znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 116/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V., a. s., so sídlom v B., zastúpenej advokátom JUDr. E. V., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   a práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ndc 6/2007 z 25. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2007 doručená sťažnosť V., a. s., so sídlom v B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. E. V., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ndc 6/2007 z 25. januára 2007, ktorou sťažovateľ navrhoval vydať nález, ktorým ústavný súd rozhodne o porušení sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndc   6/2007   z   25.   januára   2007,   toto   uznesenie   zruší   a vec   vráti   najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie.

Z podanej ústavnej sťažnosti zistil ústavný súd, že sťažovateľ ako žalovaný po tom, čo bol v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 6 C 131/02 rozsudkom z 29. júla 2005 zaviazaný uverejniť ospravedlnenie, nahradiť škodu a nemajetkovú ujmu žalobkyni   a po   tom,   čo   sťažovateľ   proti   tomuto   rozsudku   podal   28.   septembra   2005 odvolanie   a vec   bola   predložená   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) ako odvolaciemu súdu, kde je vedená pod sp. zn. 23 Co 474/2005, podal krajskému súdu 24. mája 2006 návrh, aby bola vec z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) prikázaná na prejednanie a rozhodnutie inému súdu tohto istého stupňa.

Svoj návrh z 22. mája 2006 adresovaný krajskému súdu na prikázanie veci sp. zn. 23 Co 474/2005 z dôvodu vhodnosti inému súdu toho istého stupňa odôvodnil sťažovateľ tým, že Okresný súd Dolný Kubín vo veci konal na základe rozhodnutia krajského súdu z 22. januára 2002 vydaného z dôvodu, že sudcovia vecne a miestne príslušného Okresného súdu   Žilina   boli   vo   veci   zaujatí,   pretože   žalobkyňou   je   manželka   bývalého   predsedu Okresného súdu Žilina, ktorý bol predsedom súdu v období rokov 1997 – 1999 a ktorý na Okresnom súde Žilina naďalej pôsobil do konca roku 2005 ako jeho sudca. Sťažovateľ poukázal ďalej i na to, že v inej veci, v ktorej bola takisto účastníkom manželka tohto sudcu, rozhodol   krajský   súd   v čase,   keď   bol   tento   sudca   predsedom   Okresného   súdu   Žilina, o vylúčení   všetkých   sudcov   z prejednávania   danej   veci,   ako   aj   na   to,   že   v ďalšej   veci, v ktorej bol účastníkom tento sudca, boli rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. novembra 2001 vylúčení i sudcovia krajského súdu. V tejto situácii vyslovil sťažovateľ pochybnosti o nestrannosti   sudcov   krajského   súdu   i   vo veci   sp.   zn.   23   Co   474/2005,   pretože   je predpoklad,   že   navrhovateľku   v tomto   konaní   mnohí   poznajú   aj   osobne,   a to prostredníctvom jej manžela. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieval, že sú dané dôvody a predpoklady pre postup podľa § 12 ods. 2 OSP, t. j. pre delegáciu veci z dôvodu vhodnosti.

Najvyšší   súd o návrhu sťažovateľa na prikázanie veci   z dôvodu   vhodnosti   inému súdu tohto istého stupňa rozhodol uznesením sp. zn. 2 Ndc 6/2007 z 25. januára 2007, a to tak, že „návrhu na prikázanie veci Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 474/2005 inému súdu   toho   istého   stupňa   sa   nevyhovuje,   lebo   neboli   zistené   zákonné   predpoklady navrhovaného opatrenia podľa § 12 ods. 2 O. s. p..

Sťažovateľ k takémuto spôsobu rozhodnutia v sťažnosti uviedol: «Z hľadiska   stanoveného   postupu   (čl.   36   ods.   1   Listiny)   je   požiadavka   riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej moci jednou zo základných podmienok ústavne súladného rozhodnutia. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje   v ústavnom   a zákonnom   procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci. Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy   riadneho   a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 36 a nasl. Listiny. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces, ako aj pojmu právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozsudky odôvodniť (nález Ústavného súdu Českej republiky – ďalej len „ÚS ČR“, sp. zn. I. ÚS 336/2000 z 22. 5. 2002).

Z citovaných   ustanovení   Ústavy   SR,   Listiny   a Dohovoru   v spojitosti   s príslušnými ustanoveniami OSP ako aj z judikatúry ÚS SR, ÚS ČR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že súdy sú povinné jasne a zrozumiteľne odôvodňovať svoje rozhodnutia s tým, že rozhodnutie, ktoré nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore s požadovaným   účelom   súdneho   konania   a vedie   k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces chránených podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažnosť ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndc 6/2007 z 25. januára 2007 neobsahuje náležité odôvodnenie, nemožno z neho zistiť, o aké skutkové zistenia svoje rozhodnutie oprel a aké právne úvahy ho viedli k jeho rozhodnutiu, a to napriek tomu, že v prípade uznesenia o nevyhovení návrhu na delegáciu z dôvodu vhodnosti nejde o žiaden z prípadov, v ktorom umožňuje OSP súdu v písomnom vyhotovení   uznesenia   neuviesť   odôvodnenie   (§   169   ods. 2   OSP),   keďže   podľa   názoru sťažovateľa nejde v tomto prípade ani o prípad, keď súd uznesením celkom vyhovel návrhu, ktorému nikto neodporoval, či uznesenie o vedení konania. Sťažovateľ poukázal i na to, že uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje označenie účastníkov konania a ani samotnej veci, a teda neobsahuje náležitosti predpísané v § 169 ods. 1 OSP. Súčasťou práva na súdnu a inú ochranu   je   i právo   účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť vždy dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Tieto princípy sledujú okrem iného i vylúčenie svojvôle rozhodovania všeobecných súdov.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Ndc   6/2007   z 25.   januára   2007   bolo sťažovateľovi doručené 7. marca 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podľa   § 12   ods.   2   OSP „vec   možno prikázať inému súdu   toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti“.

Ako vyplýva z ustanovenia § 12 ods. 2 OSP, delegácia vhodná je fakultatívna a toto ustanovenie   nezakladá   preto   povinnosť   súdu   návrhu   na   delegáciu   z dôvodu   vhodnosti vyhovieť,   nadriadenému   súdu   poskytuje   iba   možnosť   zvážiť   okolnosti   veci   a   z dôvodu vhodnosti vec prikázať inému súdu. Preto ustanovenie § 12 ods. 2 OSP nezakladá ani právo účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   vyhovenie   jeho   návrhu   na   delegáciu   veci z dôvodu vhodnosti.

Zmyslom a účelom inštitútu delegácie z dôvodu vhodnosti, a teda aj dôvodom pre takúto delegáciu, je zabezpečenie hospodárnosti občianskeho súdneho konania. Delegácia z dôvodu vhodnosti prichádza preto do úvahy najmä v tom štádiu občianskeho súdneho konania,   ktoré   predchádza   vykonaniu   dokazovania,   alebo   jeho   podstatnej   časti,   teda spravidla v konaní pred súdom prvého stupňa. Delegácia z dôvodu vhodnosti je zásahom do práva   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   garantovaného   ústavou   i listinou   na zákonného   sudcu,   a je   výnimkou   zo   zákonom   definovaných   kritérií   určenia   miestnej príslušnosti súdu, a tým aj zákonného sudcu. Dôvodom na delegáciu z dôvodu vhodnosti v zmysle   ustálenej   súdnej   praxe   nemôže   byť   púha   pochybnosť   účastníka   konania o nezaujatosti súdu, či jeho nespokojnosť s doterajším vedením konania súdom v danej veci alebo vo veci inej.

Nevyhovením návrhu na delegáciu veci preto nemôže podľa názoru ústavného súdu dôjsť k zásahu do práva účastníka na spravodlivý proces garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 36 ods. 1 listiny. Rozhodovanie o návrhu účastníka konania na delegáciu veci z dôvodu   vhodnosti   nie   je   navyše   podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodovaním   o jeho občianskoprávnych právach alebo záväzkoch v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O návrhu   sťažovateľa   na   delegáciu   veci   z dôvodu   vhodnosti   najvyšší   súd   riadne rozhodol   a svoje   rozhodnutie   založil   na   tom,   že   neboli   zistené   zákonné   predpoklady navrhovaného   opatrenia   podľa   §   12   ods.   2   OSP,   čo   uviedol   v samotnom   výroku rozhodnutia.   Napokon   ani   samotný   sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   najvyššiemu   súdu nevyčíta to, že rozhodol nesprávne, t. j. že by za situácie, keď boli splnené predpoklady delegácie z dôvodu vhodnosti takémuto návrhu sťažovateľa nevyhovel. Už zo samotného návrhu sťažovateľa na delegáciu veci z dôvodu vhodnosti je zrejmé, že týmto návrhom sťažovateľ   sledoval   odstránenie   svojich   obáv   z prípadnej   sťažovateľom   predpokladanej zaujatosti sudcov krajského súdu. V prípade existencie obavy zo zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená, ponúka zasa procesné právo iné prostriedky (§ 15a OSP – námietka zaujatosti). Rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto prípade nemá navyše ani priamy vplyv na meritum veci.

Ústavný   súd   nepochybuje   o tom,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zohráva v demokratickej   spoločnosti   závažnú   úlohu   a zakotvenie   tohto   práva   v ústave,   listine a dohovore   sleduje   aj   vylúčenie   svojvôle   pri   rozhodovaní   všeobecných   súdov.   V tomto prípade   však   ústavný   súd   nezistil,   že   by   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   zasiahlo do základných   práv   sťažovateľa.   Napadnuté   rozhodnutie   nebolo   podľa   jeho   názoru   ani svojvoľné, ani arbitrárne; dôvod, prečo najvyšší súd návrhu sťažovateľa nevyhovel, uviedol vo výroku svojho rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007