znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 116/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a sudcov   Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho o sťažnosti Ing. I. G., bytom K., Ing. V. H., bytom K. a Ing. Ľ. S., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. O. B., so sídlom K., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1121/00 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   I.   G.,   Ing.   V.   H.   a Ing.   Ľ.   S.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   1121/00 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1121/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. G., Ing. V. H. a Ing. Ľ. S. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Ing. I. G., Ing. V. H. a Ing. Ľ. S.   p r i z n á v a   úhradu trov konania 7 970 Sk (slovom sedemtisícdeväťstosedemdesiat slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. O. B., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 116/06-11 z 12. apríla 2006 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť Ing. I. G., bytom K., Ing. V. H., bytom K. a Ing. Ľ. S., bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“) zastúpených advokátom JUDr. O. B., so sídlom K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 12 C 1121/00.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   15.   júna   2000   na   Krajskom   súde v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   o zaplatenie   jednorazového   finančného vyrovnania v sume 27 000 000 Sk s príslušenstvom. Po postúpení veci okresnému súdu ako vecne príslušnému, okresný súd vedie konanie pod sp.   zn. 12 C 1121/00. Sťažovatelia 7. decembra   2000   doplnili   svoj   návrh   na   začatie   konania   o sumu   úrokov   z omeškania. Okresný súd po pojednávaniach 21. januára 2001, 27. februára 2001 a 20. marca 2001 rozhodol 20. marca 2001 rozsudkom tak, že žalobe sťažovateľov v celom rozsahu vyhovel a priznal im náhradu trov konania. Na základe odvolania žalovaného krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 321/01 z 23. septembra 2002 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie; uznesenie bolo okresnému súdu doručené 19. novembra 2002.Sťažovatelia namietajú, že od doručenia uznesenia krajského súdu okresný súd vo veci samej nenariadil ani jedno pojednávanie a nevykonal ani žiadny iný procesný úkon, hoci   mu   v postupe   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka.   Z uvedeného   dôvodu   podali sťažovatelia 27. februára 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Predseda   okresného   súdu   v odpovedi z 10. marca 2006 konštatoval, že sťažnosť nie je dôvodná, súd podľa jeho názoru plynulo konal,   po   podaní   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   o tomto   návrhu   rozhodol a skutočnosť, že proti rozhodnutiam súdu boli podané riadne opravné prostriedky a podnet na   mimoriadne   dovolanie,   nemožno   za   žiadnych   okolností   považovať   za   prieťahy spôsobené súdom.

Podľa názoru sťažovateľov dochádza nečinnosťou okresného súdu k porušovaniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom :„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1121/00 o zaplatenie 27.000.000,- Sk s príslušenstvom svojou nečinnosťou porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Košice   II   vo   veci vedenej pod sp. zn. 12 C 1121/00 o zaplatenie 27.000.000,- Sk konať.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie za porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, v úhrnnej výške 300.000,- Sk ako aj náhradu trov konania vo výške 7.970,- Sk (2 úkony právnej pomoci, 2 x režijný paušál).“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu sťažovateľov a aj okresný súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie; okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti a zaslanie súdneho spisu. Sťažovatelia ani okresný súd na ústnom pojednávaní netrvali, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 3. mája 2006 uviedol :

„Žaloba sťažovateľov bola na Krajskom súde v Košiciach podaná dňa 28. 6. 2000 a dňa 4. 10. 2000 postúpená tunajšiemu súdu. V dňoch 28. 11. 2000 a 1. 12. 2000 bol na výzvu súdu sťažovateľmi zaplatený súdny poplatok.

V dňoch 25. 1. 2001, 27. 2. 2001 a 20. 3. 2001 sa uskutočnili pojednávania. Na poslednom z nich bol vyhlásený rozsudok.

V dôsledku žalovaným podaného odvolania sa spis od 6. 8. 2001 do 19. 11. 2002 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, odkiaľ bol vrátený so zrušujúcim rozhodnutím. Dňa 31. 12. 2001 JUDr. R. L., ktorý vo veci konal, prestal vykonávať funkciu sudcu na   tunajšom   súde,   preto   opatrením   predsedu   súdu   bola   predmetná   vec   presunutá   do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. G. Š..

Dňa 14. 5. 2003 podali sťažovatelia návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 O.s.p. v danom konaní. O tomto návrhu bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 21. 5. 2003. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný dňa 6. 6. 2003 odvolanie.

Dňa   16.   6.   2003   bol   do   konania   pribratý   tlmočník   z dôvodu,   že   do   spisu   boli predložené podania v cudzom jazyku.

Dňa 25. 8. 2003 bol z dôvodu podaného odvolania spis predložený Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol tunajším súdom vyžiadaný 16. 10. 2003 za účelom vyhotovenia zberného spisu a zúčtovania tlmočného, ktoré bolo priznané uznesením zo dňa 11. 11. 2003 a dňa 26. 11. 2003 bol spis opäť predložený Krajskému súdu v Košiciach.

Odvolací súd vrátil predmetný spis uznesením zo dňa   12.   1.   2004 s pokynmi na vykonanie potrebných úkonov. Spis bol opätovne predložený Krajskému súdu v Košiciach dňa 5. 2. 2004, ktorý ho vrátil tunajšiemu súdu s potvrdzujúcim uznesením dňa 5. 3. 2004. Uznesením zo dňa 26. 3. 2001 bolo potvrdené uznesenie, vydané vyšším súdnym úradníkom o priznaní tlmočného.

V období   od   31.   4.   2004   do   24.   5.   2004   sa   spis   nachádzal   na   Ministerstve spravodlivosti SR v Bratislave z dôvodu jeho previerky.

Prípisom, doručeným dňa 31. 5. 2004, požiadala Krajská prokuratúra v Košiciach o zapožičanie predmetného spisu z dôvodu, že S., a. s. B. podal podnet, ktorým sa v danej veci domáha podania mimoriadneho dovolania. Z uvedeného dôvodu sa spis od 2. 6. 2004 do 21. 6. 2004 nachádzal na Krajskej prokuratúre v Košiciach.

Z elektronickej evidencie spisov (i ručne vedeného registra odoslaných spisov) bolo zistené,   že   predmetný   spis   bol   dňa   19.   7.   2004   odoslaný   opäť   Krajskej   prokuratúre v Košiciach, ktorá ho dňa 21. 7. 2004 postúpila Generálnej prokuratúre SR (oznámenie Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 22. 11. 2004, ktoré sa nachádza v predmetnom spise – časť IV., č. listu 413). Prípisom zo dňa 18. 8. 2005 bola Generálna prokuratúra SR žiadaná o vrátenie predmetného spisu. Dňa 13. 9. 2005 bolo doručené podanie Generálnej prokuratúry SR, že spis nie je možné vrátiť, nakoľko bol spolu s mimoriadnym dovolaním zaslaný dňa 3. 3. 2005 Najvyššiemu súdu SR v Bratislave. Doklad o tejto skutočnosti sa nachádza v IV. časti spisu na č. l. 417 a 418.

Z Najvyššieho súdu SR bol spis vrátený dňa 14. 11. 2005 s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie Krajského súdu v Košiciach i tunajšieho súdu zrušené a vec vrátená nášmu súdu na ďalšie konanie.

Dňa   29.   11.   2005   došlo   v súlade   s Rozvrhom   práce   tunajšieho   súdu   pre   tento kalendárny   rok   k zmene   zákonnej   sudkyne,   ktorá   o návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia   rozhodla   po   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR   dňa   14.   12.   2005.   Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. 2. 2006.

Vzhľadom na obsiahlosť spisového materiálu, s ktorým sa zákonná sudkyňa musí oboznámiť, ďalší úkon vo veci nebol doposiaľ vykonaný.

Poukazujúc   na   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   som   toho   názoru,   že v období,   keď   sa   spis   nachádzal   na   tunajšom   súde,   konanie   prebiehalo   priebežne. Postúpenie   spisu   orgánom   prokuratúry   a následne   Najvyššiemu   súdu   SR   nemožno považovať za prieťahy, spôsobené súdom, pretože v danom období nebolo možné tunajším súdom   vykonávať   v danej   veci   úkony,   keďže   spis   sa   na   tomto   súde   ani   nenachádzal. Odoslanie spisu na vyžiadanie vyššie uvedených orgánov je potrebné považovať za takú prekážku,   ktorá   objektívne   neumožnila   konať   na   tomto   súde.   Neobstojí   ani   tvrdenie sťažovateľov   o tom,   že   podnet   na   mimoriadne   dovolanie   smeroval   iba   proti   uzneseniu o nariadení   predbežného   opatrenia,   nie   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Návrh   na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný podľa § 102 Občianskeho súdneho poriadku, preto ho nebolo možné oddeliť a vyňať zo spisu a vo zvyšnej časti v konaní pokračovať. Napokon   i orgány   prokuratúry   žiadali   zapožičanie   spisu,   nielen   jeho   časti.   V prípade posúdenia   opodstatnenosti   podania   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie   a rozhodovanie o ňom   bolo   potrebné   vychádzať   z obsahu   celého   spisu,   nie   iba   jeho   časti,   týkajúcej   sa návrhu vo veci predbežného opatrenia.“

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 1121/00 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti o priebehu konania, ako uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1121/00, pričom porušenie označeného práva vidia v tom, že okresný súd po tom, ako odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil veci na ďalšie konanie, rozhodol len o návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia a vo veci samej nevykonával žiadne procesné úkony.

Pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 39/02, I. ÚS 76/03, II.   ÚS   47/04,   IV.   ÚS   228/05),   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo   veci koná,   k vytvoreniu   stavu   právnej istoty preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Otázku existencie zbytočných prieťahov, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, II. ÚS 66/03, II. ÚS 2/05) vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa troch kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosti veci (1), správanie účastníka konania (2) a spôsob, akým v konaní postupoval súd (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba sťažovateľov o zaplatenie jednorazového finančného vyrovnania s príslušenstvom z dôvodu skončenia výkonu ich funkcií ako členov predstavenstva žalovaného, pričom v tomto konaní okresný súd rozhodoval aj o návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadali uložiť žalovanému povinnosť zložiť do súdnej úschovy finančnú čiastku vo výške žalovanej pohľadávky.

Okresný súd v konaní vyniesol rozsudok 20. marca 2001. Odvolací súd na základe odvolania podaného žalovaným predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   nehodnotí   vec   ako   právne   zložitú,   pričom   zohľadnil   aj skutočnosť, že okresný súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenému v zrušujúcom   uznesení   z 23.   septembra   2002.   Z hľadiska   rozsahu   dokazovania   je   vec skutkovo náročná. Okresný súd však po zrušení prvostupňového rozsudku vo veci samej nekonal,   a preto   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajšia   dĺžka   konania   nebola ovplyvnená ani právnou ani faktickou zložitosťou veci.

2.   Posúdením   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   v rámci   druhého kritéria ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť zohľadnená ako jedna z príčin   namietanej   dĺžky   konania.   Podaním   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia sťažovatelia len využili oprávnenie, ktoré im poskytuje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Ústavný súd však v danom prípade považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na rozsah uplatnenej predbežnej ochrany výkonu budúceho súdneho rozhodnutia si museli byť   sťažovatelia   vedomí,   že   sa   žalovaný   proti   predbežnému   opatreniu   bude   brániť dostupnými procesnými prostriedkami, rozhodovanie o ktorých objektívne predĺži konanie súdu vo veci samej.

3. Pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov v namietanom konaní z hľadiska postupu   okresného   súdu   postupoval   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou,   podľa ktorej   rozhodovanie   o predbežnom   opatrení   nie   je   zákonnou   prekážkou   v konaní   súdu o samotnej veci (II. ÚS 66/02) a úkony urobené v rámci konania o predbežnom opatrení nie sú úkonmi vo veci samej, a teda ústavný súd ich spravidla neberie do úvahy pri riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom (III. ÚS 20/02).

Ústavný súd zistil, že okresný súd od doručenia žaloby 4. októbra 2000 postupoval v konaní plynulo a 20. marca 2001 vyhlásil rozsudok, ktorým v plnom rozsahu vyhovel sťažovateľom   (žalobcom).   Po   zrušení   rozsudku   odvolacím   súdom   a vrátení   veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie 19. novembra 2002, okresný súd už vo veci samej neurobil žiadny úkon smerujúci k jej prejednaniu a rozhodnutiu. V nasledujúcom období vykonával okresný súd úkony prevažne v súvislosti s rozhodovaním o návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia podanom 14. mája 2003.

Uznesením   z 21.   mája 2003   okresný   súd   vydal   predbežné   opatrenie.   Na   základe odvolania bol spis 21. augusta 2003 predložený krajskému súdu, ktorý 11. februára 2004 uznesenie okresného súdu potvrdil (okresnému súdu bolo rozhodnutie doručené 5. marca 2004). Pred rozhodnutím však krajský súd dvakrát vrátil spis na okresný súd, prvýkrát na základe   žiadosti   okresného   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o tlmočnom,   pričom   tlmočník doručil   vyúčtovanie   okresnému   súdu   už   11.   júla   2003   (t.   j.   pred   predložením   spisu krajskému súdu). Druhýkrát vrátil krajský súd spis za účelom jeho doplnenia okrem iného aj z dôvodu,   že   okresný   súd   nedoručil   uznesenie   o nariadení   predbežného   opatrenia vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, resp. jeho zástupcovi. Na základe týchto skutočností posúdil   ústavný súd postup okresného súdu v súvislosti s predložením spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení ako nesústredený a v spojení s nečinnosťou okresného súdu vo veci samej od vrátenia spisu po zrušení rozsudku do rozhodnutia o predbežnom opatrení ako konanie, ktoré je poznačené zbytočnými prieťahmi.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   namietal,   že   postúpenie   spisu orgánom   prokuratúry   a následne   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) nemožno považovať za prieťahy spôsobené súdom, pretože v danom období súd nemohol vykonávať vo veci úkony, keďže spis sa na okresnom súde ani nenachádzal.

Podnetom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi   sa žalovaný domáhal zrušenia predbežného opatrenia. Na základe žiadosti o zapožičanie sa spis nachádzal od 2. júna 2004 do 21. júna 2004 na Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len   krajská   prokuratúra“),   ktorá   si   spis   opäť   vyžiadala   a 21.   júla   2004   ho   zaslala   na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), o čom sa okresný   súd   dozvedel   z odpovede   krajskej   prokuratúry,   ktorou   reagovala   na   žiadosť okresného súdu zo 16. novembra 2004. Okresný súd sa z odpovede generálnej prokuratúry na   urgenciu   o vrátenie   spisu   z   18.   augusta   2005   dozvedel,   že   spis   bol   3.   marca   2005 predložený   s mimoriadnym   dovolaním   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením z 31. augusta 2005 zrušil uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu, kde bol spis doručený 14. novembra 2005.

Ústavný   súd   nespochybňuje   zapožičanie   súdneho   spisu   orgánom   prokuratúry v súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Okresný   súd   však   bol   povinný   organizovať   svoj   procesný   postup   v konaní   v   súlade s ustanovením   §   6   OSP   a   §   100   OSP   tak,   aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prerokovaná a rozhodnutá, a tým poskytnúť účastníkom konania rýchlu a efektívnu ochranu ich práv. Z tohto hľadiska ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v súvislosti so zapožičaním spisu (spis opakovane zapožičal v právoplatne neskončenej veci bez časového obmedzenia a jeho   vrátenie   urgoval   so   značným   časovým   odstupom) ako   postup,   ktorý   prispel k predĺženiu konania, a tým aj k vzniku zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

Od vrátenia spisu s rozhodnutím najvyššieho súdu 14. novembra 2005 okresný súd 14. decembra 2005 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia a do zaslania spisu ústavnému súdu vo veci samej nevykonal žiadny úkon.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1121/00 bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   nečinnosťou,   zruší   také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 12 C 1121/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd sa v nadväznosti na rozhodnutie o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal aj žiadosťou sťažovateľov o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovatelia   si   v sťažnosti   uplatnili   primerané finančné zadosťučinenie v úhrnnej výške 300 000 z dôvodu, že nečinnosť okresného súdu v spojení   s úkonmi   žalovaného   vytvára   stav   ich   značnej   právnej   neistoty   a vzbudzuje dôvodnú obavu o uspokojenie ich nárokov súdnom spore.

Pri   rozhodovaní   o uplatnenom   nároku   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   všetky   skutočnosti   prebiehajúceho   súdneho konania   a dospel   k záveru,   že   vyslovenie   porušenia   označeného   základného   práva sťažovateľov   a prikázanie   okresnému   súdu   vo   veci   konať   je   dostatočným   uplatnením právomoci ústavného súdu a primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľom nepriznal. Ústavný   súd   považoval   za   dostatočne   účinný   prostriedok   nápravy   vyslovenie porušenia základného práva, uloženie povinnosti okresnému súdu vo veci konať a priznanie úhradu trov konania.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. O. B., K., ktoré si v sťažnosti uplatnili, v sume 7 970 Sk (slovom sedemtisícdeväťstosemdesiat slovenských korún) za dva úkony právnej služby a dvakrát režijný paušál; táto suma je nižšia ako paušál podľa platnej právnej úpravy, a preto ústavný súd ju priznal v požadovanej sume.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2006