SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 115/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietanéhoporušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp.zn. 2 S 54/2014 a jeho uznesením z 13. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára2015 doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“)   pod   sp.   zn.   2   S   54/2014   a jeho   uznesením   z 13.   novembra   2014.   Sťažnosť   bolaodovzdaná na poštovú prepravu 26. januára 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka má od r. 2004 povolenie na prevádzkovaniedaňového   skladu.   Na   základe   tohto   povolenia   bola   sťažovateľka   oprávnená   v daňovomsklade lieh v pozastavení dane vyrábať, spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať.

Rozhodnutím   Colného   úradu   Prešov   (ďalej   len   „úrad“)   sp.   zn.09006238/1/1073713/2012   zo   16.   augusta   2012   bolo   úplne   upustené   od   povinnostisťažovateľky zložiť zábezpeku na daň, a to z dôvodu jej daňovej spoľahlivosti. Rozhodnutiebolo vydané s dobou platnosti 2 roky.

Dňa   18.   februára   2014   (teda   ešte   pred   uplynutím   dvojročnej   lehoty   pre   úplnéupustenie   od   zábezpeky)   bol   sťažovateľke   doručený   neformálny   list   úradu   sp.   zn.1096238/1/84619/2014 označený ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“, ktorým úradsťažovateľke   uložil   povinnosť   zložiť   zábezpeku   na   daň   vo   výške   283   338   €   do   15kalendárnych   dní   od   doručenia   s   odôvodnením,   že   nastali „iné   okolnosti,   na   základe ktorých možno odôvodnene predpokladať, že daňový subjekt nesplní riadne a včas svoju povinnosť zaplatiť...“. V prípade nezloženia zábezpeky v stanovenej lehote sťažovateľkehrozil zánik povolenia na prevádzkovanie daňového skladu.

Sťažovateľka podala 20. februára 2014 sťažnosť na Finančné riaditeľstvo Slovenskejrepubliky,   sekciu   inšpekcie   a   vnútornej   kontroly   (ďalej   len   „riaditeľstvo“).   Prípisomriaditeľstva sp. zn. 1300220/1/239390/2014 z 22. mája 2014 bolo sťažovateľke oznámené, žejej námietky sú neopodstatnené.

Následne   sťažovateľka   podala   žalobu   krajskému   súdu   proti   nečinnosti   orgánuverejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku a domáhala sa, aby bola úraduuložená povinnosť vydať vo veci zloženia zábezpeky rozhodnutie.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 S 54/2014 z 13. novembra 2014 bol návrhsťažovateľky   zamietnutý.   Podľa   krajského   súdu   z   ustanovenia   §   16   ods.   17   zákonač. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o spotrebnej dani“), najmä z použitého názvoslovia možno gramatickýmvýkladom dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo podmieniť uloženie povinnostizložiť zábezpeku vydaním rozhodnutia. Táto povinnosť je totiž priamo v zákone zakotvená,a preto o nej nerozhoduje správca dane.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označenýchpráv podľa ústavy a dohovoru, a to tým, že vo veci jej povinnosti zložiť zábezpeku nebolovydané rozhodnutie, ale iba neformálny list označený ako výzva. Z ustanovenia § 72 ods. 2zákona o spotrebnej dani vyplýva, že na správu tejto dane sa použije osobitný predpis,ktorým je zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskoršíchpredpisov. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať právamožno len rozhodnutím podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Neformálny list –výzva na zloženie zábezpeky podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnej dani nesporneukladá sťažovateľke povinnosti, a to povinnosť vložiť peňažné prostriedky vo výške 283 338€ na účet úradu, ako aj povinnosť zložiť hotovosť do 15 dní od doručenia výzvy. Ak sa majúvýzvou ukladať povinnosti zasahujúce do hmotnoprávneho postavenia sťažovateľky, potomvýzva musí mať povahu rozhodnutia. Pokiaľ krajský súd poukazuje na doslovné znenie § 16ods.   17   zákona   o   spotrebnej   dani,   treba   poznamenať,   že   tento   zákon   nemožno   vnímaťizolovane, keďže správu daní a daňové konanie upravuje daňový poriadok, a preto nemožnovystačiť   iba   s   gramatickým   výkladom.   Do   úvahy   treba   vziať   zmysel   a   účel   daňovýchpredpisov   a   použiť   výklad,   ktorý   je   rozumný   a   zodpovedá   prirodzenému   zmyslu   prespravodlivosť. Názor krajského súdu, podľa ktorého zo žiadneho ustanovenia zákona ospotrebnej   dani   nevyplýva   povinnosť   vyzvať   daňový   subjekt   rozhodnutím,   opomínakogentné ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého povinnosti možnoukladať iba rozhodnutím.

Krajský   súd   sa   tiež   podľa   sťažovateľky   nevysporiadal s   námietkou,   podľa   ktorejvo výzve absentujú relevantné dôvody, ktoré by zakladali obavu úradu kvôli daňovémuinkasu. Pritom sťažovateľka v návrhu namietala, že výzva nebola riadne odôvodnená.

Postupy   a   rozhodnutia   správnych   orgánov,   ako   aj   krajského   súdu   vo   svojichdôsledkoch   znamenajú,   že   sťažovateľke   nebola   poskytnutá   ochrana   proti   svojvôli,   bolazbavená možnosti napadnúť neformálny list opravnými prostriedkami, resp. žalobou v rámcisprávneho súdnictva. Došlo teda k odmietnutiu spravodlivosti.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (...) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...) a právo podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S/54/2014 z 13. novembra 2014 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S54/2014 zo dňa 13. novembra 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi ⬛⬛⬛⬛ vo výške 284,78 Eur (1 úkon 134 Eur x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.=268 Eur) a 16,78 Eur režijný paušál (2x8,39 Eur) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu(...)“

II.

Z prípisu úradu sp. zn. 1096238/1/84619/2014 z 18. februára 2014 adresovanéhosťažovateľke   a   označeného   ako „Výzva   na   zloženie   zábezpeky   na   daň“ vyplýva,   žeoznámením o začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov,ktoré sťažovateľka prevzala 12. februára 2014 a ktorého súčasťou bola výzva na podaniepísomného vysvetlenia z 27. januára 2014, sa začalo daňové konanie vo veci podozreniazo správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. e) zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej daniz liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trhv znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správnehodeliktu   sa   dopustí   právnická   osoba,   ak   nepreukáže   použitie   a   zúčtovanie   kontrolnýchznámok. V nadväznosti na uvedené úrad podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnejdani   vyzval   sťažovateľku   zložiť   zábezpeku   na   daň   vo   výške   283   338   €   v   lehote   15kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy z dôvodu, že nastali iné okolnosti, na základektorých   možno   odôvodnene   predpokladať,   že   sťažovateľka   nesplní   riadne   a   včas   svojupovinnosť zaplatiť daň. Podľa § 16 ods. 18 zákona o spotrebnej dani sťažovateľka je povinnázložiť zábezpeku na daň vkladom peňažných prostriedkov na účet úradu alebo bankovouzárukou poskytnutou bankou v prospech úradu. Ak zábezpeka nebude zložená podľa § 15ods. 8 písm. d) bodu 3 zákona o spotrebnej dani, povolenie na prevádzkovanie daňovéhoskladu zanikne.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 S 54/2014-36 z 13. novembra 2014 vyplýva, žením   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky   proti   úradu   na   uloženie   povinnosti   konaťa rozhodnúť.   Podľa   názoru   krajského   súdu   sťažovateľkou   namietaný   postup   úradu   trebapovažovať za správny a za súladný s platnou právnou úpravou. Z ustanovenia § 16 ods. 17zákona   o   spotrebnej   dani,   a   to   najmä   z   použitého   názvoslovia   možno   gramatickýmvýkladom dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo podmieniť uloženie povinnostizložiť   zábezpeku   na   daň   vydaním   rozhodnutia,   ako   sa   domnieva   sťažovateľka.   V tejtosúvislosti sa krajský súd v plnej miere stotožnil s názorom úradu, podľa ktorého povinnosťzložiť zábezpeku na daň zakotvuje zákon o spotrebnej dani v ustanovení § 16 ods. 2. O tejtopovinnosti teda nerozhoduje úrad ako správca dane, pretože to vyplýva priamo zo zákona.Iba   v   prípade   splnenia   zákonom   predpokladaných   podmienok   (daňová   spoľahlivosťžiadateľa) môže daňový subjekt požiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň,o čom správca dane rozhodne formou rozhodnutia, v ktorom určí aj dobu jeho platnosti. Z   ustanovenia   §   16   ods.   12   zákona   o   spotrebnej   dani   vyplýva,   že   vydanímrozhodnutia o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na daň nie sú dotknuté ustanovenia§ 17   a   §   18   zákona   o   spotrebnej   dani   zakotvujúce   povinnosť   správcu   dane   vyzvaťprevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočne alebo úplne upustil od zábezpeky,aby zábezpeku na daň zložil alebo ju doplnil v určenej lehote. Táto skutočnosť len posilňujesprávnosť postupu úradu, ktorý potom, ako sťažovateľka prestala spĺňať zákonné podmienkyna upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, túto vyzval na jej zloženie. Ani podľakrajského súdu totiž zo žiadneho ustanovenia zákona o spotrebnej dani nevyplýva úradupovinnosť vyzvať daňový subjekt na zloženie alebo doplnenie zábezpeky rozhodnutím sovšetkými jeho náležitosťami. Výklad sťažovateľky, podľa ktorého ak existuje konštitutívnerozhodnutie úradu hmotnoprávnej povahy o upustení od potreby zložiť zábezpeku na daň,nemožno tento právny a skutkový stav zmeniť neformálnou výzvou (listom) na zloženiezábezpeky,   ale   je   potrebné   vydať   nové   rozhodnutie   konštituujúce   nový   právny   stav,nemožno   považovať   za   právne   konformný.   Povinnosť   zložiť   zábezpeku   je   zákonnoupovinnosťou vyplývajúcou daňovému subjektu priamo z právneho predpisu a k upusteniu odtejto povinnosti môže dôjsť len po splnení podmienok ustanovených zákonom. V prípade, žetieto   podmienky platiť prestanú, daňový subjekt je povinný   zložiť   zábezpeku na daň vdôsledku straty daňovej spoľahlivosti priamo zo zákona, nie teda v dôsledku rozhodnutiaúradu. Úrad je v zmysle platnej právnej úpravy iba povinný prevádzkovateľa daňovéhoskladu na jej zloženie vyzvať, nie však o nej rozhodnúť.

Nedôvodná je aj námietka sťažovateľky, podľa ktorej v predmetnej výzve absentujúrelevantné   dôvody,   ktoré   by   zakladali   obavu   úradu   z   ohrozenia   daňového   inkasa.V nadväznosti na uvedené ani toto tvrdenie sťažovateľky nemá oporu v zákone o spotrebnejdani, keďže tento neukladá vyzvať prevádzkovateľa daňového skladu na zloženie zábezpekyna daň vo forme rozhodnutia so všetkými jeho formálnymi a obsahovými náležitosťamiv zmysle § 63 daňového poriadku. Úrad preto postupoval správne, keď vyzval sťažovateľkuna zloženie zábezpeky na daň.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa nejaví ako arbitrárna čizjavne   neodôvodnená.   Treba   ju   považovať   za   jednu   z   možných   ústavne   konformnýchvýkladov príslušných právnych predpisov. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišnýprávny názor, neznamená sama osebe porušenie označených práv.

Hoci z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že ukladať povinnostialebo   priznávať   práva   možno   len   rozhodnutím,   ktoré   musí   byť   doručené,   krajský   súdevidentne v danej súvislosti považoval ustanovenie § 16 ods. 17 zákona o spotrebnej dani,podľa ktorého colný úrad vyzve prevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočnealebo úplne upustil od zábezpeky, aby túto zložil alebo ju doplnil, za lex specialis. Znamenáto, že hoci daňový poriadok ako lex generalis vyžaduje vydanie rozhodnutia, zatiaľ zákono spotrebnej dani ako lex specialis v danej konkrétnej súvislosti považuje za dostačujúcu ibavýzvu. Možno tiež akceptovať interpretáciu krajského súdu, podľa ktorej povinnosť zložiťzábezpeku na daň vyplýva priamo zo zákona, a preto postačuje iba výzva v prípade, keďdošlo k zmene okolností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia o upustení od povinnostizložiť zábezpeku.  

Pokiaľ   v   danej   súvislosti   sťažovateľka   namieta,   že   z   výzvy   úradu   na   zloženiezábezpeky na daň z 18. februára 2014 nevyplývajú konkrétne dôvody, pre ktoré napriek eštestále   platnému   rozhodnutiu   o   upustení   od   povinnosti   zložiť   zábezpeku   na   daň   másťažovateľka zábezpeku zložiť, čo má podľa jej názoru zakladať svojvoľnosť výzvy, trebaz pohľadu   ústavného   súdu   uviesť,   že   tvrdenie   sťažovateľky   o   absencii   konkrétnehoodôvodnenia výzvy nezodpovedá skutočnosti. Z výzvy totiž vyplýva, že dôvodom, pre ktorýmá sťažovateľka zábezpeku zložiť, je podozrenie, že sa dopustila správneho deliktu tým, ženepreukázala použitie a zúčtovanie kontrolných známok. Úrad v tejto súvislosti vo výzvevýslovne   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   ešte   12.   februára   2014   prevzala   oznámenieo začatí   daňového   konania   vo   veci   podozrenia   z   porušenia   daňových   predpisov,   a   topodozrenia zo spáchania správneho deliktu.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   postupom   úradu,   ako   ajuznesením krajského súdu bola pripravená o možnosť brániť sa výzve podaním odvolania,ako aj následnou žalobou podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku,čím malo dôjsť k denegationis iustitiae, treba uviesť nasledovné:

Sťažovateľka   vychádza   z   toho,   že   vo   výzve   úradu   z   18.   februára   2014   jej   bolauložená povinnosť zložiť zábezpeku na daň v sume 283 338 € pod hrozbou straty povoleniana   prevádzkovanie   daňového   skladu.   Sťažovateľka   teda   vlastne   tvrdí,   že   z   obsahovéhohľadiska treba výzvu považovať za rozhodnutie, ktoré však napriek takejto faktickej povahenebolo vydané vo forme rozhodnutia so všetkými náležitosťami, ale v zjednodušenej formelistu (výzvy). Pri takomto právnom názore na vec mohla sťažovateľka podať proti výzvez 18.   februára   2014   odvolanie   s   tým,   že   napádaná   písomnosť,   ktorá   je   z   obsahovéhohľadiska rozhodnutím, nemá formálne náležitosti rozhodnutia vrátane poučenia o opravnomprostriedku.   Po   preskúmaní   jej   odvolania   riaditeľstvom   by   potom   mohla   podať   žalobuo preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   v   rámci   správnehosúdnictva   postupom   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadkua v rámci tohto typu žaloby by mala možnosť podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňaprípadne aj odvolanie. K tomu treba dodať, že v prípade žaloby podľa piatej časti štvrtejhlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda podľa § 250t (ktorú si sťažovateľka zvolila), nieje   proti rozhodnutiu   súdu   prvého stupňa prípustný   opravný prostriedok (§   250t ods. 7Občianskeho súdneho poriadku).

Možno   v   tejto   súvislosti   uzavrieť,   že   sťažovateľka   svojím   postupom   (voľbouprocesného prostriedku obrany svojich práv) spôsobila, že ochrana označených práv jejmohla byť poskytnutá iba v užšom rozsahu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. februára 2015