znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 116/03-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a zo   sudcov   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   Lajosa Mészárosa o sťažnosti R. O., bytom G. 246, zastúpeného advokátom JUDr. J. I., so sídlom N.   Z.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. S 13/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. S 13/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. R. O.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských   korún), ktoré   je Okresný   súd   Bratislava II   povinný mu vyplatiť do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý uhradiť R. O. trovy konania 8 800 Sk (osemtisícosemsto   slovenských   korún)   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   I.,   N.   Z.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2003 doručená sťažnosť R. O., bytom G. 246 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. I., so sídlom N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. S 1/98 (správne sp. zn. S 13/98).

Predmetom konania sp. zn. S 13/98 je žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“) z 15. augusta 1997 č. 5888/97 podaná na Okresnom súde Nové Zámky 23. októbra 1997, ktorý bez osobitného rozhodnutia   (opatrením z 30. októbra 1997, sp. zn. 13 C 195/97) postúpil   vec   Krajskému   súdu   Nitra   ako   vecne   príslušnému   súdu.   Krajský   súd   Nitra s postúpením   nesúhlasil   a predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý uznesením sp. zn. 5 Sž 36/98 z 31. marca 1998 vyslovil, že nesúhlas Krajského súdu Nitra je dôvodný   a vrátil   spis Okresnému súdu   Nové Zámky na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľovi bolo 22. septembra 1998 doručené uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. S 1/98-26 zo 17. septembra 1998, ktorým postúpil vec Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) ako miestne príslušnému súdu.

Na základe svojho dožiadania z 13. decembra 1999 bol sťažovateľ listom okresného súdu z 13. januára 2000 informovaný, že spis sp. zn. S 13/98 bol ešte 10. marca 1998 postúpený krajskému súdu. Sťažovateľ listom z 24. apríla 2002 adresovaným krajskému súdu   urgoval   nariadenie   termínu   pojednávania.   Na   tento   list   nedostal   odpoveď. Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci nielenže nerozhodol, ale ani nenariadil pojednávanie.

Na   základe   tohto   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   konštatuje,   že „z   uvedených skutočností nesporne vyplýva, že došlo k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR ako i článku 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd...“, a navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledovné rozhodnutie:

„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Krajského súdu v Bratislave v správnej veci vedenej pod sp. zn. S 1/98 R. O. došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby pokračoval vo vecnom vybavovaní veci bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 150.000, - Sk. Odporca   je   povinný   uhradiť   navrhovateľovi   trovy   právneho   zastupovania,   tieto v sume 15.834, - Sk na účet právneho zástupcu JUDr. J. I. do VÚB, a. s., Nové Zámky na číslo účtu:..... a to do 3 dní od doručenia rozhodnutia NS SR.“.

Pretože   podanie   nespĺňalo   predpísané   náležitosti,   ústavný   súd   opakovane   vyzval sťažovateľa, aby označil číslo konania vedeného na krajskom súde, v ktorom k porušeniu jeho základného práva malo dôjsť, a aby oznámil, či využil inštitút podania sťažnosti orgánu štátnej správy súdov a upravil petit rozhodnutia.

Sťažovateľ   na   výzvy   ústavného   súdu   reagoval   v určenej   lehote.   Vo   svojich odpovediach upresnil svoje podanie tak, že odporcom, proti ktorému sťažnosť smeruje, je okresný súd, pričom uviedol, že namieta konanie vedené na tomto súde pod sp. zn. S 13/98. Petit návrhu upravil takto:

„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu Bratislava II v správnej veci vedenej pod sp. zn. S 1/98 R. O. došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje, aby pokračoval vo vecnom vybavovaní veci bez ďalších prieťahov.

V ostatnom zostáva petit návrhu nezmenený.“.

S oznámením   týchto   skutočností   v prílohe   predložil   ústavnému   súdu   výzvu okresného súdu zo 7. apríla 2003, ktorý ho žiadal, aby mu oznámil, či súhlasí, aby bola vec sp. zn. S 13/98 prejednávaná bez nariadenia pojednávania.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   sťažnosť   uznesením   č.   k. II. ÚS 116/03-15 z 24. júna 2003 na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie 15. augusta 2003 ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti. Súčasne vyzval tak okresný súd, ako aj sťažovateľa, aby sa vyjadrili k otázke konania ústneho pojednávania.

Sťažovateľ oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Okresný   súd   12.   septembra   2003   oznámil,   že   nemôže   ústavnému   súdu   zapožičať   spis sp. zn. S 13/98, pretože 26. júna 2003 bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol 25. augusta 2003 napadnutý odvolaním. Ku sťažnosti ani ku konaniu ústneho pojednávania sa okresný súd nevyjadril (spis bol predložený odvolaciemu súdu 19. septembra 2003).

Ústavný súd si predmetný spis sp. zn. S 13/98 vyžiadal z krajského súdu, kde je vec vedená pod sp. zn. 1 So 9/03; ústavný súd zistil zo spisu nasledujúce skutočnosti:

Skutočnosti súvisiace s ustálením vecnej a miestnej príslušnosti súdu sa zhodujú.

Po postúpení veci okresnému súdu okresný súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe. Túto povinnosť si žalovaný splnil 15. júla 1999. Okresný súd 18. apríla 2000 ďalej vyzval   žalovaného   na   doručenie   správneho   spisu   sp.   zn.   5888/97   spolu   so   spisom prvostupňového správneho orgánu; túto povinnosť si žalovaný splnil 2. mája 2000. Od tohto dátumu až do 23. mája 2002 okresný súd neurobil vo veci žiaden úkon; v tento deň došlo k prevzatiu spisu iným sudcom. Dňa 13. júna 2002 odpovedal predseda okresného súdu na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní, v ktorej konštatuje opodstatnenosť sťažnosti. Ďalší procesný úkon urobil okresný súd až 8. apríla 2003, keď vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo verejné pojednávanie; sťažovateľ 22.   apríla   2003   oznámil,   že   na   verejnom   pojednávaní   trvá.   Toto   sa   uskutočnilo 26. júna 2003, na ktorom   bol vyhlásený rozsudok   č. k.   S 13/98-46, ktorým   okresný   súd žalobu   zamietol.   Proti   rozsudku   sa   sťažovateľ   25. augusta   2003   odvolal.   Po   vyjadrení žalovaného k odvolaniu 19. septembra 2003 okresný súd 22. septembra 2003 predložil spis odvolaciemu súdu, ktorý 30. apríla 2004 o odvolaní rozhodol pod č. k. 1 So 9/03-78 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Toto rozhodnutie krajský súd zaslal ústavnému súdu 7. júna 2004.II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. S 13/98 od 17. septembra 1998 (v zásade až po predloženie spisu spolu s odvolaním odvolacieho súdu 22. septembra 2003).

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1.   Čo   sa   týka   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   ide   o preskúmanie   rozhodnutia v správnom súdnictve a podľa názoru ústavného súdu nejde o zložitú vec.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, toto nemalo vplyv na celkovú dobu konania.

3.   V súvislosti   s uplatnením   posledného   z troch   uvedených   kritérií   ústavný   súd uvádza, že pri ich uplatnení ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je oveľa jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a od   podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03).

Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. S 13/98 vyplynulo,   že   v ňom   ide   sčasti   o takýto   prípad.   Po   postúpení   veci   okresnému   súdu 17. septembra 1998 z Okresného súdu Nové Zámky urobil okresný súd do 8. apríla 2003 len dva úkony, keď vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe (17. septembra 1999), a vyzval ho, aby mu doručil spis (18. apríla 2000). Po tomto úkone až 8. apríla 2003 vyzval okresný   súd   účastníkov   konania   na   vyjadrenie   ku   konaniu   verejného   pojednávania. Znamená to, že vo veci tri roky nekonal bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná prekážka, pričom predseda okresného súdu 13. júna 2002 uznal opodstatnenosť sťažnosti na nečinnosť   súdu.   Z uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v konaní   sp.   zn.   S 13/98   pred okresným   súdom   od   septembra   1998   do   mája   2003   sa   neuskutočnilo   žiadne   meritórne pojednávanie a okresný súd urobil v tomto období len tri procesné úkony (tretím procesným úkonom   bolo   nariadenie   verejného   pojednávania),   pričom   sťažovateľ   sa   na   tejto   dobe konania   (nečinnosti)   okresného   súdu   žiadnym   spôsobom   nepodieľal,   čím   v konaní sp. zn. S 13/98   pred   okresným   súdom   došlo   v tomto   období   z dôvodu   jeho   nečinnosti k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že namietané konanie sp. zn. 13 S/98 bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti skončené, ústavný súd rozhodoval len o primeranom finančnom zadosťučinení.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa   aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorým je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   150 000 Sk z dôvodu dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty. Vzhľadom na charakter veci, doterajšiu dĺžku   konania,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   v danom   prípade   suma   30   000   Sk   zodpovedá   primeranému   finančnému zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. I. v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca ich vyčíslil   sumou   15   834   Sk   (slovom   pätnásťtisíc   osemstotridsaťštyri   slovenských   korún) spolu za tri úkony právnej pomoci. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci   (vypočítanej   zo   základu nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk, t. j. 4 270 Sk za jeden úkon a 130 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2003) spolu 8 800 Sk (osemtisícosemsto slovenských korún).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004