SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 115/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp.zn. 2 S 54/2014 a jeho uznesením z 13. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára2015 doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) pod sp. zn. 2 S 54/2014 a jeho uznesením z 13. novembra 2014. Sťažnosť bolaodovzdaná na poštovú prepravu 26. januára 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka má od r. 2004 povolenie na prevádzkovaniedaňového skladu. Na základe tohto povolenia bola sťažovateľka oprávnená v daňovomsklade lieh v pozastavení dane vyrábať, spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať.
Rozhodnutím Colného úradu Prešov (ďalej len „úrad“) sp. zn.09006238/1/1073713/2012 zo 16. augusta 2012 bolo úplne upustené od povinnostisťažovateľky zložiť zábezpeku na daň, a to z dôvodu jej daňovej spoľahlivosti. Rozhodnutiebolo vydané s dobou platnosti 2 roky.
Dňa 18. februára 2014 (teda ešte pred uplynutím dvojročnej lehoty pre úplnéupustenie od zábezpeky) bol sťažovateľke doručený neformálny list úradu sp. zn.1096238/1/84619/2014 označený ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“, ktorým úradsťažovateľke uložil povinnosť zložiť zábezpeku na daň vo výške 283 338 € do 15kalendárnych dní od doručenia s odôvodnením, že nastali „iné okolnosti, na základe ktorých možno odôvodnene predpokladať, že daňový subjekt nesplní riadne a včas svoju povinnosť zaplatiť...“. V prípade nezloženia zábezpeky v stanovenej lehote sťažovateľkehrozil zánik povolenia na prevádzkovanie daňového skladu.
Sťažovateľka podala 20. februára 2014 sťažnosť na Finančné riaditeľstvo Slovenskejrepubliky, sekciu inšpekcie a vnútornej kontroly (ďalej len „riaditeľstvo“). Prípisomriaditeľstva sp. zn. 1300220/1/239390/2014 z 22. mája 2014 bolo sťažovateľke oznámené, žejej námietky sú neopodstatnené.
Následne sťažovateľka podala žalobu krajskému súdu proti nečinnosti orgánuverejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku a domáhala sa, aby bola úraduuložená povinnosť vydať vo veci zloženia zábezpeky rozhodnutie.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 S 54/2014 z 13. novembra 2014 bol návrhsťažovateľky zamietnutý. Podľa krajského súdu z ustanovenia § 16 ods. 17 zákonač. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o spotrebnej dani“), najmä z použitého názvoslovia možno gramatickýmvýkladom dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo podmieniť uloženie povinnostizložiť zábezpeku vydaním rozhodnutia. Táto povinnosť je totiž priamo v zákone zakotvená,a preto o nej nerozhoduje správca dane.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označenýchpráv podľa ústavy a dohovoru, a to tým, že vo veci jej povinnosti zložiť zábezpeku nebolovydané rozhodnutie, ale iba neformálny list označený ako výzva. Z ustanovenia § 72 ods. 2zákona o spotrebnej dani vyplýva, že na správu tejto dane sa použije osobitný predpis,ktorým je zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskoršíchpredpisov. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať právamožno len rozhodnutím podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Neformálny list –výzva na zloženie zábezpeky podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnej dani nesporneukladá sťažovateľke povinnosti, a to povinnosť vložiť peňažné prostriedky vo výške 283 338€ na účet úradu, ako aj povinnosť zložiť hotovosť do 15 dní od doručenia výzvy. Ak sa majúvýzvou ukladať povinnosti zasahujúce do hmotnoprávneho postavenia sťažovateľky, potomvýzva musí mať povahu rozhodnutia. Pokiaľ krajský súd poukazuje na doslovné znenie § 16ods. 17 zákona o spotrebnej dani, treba poznamenať, že tento zákon nemožno vnímaťizolovane, keďže správu daní a daňové konanie upravuje daňový poriadok, a preto nemožnovystačiť iba s gramatickým výkladom. Do úvahy treba vziať zmysel a účel daňovýchpredpisov a použiť výklad, ktorý je rozumný a zodpovedá prirodzenému zmyslu prespravodlivosť. Názor krajského súdu, podľa ktorého zo žiadneho ustanovenia zákona ospotrebnej dani nevyplýva povinnosť vyzvať daňový subjekt rozhodnutím, opomínakogentné ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého povinnosti možnoukladať iba rozhodnutím.
Krajský súd sa tiež podľa sťažovateľky nevysporiadal s námietkou, podľa ktorejvo výzve absentujú relevantné dôvody, ktoré by zakladali obavu úradu kvôli daňovémuinkasu. Pritom sťažovateľka v návrhu namietala, že výzva nebola riadne odôvodnená.
Postupy a rozhodnutia správnych orgánov, ako aj krajského súdu vo svojichdôsledkoch znamenajú, že sťažovateľke nebola poskytnutá ochrana proti svojvôli, bolazbavená možnosti napadnúť neformálny list opravnými prostriedkami, resp. žalobou v rámcisprávneho súdnictva. Došlo teda k odmietnutiu spravodlivosti.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (...) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...) a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S/54/2014 z 13. novembra 2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S54/2014 zo dňa 13. novembra 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi ⬛⬛⬛⬛ vo výške 284,78 Eur (1 úkon 134 Eur x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.=268 Eur) a 16,78 Eur režijný paušál (2x8,39 Eur) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu(...)“
II.
Z prípisu úradu sp. zn. 1096238/1/84619/2014 z 18. februára 2014 adresovanéhosťažovateľke a označeného ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“ vyplýva, žeoznámením o začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov,ktoré sťažovateľka prevzala 12. februára 2014 a ktorého súčasťou bola výzva na podaniepísomného vysvetlenia z 27. januára 2014, sa začalo daňové konanie vo veci podozreniazo správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. e) zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej daniz liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trhv znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správnehodeliktu sa dopustí právnická osoba, ak nepreukáže použitie a zúčtovanie kontrolnýchznámok. V nadväznosti na uvedené úrad podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnejdani vyzval sťažovateľku zložiť zábezpeku na daň vo výške 283 338 € v lehote 15kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy z dôvodu, že nastali iné okolnosti, na základektorých možno odôvodnene predpokladať, že sťažovateľka nesplní riadne a včas svojupovinnosť zaplatiť daň. Podľa § 16 ods. 18 zákona o spotrebnej dani sťažovateľka je povinnázložiť zábezpeku na daň vkladom peňažných prostriedkov na účet úradu alebo bankovouzárukou poskytnutou bankou v prospech úradu. Ak zábezpeka nebude zložená podľa § 15ods. 8 písm. d) bodu 3 zákona o spotrebnej dani, povolenie na prevádzkovanie daňovéhoskladu zanikne.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 S 54/2014-36 z 13. novembra 2014 vyplýva, žením bol zamietnutý návrh sťažovateľky proti úradu na uloženie povinnosti konaťa rozhodnúť. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľkou namietaný postup úradu trebapovažovať za správny a za súladný s platnou právnou úpravou. Z ustanovenia § 16 ods. 17zákona o spotrebnej dani, a to najmä z použitého názvoslovia možno gramatickýmvýkladom dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo podmieniť uloženie povinnostizložiť zábezpeku na daň vydaním rozhodnutia, ako sa domnieva sťažovateľka. V tejtosúvislosti sa krajský súd v plnej miere stotožnil s názorom úradu, podľa ktorého povinnosťzložiť zábezpeku na daň zakotvuje zákon o spotrebnej dani v ustanovení § 16 ods. 2. O tejtopovinnosti teda nerozhoduje úrad ako správca dane, pretože to vyplýva priamo zo zákona.Iba v prípade splnenia zákonom predpokladaných podmienok (daňová spoľahlivosťžiadateľa) môže daňový subjekt požiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň,o čom správca dane rozhodne formou rozhodnutia, v ktorom určí aj dobu jeho platnosti. Z ustanovenia § 16 ods. 12 zákona o spotrebnej dani vyplýva, že vydanímrozhodnutia o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na daň nie sú dotknuté ustanovenia§ 17 a § 18 zákona o spotrebnej dani zakotvujúce povinnosť správcu dane vyzvaťprevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočne alebo úplne upustil od zábezpeky,aby zábezpeku na daň zložil alebo ju doplnil v určenej lehote. Táto skutočnosť len posilňujesprávnosť postupu úradu, ktorý potom, ako sťažovateľka prestala spĺňať zákonné podmienkyna upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, túto vyzval na jej zloženie. Ani podľakrajského súdu totiž zo žiadneho ustanovenia zákona o spotrebnej dani nevyplýva úradupovinnosť vyzvať daňový subjekt na zloženie alebo doplnenie zábezpeky rozhodnutím sovšetkými jeho náležitosťami. Výklad sťažovateľky, podľa ktorého ak existuje konštitutívnerozhodnutie úradu hmotnoprávnej povahy o upustení od potreby zložiť zábezpeku na daň,nemožno tento právny a skutkový stav zmeniť neformálnou výzvou (listom) na zloženiezábezpeky, ale je potrebné vydať nové rozhodnutie konštituujúce nový právny stav,nemožno považovať za právne konformný. Povinnosť zložiť zábezpeku je zákonnoupovinnosťou vyplývajúcou daňovému subjektu priamo z právneho predpisu a k upusteniu odtejto povinnosti môže dôjsť len po splnení podmienok ustanovených zákonom. V prípade, žetieto podmienky platiť prestanú, daňový subjekt je povinný zložiť zábezpeku na daň vdôsledku straty daňovej spoľahlivosti priamo zo zákona, nie teda v dôsledku rozhodnutiaúradu. Úrad je v zmysle platnej právnej úpravy iba povinný prevádzkovateľa daňovéhoskladu na jej zloženie vyzvať, nie však o nej rozhodnúť.
Nedôvodná je aj námietka sťažovateľky, podľa ktorej v predmetnej výzve absentujúrelevantné dôvody, ktoré by zakladali obavu úradu z ohrozenia daňového inkasa.V nadväznosti na uvedené ani toto tvrdenie sťažovateľky nemá oporu v zákone o spotrebnejdani, keďže tento neukladá vyzvať prevádzkovateľa daňového skladu na zloženie zábezpekyna daň vo forme rozhodnutia so všetkými jeho formálnymi a obsahovými náležitosťamiv zmysle § 63 daňového poriadku. Úrad preto postupoval správne, keď vyzval sťažovateľkuna zloženie zábezpeky na daň.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa nejaví ako arbitrárna čizjavne neodôvodnená. Treba ju považovať za jednu z možných ústavne konformnýchvýkladov príslušných právnych predpisov. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišnýprávny názor, neznamená sama osebe porušenie označených práv.
Hoci z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že ukladať povinnostialebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené, krajský súdevidentne v danej súvislosti považoval ustanovenie § 16 ods. 17 zákona o spotrebnej dani,podľa ktorého colný úrad vyzve prevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočnealebo úplne upustil od zábezpeky, aby túto zložil alebo ju doplnil, za lex specialis. Znamenáto, že hoci daňový poriadok ako lex generalis vyžaduje vydanie rozhodnutia, zatiaľ zákono spotrebnej dani ako lex specialis v danej konkrétnej súvislosti považuje za dostačujúcu ibavýzvu. Možno tiež akceptovať interpretáciu krajského súdu, podľa ktorej povinnosť zložiťzábezpeku na daň vyplýva priamo zo zákona, a preto postačuje iba výzva v prípade, keďdošlo k zmene okolností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia o upustení od povinnostizložiť zábezpeku.
Pokiaľ v danej súvislosti sťažovateľka namieta, že z výzvy úradu na zloženiezábezpeky na daň z 18. februára 2014 nevyplývajú konkrétne dôvody, pre ktoré napriek eštestále platnému rozhodnutiu o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na daň másťažovateľka zábezpeku zložiť, čo má podľa jej názoru zakladať svojvoľnosť výzvy, trebaz pohľadu ústavného súdu uviesť, že tvrdenie sťažovateľky o absencii konkrétnehoodôvodnenia výzvy nezodpovedá skutočnosti. Z výzvy totiž vyplýva, že dôvodom, pre ktorýmá sťažovateľka zábezpeku zložiť, je podozrenie, že sa dopustila správneho deliktu tým, ženepreukázala použitie a zúčtovanie kontrolných známok. Úrad v tejto súvislosti vo výzvevýslovne poukazuje na to, že sťažovateľka ešte 12. februára 2014 prevzala oznámenieo začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov, a topodozrenia zo spáchania správneho deliktu.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej postupom úradu, ako ajuznesením krajského súdu bola pripravená o možnosť brániť sa výzve podaním odvolania,ako aj následnou žalobou podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku,čím malo dôjsť k denegationis iustitiae, treba uviesť nasledovné:
Sťažovateľka vychádza z toho, že vo výzve úradu z 18. februára 2014 jej bolauložená povinnosť zložiť zábezpeku na daň v sume 283 338 € pod hrozbou straty povoleniana prevádzkovanie daňového skladu. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že z obsahovéhohľadiska treba výzvu považovať za rozhodnutie, ktoré však napriek takejto faktickej povahenebolo vydané vo forme rozhodnutia so všetkými náležitosťami, ale v zjednodušenej formelistu (výzvy). Pri takomto právnom názore na vec mohla sťažovateľka podať proti výzvez 18. februára 2014 odvolanie s tým, že napádaná písomnosť, ktorá je z obsahovéhohľadiska rozhodnutím, nemá formálne náležitosti rozhodnutia vrátane poučenia o opravnomprostriedku. Po preskúmaní jej odvolania riaditeľstvom by potom mohla podať žalobuo preskúmanie právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy v rámci správnehosúdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadkua v rámci tohto typu žaloby by mala možnosť podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňaprípadne aj odvolanie. K tomu treba dodať, že v prípade žaloby podľa piatej časti štvrtejhlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda podľa § 250t (ktorú si sťažovateľka zvolila), nieje proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa prípustný opravný prostriedok (§ 250t ods. 7Občianskeho súdneho poriadku).
Možno v tejto súvislosti uzavrieť, že sťažovateľka svojím postupom (voľbouprocesného prostriedku obrany svojich práv) spôsobila, že ochrana označených práv jejmohla byť poskytnutá iba v užšom rozsahu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. februára 2015