znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 116/09-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti   spoločnosti   3.,   s.   r.   o.,   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr. G.   H.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 a jeho rozsudkom z 20. februára 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti 3., s. r. o., na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 a jeho rozsudkom z 20. februára 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V   19/2007 z 20. februára 2008 z r u š u j e.

3. Spoločnosti 3., s. r. o., p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 412,19 € (slovom   štyristodvanásť   eur   a   devätnásť   centov),   ktoré j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne Mgr. G. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 116/09-18   zo   17.   marca   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   3.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 a jeho rozsudkom z 20. februára 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou pôvodne Okresnému súdu Bratislava II, ktorá bola neskôr na základe rozhodnutia o kompetenčnom konflikte   najvyšším   súdom   pridelená   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), domáhala od žalovanej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „žalovaná“),   zaplatenia   náhrady   škody   v   sume   830   653   Sk.   Uvedená   škoda   mala sťažovateľke vzniknúť postupom žalovanej, ktorá v období od júla 1996 do apríla 1999 odmietala s ňou uzatvoriť zmluvný kontrakt o kúpe motorovej nafty. Žalovaná v tom období mala na trhu s motorovou naftou najvýhodnejšie (najnižšie) ceny a s inými odberateľmi takéto zmluvy uzatvorila. Týmto postupom žalovaná podľa sťažovateľky zneužila svoje dominantné postavenie na trhu s uvedenou komoditou spočívajúce v schopnosti ponúknuť odberateľom   najnižšiu   cenu,   čím   sa   podľa   sťažovateľky   mala   dopustiť „nedovoleného obmedzovania hospodárskej súťaže“.

Predmetnú   žalobu   sťažovateľky   krajský   súd   zamietol   rozsudkom   sp.   zn. 34 Cb 106/2001   z   19.   mája 2005,   pričom   na   základe   odvolania   sťažovateľky   bol   tento rozsudok   zmenený   rozsudkom   odvolacieho   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   282/2005 z 13. decembra 2006 tak, že najvyšší súd žalobe sťažovateľky v plnom rozsahu vyhovel a uložil   žalovanej   zaplatiť   sťažovateľke   žalovanú   sumu   predstavujúcu   náhradu   škody s príslušenstvom.   Rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu nadobudol právoplatnosť 25. januára 2007.

Sťažovateľka   namieta,   že   po   právoplatnosti   už   uvedených   rozsudkov   jej   bol doručený napadnutý rozsudok dovolacieho najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 z 20. februára   2008,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   dovolaní   žalovanej   proti   rozsudku odvolacieho   najvyššieho   súdu,   pričom   o   podaní   predmetného   dovolania   sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť, nebolo jej zaslané ani len na vedomie, a to ani prvostupňovým krajským súdom, ani dovolacím najvyšším súdom, takže sa ani nemala možnosť k nemu vyjadriť.   Uvedeným   postupom   dovolacieho   najvyššieho   súdu   bolo   podľa   sťažovateľky porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, pretože jej bolo znemožnené konať pred dovolacím súdom a vyjadriť sa k dovolaniu žalovanej. Uvedené porušenie práv sťažovateľky je podľa jej tvrdení o to viac závažnejšie, že dovolací najvyšší súd napokon zrušil   pre   sťažovateľku   dovtedy   priaznivé   rozhodnutie   odvolacieho   najvyššieho   súdu so záväzným názorom pre ďalšie konanie odvolacieho súdu.

Sťažovateľka   ďalej   okrem   iného   uviedla,   že: „Nikdy   pred   doručením   Rozsudku porušovateľa spis. zn. 1 Obdo V 19/2007 zo dňa 20. februára 2008 a ani súčasne s týmto Rozsudkom   porušovateľa   spis.   zn.   1   Obdo   V   19/2007   zo   dňa   20.   februára   2008 sťažovateľovi nebolo doručené dovolanie spoločnosti S.. a. s. proti Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006.

Ani Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa, ktorému zrejme bolo doručené dovolanie spoločnosti S., a. s. proti Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.   2   Obo   282/2005   zo   dňa   13.   decembra   2006,   a   ani   porušovateľ   ako   dovolací   súd neupovedomili sťažovateľa o tom, že spoločnosť S., a. s. podala dovolanie proti Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006, a sťažovateľa nevyzvali a nedali sťažovateľovi možnosť, aby sa mohol vyjadriť k obsahu dovolania spoločnosti S., a. s. proti Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006. (...)

Pretože   porušovateľ   svojim   Rozsudkom   spis.   zn.   1   Obdo   V   19/2007   zo   dňa 20. februára 2008 rozhodol o dovolaní spoločnosti S., a. s. proti Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006 napriek tomu, že:

- sťažovateľ o podaní tohto dovolania spoločnosti S., a. s. nebol upovedomený ani Krajským súdom v Bratislave ako súdom prvého stupňa a ani porušovateľom ako dovolacím súdom,

- ani Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa a ani porušovateľ ako dovolací súd nedoručili sťažovateľovi toto dovolanie spoločnosti S., a. s. a

- ani Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa a ani porušovateľ ako dovolací súd sťažovateľovi nedali možnosť sa k tomuto dovolaniu spoločnosti S., a. s. vyjadriť, porušovateľ svojim postupom pred vydaním Rozsudku spis. zn. 1 Obdo V 19/2007 zo dňa 20. februára 2008 vylúčil sťažovateľa z možnosti vyjadriť sa k dovolaniu spoločnosti S., a. s. a uplatňovať svoje práva účastníka občianskeho súdneho konania a porušovateľ tak v konaní vedenom pred porušovateľom pod spis. zn. 1 Obdo 19/2007 odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ tvrdí, že vyššie opísaným postupom porušovateľa v konaní vedenom pred porušovateľom pod spis. zn. 1 Obdo 19/2007 a Rozsudkom porušovateľa spis. zn. 1 Obdo V 19/2007 zo dňa 20. februára 2008, bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, bola   porušená   zásada   kontradiktórnosti   a   tiež   zásada   rovnosti   účastníkov   občianskeho súdneho   konania,   ktoré   sú   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   súdnu ochranu. Porušovateľ tak porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1 Obdo V 19/2007 zo dňa 20. februára 2008 bolo porušené základné právo spoločnosti 3., s. r. o. so sídlom Ž. (...) na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa ustanovení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.   1   Obdo   V   19/2007 zo dňa 20. februára 2008 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   3.,   s.   r.   o. so sídlom Ž.(...) trovy konania vo výške 31.677,00 Sk k rukám Mgr. G. H., advokátky so sídlom B.(...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za najvyšší súd jeho podpredsedníčka listom č. k. KP 8/09-41 z 3. júna 2009 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 30. júna 2009.

2.1 Podpredsedníčka najvyššieho vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: „Zo spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 34 Cb 106/01 vyplýva, že dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho senátu skutočne nebolo doručené žalovanému, takže tento nemal možnosť sa k nemu vyjadriť. Považujem však za vhodné upozorniť na procesnú situáciu, ktorá medzičasom vznikla.

Po   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   (dovolacieho   senátu)   bol   spis   predložený odvolaciemu senátu. Ten rozhodnutím zo 14. januára 2009 č. k. 2 Obo 58/2008-223 znovu rozhodol   o   odvolaní   žalovaného   a   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 20. februára 2009. Domnievam sa, že po novom rozhodnutí,   ktoré   nasledovalo   po   zrušujúcom   dovolacom   rozhodnutí,   je   už   sťažnosť smerujúca proti dovolaciemu rozhodnutiu neaktuálna a tým bezpredmetná.

Súhlasíme   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej sťažnosti.“

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   z   30.   júna   2009 k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedla:

„Z   vyjadrenia   porušovateľa   vyplýva,   že   skutkové   okolnosti   tvrdené   sťažovateľom v jeho   sťažnosti   sú   pravdivé   a   nie   sú   medzi   účastníkmi   sporné,   a   že   k   sťažovateľom tvrdenému porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušovateľom došlo.

Porušovateľom   uvádzaná   procesná   situácia,   že   konanie,   v   ktorom   došlo k sťažovateľom   tvrdenému   porušeniu   základných   práv,   bolo   medzičasom   právoplatne skončené, je len zľahčovaním nezákonného postupu a rozhodnutia porušovateľa. Okrem toho,   ak   dôjde   k   zrušeniu   nezákonného   rozhodnutia   vydaného   porušovateľom   ako dovolacím   súdom,   sťažovateľ   bude   mať   zrejme   možnosť   domáhať   sa   ďalšej   nápravy podaním mimoriadneho opravného prostriedku.

V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje poukázať na závažné dôsledky sťažovateľom tvrdeného nezákonného postupu   a   rozhodnutia   porušovateľa,   ktoré spočívajú v tom,   že sťažnosťou   napadnuté   nezákonné   rozhodnutie   porušovateľa   prejudikovalo   rozhodnutia iných súdov v iných konaniach vedených vo veci tých istých účastníkov (žalobcu 3., s. r. o. a žalovaného   S.,   a.   s.)   na   zhodnom   právnom   základe,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   proti žalovanému S., a. s. domáhal zaplatenia náhrady škody spôsobenej porušovateľovi (správne má byť sťažovateľovi, pozn.) protiprávnym konaním spoločnosti S., a. s. spočívajúcim v diskriminácií porušovateľa (správne má byť sťažovateľa, pozn.); po vydaní napadnutého nezákonného   rozhodnutia   porušovateľa   súdy   s   poukazom   na   toto   rozhodnutie   postupne zamietli ostatné žaloby sťažovateľa. (...)

Sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažností sťažovateľa.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie,   bolo   tvrdenie sťažovateľky, že postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 1   Obdo   V   19/2007   z   20.   februára   2008   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských právach   a základných   slobodách   (v   kontexte danej veci v súlade s dohovorom),   najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho   konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať   na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 34 Cb 106/01 ústavný súd zistil, že   dovolanie   žalovanej   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Obo 282/2005 z 13. decembra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. januára 2007, nebolo sťažovateľke vôbec doručené na vyjadrenie, pričom tento procesný nedostatok nebol   napravený   ani   v   konaní   pred   dovolacím   najvyšším   súdom,   pretože   najvyšší   súd 20. februára 2008 iba vyhlásil napadnutý rozsudok sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 bez nariadenia pojednávania.   Uvedené   skutočnosti   potvrdila   vo   svojom   vyjadrení   aj   podpredsedníčka najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní   sp.   zn.   1   Obdo   V   19/2007   bola   nepochybne   porušená   jedna   z   požiadaviek spravodlivého   procesu,   a   to   kontradiktórnosť   konania,   pretože   sťažovateľke   nebolo umožnené zaujať svoje stanovisko k dovolaniu žalovanej, a tým sa účinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 a jeho rozsudkom z 20. februára 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 z 20. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel jej návrhu a zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

5. Vzhľadom na to, že sťažovateľka si neuplatnila nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tomto nároku ani nerozhodoval.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si ich vyčíslila sumou 434,37 € vrátane 19 % DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €. Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2008   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 6 734 Sk, t. j. 223,53 € vrátane režijného paušálu a tiež jej vznikol nárok na úhradu trov za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 (vyjadrenie z 30. júna 2009) v sume 122,85 € vrátane režijného paušálu. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 412,19 € vrátane 19 % DPH, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009