znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 115/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   46   ods.   1   a   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 713/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 713/01.

Sťažovateľka uviedla, že žalobou podanou okresnému súdu 18. septembra 2001 sa domáha   určenia   neplatnosti   zmlúv   (zmluvy   o zabezpečení   záväzku   prevodom   práva k nehnuteľnosti, pozn.).

„Prvé pojednávanie bolo vytýčené až po viac ako 3 rokoch a to 09. 11. 2004 - za tri roky súd neurobil nič, bol nečinný.

Druhé pojednávanie bolo vytýčené až o viac ako dva roky a to 8. 12. 2006 - za ďalšie dva roky súd neurobil nič, bol nečinný.

Dňa   13.   04.   2007   Okresný   súd   Košice II prerušil   konanie   do   právoplatného skončenia veci vedenej na tom istom súde, vo veci neplatnosti právneho úkonu... pod sp. zn. 17 C 711/2001 hoci v spise je dostatok listinných dôkazov preukazujúcich naše tvrdenia ohľadne neplatnosti právneho úkonu - Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva vo vzťahu k   bytovému   domu,   na   základe   ktorých   mohol   rozhodnúť   nezávisle   od   konania   vo   veci 17 C 711/2001.

V tejto veci tak isto žaloba bola podaná nami 18. 09. 2001 proti žalovanému... a prvé pojednávanie bolo vytýčené až takmer po 4 rokoch a to 12. 09. 2005 - štyri roky súd neurobil nič, bol nečinný.

Táto   vec   sa   po   desiatich   rokoch   vracia   z   Najvyššieho   súdu   SR,   po   odmietnutí dovolania ako procesné neprípustného podľa § 243b ods.5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.   c)   0.s.p.,   opäť   na   začiatok   na   Okresný   súd   Košice   II pričom   najvyšší   súd   sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Sťažovateľka v závere sťažnosti konštatuje, že „tieto neukončené spory majú úzku náväznosť na ďalšie právne skutočnosti   najmä vo vzťahu k vlastníctvu bytov v bytovom dome a k nájomným zmluvám, čo vedie k zneužívaniu tohto stavu nájomníkmi bytov tým, že neplatia nájomné od roku 2000, neuvoľňujú byty a vznikajú ďalšie značné majetkové škody, ktoré sú toho času už veľkého rozsahu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 713/01 z dôvodu nečinnosti v jeho procesnom postupe.

1. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Podľa zistení ústavného súdu posudzované súdne konanie bolo uznesením okresného súdu   č.   k.   19   C   713/01-300   z 13.   apríla   2007   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 199/07-309 z 10. augusta 2007 podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušené z dôvodu, že prebieha konanie vedené pod sp. zn. 17 C 711/01, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1. septembra 2008 a konanie je dosiaľ prerušené.

Z dôvodu   prerušenia   dosiaľ   neukončeného   napadnutého   konania   pred   okresným súdom v dôsledku právoplatného prerušenia konania 1. septembra 2008 nemohlo po tomto období   z dôvodu   existencie   tejto   zákonnej   prekážky   dochádzať   k porušovaniu sťažovateľkou označených práv. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania, nemôžu   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva,   tak   ako   to   bolo   už   uvedené.   Sťažovateľka   netvrdila   a   ani   neuviedla   žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu tak, ako to   je   v danom   prípade,   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (napr. II. ÚS 3/00,   III.   ÚS   42/02,   I.   ÚS   65/03,   I.   ÚS   214/06),   a   preto   sťažnosť   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sa prieťahy v čase pred uvedeným prerušením konania týkajú namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tieto námietky na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti   (I. ÚS   161/02,   I.   ÚS   6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého   konania   dozvedela   najneskôr   pred   1.   septembrom   2008,   keď   nadobudlo právoplatnosť   potvrdzujúce   uznesenie   krajského   súdu   o prerušení   konania.   Predmetnú sťažnosť   sťažovateľka   ústavnému   súdu   podala   až   1.   marca   2011,   t.   j.   v čase,   keď   už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o súdoch   alebo   ak   sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy.   Okrem   toho   ústavný   súd   poznamenáva,   že vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní podala predsedovi príslušného súdu, ani netvrdila, že sťažnosť nepodala z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Naopak,   ústavný   súd   v spolupráci   s okresným súdom zistil, že sťažovateľka takúto sťažnosť ani nepodala. Z týchto dôvodov, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), ústavný súd dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   62   a nasl.   zákona   o súdoch   neumožnilo   účinnú   ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011