keď dôjde k situácii, že osobám, ktorých sa uznesenie dotýka, nemožno toto uznesenie oznámiť jeho vyhlásením, má súd aplikovať   ustanovenia   Trestného   poriadku   vzťahujúce   sa   na   oznámenie   uznesenia doručením rovnopisu spolu s poučením o opravnom prostriedku a lehotou počítanou od takéhoto oznámenia, čo predstavuje v tejto situácii ustanovenie § 187 ods. 1 Trestného poriadku.   Táto   povinnosť   vyplýva   zo   zásady   prednosti   ústavne   konformného   výkladu právnej normy tak, aby právo na obhajobu nestratilo svoj reálny obsah a zmysel, nestalo sa teoretickým a iluzórnym, a teda aby neboli krátené základné práva osôb, na ktoré sa právna norma   aplikuje.   Špeciálna   právna   úprava   o   podaní   sťažnosti   len   ihneď   po   vyhlásení uznesenia (§ 83 ods. 2 Trestného poriadku) by už naznačeným spôsobom nebola dotknutá, pretože sa vzťahuje na procesné situácie, keď sú osoby oprávnené na podanie sťažnosti prítomné na úkone a pri samotnom vyhlásení uznesenia, čo korešponduje s ustanovením § 179 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého je vyhlásenie jednou z foriem oznamovania uznesenia.   Ak   je   obvinený   vo   väzbe,   ustanovenie   §   179   ods.   3   Trestného   poriadku ustanovuje   povinnosť   oznámiť   uznesenie   obvinenému   a   aj   jeho   obhajcovi.   Obhajcovia sťažovateľov   boli   oprávnení podať proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 18.   októbra   2010 v bode I sťažnosť (§ 44 ods. 2 Trestného poriadku). Zápisnica z úkonu okresného súdu z 18. októbra 2010 bola skončená o 11.30 h. Uznesenie bolo sťažovateľom a ich obhajcom oznámené doručením rovnopisu až niekoľko hodín, resp. dní po jeho vyhlásení, pri ktorom prítomní neboli, resp. byť nemohli. Z týchto skutočností vyplýva, že sťažovateľom a ich obhajcom okresný súd odňal reálnu možnosť podania sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. októbra 2010 vo výroku v bode I, ktorým boli ponechaní vo väzbe. Uznesenie sa v tomto bode stalo v zmysle § 184 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku právoplatným skôr, ako   bolo   oznámené osobám,   ktoré   mali   mať možnosť   podať   proti   uzneseniu   sťažnosť. Z uznesenia   krajského   súdu   zo   16.   decembra   2010   je   zrejmé,   že   tento   mal   vedomosť o neprítomnosti   sťažovateľov   a   ich   písomne   ospravedlnených   obhajcov   pri   vyhlásení uznesenia okresného súdu z 18. októbra 2010 a že pri poučení o možnosti podania sťažnosti proti   výroku   v   bode   I   len   ihneď   po   vyhlásení   uznesenia   tak   už   sťažovatelia   ani   ich obhajcovia nemali reálnu možnosť podania sťažnosti potom, ako im toto uznesenie bolo oznámené doručením jeho rovnopisu v čase, keď bolo právoplatné. V nadväznosti na dosiaľ uvedené   treba takýto   postup   a   rozhodnutie   považovať za   nepredvídateľné   a porušujúce princíp právnej istoty. Ako rozhodujúci precedens treba vziať do úvahy písomný príkaz najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2010 z 1. apríla 2010, ktorým boli sťažovatelia ihneď prepustení z väzby. Z príkazu je zrejmé, že ak uznesenie o predĺžení väzby podľa § 76 ods. 3   Trestného   poriadku   nie   je   vyhlásené   osobe,   ktorej   sa   dotýka,   je   takáto   osoba oprávnená   podať   sťažnosť   v   lehote   3   dní   od   oznámenia   uznesenia   doručením   jeho rovnopisu.   Situácia   sťažovateľov je v danej veci   takmer   identická   ako v   precedentnom prípade. Sťažovatelia nemali ani možnosť namietať obsah zápisnice z úkonu okresného súdu z 18. októbra 2010 a zápisnicu im neumožnili ani podpísať.

Uznesenie   okresného   súdu   z   18.   októbra   2010   v   bode   I   uvádza   ponechanie sťažovateľov vo väzbe, avšak neuvádza dôvody tohto ponechania odkazom na príslušné ustanovenie § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Samotný výrok o ponechaní sťažovateľov vo väzbe bez uvedenia dôvodov v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku nie je ústavne akceptovateľný.

Podľa § 192 ods. 4 Trestného poriadku o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby, rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. O sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní. Lehota väzby prípravného konania sťažovateľom uplynula 1. novembra 2010. Krajský súd rozhodol o sťažnosti až 16. decembra 2010. Keďže teda nestihol rozhodnúť do 1. novembra 2010, podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku bolo povinnosťou predsedu senátu krajského súdu písomným príkazom prepustiť sťažovateľov z väzby.

c) K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie

Hoci   sťažovatelia   vo   svojich   žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby   poukazovali   na viaceré skutočnosti (od ich vzatia do väzby až do podania obžaloby bol vykonaný iba jeden procesný úkon, a teda nešlo o osobitne starostlivý a urýchlený postup, obhajcom nebolo umožnené   preštudovať   spis   po   skončení   vyšetrovania,   dá   sa   očakávať   uloženie   trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom, ďalšie závažné procesnoprávne pochybenia uvedené v návrhu sťažovateľa 1 na odňatie veci z pôsobnosti krajského súdu z 13. októbra 2010, poukaz na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa prípadov, v ktorých je obvinený stíhaný v dvoch samostatných trestných konaniach, pričom v jednom z nich je vo väzbe), okresný   súd sa   s týmito   skutočnosťami nijako nevysporiadal, pričom   nekonštatoval ani irelevantnosť   tejto   argumentácie.   Pritom   každá   z   uvedených   námietok   vyvracia nevyhnutnosť ponechania sťažovateľov vo väzbe. Pochybenie nenapravil ani krajský súd. Krajský súd sa nevysporiadal ani so závažnými argumentmi uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

d) K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania

Trestné konanie proti sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 prebieha od 25. septembra 2007 a proti sťažovateľovi 1 od 13. júla 2009, pričom nejde o skutkovo alebo právne zložitú vec.   Ku   dňu   rozhodovania   okresného   súdu   o   ponechaní   sťažovateľov   vo   väzbe   boli sťažovatelia vo svojej podstate obmedzení na osobnej slobode po dobu takmer 31 mesiacov (v   prípade   sťažovateľa   2   a   sťažovateľa   3),   resp.   viac   ako   15   mesiacov   (v   prípade sťažovateľa   1).   Takúto   dobu   nemožno   v   žiadnom   prípade   považovať   za   primeranú. S poukazom na vykonanie jediného procesného úkonu počas celého prípravného konania trvajúceho   7   mesiacov,   nepatrnú   závažnosť   žalovaného   trestného   činu,   očakávaný   trest v prípade   uznanej   viny,   bezúhonnú   minulosť   sťažovateľov   a   najmä   neprimerane   dlhé obmedzenie ich osobnej slobody vo svojej podstate aj v tomto konaní a trvanie väzby v čase rozhodovania   okresného   súdu   a   krajského   súdu   prekračovalo   prípustné   hranice   trvania väzby podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Krajský súd neskúmal dôsledne skutočnosti v prospech ďalšieho trvania väzby, ale ani skutočnosti hovoriace v neprospech. Samotné výpovede, ktorými sa mali sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 dopustiť trestného činu, sú procesne nepoužiteľné pred súdom, pretože boli vykonané   spôsobom   odporujúcim   zákonu,   keďže   tieto   údajne   krivé   výpovede   neboli vykonané   kontradiktórnym   spôsobom   (za   účasti   obhajcu   sťažovateľa   1),   pričom   nešlo o neodkladné úkony. Vo vzťahu k sťažovateľovi 3, ktorý mal naviesť na krivú výpoveď J. Š., je podstatné, že samotný J. Š. trestne stíhaný nie je.

Pokiaľ sa všeobecné súdy odvolávajú na charakter trestnej činnosti sťažovateľov, neuvádzajú   žiadnu   konkrétnu   skutočnosť,   z   ktorej   by   bolo   možné   vyvodiť   záver o dôvodnosti ponechania sťažovateľov vo väzbe.

Skutočnosť, že sťažovatelia boli od začatia stíhania 25. septembra 2007 na slobode šesť   mesiacov,   počas   ktorých   spolupracovali   s   vyšetrovateľom   a   nedopustili   sa protiprávneho konania či ovplyvňovania stíhania, svedčí jednoznačne o tom, že nemajú a ani nemali kolúzne zámery. Uvedená skutočnosť vyvracia aj dôvodnosť tzv. preventívnej väzby. Rovnako nemožno opomenúť ani skutočnosť, že sa o väzbe rozhodovalo tri a pol roka od spáchania skutku. Nie je ani možné odôvodňovať väzbu sťažovateľov poukazom na stíhanie vedené proti nim v inom konaní, a to vzhľadom na prezumpciu neviny.

K   dôvodnosti   trestného   stíhania   ako   k   materiálnej   podmienke   ponechania sťažovateľov vo väzbe nad rámec už uvedeného treba dodať, že proti sťažovateľom 2 a 3 začal   trestné   stíhanie   nepríslušný   policajt,   keďže   stíhanie   nezačalo   vykonaním zaisťovacieho úkonu, neodkladného úkonu, ale ani neopakovateľného úkonu. Všeobecné súdy pochybili, keď sa zákonnosťou a dôvodnosťou obžaloby ako materiálnou podmienkou väzby zaoberali vyložene povrchne a formalisticky. K tomu treba dodať, že jediný svedok V. pôsobí ako tzv. „kajúcnik“ (osoba, ktorá svedčí aj z dôvodov obmedzenia trestného stíhania   proti   sebe,   zo   zištných   dôvodov,   z   pomsty).   Podľa   existujúcej   judikatúry   je neprípustné odôvodňovať väzbu výpoveďou kajúcnikov.

e) K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru v súvislosti s právom byť považovaný za nevinného, dokiaľ vina nebola preukázaná zákonným spôsobom

Opieranie   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku o prebiehajúce trestné stíhanie je v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru, teda s   prezumpciou   neviny,   keďže   konanie   iba   prebieha   a   nebolo   skončené   právoplatným rozhodnutím   súdu.   Trestné   stíhanie   vedené   proti   obvinenému   nemožno   považovať   za objektívnu   skutočnosť   postačujúcu   na   rozhodnutie   o   väzbe.   Napriek   tomu   okresný   súd v uznesení z 18. októbra 2010 uvádza, že „Na obžalovaných sú podané ďalšie obžaloby, resp. sa vedie proti nim ďalšie trestné stíhanie, čo viedlo súd k tomu, že obmedzenie ich osobnej slobody im zabránilo v páchaní ďalšej trestnej činnosti.“. Z citátu jednoznačne vyplýva,   že   súd   považuje   sťažovateľov   za   páchateľov   trestnej   činnosti,   z   ktorej   sú obžalovaní,   resp.   obvinení,   čím   zásadným   spôsobom   porušil   ich   právo   na   prezumpciu neviny.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   2   T   248/2010   a   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 2 Tos 70/2010   v   už   uvedených   súvislostiach   s   tým,   aby   uznesenia   okresného   súdu z 18. októbra 2010 a krajského súdu zo 16. decembra 2010 boli zrušené a krajskému súdu sa prikázalo,   aby   neodkladne   prepustil   sťažovateľov   z   väzby.   Sťažovatelia   požadujú   tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 10 000 € od okresného súdu a po 15 000 € od krajského súdu. Napokon sa domáhajú náhrady trov konania.

Z vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 154/11 z 23. mája 2011 doručeného ústavnému súdu 26. mája 2011 vyplýva inter alia, že prijatú sťažnosť považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú, pretože v konaní boli zachované práva sťažovateľov na urýchlené   preskúmanie   zákonnosti   väzby   v   primeranej   lehote.   Krajský   súd   dospel   na podklade zistených skutočností k záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú tu dôvody   na podozrenie, že tento skutok spáchali   sťažovatelia.   Krajský   súd   po   doručení   trestného   spisu   z   okresného   súdu 15. novembra   2010   rozhodol   16.   decembra   2010.   Bezodkladnému   a   urýchlenému rozhodnutiu   o   sťažnostiach   podaných   sťažovateľmi   bránila   zákonná   prekážka,   a   to skutočnosť, že sťažovateľ 1 podaním z 13. októbra 2010 navrhol odňať vec krajskému súdu. Aby krajský súd mohol o sťažnostiach zákonným spôsobom rozhodnúť, 16. novembra 2010 predložil spis najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. 3 Ndt 16/2010 z 8. decembra 2010 rozhodol, že sa trestná vec sťažovateľov krajskému súdu neodníma. Spis bol z najvyššieho súdu vrátený 14. decembra 2010 a krajský súd o sťažnostiach rozhodol 16. decembra 2010, teda prioritne, bezodkladne a bez akýchkoľvek prieťahov. Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe bolo možné podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia. Keďže sťažovatelia, ale ani ich obhajcovia nepodali sťažnosti ihneď, krajský súd sťažnosti zamietol ako oneskorene podané s konštatovaním, že príslušný výrok uznesenia (bod I) nadobudol právoplatnosť ešte v ten deň, teda 18. októbra 2010, a to s poukazom na § 184 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Pokiaľ sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nevysporiadal s ich námietkami popierajúcimi nevyhnutnosť ich ponechania vo väzbe, treba uviesť, že u každého zo sťažovateľov sa samostatne a dôsledne skúmali dôvody väzby podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku,   pričom   sa   nezistila   zmena,   resp. pominutie týchto dôvodov. Preto aj sťažnosti sťažovateľov proti bodu II uznesenia ako nedôvodné zamietol.

Z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr 1521/2011 zo 7. júna 2011 doručeného ústavnému súdu   13.   júna 2011 vyplýva, že posúdenie dôvodnosti   sťažnosti ponecháva   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   pri   zohľadnení   všetkých   skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 a spisu krajského súdu sp. zn. 2 Tos 70/2010.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 13. júla 2011 doručenej ústavnému súdu 18. júla 2011 vyplýva inter alia, že hoci je pravdou, že po podaní návrhu na delegáciu z 13. októbra 2010 mohol krajský súd vykonať len nariadený úkon (§ 23 ods. 3 Trestného poriadku), napriek tomu návrh na delegáciu nebol prekážkou pre rozhodnutie o sťažnostiach proti uzneseniu okresného súdu. Žiaden zo sudcov krajského súdu sa necítil byť zaujatý, teda   návrh   na   delegáciu   neobsahoval   dôležitý   dôvod   v   zmysle   §   23   ods.   1   Trestného poriadku, a preto vzhľadom na prednosť dohovoru a povinnosť krajského súdu urýchlene rozhodnúť o väzbe návrh na delegáciu nebol prekážkou pre rozhodnutie o sťažnostiach. V každom prípade však sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 žiadny návrh na delegáciu nepodali a vybavenie návrhu sťažovateľa 1 nemalo byť realizované na úkor ich práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby. Ak   aj bol krajský súd toho názoru, že bez rozhodnutia o návrhu na delegáciu nie je možné rozhodnúť o sťažnostiach, nič mu nebránilo v tom, aby podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam vylúčil rozhodovanie o sťažnostiach podaných sťažovateľom 2 a sťažovateľom 3 zo spoločného konania. Preto dĺžka konania na krajskom súde nebola v súlade s požiadavkou urýchleného rozhodnutia o zákonnosti väzby. Pokiaľ ide o primeranosť dĺžky konania pred okresným súdom, treba uviesť, že okresný súd bol týždne nečinný, neodôvodnené prieťahy spôsobil tak pri predkladaní spisu krajskému súdu, ako aj pri doručovaní rozhodnutí krajského súdu sťažovateľom, pričom navyše vo vzťahu k sťažovateľovi 1 spôsobil prieťahy aj nesprávnym postupom v konaní, čo   vyústilo   do   zrušenia   skoršieho   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   48/2010 z 10. septembra 2010 krajským súdom. Krajský súd ani v uznesení zo 16. decembra 2010, ale ani v konaní pred ústavným súdom   bližšie nerozviedol,   z akých   dôvodov   stotožnil rozdielne   pojmy   „vyhlásenie   uznesenia“   a   „oznámenie   uznesenia“,   a   prečo   uznesenie zo 16. decembra 2010 nepovažuje za rozhodnutie. Už vôbec nie je z vyjadrenia krajského súdu   zrejmé,   na   základe   akého   ustanovenia   Trestného   poriadku   považoval   za   možné vyhlásiť uznesenie s účinkami jeho oznámenia v neprítomnosti osoby, ktorej sa uznesenie dotýka, a že uznesenie krajského súdu zo 16. decembra 2010 nie je v zmysle Trestného poriadku rozhodnutím, a preto ho možno vydať aj po uplynutí lehoty, ktorá by bola lehotou väzby   v   prípravnom   konaní.   Taktiež   nie   je   zrejmé,   z   akých   dôvodov   nemá   obhajca obvineného   právo   podať   sťažnosť   za   obvineného,   keď   pri   vyhlásení   uznesenia   nebol prítomný a uznesenie mu bolo oznámené až doručením jeho odpisu. Tak okresný súd, ako aj krajský súd sa vo svojich uzneseniach natoľko odchýlili od jednoznačného znenia viacerých ustanovení Trestného poriadku, že tým zásadným spôsobom popreli účel a význam týchto ustanovení. Krajský súd sa mylne domnieva, že nemá povinnosť reagovať na námietky sťažovateľov   spochybňujúce   nevyhnutnosť   väzobného   stíhania   (uvedené   v   sťažnostiach z 2. novembra 2010) a že postačí, ak uvedie vlastné dôvody svedčiace pre potrebu väzby. Takýto záver je ústavne neakceptovateľný. Navyše, krajský súd ani nepoprel tú skutočnosť, že sa argumentáciou sťažovateľov uvedenou v sťažnostiach z 2. novembra 2010 nezaoberal.

Z podania okresného súdu z 21. júla 2011 doručeného ústavnému súdu faxom toho istého   dňa   vyplýva   prehľad   úkonov   trestného   konania   na   okresnom   súde   po   podaní obžaloby. Inter alia sa tu uvádza, že spis bol vrátený z krajského súdu na ďalšie konanie po rozhodnutí o sťažnosti podanej sťažovateľmi 23. decembra 2010. Taktiež je zistiteľné, že dňom 1. apríla 2011 boli sťažovatelia prepustení z väzby, pričom v inej trestnej veci boli vzatí do väzby sudcom okresného súdu.

II.

Z prípisu prokurátora zo 6. septembra 2010 vyplýva, že ním bola okresnému súdu predložená žiadosť sťažovateľa 1 o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010. Prípis bol okresnému súdu doručený 6. septembra 2010.

Z prípisu prokurátora zo 16. septembra 2010 vyplýva, že ním bola okresnému súdu predložená žiadosť sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 o prepustenie z väzby z 13. septembra 2010. Prípis bol okresnému súdu doručený 17. septembra 2010.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Tpo 39/2010-16 zo 4. októbra 2010 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 48/2010 z 10. septembra 2010, pričom okresnému súdu bolo uložené, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Napadnutým uznesením   okresného   súdu   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   1   z   30.   augusta   2010 o prepustenie   z   väzby.   Spis   okresného   súdu   bol   krajskému   súdu   spolu   so   sťažnosťou predložený 1. októbra 2010. Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, keď rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa 1 o prepustenie z väzby bez jeho predchádzajúceho výsluchu, hoci takéto rozhodnutie je tiež rozhodnutím o väzbe.

Z podania prokurátora z 30. septembra 2010 vyplýva, že ním podal obžalobu na sťažovateľov, ktorá bola okresnému súdu doručená 30. septembra 2010 a je tam vedená pod sp. zn. 2 T 248/2010.

Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 z 13. októbra 2010 vyplýva, že predmetom úkonu mal byť výsluch sťažovateľov v súvislosti s rozhodovaním o ich väzbe podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby. Prítomný sťažovateľ 1 vyhlásil, že nebol upovedomený o tom, že sa bude rozhodovať aj o jeho ponechaní vo väzbe. Neboli o tom poučení ani obhajcovia, ako ani sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3.

Z upovedomenia o výsluchu okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 z 13. októbra 2010 vyplýva, že 18. októbra 2010 o 8.30 h sa vykoná výsluch sťažovateľov, ktorého predmetom bude   jednak   rozhodovanie   o   väzbe   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku,   ale   tiež rozhodovanie o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby.

Zo zápisnice okresného súdu č. k. 2 T 248/2010-393 z 18. októbra 2010 vyplýva, že sťažovatelia boli predvedení, ich obhajcovia neboli prítomní, pričom sa ospravedlnili.

Sťažovateľ   3   uviedol,   že   nechce   byť   vypočutý.   Podal   návrh,   aby   okresný   súd rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku v jeho neprítomnosti, pričom účasti sa vzdáva a výslovne žiada, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Nechce byť prítomný pri výsluchu a nemá ani čo k veci uviesť. Nebude sa vyjadrovať, všetko je uvedené písomne. V žiadosti   o prepustenie   z   väzby   uviedol   aj   dôvody   na   konanie   podľa   §   238   ods.   3 Trestného poriadku. Sťažovateľ 2 uviedol, že podal žiadosť, aby okresný súd konal v jeho neprítomnosti, a to tak pri rozhodovaní podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj pri rozhodovaní o jeho žiadosti   o   prepustenie   z   väzby. Nechce   byť prítomný pri   výsluchu a výslovne   žiada,   aby   sa   konalo   v   jeho   neprítomnosti.   To,   čo   uviedol   v   žiadosti o prepustenie z väzby, sa vzťahuje aj na konanie podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, pričom nemá iné čo uviesť. Po tomto boli sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 odvedení eskortou z výsluchu. Následne sa pristúpilo k výsluchu sťažovateľa 1, ktorý po zákonnom poučení uviedol, že chce nahliadnuť do spisu a potom sa vyjadrí, či bude vypovedať. Po nahliadnutí do spisu uviedol inter alia, že predkladá doplnenie návrhu na odňatie veci z pôsobnosti krajského súdu do pôsobnosti Krajského súdu v Žiline. Vzhľadom na to, že zo zákonných dôvodov   obžaloba   nemohla   byť   prijatá,   k   ponechaniu   vo   väzbe   sa   vyjadrovať   nebude a žiada, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Ďalej požiadal, aby bol odvedený eskortou, keďže nechce byť ďalej prítomný. Následne bol sťažovateľ 1 „eskortovaný z výsluchu“. Po oboznámení žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby, obžaloby a podstatného obsahu spisu   sp.   zn.   2 T 248/2010   prokurátor   navrhol   ponechať   sťažovateľov   vo   väzbe   a   ich žiadosti o prepustenie z väzby zamietnuť ako nedôvodné. Na to samosudca prerušil výsluch pre účely vyhotovenia a vyhlásenia uznesenia a následne vyhlásil uznesenie, ktorým jednak podľa   § 238 ods.   3 a § 72 ods.   1 písm. e) Trestného poriadku   ponechal sťažovateľov vo väzbe (bod I výroku), ale tiež zamietol žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby (bod II   výroku).   Zápisnica   ďalej   obsahuje   aj   plný   text   odôvodnenia   uznesenia.   Z   poučenia uvedeného   na   s.   7   zápisnice   vyplýva,   že   proti   výroku   v   bode   I   môže   prokurátor a obžalovaný podať sťažnosť len ihneď po jeho vyhlásení, o ktorej bude rozhodovať krajský súd. Sťažnosť prokurátora má odkladný účinok len v tom prípade, ak je podaná ihneď po vyhlásení uznesenia. Proti výroku v bode II je prípustná sťažnosť do troch dní od jeho oznámenia cestou okresného súdu na krajský súd. Po poučení o opravnom prostriedku sa prokurátor   výslovne vzdal   sťažnosti   tak   v prospech,   ako   aj v   neprospech   sťažovateľov, pokiaľ ide o oba výroky uznesenia. Sťažovateľom bude uznesenie doručené.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Ndt 16/2010-473 z 8. decembra 2010 vyplýva, že   trestná   vec   sťažovateľov   vedená   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2   Nto   7/2010, 2 Tos 71/2010 a 2 Tos 70/2010 sa tomuto súdu neodníma.

Zo sťažnosti sťažovateľov z 2. novembra 2010 podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010 vyplýva, že namietajú jednak skutočnosť, že v bode I nie sú vôbec uvedené dôvody odkazujúce na príslušné ustanovenie § 71 ods. 1 Trestného   poriadku,   na   základe   ktorých   sa   sťažovatelia   ponechávajú   vo   väzbe,   ako   aj v súvislosti   s   oboma   bodmi   výroku   všetky   tie   ďalšie   dôvody,   ktoré   sú   uvedené   v   ich žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby   a   v   nadväzujúcich   podaniach   [tieto   sú   vymenované v časti I v bode c) „K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie“, pozn.].

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tos 70/2010-504 zo 16. decembra 2010 vyplýva, že   ním   boli   sťažnosti   sťažovateľov   podľa   §   193   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku zamietnuté ako oneskorene podané (bod I) a podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnuté (bod II). Podľa odôvodnenia uznesenia trestný spis spolu so sťažnosťami bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie 15. novembra 2010. Keďže spis bol následne z dôvodu návrhu sťažovateľa 1 na odňatie a prikázanie veci predložený najvyššiemu súdu, krajský súd o podaných sťažnostiach rozhodoval po vrátení spisu na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2010. Sťažnosti sťažovateľov smerujúce proti bodu II uznesenia okresného súdu   považoval   krajský   súd   za   nedôvodné.   Zo   samotného   podania   obžaloby   je   možné vyvodiť,   že výsledky   vyšetrovania   dostatočne odôvodnili   postavenie obžalovaných pred súd,   pričom   i   naďalej   pretrváva   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   žalovanej   trestnej činnosti. Je to preukázané predovšetkým výpoveďami svedkov Š., T., G., M. a V. Dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku u sťažovateľov naďalej trvajú. Vzhľadom   na   charakter   trestnej   činnosti   pretrváva   s poukazom   na   výpovede   svedkov (predovšetkým Š.) naďalej reálna obava z pôsobenia sťažovateľov na svedkov, pričom tento záver vychádza z dôvodného podozrenia, že sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 sú pod zrejmým vplyvom sťažovateľa 1. Taktiež s poukazom na charakter trestnej činnosti, ako aj na to, že proti sťažovateľom sa vedie ďalšie trestné stíhanie, tieto skutočnosti samostatne, ako aj vo vzájomnom súhrne plne odôvodňujú záver, že u všetkých sťažovateľov sú nezmenene i naďalej dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Preto bolo treba žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby zamietnuť ako nedôvodné. Sťažnosti sťažovateľov smerujúce proti bodu I uznesenia okresného súdu považoval krajský súd za oneskorene   podané.   Podľa   § 238   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   obvinený   vo   väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to   okolnosti   prípadu   umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239, § 241, § 244, alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní. Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, pričom ustanovenie § 186 ods. 2   sa   v   tomto   prípade   nepoužije.   Zo   spisového   materiálu   jednoznačne   vyplýva,   že sťažovatelia   boli   prítomní   na   procesnom   úkone   okresného   súdu   18.   októbra   2010 v súvislosti s rozhodovaním o ich väzbe podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku a o ich žiadostiach o prepustenie z väzby. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 do zápisnice vyhlásili, že žiadajú, aby sa   rozhodovalo v ich   neprítomnosti,   a nechceli byť prítomní   pri   výsluchu. Sťažovateľ 1 po vyjadrení výslovne uviedol, že žiada, aby sa konalo v jeho neprítomnosti a aby bol eskortou odvedený, keďže nechce byť ďalej prítomný. Obhajcovia sťažovateľov neboli prítomní a svoju neúčasť písomne ospravedlnili. Treba konštatovať, že rozhodovanie samosudcu podľa § 238 ods. 3 a § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku je rozhodovaním o väzbe a proti takémuto rozhodovaniu s poukazom na ustanovenie § 83 ods. 2 Trestného poriadku môže podať sťažnosť prokurátor a obvinený len ihneď po vyhlásení uznesenia. Vzhľadom na to, že sťažovatelia a ich obhajcovia nepodali sťažnosti ihneď, krajský súd ich sťažnosti   podané   proti   výroku   I   uznesenia   zamietol   ako   oneskorene   podané s konštatovaním, že uznesenie nadobudlo v tomto bode právoplatnosť a vykonateľnosť ešte 18. októbra 2010, a to s poukazom na § 184 ods. 1 písm. b) bod 1 Trestného poriadku. Tým je aj dané, že o väzbe sťažovateľov bolo právoplatne rozhodnuté v rámci základnej lehoty väzby, ktorá je v prípravnom konaní sedem mesiacov a vzťahuje sa aj na lehotu väzby v zmysle § 76 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Sťažovateľ 1 tvrdí, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvalo takmer štyri mesiace. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 tvrdia, že v ich prípade trvalo konanie viac ako tri mesiace. Preto sú sťažovatelia presvedčení, že všeobecné súdy nekonali o ich žiadostiach o prepustenie z väzby urýchlene.

Okresný súd nezaujal žiadne meritórne stanovisko a posúdenie dôvodnosti tejto časti sťažnosti   ponechal   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   pri   zohľadnení   všetkých   skutočností vyplývajúcich zo spisov.

Krajský súd je presvedčený, že vo veci sa konalo vzhľadom na všetky okolnosti v primeranom čase.

O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína podaním   návrhu   alebo   žiadosti   a   končí   vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu,   príp. doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká pevne   ustanovená   lehota,   v   ktorej   by   súd   musel   rozhodnúť.   Či   sa   rozhodlo   urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri c. Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko).

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať, že konanie o návrhu sťažovateľa 1 začalo na okresnom súde 6. septembra 2010 (keď bol návrh na prepustenie z väzby doručený okresnému súdu) a skončilo sa 15. novembra 2010 (keď   bol   po   rozhodnutí   o   návrhu,   jeho   doručení   a   podaní   sťažnosti   spis   predložený krajskému súdu). Toto konanie preto trvalo dva mesiace a deväť dní.

Konanie   o   návrhu   sťažovateľa   2   a   sťažovateľa   3   začalo   na   okresnom   súde 17. septembra   2010   (keď   bol   návrh   na prepustenie z väzby doručený   okresnému   súdu) a skončilo sa 15. novembra 2010 (keď bol po rozhodnutí o návrhu, jeho doručení a podaní sťažnosti spis predložený krajskému súdu). Toto konanie preto trvalo jeden mesiac a 28 dní.

Konanie o návrhu sťažovateľov na krajskom súde trvalo od 15. novembra 2010 (keď bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti) a skončilo sa 23. decembra 2010 (keď bol po rozhodnutí o sťažnosti spis vrátený okresnému súdu). Toto konanie preto trvalo jeden mesiac a osem dní.

Celková doba konania na oboch stupňoch v prípade sťažovateľa 1 bola tri mesiace a sedemnásť dní a v prípade sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 tri mesiace a tri dni.

Ústavný   súd   považuje   dĺžku   konania   na   okresnom   súde   v   prípade   všetkých sťažovateľov za celkom neprimeranú, pretože v podstate u každého z nich trvalo konanie asi dva mesiace.

Odlišná   je   situácia   v   konaní   vedenom   krajským   súdom.   Tu   je   podstatné,   že   po predložení spisu (15. novembra 2010) krajský súd neodkladne už 16. novembra 2010 spis odoslal najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa 1 odňať vec krajskému súdu. Spis bol vrátený 14. decembra 2010, vzápätí na to 16. decembra 2010 krajský súd o podaných sťažnostiach rozhodol a 23. decembra 2010 spis vrátil okresnému súdu. Návrhu sťažovateľa 1   na   odňatie   veci   krajskému   súdu   nebolo   vyhovené.   Preto   obdobie   od 16. novembra 2010 do 14. decembra 2010, teda 28 dní nečinnosti krajského súdu, musí byť pričítané na ťarchu sťažovateľa 1, ktorý podal neúspešný návrh brániaci krajskému súdu konať   o   podanej   sťažnosti.   Nemožno   v   tomto   smere   akceptovať   argumentáciu sťažovateľa 1, podľa ktorej krajský súd nemal brať na jeho návrh na odňatie veci zreteľ a v rámci prednostnej aplikácie čl. 5 ods. 4 dohovoru mal o podanej sťažnosti rozhodnúť bez toho, aby predtým spis odoslal najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu na odňatie veci.

Podľa presvedčenia ústavného súdu nemožno z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru vyvodiť, že by bolo povinnosťou súdu konať o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby aj na úkor   práva   obvineného   na   nestranného   a   nezaujatého   sudcu.   Je   totiž   povinnosťou všeobecného   súdu   postupovať   tak,   aby   všetky   relevantné   práva   obvineného   boli rešpektované. Nie je teda možné niektoré z týchto práv uprednostniť do tej miery, že tým dôjde k praktickej eliminácii iného práva (mutatis mutandis II. ÚS 76/2011).

Vzhľadom na dosiaľ uvedené možno dospieť k záveru, že v prípade sťažovateľa 1 je potrebné   vychádzať   z   toho,   že   dĺžka   konania   na   krajskom   súde   bola   po   odrátaní dvadsaťosem dní iba desať dní, a preto bola primeraná.

Naproti tomu treba súhlasiť so sťažovateľom 2 a sťažovateľom 3, podľa ktorých v ich prípade nebola dĺžka konania na krajskom súde v trvaní jeden mesiac a osem dní primeraná,   keďže   oni   na   rozdiel   od   sťažovateľa   1   odňatie   veci   krajskému   súdu nenavrhovali, a preto o ich sťažnostiach bolo možné rozhodnúť aj bez predloženia spisu najvyššiemu súdu tak, že postupom podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam sa mohlo rozhodovanie o ich sťažnostiach vylúčiť zo spoločného konania.

Vychádzajúc z uvedených úvah dospel ústavný súd k záveru, že okresný súd porušil čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na urýchlené preskúmanie   zákonnosti   väzby   (bod   1   výroku   nálezu)   a   krajský   súd   zasa   rovnaké ustanovenia v súvislosti s právom sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby (bod 2 výroku nálezu). Naproti tomu nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa 1 zo strany krajského súdu, a preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 9 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu

Sťažovatelia sú presvedčení, že bolo povinnosťou krajského súdu preskúmať bod I uznesenia   okresného   súdu   meritórne,   pretože   sťažnosť   proti   tomuto   výroku   nepodali oneskorene. Vychádzajú zo skutočnosti, že ani oni, ani ich obhajcovia neboli pri vyhlásení uznesenia okresného súdu osobne prítomní, a preto nie je možné v ich prípade trvať na tom, že sťažnosť mohli podať iba hneď po vyhlásení uznesenia. Znamenalo by to vlastne, že využitím práva nezúčastniť sa úkonu okresného súdu by sa vzdali možnosti podať proti uzneseniu riadny opravný prostriedok.

Krajský súd je toho názoru, že postupoval v plnom súlade so zákonom, keď tú časť sťažnosti, ktorá smerovala proti bodu I uznesenia okresného súdu, zamietol ako oneskorene podanú.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku súd   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou   väzby   v   prípravnom   konaní   alebo   pred   uplynutím   lehoty   väzby   v   prípravnom konaní;   nadriadený   súd   rozhodne   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   lehotou   väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu   prepustí   obvineného   z   väzby   na   slobodu   písomným   príkazom,   ktorý   musí   byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku   7.   Pri   späťvzatí   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   sa   postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.

Podľa § 238 ods. 2 Trestného poriadku po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.

Podľa   §   238 ods.   3 Trestného   poriadku   ak je obvinený vo   väzbe,   rozhodne súd o väzbe   prednostne   a   urýchlene   a   ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   tak   súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k   právoplatnému   rozhodnutiu   o   väzbe   do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

O   zákonnosti   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   rozhoduje   súd.   Z   organického hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1, t. j. musí ísť o orgán nezávislý od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí poskytovať aj rovnaké garancie procesnej povahy, ako v čl. 6 ods. 1. So zreteľom   na to,   že čl. 6 ods.   1 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o   väzbe, procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4. Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 v prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania o väzbe. Treba   ho   teda   považovať za súčasť   procesných   práv   obvineného aj podľa   čl.   5 ods.   4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.  

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že okresný súd 18. októbra 2010 rozhodol uno actu dvoma samostatnými výrokmi, a to jednak o ďalšom trvaní väzby sťažovateľov   potom, ako bola na nich   podaná   obžaloba, ako aj o návrhu sťažovateľov na ich prepustenie z väzby.

Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že pri súčasnom rozhodovaní o týchto dvoch veciach ide v podstate o posúdenie rovnakých skutkových a právnych okolností, a preto aj závery   súdu   o   tom,   či   obvinený   bude   aj   naďalej väzobne   stíhaný,   musia   byť v   oboch prípadoch totožné. Z uvedeného by sa javilo na prvý pohľad ako logické, že pokiaľ aspoň v jednej   zo   skúmaných   vecí   druhostupňový   súd   podanú   sťažnosť   meritórne   preskúmal, nemalo   by   dôjsť   k   porušeniu   označených   práv   tým,   že   v   druhej   veci   sa   meritórne preskúmanie   nedalo   vykonať   pre   oneskorené   podanie   riadneho   opravného   prostriedku. Pri hlbšej analýze je však zrejmé, že v danom prípade by bolo možné takúto úvahu uplatniť iba   vtedy,   keby   druhostupňový   súd   sťažnosť   proti   včas   napadnutému   výroku   zamietol. Naproti   tomu,   ak   by   sa   v   rámci   meritórneho   skúmania   výroku,   ktorým   bola   žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby zamietnutá, dospelo k záveru, že tento výrok treba zrušiť   a zároveň   by   zostal   nedotknutý   výrok,   podľa   ktorého   sa   sťažovatelia   po   podaní obžaloby   ponechávajú   vo   väzbe,   vznikol   by   protirečivý   a   právne   neudržateľný   stav. Z pohľadu ústavného súdu sa preto javí ako otázna správnosť takej rozhodovacej praxe všeobecných   súdov,   ktorá   presadzuje   rozhodovanie   o   viacerých   návrhoch   týkajúcich   sa ďalšieho trvania väzby tej istej osoby jedným rozhodnutím, avšak samostatnými výrokmi. Napr. v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 38/97 z 30. júna 1997 sa vyslovuje právny názor,   podľa   ktorého   ak   v   rámci   predbežného   prejednania   obžaloby   dôjde   k   súbehu rozhodovania   o   ďalšom   trvaní   väzby   obvineného   s   povinnosťou   rozhodnúť   o   žiadosti o prepustenie   z   väzby,   súd   neskúma   dôvodnosť   trvania   väzby   alebo   zmeny   dôvodov osobitne,   ale   dôvody   väzby   posudzuje   na   základe   všetkých   stanovených   zákonných podmienok v tom istom konaní. Účelnejšie sa teda zdá také riešenie, aby v prípade súbehu rozhodovania o väzbe sa rozhodlo iba jedným výrokom. Treba ale zároveň dodať, že takýto postup naráža na rozdielnu úpravu lehoty na podanie sťažnosti pri rozhodovaní o väzbe po podaní obžaloby a pri rozhodovaní o návrhu na prepustenie z väzby.

Podľa názoru ústavného súdu na základe zistených skutočností možno povedať, že okresný   súd   nepostupoval   tak,   aby   zabezpečil   reálny   výkon   práva   na   obhajobu sťažovateľom, pričom krajský súd toto pochybenie okresného súdu nenapravil.

Je   nepochybné,   že   sťažovatelia   sa   v   rámci   procesného   úkonu   okresného   súdu 18. októbra 2010 vyjadrili v tom zmysle, že nechcú byť vypočutí a chcú, aby sa konalo a rozhodlo v ich neprítomnosti. Okresný súd požiadavke sťažovateľov bez ďalšieho vyhovel a dal ich z pojednávacej miestnosti odviesť eskortou. Urobil tak bez toho, aby predtým sťažovateľov   poučil,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktoré   bude   v   rámci   úkonu predvídateľne vyhlásené, bude možné podať sťažnosť iba okamžite po vyhlásení uznesenia, ale tiež bez toho, aby ich poučil (na účely prípadnej realizácie práva na obhajobu podaním sťažnosti) o možnosti zúčastniť sa aspoň vyhlásenia uznesenia.

Za daného stavu nemožno akceptovať právny názor krajského súdu, ktorý považoval sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu v bode I za oneskorene podanú. Preto vo vzťahu k bodu I uznesenia okresného súdu došlo zo strany krajského súdu k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 3 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie

Sťažovatelia tvrdia, že hoci vo svojich žiadostiach o prepustenie z väzby poukazovali na viaceré skutočnosti (od ich vzatia do väzby až do podania obžaloby bol vykonaný iba jeden procesný úkon, a teda nešlo o osobitne starostlivý a urýchlený postup, obhajcom nebolo umožnené preštudovať spis po skončení vyšetrovania, dá sa očakávať uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom, ďalšie závažné procesnoprávne pochybenia uvedené v návrhu sťažovateľa 1 na odňatie veci z pôsobnosti krajského súdu z 13. októbra 2010, poukaz na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa prípadov, v ktorých je obvinený stíhaný v dvoch samostatných trestných konaniach, pričom v jednom z nich je vo väzbe), všeobecné súdy sa týmito námietkami nezaoberali a nevysporiadali.

Krajský   súd   je   toho   názoru,   že   dostatočným   spôsobom   skúmal   a   vyhodnotil existenciu dôvodov väzby u každého zo sťažovateľov.

Skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania, sama osebe nestačí pre záver,   že obvinený bol   súdený   v   primeranej   lehote,   ak väzba trvala neprimerane dlho. Primeranosť   lehoty   sa   tu   posudzuje   podľa   rovnakých   kritérií,   ako   primeranosť   lehoty konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania strán a správania orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa potom posudzuje prísnejšie, ako v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   vyžaduje   sa,   aby   vnútroštátne   orgány   postupovali   vo   väzobných   veciach s „osobitným   urýchlením“   (Tomasi   c.   Francúzsko   z   27.   augusta   1992,   Abdoella c. Holandsko z 25. novembra 1992). Napr. vo veci Toth c. Rakúsko sa zistilo, že uvádzané dôvody   väzby   existovali   po   celú   dobu   jej   trvania,   ale   rakúske   orgány   nepostupovali v konaní s   dostatočným   urýchlením,   keďže   v   jej   priebehu   boli   dlhšie   trvajúce   obdobia nečinnosti vyšetrujúceho sudcu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).  

Ak ide o taký argument strany, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko).

Medzi   účastníkmi   konania   je   nepochybné,   že   krajský   súd   nijako   nereagoval v odôvodnení uznesenia vo vzťahu k jeho bodu   II   na niektoré argumenty   sťažovateľov uvádzané   v   návrhoch   na   prepustenie   z   väzby   a   v   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu okresného súdu. Podľa krajského súdu bolo totiž postačujúce ustálenie, že dôvody väzby trvajú.

Treba prisvedčiť správnosti právneho názoru vyjadreného sťažovateľmi.

Proti ďalšiemu trvaniu väzby uplatnili celý rad argumentov, z ktorých sa javí ako najzávažnejší   ten,   podľa   ktorého   od   vzatia   do   väzby   až do   podania   obžaloby   mal   byť vykonaný iba jeden procesný úkon, čo by znamenalo, že sa v trestnej veci sťažovateľov nekonalo s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Pokiaľ by bolo toto tvrdenie pravdivé, mohlo by to prípadne postačovať pre záver o nedôvodnosti ďalšieho trvania väzby, čo by vo svojich dôsledkoch znamenalo prepustenie sťažovateľov.

Krajský súd tým, že sa nezaoberal takým argumentom sťažovateľov, ktorý bol pre jeho verdikt v súvislosti s bodom II uznesenia okresného súdu rozhodujúci, porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 4 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 2 Tos 70/2010-504 zo 16. decembra 2010 (bod 5 výroku nálezu).  

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovatelia nepožadovali, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vec vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy, a to vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia boli 1. apríla 2011 prepustení z väzby. Nie je už preto   v   súčasnosti   možné   dôvodnosť   trvania   väzby   sťažovateľov   skúmať   so   spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú.

Ústavný   súd   uložil   okresnému   súdu   zaplatiť   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 € pre každého z nich (bod 6 výroku nálezu) a krajskému súdu v sume 4 000 € pre sťažovateľa 1 a po 4 500 € pre sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 (bod 7 výroku nálezu).

Z dôvodu, že okresný súd konal o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby po dobu   dvoch   mesiacov,   považoval   ústavný   súd   v   súlade   so   zásadou   spravodlivosti   za primerané finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 € pre každého zo sťažovateľov.

Z rovnakých dôvodov v prípade krajského súdu, ktorý konal o sťažnosti podanej sťažovateľom 2 a sťažovateľom 3 asi jeden mesiac, ústavný súd považoval za primeranú sumu finančného zadosťučinenia čiastku po 500 € pre každého z nich.

Hoci ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti podanej sťažovateľmi,   nemohol   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   keďže   možnosť   ďalej preskúmavať dôvodnosť väzby sťažovateľov už nie je daná vzhľadom na to, že ich väzba v predmetnej   trestnej   veci   sa   už   skončila.   Znamená   to   vo   svojich   dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa krajský súd dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľov   na   súdne   preskúmanie   dôvodnosti   trvania   ich   väzby.   Došlo   teda   vlastne k degenationis   iustitiae.   Na   nápravu   takto   vzniknutej   ujmy   bolo   potrebné   priznať sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktorého   výšku   ústavný   súd   ustálil vzhľadom na okolnosti prípadu, následok, ku ktorému došlo, a princíp spravodlivosti sumou 4 000 € pre každého zo sťažovateľov.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v sume 915,88 € (bod 8 výroku nálezu).

Náhrada   trov   konania   je   tvorená   troma   úkonmi   právnych   služieb   v   roku   2011 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť a replika na vyjadrenie krajského súdu), a to u každého   zo   sťažovateľov.   Pritom   za   prevzatie   a   prípravu   zastupovania   patrí   odmena v plnej výške po 123,50 € a za spísanie sťažnosti a repliky patrí ako za spoločné úkony v zastúpení viacerých osôb polovičná odmena po 61,75 € za každého zo sťažovateľov. Ďalej prináleží režijný paušál deväťkrát po 7,41 € a dvadsaťpercentná daň z pridanej hodnoty zo sumy 807,69 €, teda 161,53 €. Spolu by išlo o čiastku 969,22 €. Keďže však sťažovatelia požadovali iba sumu 915,88 €, nebolo možné priznať im čiastku vyššiu.

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti požadujúcej zrušenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010, nariadenie neodkladne prepustiť sťažovateľov z väzby a priznanie zvyšku primeraného finančného zadosťučinenia (bod 10 výroku nálezu).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T 248/2010 bola v rámci predbežného prerokovania sťažnosti uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 116/2011-45 z 30. marca 2011 odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu, nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľov zrušiť uznesenie okresného súdu.

Keďže väzba sťažovateľov sa už skončila, požiadavka nariadiť urýchlené prepustenie sťažovateľov z väzby sa stala bezpredmetnou.  

Pokiaľ sa sťažovatelia domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v čiastke prevyšujúcej sumy priznané v bodoch 6 a 7 výroku nálezu, nebolo možné ich požiadavkám vyhovieť z dôvodov už uvedených.

Napokon   treba   uviesť,   že   nebolo   potrebné   meritórne   sa   zaoberať   požiadavkami sťažovateľov na vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v   súvislosti   s právom   byť súdený   v   primeranej   lehote   alebo prepustený   počas   konania a porušenia   čl.   50   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   2   dohovoru   v   súvislosti   s   právom   byť považovaný   za   nevinného,   dokiaľ   vina   nebola   preukázaná zákonným   spôsobom,   keďže uznesenie   krajského   súdu   bolo   zrušené   na   základe   iných   skutočností,   pričom   ďalšie skúmanie dôvodnosti väzby sťažovateľov už neprichádza vôbec do úvahy.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011