znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 115/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava IV   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C 195/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 2. februára 2007 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 195/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že: „(...)   Ústava   Slovenskej   republiky   mi   ako štátnemu občanovi Slovenskej republiky zabezpečuje právo na spravodlivé súdne konanie a bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Toto moje právo Okresný súd Bratislava IV porušil pri prerokúvaní mojej žaloby vo veci 9 C 195/2004.

Žalobu vo veci 9 C 195/2004 podal som na Okresný súd Bratislava 4 listom zo dňa 4. augusta 2004, z čoho vyplýva, že od podania môjho žalobného návrhu uplynulo viac ako dva a pol roka a okresný sud nevytýčil vo veci ešte ani prvé pojednávanie, pričom zdĺhavo postupoval   hlavne   vo   veci   rozhodovania   o   mojej   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   a   ustanovenie   mi   právneho   zástupcu   pre   moju   sociálnu   nedostatočnosť. V dôsledku takéhoto správania sa a konania dotknutého okresného súdu vznikli prieťahy v súdnom konaní vo veci 9 C 195/2004, čiže pri súdnom prerokúvaní a rozhodovaní o mojej žalobe na Ing. I. M., niekdajšieho riaditeľa kabinetu ministra na Ministerstve hospodárstva SR. Prieťahy sú spôsobené v súdnom konaní vo veci, ktorá sa dlhodobo priamo dotýka mojich sociálnych istôt a môjho stavu dlhodobej biedy pri ohrození môjho zdravia a jeho zhoršení v dôsledku   neukončenia   súdnych   konaní vo veci dania mi neplatnej   výpovede z organizačných   dôvodov   Ministerstvom   hospodárstva   SR,   pričom   žalovaný   Ing.   I.   M. vystupoval v tejto veci ako dôležitý svedok, pričom pred súdom nepravdivo vypovedal v tom zmysle,   že   žalované   ministerstvo   mi   ponúklo   pred   daním   mi   neplatnej   výpovede   z   org. dôvodov pracovné miesto tak ako to ukladá Zákonník práce. Ministerstvo mi však žiadne pr. náhradné pracovné miesto nielenže neponúklo, ale mi ho nedalo, i keď voľné miesto malo, ani na základe mojich niekoľko písomných žiadostí pred výpoveďou ako aj po výpovedi. Svojím   klamaním   pred   súdom   a   iným   konaním   dopustil   sa   menovaný   voči   mne   krivej svedeckej výpovede a zneváženia mojej osobnosti pred pracovníkmi ministerstva a súdov. Preto som podal na Ing. I. M. žalobu, o ktorej Okresný súd Bratislava IV rozhoduje s evidentnými prieťahmi v súdnom konaní a preto naň podávam túto sťažnosť adresovanú ústavnému súdu.“

Sťažovateľ poukázal aj na to, že pred podaním tejto sťažnosti vyčerpal aj právny prostriedok   nápravy   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom dôkazy o tejto skutočnosti sa nachádzajú v spise ústavného   súdu   sp.   zn. II.   ÚS   142/06.   Ústavný   súd   totiž   už jeho sťažnosť,   pokiaľ ide o napadnuté konanie, svojím uznesením č. k. II. ÚS 142/06-12 zo 4. mája 2006 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   relevantné   skutočnosti   sa   sťažovateľ   domáha   toho,   aby ústavný súd v danej veci nálezom takto rozhodol:

„- Ústavný súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím o mojej sťažnosti zaviazal dotknutý Okresný súd Bratislava IV odstrániť vzniknuté prieťahy v súdnom konaní vo veci 9 C 195/2004 a zrýchliť konanie na súde v tejto veci, aby boli eliminované časové straty v súdnom   konaní,   aby   mohol   byť   v   krátkom   čase   vynesený   rozsudok,   ktorý   prispeje k náprave veci týkajúcej mojej dlhodobej zlej sociálnej situácie v dôsledku protizákonného konania slovenských právnických a fyzických osôb pri súdnom prejednávaní mojej veci pre neplatnosť   výpovede,   ktorú   som   dostal   z   udajných   org.   dôvodov   na   Ministerstve hospodárstva. Na tieto okolnosti a na týchto veciach sa podieľal krivou výpoveďou a inak pred súdom aj žalovaný Ing. I. M., pričom následne zhoršuje túto moju situáciu sociálnu i zdravotnú Okresný sud Bratislava IV spôsobením prieťahov pri súdnom prerokovaní veci,

-   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   svojím   rozhodnutím   o   mojej   sťažnosti   tiež zaviazal Okresný súd Bratislava IV vyplatiť mi zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, čo je považujem   za   minimálnu   čiastku   s   prihliadnutím   na   moje   poškodenia,   ktoré   vznikli   a vznikajú mi tým, že okresný súd nerozhoduje včas o veci. Pri usvedčení svedka z krivej výpovede, svedkom je senát Krajského súdu v Bratislave prejednávajúci moju žalobu na Ministerstvo hospodárstva SR o neplatnosť rozviazania prac. pomeru z org. dôvodov, dôjde k náprave, získané peniaze budem môcť použiť na splatenie dlhov a keď mi peniaze ostanú aj na zabezpečenie adekvátnej liečby chronických ochorení, ktoré si vyžadujú vynakladať značné prostriedky na lieky a na úhradu potrebnej permanentnej zdravotnej rehabilitácie v liečebných a rehabilitačných zariadeniach (mám chronickú chorobu pľúc, pohybového aparátu, nôh, urologické choroby a chronickú chorobu hrubého čreva).“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti síce neoznačil články ústavy, v ktorých sú zaručené základné práva, ktorých porušenie žiadal vysloviť, avšak z obsahu sťažnosti a formulácie jeho požiadaviek vyplýva, že namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Odvolávajúc sa na svoju dlhodobú nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 195/04.

Vychádzajúc zo sťažnosti, ako aj z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný   súd   vyžiadal   a   ktorý   mu   bol   doručený   25. februára 2008,   ústavný   súd   zistil, že napadnuté konanie začalo na základe nepresnej žaloby o ochranu osobnosti a náhradu škody doručenej okresnému súdu 9. augusta 2004. Zároveň so žalobou sťažovateľ doručil okresnému súdu aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu.

Dňa   23. marca 2005   okresný   súd   zaslal   sťažovateľovi   na   vyplnenie   a potvrdenie príslušnými orgánmi tlačivo o osobných majetkových a zárobkových pomeroch na účely posúdenia a rozhodnutia o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho   zástupcu   v   konaní.   Sťažovateľ   najskôr   podaním   doručeným   okresnému   súdu 14. apríla 2005 uviedol ďalšie dôvody svojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu a nadväzujúcim podaním z 20. apríla 2005 tieto dôvody doplnil. Súčasne k tomuto ostatnému podaniu pripojil sťažovateľ vyplnené tlačivo o svojich osobných majetkových a zárobkových pomeroch. Okresný súd uznesením č. k. 9 C 195/04-11 z 24. septembra 2005 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „Navrhovateľ   dostatočne   nepreukázal,   že jeho   pomery odôvodňujú   priznanie   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   ani,   že v danom   prípade   nejde o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   práva.   Súd   prihliadol   aj   na predpokladanú   výšku súdneho poplatku a nemožno povedať, že ide o peňažnú čiastku, ktorú by finančne nemohol navrhovateľ zvládnuť so zreteľom na svoje osobné rodinné a spoločenské postavenie“. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.

Vzhľadom   na   to,   že   žaloba   sťažovateľa   neobsahovala   zákonom   predpísané náležitosti, okresný súd ho uznesením č. k. 9 C 195/04-15 z 21. novembra 2005 vyzval, aby v pätnásťdňovej lehote „doplnil svoje podanie zo dňa 4. 8. 2004 o náležitosti podľa § 42   ods. 3   O. s. p.   a § 79   O. s. p.“ Sťažovateľ   reagoval   na   uvedenú   výzvu   nejasným podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené 5. decembra 2005.

Okresný súd 11. januára 2006 predložil spis spolu s opravným prostriedkom proti uzneseniu   o nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   Krajskému   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   uznesením   č.   k.   4   Co 57/06-21   z 28. februára 2006 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd poukázal okrem iného najmä na to, že: „Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ je poberateľom   starobného dôchodku v sume 7.994,- Sk mesačne,   je nemajetný,   vynakladá značnú časť svojho príjmu na zdravotnú starostlivosť, žije sám. Jeho osobné, majetkové a sociálne pomery by aj odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, avšak vzhľadom na obsah návrhu, ktorý je nejasný a nezrozumiteľný, keď nie je zrejmé, v čom spočíva objektívna spôsobilosť zásahu do jeho osobnostných práv, príčinná súvislosť medzi neoprávneným   zásahom   a narušením   osobnostných   práv   a výškou   nemajetkovej   ujmy v súvislosti   s ochranou   osobnosti   (§ 11 a § 13   ods. 2   Obč.   zák.)   z   dôvodu,   že   odporca nepravdivo vypovedal ako svedok v inom súdnom konaní, takže ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva.“

Podaním   z 18. apríla 2006   označeným   ako „pozmenenie,   spresnenie,   doplnenie petitu žaloby a žalobného návrhu“ sťažovateľ svoju pôvodnú žalobu zmenil.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 57/06-21 podal sťažovateľ 19. apríla 2006 dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Zároveň toho istého   dňa   doručil   okresnému   súdu   novú   žiadosť   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov a ustanovenie   právneho   zástupcu   v jeho   právnej   veci,   čo   odôvodnil   zhoršením   jeho osobných,   zárobkových   a majetkových   pomerov.   Napokon   ďalším   podaním   z 18. apríla 2006   označeným   ako „pozmenenie,   spresnenie,   doplnenie   petitu   žaloby   a žalobného návrhu“ svoju pôvodnú žalobu zmenil.

Okresný súd uznesením č. k. 9 C 195/04-23 z 19. apríla 2006 opakovanú žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu zamietol aj z dôvodu, že „možno vyvodiť, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva“.

Dňa 15. júna 2006 bol spis predložený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa.   Najvyšší   súd   svojím   uznesením   č.   k.   3   Cdo   154/06-40   z 9.   októbra   2006 konanie   o predmetnom   dovolaní   zastavil,   pretože „navrhovateľ   v dovolacom   konaní nepreukázal, že má právnické vzdelanie a v súdom určenej lehote nerešpektoval výzvu na odstránenie nedostatku osobitnej podmienky dovolacieho konania“.

Spis bol okresnému súdu vrátený 20. októbra 2006. Uznesením okresného súdu č. k. 9 C   195/04-42   z 19.   januára   2007   bol   sťažovateľ   opakovane   vyzvaný,   aby   odstránil nedostatky svojho žalobného návrhu „nakoľko podania navrhovateľa sú nejasné, neurčité, nezrozumiteľné a neobsahujú zákonom vyžadované náležitosti“.

Dňa   6.   februára   2007   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „doplnenie podania podľa uznesenia súdu zo dňa 19. januára 2007 vo veci 9 C 195/2004- 42“.   Dňa   4.   júna   2007   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „upravenie petitu žaloby po správnosti (spresnenie, doplnenie a iné)“ a podanie označené ako „nová, opakovaná žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov“.

Uznesením č. k. 9 C 195/04-53 zo 6. júla 2007 okresný súd po jeho opakovanom doplnení a spresnení pripustil zmenu návrhu a 15. augusta 2007 vyzval sťažovateľa, aby zaplatil súdny poplatok v sume 9 500 Sk. Sťažovateľ na uvedenú výzvu reagoval tak, že 27. augusta 2007 podal okresnému súdu   opakovanú „žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov“.

Dňa 11. septembra 2007 sa k návrhu vyjadril odporca. Okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 9. október 2007. Tento termín pojednávania však bol zrušený pre chorobu zákonnej   sudkyne.   Uznesením   č.   k.   9   C   195/04-65   zo   14.   februára   2008   okresný   súd sťažovateľovi   priznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pretože   okrem   iného   dospel k záveru, že „ani jeho návrh na začatie konania po opakovanom doplnení nemožno označiť za zrejme bezúspešné uplatňovanie práva“.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 122/04, II. ÚS 146/06), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd) môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   všetky zákonom   predpísané   obsahové   a formálne náležitosti.

V daných súvislostiach ústavný súd nemohol nezohľadniť skutočnosť, že predmetná žaloba sťažovateľa vykazovala závažné procesné nedostatky (nejasnosť a nezrozumiteľnosť obsahu   žaloby,   nedostatočná   špecifikácia   petitu),   ktoré   sa   okresnému   súdu   podarilo odstrániť   6.   júla   2007,   keď   po   opakovanom   doplnení   a spresnení   uznesením   č.   k. 9 C 195/04-53 pripustil zmenu návrhu. Do uvedeného dňa súdy opakovane konštatovali, že žalobný   návrh   sťažovateľa   je   obsahovo   natoľko   neúplný,   že   dokonca „ide   o zrejme bezúspešné   uplatňovanie   práva“. K takejto   negatívnej   kvalifikácii   žalobného   návrhu sťažovateľa súdy výslovne dospeli napr. uznesením č. k. 9 C 195/04-11 z 24. septembra 2005, uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 57/06-21 z 28. februára 2006 a uznesením č. k. 9 C 195/04-23 z 19. apríla 2006. Napriek tomu, že nedostatky návrhu samy osebe nemôžu ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa zodpovedným za vzniknuté prieťahy   (pozri   napr.   I.   ÚS   47/96),   v danom   prípade   je   evidentné,   že   okresný   súd   sa výzvami snažil priebežne odstrániť tieto nedostatky, vzhľadom na nekvalifikované opravné podania sťažovateľa sa to podarilo najskôr až 6. júla 2007.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, pričom v danom   prípade   tieto   podmienky   splnené   neboli   do   6.   júla   2007   (mutatis   mutandis I. ÚS 128/03, I. ÚS 252/06). K predĺženiu napadnutého konania teda prispel predovšetkým samotný   sťažovateľ   tým,   že   podal   nejasný   a   nekvalifikovaný   návrh,   ktorý   postupne doplňoval. Rovnako k tomu prispeli aj jeho zmätočné opakované žiadosti o oslobodenie od súdnych   poplatkov   a ustanovenia   právneho   zástupcu   v napadnutom   konaní.   O týchto nárokoch sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením č. k. 9 C 195/04-65 zo 14. februára 2008, pretože až vtedy mohol dospieť k záveru, že „jeho návrh na začatie konania po opakovanom doplnení nemožno označiť za zrejme bezúspešné uplatňovanie práva“.

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov [napr. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)]   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred   vlastným   prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I. ÚS 128/03,   II. ÚS 133/03).   Využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľ však v napadnutom konaní pred okresným súdom nesporne prispel k celkovej dĺžke konania svojimi „neúspešnými“ procesnými návrhmi (napr. dovolaním proti   uzneseniu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   pričom   po   štyroch mesiacoch   muselo   byť   toto   dovolacie   konanie   zastavené,   pretože „navrhovateľ v dovolacom   konaní   nepreukázal,   že   má   právnické   vzdelanie   a v súdom   určenej   lehote nerešpektoval   výzvu   na   odstránenie   nedostatku   osobitnej   podmienky   dovolacieho konania“).  

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   už   za   bezpredmetné rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008