znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 115/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. 19 CoE 21/2012 z 28. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22162/2013), sp. zn. 4 CoE 183/2012 zo 7. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22163/213), sp. zn. 17 CoE 31/2012 z 8. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 4 CoE 578/2011 z 13. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22165/2013), sp. zn. 16 CoE 73/2012 zo 16. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22166/2013), sp. zn. 17 CoE 151/2012 z 12. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn. 6 CoE 137/2012 z 25. júla 2012 (sp. zn.   Rvp 22168/2013),   sp. zn.   8   CoE   128/2012   z 29.   novembra   2012   (sp. zn. Rvp 22169/2013),   sp. zn.   17 CoE 130/2012   z   31.   júla   2012   (sp. zn.   Rvp 22170/2013), sp. zn.   3   CoE   181/2012   zo 6. augusta   2012   (sp. zn.   Rvp 22171/2013),   sp. zn. 6 CoE 149/2012   z   25.   júla   2012   (sp. zn.   Rvp 22172/2013)   a sp. zn.   23   CoE   173/2012 zo 4. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22173/2013), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 4 E Cdo 1/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22162/2013), sp. zn. 4 E Cdo 20/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22163/2013), sp. zn. 2 E Cdo 63/2013 z 3. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 6 Cdo 376/2012 z 13. júna 2013   (sp. zn.   Rvp 22165/2013),   sp. zn.   5   Cdo   446/2012   z   15.   mája   2013   (sp. zn. Rvp 22166/2013), sp. zn. 1 E Cdo 20/2013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn. 4 Cdo 34/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22168/2013), sp. zn. 1 E Cdo 40/2013 z 10. júla 2013   (sp. zn.   Rvp 22169/2013),   sp. zn.   3   Cdo   33/2013   z   25.   júla   2013   (sp. zn. Rvp 22170/2013), sp. zn. 6 Cdo 359/2012 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22171/2013), sp. zn. 3   Cdo   346/2012   z 15. mája   2013   (sp. zn.   Rvp 22172/2013)   a sp. zn.   5   Oboer   14/2013 z 15. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22173/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 22162/2013 až sp. zn. Rvp 22173/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22162/2013.  

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v čl.   48   ods.   1   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho   uzneseniami   sp. zn.   19   CoE   21/2012   z   28.   júna   2012   (sp. zn.   Rvp 22162/2013), sp. zn. 4 CoE 183/2012 zo 7. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22163/213), sp. zn. 17 CoE 31/2012 z 8. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 4 CoE 578/2011 z 13. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22165/2013),   sp. zn.   16   CoE   73/2012   zo   16.   júla   2012   (sp. zn.   Rvp 22166/2013), sp. zn.   17   CoE   151/2012   z   12.   decembra   2012   (sp. zn.   Rvp 22167/2013),   sp. zn. 6 CoE 137/2012   z   25.   júla   2012   (sp. zn.   Rvp 22168/2013),   sp. zn.   8   CoE   128/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 22169/2013), sp. zn. 17 CoE 130/2012 z 31. júla 2012 (sp. zn.   Rvp 22170/2013),   sp. zn.   3   CoE   181/2012   zo   6.   augusta   2012   (sp. zn. Rvp 22171/2013),   sp. zn.   6   CoE   149/2012   z   25.   júla   2012   (sp. zn.   Rvp 22172/2013) a sp. zn.   23   CoE   173/2012 zo   4.   júla 2012 (sp. zn. Rvp 22173/2013),   ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami   sp. zn.   4   E   Cdo   1/2013   z   15.   júla   2013   (sp. zn.   Rvp 22162/2013),   sp. zn. 4 E Cdo 20/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22163/2013), sp. zn. 2 E Cdo 63/2013 z 3. júla 2013   (sp. zn.   Rvp 22164/2013),   sp. zn.   6   Cdo   376/2012   z   13.   júna   2013   (sp. zn. Rvp 22165/2013), sp. zn. 5 Cdo 446/2012 z 15. mája 2013 (sp. zn. Rvp 22166/2013), sp. zn. 1 E Cdo 20/2013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn. 4 Cdo 34/2013 z 15. júla 2013   (sp. zn.   Rvp 22168/2013),   sp. zn.   1   E   Cdo   40/2013   z   10.   júla   2013   (sp. zn. Rvp 22169/2013), sp. zn. 3 Cdo 33/2013 z 25. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22170/2013), sp. zn. 6 Cdo   359/2012   z   31.   júla   2013   (sp. zn.   Rvp 22171/2013),   sp. zn.   3   Cdo   346/2012 z 15. mája 2013 (sp. zn. Rvp 22172/2013) a sp. zn. 5 Oboer 14/2013 z 15. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22173/2013).  

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   každého   úveru bola priamo v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka na podklade dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konania pred   zmluvnými   stranami   zvoleným   rozhodcovským   súdom,   ktorého   rozhodcovské rozsudky   sa   tak   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   sťažovateľka   iniciovala začatie   exekučných   konaní.   Potom,   čo   ten-ktorý   príslušný   okresný   súd   (ďalej vo všeobecnosti už len „okresný súd“) poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním   exekučných   konaní,   následne   tieto   už   začaté   exekučné   konania   svojimi uzneseniami ex offo zastavil z dôvodu neprípustnosti exekúcie.

Krajský   súd   v   dôsledku   odvolaní   podaných   sťažovateľkou   proti   zastavajúcim uzneseniam okresného súdu tieto svojimi uzneseniami sp. zn. 19 CoE 21/2012 z 28. júna 2012   (sp. zn.   Rvp 22162/2013),   sp. zn.   4   CoE   183/2012   zo   7.   augusta   2012   (sp. zn. Rvp 22163/213),   sp. zn.   17   CoE   31/2012   z   8.   augusta   2012   (sp. zn.   Rvp 22164/2013), sp. zn. 4 CoE 578/2011 z 13. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22165/2013), sp. zn. 16 CoE 73/2012 zo 16. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22166/2013), sp. zn. 17 CoE 151/2012 z 12. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn. 6 CoE 137/2012 z 25. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22168/2013), sp. zn.   8   CoE   128/2012   z   29.   novembra   2012   (sp. zn.   Rvp 22169/2013),   sp. zn. 17 CoE 130/2012   z   31.   júla   2012   (sp. zn.   Rvp 22170/2013),   sp. zn.   3   CoE   181/2012 zo 6. augusta   2012   (sp. zn.   Rvp 22171/2013),   sp. zn.   6   CoE   149/2012   z   25.   júla   2012 (sp. zn.   Rvp 22172/2013)   a   sp. zn.   23   CoE   173/2012   zo   4.   júla   2012   (sp. zn. Rvp 22173/2013) ako vecne správne potvrdil, dôvodiac rovnako ako aj pred ním okresný súd neexistenciou spôsobilých exekučných titulov, ktoré vznikli na základe v tom-ktorom prípade   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky,   ktorou   bolo   založenie   právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcovská doložka) v typizovanej zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ na rozdiel od sťažovateľky ovplyvniť, v dôsledku čoho sa tieto zmluvné strany dostali do výrazne nerovnovážneho postavenia.

O dovolaniach sťažovateľky podaných proti označeným uzneseniam krajského súdu rozhodol   najvyšší   súd   uzneseniami   sp. zn.   4   E   Cdo   1/2013   z   15.   júla   2013   (sp. zn. Rvp 22162/2013), sp. zn. 4 E Cdo 20/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22163/2013), sp. zn. 2 E Cdo 63/2013 z 3. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 6 Cdo 376/2012 z 13. júna 2013   (sp. zn.   Rvp 22165/2013),   sp. zn.   5   Cdo   446/2012   z   15.   mája   2013   (sp. zn. Rvp 22166/2013), sp. zn. 1 E Cdo 20/2013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn. 4 Cdo 34/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22168/2013), sp. zn. 1 E Cdo 40/2013 z 10. júla 2013   (sp. zn.   Rvp 22169/2013),   sp. zn.   3   Cdo   33/2013   z   25.   júla   2013   (sp. zn. Rvp 22170/2013), sp. zn. 6 Cdo 359/2012 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22171/2013), sp. zn. 3   Cdo   346/2012   z 15.   mája 2013 (sp. zn.   Rvp 22172/2013)   a sp. zn. 5 Oboer 14/2013 z 15. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22173/2013), ktorými jednako dovolania sťažovateľky ako procesne   neprípustné   odmietol   a súčasne   zamietol   jej   procesné   návrhy   na   prerušenie dovolacích konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky na posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) týkajúcej sa výkladu ustanovenia písm. q) ods. 1   prílohy   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   (ďalej   len   „smernica   Rady“) o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.  

V sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii, poukazujúc   pri   tom   na   judikatúru   iných   Európskych   štátov   (najmä   Nemecka   a Českej republiky,   pozn.),   namieta,   že   postupom   a   uzneseniami   tak   krajského   súdu,   ako   aj najvyššieho súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a Charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nevyhovel   jej   návrhu   na   prerušenie   toho-ktorého dovolacieho konania a nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu čl. 3 ods. 1 smernice Rady o tom, či dojednanie rozhodcovskej doložky, „... podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, neprijateľnou podmienkou...“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého, v zmysle už aj judikatúry ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať   aj   komunitárne   právo,   považovať   aj   úniového   sudcu   podávajúceho   výklad komunitárneho práva.

Okrem   toho   podľa   sťažovateľky   k porušeniu   jej   základného   práva   a práva   na spravodlivý proces   v jeho   atribúte zaručujúcom   kontradiktórnosť   konania   tak   postupom a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu malo dôjsť aj tým, že čo sa týka posudzovania rozhodcovskej doložky ako nekalej zmluvnej podmienky, v jej prípadoch tieto súdy nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. februára 2013 vo veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Csipai   a   spol.   sp. zn.   C-472/11,   z   ktorého   má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Podľa   sťažovateľky   totiž   tieto   závery pôsobia „...   ex   tunc   minimálne   k 1.12.2009   (Charta   sa   stala   súčasťou   medzinárodnej zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR) teda plne pokrývajú tak hmotnoprávne otázky... ako aj procesnú činnosť Krajského súdu v Trenčíne   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky“. V tejto   súvislosti   sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Trenčíne ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky   tým,   že   neupozornili   povinného   na   neprijateľnú   podmienku,   v dôsledku   toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili nesúhlas povinného   s neprijateľnosťou   podmienky   tak,   že   by   ponechali   rozhodcovský   nález   ako platný exekučný titul.“  

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádaným postupom a uzneseniami tak krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a Charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému   súdu   na   nové   konanie   a   rozhodnutie,   aby   jej   priznal   v každom   jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   vedené   pod sp. zn.   Rvp 22162/2013   –   sp. zn.   Rvp 22173/2013   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   do   jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a Chartou označeným postupom a uzneseniami krajského súdu,   ako   aj   označeným   postupom   a uzneseniami   najvyššieho   súdu,   pričom   pokiaľ   ide o základné   právo   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   k ich   porušeniu   malo   podľa sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd ako ani najvyšší súd nezohľadnili judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa   ich povinnosti dať účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označenými postupmi a uzneseniami dopustiť porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacích konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice Rady vo veci posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.  

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozhodnutiami krajského súdu.

V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu   pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia rozhodnutia o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažností ústavnému súdu za zachovanú nie len voči rozhodnutiam najvyššieho súdu,   ale   aj   voči   rozhodnutiam   krajského   súdu   (napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   69/2010, II. ÚS 91/2011).

V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi krajského súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V súvislosti   s napádanými   postupmi   a uzneseniami   krajského   súdu   sťažovateľka namieta   porušenie   svojho   základného   práva   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež povinným   z exekúcie   nedal   možnosť   vyjadriť   k svojmu   v tom-ktorom   prípade   ex   offo učinenému záveru o tom, že dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol povinný z exekúcie (spotrebiteľ) ovplyvniť, treba považovať z neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd a pred   ním   aj   okresný   súd   okrem   iného   znemožniť   aj   „zlegalizovanie“   tejto   prípadnej nekalej zmluvnej podmienky prípadným súhlasom povinného z exekúcie (spotrebiteľa).

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaných postupov a uznesení krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 237 písm. f) OSP (neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa k veci možno považovať za zabránenie mu konať pred súdom,   pozn.),   ktoré   dovolania   napokon,   tak   ako   to   vyplýva   zo samotných   sťažností, sťažovateľka aj využila. Na základe sťažovateľkou podaných dovolaní bol najvyšší súd ako súd dovolací   v dovolacích konaniach povinný vysporiadať sa s identickými námietkami proti postupom a rozhodnutiam krajského súdu, aké sťažovateľka proti týmto postupom a rozhodnutiam   uvádza   aj v   konaní pred   ústavným súdom,   preto ústavný súd   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozhodnutiami najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu, ktorý jej   v zmysle   judikatúry   Súdneho   dvora   EÚ   nedal   možnosť   vyjadriť   sa   k ním   ex   offo konštatovanému záveru o vyhodnotení dojednanej rozhodcovskej doložky v jej zmluvách ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade sťažovateľka namieta, že napádanými postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na zákonného sudcu aj tým, že najvyšší súd   nevyhovel   jej   návrhom   na   prerušenie   dovolacích   konaní   na   účely   predloženia   ňou navrhovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.  

V súvislosti   s prvou   skupinou   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd   v prvom   rade podotýka,   že   z napádaných   uznesení   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka explicitne v rámci prípustnosti   dovolania proti uzneseniam krajského súdu podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatoval už aj okresný súd, a to, že dojednanie rozhodcovskej   doložky   v zmluve formulárového typu,   ktorej   obsah   nemohol   spotrebiteľ ovplyvniť,   treba   považovať   za   nekalú   zmluvnú   podmienku.   Inými   slovami,   keďže v napádaných   dovolacích   konaniach   sťažovateľka   vyslovene   nenamietala,   že   by   jej uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (t. j. tento postup   krajského   súdu   nepovažovala   v dovolacom   konaní   za   pochybenie   samotná sťažovateľka,   pozn.),   a keďže   ani   najvyšší   súd   v rámci   svojej   ex   offo   prieskumnej právomoci   dovolacieho   súdu   nepovažoval   túto   skutočnosť   za takú, ktorá   by znamenala procesné pochybenie krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke v napádaných uzneseniach ani explicitne nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je síce povinný ex offo skúmať danosť dôvodov   zmätočnosti   zakladajúcich   niektorý   z dovolacích dôvodov podľa   § 237 OSP, avšak v tomto smere dovolací súd vyjadruje v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu podľa § 237 OSP iba v reakcii na dovolaciu námietku účastníka konania. Inými slovami, k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa § 237 OSP nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta vo svojom dovolaní samotný účastník konania, a contrario ak účastník konania nenamieta určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa § 237 OSP, tak dovolací súd síce danosť tohto dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní nevyjadruje, resp. a contrario bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP.  

  Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa k sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil, práve   naopak,   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   iba   v sťažovateľkou   tvrdenej   skutočnosti nevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.

Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej čo sa týka porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a   neprípustnosti   exekúcie   z   už   uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere,   že   si   neprajú,   aby   bolo   v   ich   prípadoch   vylúčené   uplatnenie   nekalej   zmluvnej podmienky. Pre ústavnú udržateľnosť napádaných postupov a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádanými postupmi a uzneseniami najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na spravodlivý   súdny   proces,   a preto   jej   sťažnosti   v tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnené odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

V zmysle   druhej   skupiny   námietok   sťažovateľky   proti   napádaným   postupom a uzneseniam   najvyššieho   súdu   malo   byť   porušené   jej   základné   právo   a právo   na spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie napádaných konaní na účely začatia prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom EÚ pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava : IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym dvorom EÚ, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora EÚ bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu   prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky   Súdnemu   dvoru   EÚ,   ktoré   by   mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   EÚ,   musí   mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne   odôvodňuje   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   EÚ, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora EÚ (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe,   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu   k   procesnoprávnemu   alebo hmotnoprávnemu   postaveniu   nositeľa   práva   na   súdnu   ochranu   (pozri   napr. IV. ÚS 108/2010),   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   v daných   prípadoch   nebolo povinnosťou   najvyššieho   súdu   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   EÚ   a   či v dôsledku   nesplnenia   tejto   povinnosti   možno   uvažovať   o   porušení   sťažovateľkou označených základných práv a práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   ktorý   vo   veci   koná   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá   povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   EÚ   (m.   m.   IV.   ÚS 108/2010).

V uvedených prípadoch najvyšší súd svoje rozhodnutia nepredložiť Súdnemu dvoru EÚ   prejudiciálnu   otázku   týkajúcu   sa   kvalifikácie   rozhodcovskej   doložky   dojednanej v zmluve formulárového typu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že na daný   prípad   aplikovali   všeobecné   súdy   vnútroštátne   právne   normy,   do   ktorých   bol transponovaný   obsah   príslušných   noriem   EÚ,   takže   tu   nevznikla   potreba   iniciovať prejudiciálne konanie o výklade práva EÚ, ktoré v daných prípadoch priamo aplikované nebolo. Odhliadnuc od uvedeného, závery o kvalifikácii rozhodcovskej doložky dojednanej v   zmluve   formulárového   typu   ako   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky,   dojednanej v okolnostiach, keď sa dostali do hrubej nerovnováhy práva a povinnosti spotrebiteľa na jednej strane a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, vyplývajú aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ v iných skutkovo a právne obdobných prípadoch (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom). Uvedené dôvody boli podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie   v   daných   veciach,   bez   potreby   predkladať   v   tejto   už   tak   ustálenej   otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch ústavný   súd   o nich   rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   toto   svoje   v   týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014