znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 115/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu   10. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. L. A., so sídlom B., vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 138-142/02 z   29. januára 2003 v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a jemu predchádzajúcim konaním v spojených právnych veciach vedenými pod sp. zn. 6 Sž 138-142/02, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť   HEROLD   TELE   MEDIA,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. mája 2003 doručené podanie HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   L.   A.,   so   sídlom   B.,   označené   ako   „Návrh   na   zahájenie konania“.   Z obsahu   podania   vyplýva,   že   ide   o sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 138-142/02 z 29. januára 2003 (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“)   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   a jemu predchádzajúcim konaním v spojených právnych veciach vedenými pod sp. zn. 6 Sž 138-142/02 (ďalej len „napadnuté konanie“). Sťažovateľ označuje za odporcov najvyšší súd a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Predmetom   napadnutého   konania   bola   žaloba   sťažovateľa   proti   žalovaným   - ministerstvu   a ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister“) o preskúmanie zákonnosti a postupu správneho orgánu týkajúca sa postupu   a rozhodnutí ministerstva   a   ministra   súvisiacich   s uplatňovaním   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   211/200   Z.   z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov (zákon   o slobode   informácií).   V napadnutom   rozsudku   najvyšší   súd rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   zrušil,   vec vrátil   na   ďalšie   konanie   a   voči ministrovi žalobu zamietol. V rozsudku sa ďalej konštatuje, že napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné,   nezrozumiteľné   a trpia   nedostatkom   dôvodov.   Najvyšší   súd   zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi) trovy konania vo výške 8 000 Sk na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   „bol   tesne   pred   pojednávaním   nahliadnuť   do spisu.   Nenachádzalo   sa   v ňom,   napriek   zákonnej   povinnosti,   stanovisko   Odporcu   2 (ministerstva). Na ústnom pojednávaní bolo Odporcom 1 (najvyšším súdom) konštatované, že 1-2 dni pred pojednávaním bolo stanovisko Odporcu 2 predložené a na pojednávaní ho prečítal.   Stanovisko   hrubým   spôsobom   skreslilo   právne   úkony   Odporcu   2   a nepravdivo osočilo Navrhovateľa (sťažovateľa) z protizákonných aktivít a zneužívania zákona č. 211/00 Z. z. Navrhovateľ v rámci možností reagoval priamo na pojednávaní na vznesené invektívy. Nemal   však   k dispozícii   obsiahly   písomný   materiál   týkajúci   sa   Odporcu   2.   Žalovaný 1(najvyšší súd) vyniesol následne rozsudok, ktorým v plnej miere vyhovel Navrhovateľovi a zrušil všetky prvostupňové a druhostupňové rozhodnutia Žalovaného 2 (ministerstva) ako protizákonné.   V odôvodnení   rozhodnutia   však   prezentoval   čiastočne   právne   názory Žalovaného 2 a najmä podsunul Navrhovateľovi zlý úmysel v správnych konaniach, ktorých výsledkom boli v súdnom konaní napadnuté rozhodnutia“.  

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyslovuje názor, že na základe tvrdení obsiahnutých v písomnom vyjadrení „Odporca 1 nepriznal Navrhovateľovi trovy konania za každú vec a priznal úhradu súdnych poplatkov v každej vyhratej veci. Odkázal pritom na OSP § 250k (ods. 1)“ a konštatuje, že „rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní 6 Sž 138-142/02 z 29. 1. 2003 v časti priznania trov konania a jemu predchádzajúce konanie je v rozpore s článkom 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd ako aj článkom 48 Ústavy   SR.   Navrhovateľ   konštatuje,   že   konanie   nebolo   spravodlivé,   nemohol   sa kvalifikovane vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Navrhovateľ konštatuje, že tento fakt spôsobil Odporca 2, ktorý úmyselne predložil svoje stanovisko tak, aby nebola možná primeraná obrana. Ako štátny orgán je povinný rešpektovať Občiansky súdny poriadok a riadiť   sa   príkazmi   súdu,   ktorý   jednoznačne   stanovil   lehotu   na   oponentúru.   Bolo   tiež chybou súdu, že porušenie zákona toleroval. Na základe informácií, voči ktorým nemohol Navrhovateľ primerane reagovať rozhodol Odporca 1 tak, že nepriznal trovy konania“.  

Sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd rozhodol nasledovne:   „1. Vyhlasuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 1. 2003 v konaní 6 Sž 138-142/02 a v časti týkajúcej sa náhrady trov za rozporný s článkom 48 Ústavy SR, ods. 1, 2 a článkom 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd konania a v tejto časti sa ruší. Odporca 1 je povinný vo veci opätovne konať a rozhodnúť.   2. Priznáva sa Navrhovateľovi spravodlivé zadosťučinenie pozostávajúce z verejného vyhlásenia Odporcu 2 a Odporcu 1 na spoločnej tlačovej besede pre všetky mienkotvorné médiá: Ospravedlňujeme sa úctivo spoločnosti HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., Bratislava za   to,   že   sme   podsúvaním   nepravdivých   tvrdení   týkajúcich   sa   zneužívania   zákona o slobodnom   prístupe   k informáciám   spoločnosťou   HEROLD   TELE   MEDIA,   s.   r.   o., v súdnom   konaní   6   Sž   138-142/02,   vyvolali   zbytočné   konanie   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky.“.

II.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa) podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd pritom postupuje podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je potrebné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom toto porušenie spája s nepriznaním náhrady trov konania.   Porušovania   uvedených   základných   práv   sa   mal   dopustiť   najvyšší   súd   svojím rozsudkom   č.   k.   Sž   138-142/02   z 29.   januára   2003   a jemu   predchádzajúcim   konaním v spojených právnych veciach vedenými pod sp. zn. 6 Sž 138-142/02.

Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zisťoval, či existuje príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím   a postupom   najvyššieho   súdu a označenými základnými právami v rozsahu dôvodov uvedených samotným sťažovateľom, a zistil, že tomu tak nie je.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavných procesných práv v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sž 138-142/02 a rozsudkom tohto súdu sp. zn. 6 Sž 138-142/02 z 29. januára 2003 v súvislosti s priznaním mu trov konania, v ktorom bol úspešný, „iba v rozsahu zaplateného súdneho poplatku za každú vec bez uznania advokátskych trov“, pričom argumentuje všeobecnými námietkami voči konaniu ako celku, ktoré nebolo podľa neho spravodlivé a nemohol sa kvalifikovane vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Porušenie vyššie označených základných práv vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej však nenamieta.

Podľa § 142 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku trovy konania a ich náhrada je spojená   s účelným   uplatňovaním   alebo   bránením   práva   a súvisí   s rozhodnutím   vo   veci samej, spravidla s úspechom v konaní, resp. s inými zákonom ustanovenými skutočnosťami (so   správaním   odporcu,   ktorý   nemal   úspech   v konaní,   s možnosťou   začať   konanie   bez návrhu, so skončením konania zmierom, so zastavením konania).

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že v súvislosti s trovami konania sa možno na ústavný súd obrátiť vo veci porušenia základného práva upraveného v čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy (II. ÚS 78/03). Kvalita konania reprezentovaná rešpektovaním základných   práv   procesného   charakteru   označených   sťažovateľom   v zásade   súvisí s rozhodovaním   vo   veci   samej   (čl.   48   ods.   1   a 2   ústavy),   a preto   ani   nemá   súvislosť s rozhodovaním o rozsahu náhrady trov konania. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   nebolo   potrebné   zaoberať   sa   návrhom sťažovateľa týkajúcim sa spravodlivého zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2003