znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 116/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. I. B., L., ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-29 Cb 7/92 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 152/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2005 doručená sťažnosť J. B., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-29   Cb   7/92   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 152/04.

Okrem vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ požadoval priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a úhradu trov konania.

Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že konanie pred krajským súdom skončilo   rozsudkom   zo   14.   marca   2003   a   konanie   pred   najvyšším   súdom   skončilo vyhlásením rozsudku 9. marca 2005. Konanie v spore sťažovateľa právoplatne skončilo doručením rozsudku najvyššieho súdu 15. apríla 2005.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Iným zásahom sú aj tvrdené zbytočné prieťahy v postupe krajského súdu. Tie však skončili   vynesením   rozsudku   14.   marca   2003,   ktorý   bol   v napadnutej   časti   potvrdený najvyšším súdom ako odvolacím súdom, takže sa vec krajskému súdu po vynesení tohto rozsudku už nevrátila na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť proti krajskému súdu podaná oneskorene   a   z   toho   dôvodu   bola   ústavným   súdom   odmietnutá   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilnej   a prevažujúcej   judikatúry   považuje   sťažnosť v konaní, v ktorom sa namietajú zbytočné prieťahy v postupe všeobecného súdu, za zjavne neopodstatnenú,   ak sťažnosť   bola ústavnému   súdu   doručená   po   právoplatnom   skončení veci.   Právoplatnosťou   konečných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   bola   podľa   názoru ústavného súdu odstránená právna neistota účastníka konania. Súčasne zaniklo aj konanie (postup) všeobecného súdu, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré by bolo spôsobilým predmetom skúmania v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Celé konanie v spore sťažovateľa právoplatne skončilo 15. apríla 2005 a sťažnosť bola   ústavnému   súdu   doručená   26.   apríla   2005.   V sťažnosti   nie   je   uvedené,   prečo   sa sťažovateľ, zastúpený advokátom, domnieva, že sťažnosť je podaná včas, resp. prečo je podaná až po právoplatnom skončení sporu. Preto je jeho sťažnosť proti najvyššiemu súdu zjavne neopodstatnená a musela byť odmietnutá už po jej predbežnom prerokovaní.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.