znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 116/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   M.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. D. G., M., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 249/2008 z 15. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 20,   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 249/2008 z 15. októbra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   označenom odvolacom   konaní   krajského   súdu   v   procesnom   postavení   žalovanej.   Krajský   súd rozhodoval   na   základe   odvolania   sťažovateľky   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Cb 260/2001-269 zo 7. apríla 2008, ktorým rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobkyni v 1. rade 87 823 Sk s prísl. a žalobkyni v 2. rade 87 823 Sk s prísl., vo veci uplatnených úrokov z omeškania tieto v časti zamietol a uložil sťažovateľke zaplatiť žalobkyni v 1. rade i žalobkyni v 2. rade trovy konania. Krajský súd rozsudkom   z 15.   októbra   2009   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v   napadnutej   časti   a nepriznal žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. rade trovy odvolacieho konania.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   jej   napadnutým   rozsudkom   neposkytol súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a v dôsledku toho, že musela zaplatiť žalobkyniam všeobecnými súdmi priznanú výšku 80 % ročného príjmu spolu s 5-násobkom odmeny titulom ich odvolania z funkcie členov predstavenstva, bolo porušené aj jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.   Navyše   súdne   konanie   vedené   na   krajskom   súde   sa   podľa   sťažovateľky neopodstatnene   predĺžilo,   z   dôvodu   ktorého   bolo   porušené   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručené čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Cob 249/2008 z 15. októbra 2009 porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 20,   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru   a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, zruší rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob 249/2008 z 15. októbra 2009 a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 11 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 13 Cob 249/2008 z 15. októbra 2009.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne užívať svoj   majetok...   Podľa   ods.   2 predchádzajúce   ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom...

1. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 249/2008 z 15. októbra 2009.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 380/06).

Sťažovateľka v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 18. februára 2010, namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 19. decembra 2009. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené porušovanie označených práv sťažovateľky netrvalo.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať (kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky), bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka namietala, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 249/2008 z 15. októbra 2009 bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a právo   zaručené   v   čl.   1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, II. ÚS 289/08).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu označeného rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob 249/2008 z 15. októbra 2009 okrem iného vyplýva:

«K procesnému postupu krajského súdu sa uvádza, že odvolanie žalovaného bolo prejednané bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. za aplikácie ust. § 156 ods. 1, 3 O. s. p. a uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/249/2008-313 z 27. 7. 2009, keď došlo k oznámeniu miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a súčasne boli účastníci upovedomení o termíne jeho vyhlásenia. Z dôvodu, že vo veci nebolo nariadené pojednávanie, tak krajský súd mal za to, že nebol dôvod   pre   vyhovenie   procesného   návrhu   právnej   zástupkyne   žalovaného   o   odročenie termínu vyhlásenia   rozsudku,   naviac keď   podľa   obsahu spisového materiálu,   uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/249/2008-313 zo dňa 27. 7. 2009, ust. § 156 ods. 1, 3 O. s. p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. boli splnené všetky podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku dňa 15. 10. 2009.

Základom pre rozhodnutie krajského súdu bola aplikácia ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnosťou záverov prvostupňového súdu   tak   po   skutkovej,   ako   aj   právnej   stránke   dotýkajúcich   sa   napadnutých   výrokov rozsudku okresného súdu.... K jednotlivým odvolacím dôvodom žalovaného na zvýraznenie správnosti   záverov   prvostupňového   rozhodnutia   v   napadnutých   výrokoch   sa   uvádza,   že námietka nie riadneho zaúčtovania odmien bola bez vplyvu k nárokom žalobkýň, pretože táto   argumentácia   žalovaného   ako   odvolateľa   môže   byť   zhodnocovaná   len   z   hľadiska účtovníctva, ale nedotýkala sa nárokov žalobkýň, pre ktoré boli určujúce podmienky dané manažérskymi zmluvami. Z uzavretých manažérskych zmlúv medzi právnym predchodcom žalobkyne v 1/ rade, žalobkyňou v 2/ rade a žalovaným bol aj odvolaciemu súdu zrejmý určitý čl. IV. označený ako „Odmeňovanie“, podľa ktorého v bode 2 bola dohoda, že výška odmeny, spôsob jej výplaty a ostatné náležitosti, sú určené v prílohe k tejto zmluve a výšku odmeny schvaľuje dozorná rada. Manažérske zmluvy zo dňa 1. 7. 1999 a uzavreté prílohy č. 1   k   nim   sú   určitými,   platnými   právnymi   úkonmi,   ktoré   za   žalovaného   ako   obchodnú spoločnosť   robili   osoby   oprávnené,   uvedené   v   úvodnej   časti   manažérskych   zmlúv. Z predmetných   právnych   úkonov,   ich   obsahových   náležitostí   bolo   nepochybné   uvedenie osôb, ktoré konajú za žalovaného R., a. s., M. Pokiaľ na konci manažérskych zmlúv a príloh č. 1 nebol opätovne uvedený žalovaný údajmi obchodného mena, právnej formy, sídla a mena podpisujúcich, nedotýkalo sa to právnej relevancie predmetných úkonov, keďže tieto je potrebné hodnotiť komplexne, v celosti ich obsahu a nielen niektorú ich časť, resp. len záver.   V   úvodnej   časti   týchto   právnych   úkonov   bola   identifikovaná   zmluvná   strana   – žalovaný, a to obchodným menom,   právnou formou,   sídlom s uvedením mien a funkcií podpisujúcich, ktorí v závere manažérskych zmlúv a príloh č. 1 uskutočnili prejav vôle podpisom, a preto v kontexte celého znenia manažérskych zmlúv a príloh č. 1 bolo zrejmé, kto za žalovaného menovite vystupoval a robil prejav vôle.

Príloha č. 1 k manažérskej zmluve uzavretej tak s právnym predchodcom žalobkyne v 1/ rade, ako aj so žalobkyňou v 2/ rade pod bodom 2 určitým spôsobom vymedzovala výšku odmien, a to stanovením horného maximálneho limitu, ktorý môže byť dosiahnutý, a to 100 % všetkých odmien. Súčasne bola dohodnutá podmienka uvoľnenia odmien podľa rozhodnutia   dozornej   rady.   K   rozhodnutiu   dozornej   rady   žalovaného   došlo   vo   forme prijatého uznesenia 3/10 v zmysle listinného dôkazu – protokol č. 10 (č. l. 14, 15 spisu) zo 7. 4. 2000. Práve uznesenie č. 3/10 má charakter rozhodnutia dozornej rady žalovaného, keď   sa   uvádza   „...   dozorná   rada   spoločnosti   súhlasí   s   vyplatením   odmien   členom predstavenstva za rok 1999 v zmysle manažérskych zmlúv vo výške 80 %.“ Nevyžadoval sa preto ďalší akt, lebo práve uznesenie č. 3/10 je tým rozhodnutím dozornej rady spoločnosti – žalovaného, na ktoré odkazovala príloha č. 1 k manažérskej zmluve, ktorá bola z 1. 7. 1999, predmetné uznesenie zo 7. 4. 2000. Výška odmien bola jasne stanovená podľa prílohy č.   1   k   manažérskej   zmluve   horným   maximálnym   limitom   100   %,   pričom   konkrétnym a určitým   spôsobom   bola   rozhodnutím   dozornej   rady   žalovaného   –   uznesením   č.   3/10 priznaná odmena, resp. odmeny členom predstavenstva za rok 1999 podľa manažérskych zmlúv vo výške 80 %. Keďže odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom výpočtu konkrétnej výšky odmien žalobkýň, obsiahnutom v odôvodnení napadnutého rozsudku, na tento v celom rozsahu   odkazuje   a   v   dôvodoch   tohto   rozhodnutia   sa   predmetný   výpočet   už   opätovne neuvádza. Podľa uznesenia č. 3/10 ako rozhodnutia dozornej rady žalovaného sa uvádza v akej   výške   „vo   výške   80   %“   a   komu   „členom   predstavenstva“   sa   odmeny   priznávajú, odkazuje sa na manažérske zmluvy, za aké obdobie odmeny budú vyplatené „za rok 1999,“ preto s takýmito obsahovými údajmi je uznesenie č. 3/10 určité.

Zo stanov žalovaného podľa čl. XIII. bod 12 písm. b/ vyplývalo, že dozorná rada schvaľuje na návrh predstavenstva zmluvné platy členov predstavenstva. To, že existoval návrh predstavenstva, potvrdzoval protokol č. 6 zo zasadnutia dozornej rady žalovaného konaného dňa 3. 9. 1999, v ktorom pod označením Ad4 sa uvádza, že bol predložený návrh týkajúci   sa   mesačných   odmien za výkon funkcie členov predstavenstva.   Krajský   súd sa rovnako stotožňuje so záverom okresného súdu, podľa ktorého odmeny boli schválené na návrh predstavenstva žalovaného.

Z protokolu č. 10 zo 7. 4. 2000, a to o priebehu zasadnutia dozornej rady žalovaného vyplývalo doporučenie schváliť ročnú účtovnú závierku za kalendárny rok 1999 so stratou vo výške v tom čase 3 435 933,42 Sk. I napriek takémuto doporučeniu konštatovanej straty v rámci ročnej účtovnej závierky za kalendárny rok 1999, pokiaľ dozorná rada žalovaného schválila priznanie odmien, ku ktorému postupu dozorná rada mala žalovaným zverenú legitimáciu, tak toto rozhodnutie dozornej rady žalovaného bolo akceptované aj v rámci vyvolaného   súdneho   konania.   Krajský   súd   pri   rozhodovaní   dozornej   rady   žalovaného o schválení   odmien   členom   predstavenstva   nevidel   rozpor   s   ust.   §   265   Obchodného zákonníka s odkazom aj na výsluch svedka p. I. G. na pojednávaní pred okresným súdom dňa 15. 12. 2004, ktorý vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že „žalovaný bol roky v podstatne väčšej strate, ktorá sa eliminovala, resp. veľmi znížila a tak považovali za vhodné udeliť   odmeny predstavenstvu,   ktoré vykonalo dostatočné kroky   k   eliminovaniu straty.“ Ďalej svedok poukázal, že všetci členovia predstavenstva činnosť vykonávali mimo rámca pracovných povinností, a preto mal za to, že odmena bola odôvodnená. Podľa dôkazného stavu vykonaného pred súdom prvého stupňa, z ktorého vychádzal aj krajský súd (§ 213 ods. 1 O. s. p.), nebolo žalovaným preukázané, že by riadne členovia predstavenstva, a to právny predchodca žalobkyne v 1/ rade a žalobkyňa v 2/ rade nevykonávali svoje činnosti. Naopak svedok I. G. výpoveďou potvrdil, že svojou činnosťou výrazne eliminovali stratu spoločnosti.

Z   uznesenia   dozornej   rady   žalovaného   č.   3/10   nevyplynul   konkrétny   termín   pre vyplatenie   priznaných   odmien,   avšak   z   obsahu   tohto   uznesenia   bolo   zrejmé,   že   išlo o odmeny za kalendárny rok 1999. Takto vzniknutý peňažný záväzok na strane žalovaného mal byť splnený na podklade doručenej žaloby žalovanému ako kvalifikovanej výzvy, ako to vyhodnotil aj okresný súd a ak k tomu nedošlo, nastalo omeškanie žalovaného so splnením, za čo bol namieste priznaný úrok z omeškania.

Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s vyššie uvedenými závermi krajského súdu zvýrazňujúcimi vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu v napadnutých výrokoch došlo   k   potvrdeniu   rozsudku   okresného   súdu   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti rozhodnutia krajského súdu.»

V   citovanej   časti   odôvodnenia   označeného   rozsudku   krajský   súd   dostatočným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru   (čl.   46   a čl.   48   ústavy)   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo a právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“ (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl.   1   dodatkového   protokolu).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu   svojím   vlastným. V konečnom dôsledku   však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010