znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 115/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátom doc. JUDr. B. F., PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 2676/2012, sp. zn. Rvp 2677/2012, sp. zn. Rvp 2678/2012, sp. zn. 2679/2012 a sp. zn. Rvp 2680/2012, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 174/2011 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 148/2009 a jeho uznesením   z 22.   februára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Er   845/2009   a jeho uznesením   z 22.   februára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Er   877/2009   a jeho uznesením   z 22.   februára   2012   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Er 844/2009   a jeho uznesením z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 2676/2012, sp. zn. Rvp 2677/2012, sp. zn. Rvp 2678/2012, sp. zn. Rvp 2679/2012 a sp. zn. Rvp 2680/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 115/2012 (Rvp 2676/2012).

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. marca 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 174/2011 a jeho uznesením z 21. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 148/2009 a jeho uznesením z 22. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 845/2009 a jeho uznesením z 22. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 877/2009 a jeho uznesením z 22. februára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 844/2009 a jeho uznesením z 22. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu   sťažností   a ich   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   od   6.   júna   2007   začal vykonávať   exekučnú   činnosť   ako   exekútor   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“),   a to   aj   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „oprávnená“),   s ktorou   bol   v pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007.   V označených exekučných konaniach okresný súd poveril vykonávaním exekúcie sťažovateľa. V priebehu konania sťažovateľ oznámil okresnému súdu skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania   exekúcie   plniac   si   tak   svoju   povinnosť   podľa   §   30   ods.   3   Exekučného poriadku. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie, pretože sú odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom konania z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom oprávnenej.  

Sťažovateľ v sťažnostiach vyjadril presvedčenie, že v prípadoch namietaných konaní je   osobou   aktívne   legitimovanou   na   podanie   individuálnej   ústavnej   sťažnosti.   V tejto súvislosti uviedol:

„V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva   a   slobody   súdneho   exekútora   a   preto   súdny   exekútor   má   aktívnu   legitimáciu na podanie   individuálnej   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   exekučného   súdu,   ktorým   ho   súd vylúčil z vykonávania exekúcie.

... pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce to, či sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania,   ktoré   bolo   pre   neho   ukončené   vynesením poškodzujúceho   rozhodnutia,   ale   rozhodujúceho   pre   status   sťažovateľa   ako   poškodenej osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva...“

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   napadnutými   rozhodnutiami   porušil   jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na pokojné užívanie majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu a zákaz diskriminácie ustanovený v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, k čomu bližšie uviedol:

«... postupom Okresného súdu Kežmarok... došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   k porušeniu   zásady   „rovnosti   zbraní“,   zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...

Všeobecný súd postupom, ktorý zahájil bez návrhu podaného fyzickou osobou podľa ust. § 30 Exekučného poriadku prejednal vec bez dokazovania, vypočutia strán a aplikácie relevantného práva. Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu....

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný....

V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku všeobecný súd svojim rozhodnutím postavil sťažovateľa pri realizácii podnikania na trhu s exekučnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od pozície   ostatných   súdnych   exekútorov. V   tomto   prípade   súd   použil   dôvod   iného postavenia   v súvislosti   s   postavením   sťažovateľa   ako   bývalého   zamestnanca   obchodnej spoločnosti P., s.r.o. a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá bola v minulosti, alebo bude v budúcnosti spojená s právami obchodnej spoločnosti P., s.r.o.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho   napadnutými rozhodnutiami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   zrušil,   veci   vrátil   tomuto   súdu na ďalšie   konanie   a   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj náhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 2676/2012,   sp.   zn.   Rvp   2677/2012,   sp.   zn.   Rvp   2678/2012, sp. zn. Rvp 2679/2012   a sp. zn. Rvp 2680/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   dohovoru,   ako   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho   napadnutými   rozhodnutiami,   ktorými okresný súd na základe podaní sťažovateľa o oznámení skutočností, pre ktoré by mohol byť vylúčený   z vykonávania   exekúcie,   rozhodol   o jeho   vylúčení   ako   súdneho   exekútora z vykonávania exekúcie z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   ako   dospeje   k záveru,   že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,   ktorá   ešte   nemá   charakter   kontradiktórneho   konania,   kedy   ústavný   súd   môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 stanovuje, že exekútor   je štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti,   vykonávanie   ktorej   je   výkonom   verejnej   moci,   postavenie verejného   činiteľa.   Z uvedeného   vyplýva,   že   právnou   úpravou   v   Exekučnom   poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci súdnej, ktorej   súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť   má význam len   právne   technický   či   organizačne   inštitucionálny.   Z hľadiska funkcionálneho   vykonávajú   tieto   osoby   štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone   zverenej   štátnej   moci   povinný   dbať   a rešpektovať   základné   práva   tých   osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv, ako v konaní pred súdmi.

Z uvedeného   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu   na   podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie v označených veciach,   pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenej) v zmysle ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávnenej).

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností tieto odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012