SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 114/2015-49
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 295/2010 a jeho uznesením zo 14. októbra2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 295/2010 p o r u š i lzákladné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Rožňava č. k. 9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Okresný súdRožňava p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky ⬛⬛⬛⬛, Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 114/2015-21 z 25. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušeniečl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 295/2010 a jehouznesením zo 14. októbra 2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 18. mája 2015a okresný súd vo vyjadrení z 24. apríla 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že na návrh Stavebného bytového družstva (ďalej len„oprávnený“) okresný súd vydal 10. mája 2010 poverenie na vykonanie exekúcie protisťažovateľke ako povinnej súdnemu exekútorovi JUDr. P. Hodermarskému (ďalej len„exekútor“). Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 9 Er 295/2010. Exekučným titulombol platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 17 Ro 251/2010 z 21. januára 2010, ktorý sa stalprávoplatným a vykonateľným 7. apríla 2010. Exekútor bol poverený vymoženímpohľadávky oprávneného vo výške 968,27 € istiny a 175,32 € trov súdneho konania, ako ajtrov exekúcie.
Vyhláškou o dražbe nehnuteľnosti patriacej sťažovateľke (3-izbový byt s prísl.v ) bol určený termín konania dražby na 30. marec 2012. Sťažovateľka podanímz 2. marca 2012 navrhla dražbu odložiť, pričom argumentovala, že je zamestnaná, svojezáväzky plní prostredníctvom zamestnávateľa, a preto nie je dôvod vykonať exekúciupredajom nehnuteľnosti, v ktorej žije s maloletým synom, o ktorého sa sama stará.Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 z 28. marca 2012 bol návrh sťažovateľkyna odloženie dražby zamietnutý s poukazom na to, že pri celkovej výške viacerýchpohľadávok oprávneného voči sťažovateľke nemožno predpokladať, že by v lehote uvedenejsťažovateľkou (do konca roku 2013) došlo k takej zmene jej pomerov, ktoré by umožniliúplne vyrovnať všetky jej dlhy.
Sťažovateľka podala 2. mája 2012 opätovnú žiadosť o odklad exekúcie do konca roku2012 a aj táto bola uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 z 29. októbra 2012zamietnutá.
Sťažovateľka 23. augusta 2012 podala okresnému súdu námietky proti udeleniupríklepu z dôvodu, že nebola informovaná o dražbe (nebola jej doručená dražobnávyhláška). Požadovala, aby okresný súd príklep neschválil.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 z 29. októbra 2012 na základežiadosti exekútora z 21. mája 2012 bol udelený súhlas na vykonanie dražby s najnižšoucenou nehnuteľnosti vo výške 15 190 €. Uznesenie bolo odôvodnené tým, žepredchádzajúca dražba konaná 18. mája 2012 bola neúspešná, lebo sa jej nezúčastnil žiadenzáujemca. Všeobecná hodnota predmetu dražby bola stanovená znaleckým posudkom nasumu 21 700 €.
Druhé kolo dražby bolo určené na 18. marec 2013. Na tejto dražbe exekútor udelilpríklep vydražiteľovi ⬛⬛⬛⬛, ktorý nehnuteľnosť vydražil za najvyššiepodanie 15 520 €.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 zo 16. mája 2013 nebol príklep prevydražiteľa schválený pre nesplnenie zákonom ustanovených podmienok doručeniadražobnej vyhlášky sťažovateľke.
Exekútor ešte pred konaním druhého kola dražby vydal aj príkaz na exekúciuzrážkami zo mzdy sťažovateľky, ktorý doručil jej zamestnávateľovi spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „zamestnávateľ“). Vymáhal nárok 818,27 €, trovy súdnehokonania 58 €, trovy za poverenie 16,50 €, trovy za overenie a poštovné 3,17 €, trovy zaprávne zastúpenie 117,32 €, trovy za právne zastúpenie v exekúcii 75,83 € a predbežnétrovy exekúcie 337,43 €, teda celkom sumu 1 426,52 €.
Sťažovateľka 28. februára 2013 pracovný pomer so zamestnávateľom ukončilaa požiadala, aby z odstupného, ktoré jej patrilo, boli uhradené jej dlhy zo všetkýchexekučných konaní vedených proti nej. Zamestnávateľ 7. marca 2013 bankovým prevodomna účet exekútora vedený v ⬛⬛⬛⬛ pod poradovým číslom položky 328s označením variabilného symbolu 2512010 uhradil sumu 1 759,30 € v exekučnej vecič. EX 251/2010 (9 Er 295/2010).
Aj napriek tomu, že sťažovateľka 7. marca 2013 uhradila dlžnú sumu aj s trovamiexekúcie, exekútor v exekúcii pokračoval vykonaním dražby 18. marca 2013 a ďalšejdražby 12. mája 2014. Neupustil teda od exekúcie a nevrátil poverenie súdu po zaplatenívymáhanej pohľadávky (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom v kritickomčase).
Vzhľadom na to, že sťažovateľka svoj dlh vymáhaný v exekúcii 7. marca 2013uhradila (a uhradila svoje dlhy aj v iných exekučných konaniach vedených exekútorom dokonca apríla 2013 pod sp. zn. EX 27/2011, sp. zn. EX 501/2011, sp. zn. EX 1109/2009), a toprostredníctvom zamestnávateľa, odcestovala 17. marca 2012 do Českej republikyza prácou a zdržiavala sa tam do konca augusta 2013. Od 27. septembra 2013 pracovalav Nemecku, a to až do konca októbra 2014.
Keďže exekútor po neschválení príklepu udeleného na dražbe 18. marca 2013 ďalejpokračoval v exekúcii aj napriek uhradeniu pohľadávky 7. marca 2013, vzhľadom naneprítomnosť sťažovateľky podal okresnému súdu návrh na ustanovenie opatrovníka presťažovateľku. Uznesením okresného súdu z 27. augusta 2013 bola sťažovateľke ustanovenáza opatrovníčku zamestnankyňa súdu ⬛⬛⬛⬛.
Na následnej dražbe konanej 12. mája 2014 došlo k udeleniu príklepu prevydražiteľku spoločnosť Váš dom, Váš byt, s. r. o. (ďalej len „vydražiteľka“), a to zanajvyššie podanie v sume 16 510 €.
Sťažovateľka listom z 20. mája 2014 doručeným okresnému súdu toho istého dňaopätovne uviedla, že dražba prebehla nezákonne a že vymáhaná pohľadávka bola uhradenáešte v roku 2013 v plnej výške prostredníctvom zamestnávateľa. Týmto podaním sa všakokresný súd nezaoberal, tvrdenie o úhrade vymáhanej pohľadávky nepreveril a príklepudelený na dražbe konanej 12. mája 2014 svojím uznesením č. k. 9 Er 295/2010-115zo 14. októbra 2014 schválil. Uznesenie sa stalo právoplatným a vykonateľným10. novembra 2014.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavya dohovoru jednak tým, že počas konania nemohla riadne vykonávať svoje účastnícke práva(neboli jej doručované rozhodnutia), keďže sa zdržiavala v zahraničí, ale tiež tým, že sav exekúcii pokračovalo aj po tom, ako vymáhanú pohľadávku 7. marca 2013 uhradila.Nezákonné bolo podľa názoru sťažovateľky aj ustanovenie opatrovníčky, keďže neboli danéna to podmienky. Poukazuje aj na ďalšie nezákonné postupy v priebehu exekúcie.Za najväčšie porušenie svojich práv považuje skutočnosť, že okresný súd sa jej podanímz 20. mája 2014 nezaoberal, hoci tam poukázala na úhradu pohľadávky ešte v marci 2013.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn.: 9Er/295/2010 zo dňa 14.10.2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 9Er/295/2010 zo dňa 14.10.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rožňava na nové konanie rozhodnutie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000,- € (slovom tridsaťpäť tisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Rožňava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.
4. Okresný súd Rožňava je povinný uhradiť trovy konania vo výške 789,56 € do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne advokátky
, ⬛⬛⬛⬛.“
Z vyjadrenia exekútora z 10. apríla 2015 doručeného ústavnému súdu 13. apríla 2015vyplýva, že proti sťažovateľke viedol celkom 12 exekučných konaní na vymoženiepohľadávok v úhrnnej výške 18 881,77 €. Keďže sa v predmetnej veci na základeexekučného príkazu na vykonávanie zrážok zo mzdy zo 17. mája 2011 nevykonávali žiadnezrážky zo mzdy, a to vzhľadom na vykonávanie zrážok v štyroch skorších exekúciách, dňa25. januára 2012 bolo pod sp. zn. EX 251/2010 vydané upovedomenie o predajinehnuteľnosti. V tom čase sa už viedlo proti sťažovateľke šesť exekučných konaní. Dňa24. mája 2013 došlo k pokusu kontaktovať sťažovateľku v jej byte za účasti domovejdôverníčky. Zistilo sa, že sa tam sťažovateľka nezdržuje cca 6 týždňov. Po tomto bolokresný súd požiadaný o ustanovenie opatrovníka v zmysle § 49 ods. 4 Exekučnéhoporiadku. Okresný súd uznesením z 25. júla 2013 ustanovil sťažovateľke za opatrovníka jejbrata. Neskorším uznesením, ktoré sa stalo právoplatným 24. septembra 2013, bolustanovený nový opatrovník. Až na dražbe nehnuteľnosti vykonanej 12. mája 2014 došlok udeleniu príklepu, pričom návrh na schválenie príklepu bol okresnému súdu doručený16. mája 2014. Z listu sťažovateľky doručeného exekútorovi 17. októbra 2014 vyplýva, že jev zahraničí, ale okrem toho žiada o vyčíslenie pohľadávky vo veci sp. zn. EX 251/2010. Akby bolo pravdivé sťažnostné tvrdenie o tom, že pohľadávku uhradila pri skončenípracovného pomeru v roku 2013, potom by nebol dôvod v októbri žiadať o vyčíslenie tejtopohľadávky. Tvrdenia sťažovateľky sa javia ako rozporné. Po právoplatnom rozhodnutío schválení príklepu došlo k rozvrhovému konaniu, z ktorého vyplývalo aj to, že vo vecisp. zn. EX 251/2010 došlo k uspokojeniu zvyšnej časti pohľadávky vo výške 117,69 €.Pokiaľ sťažovateľka vyčíslila vymáhaný nárok tak, ako to uvádza v sťažnosti, trebapoznamenať, že ide o vyčíslenie vymáhaného nároku v momente vydania exekučnéhopríkazu na vykonávanie zrážok zo mzdy. Ak by sťažovateľka riadne a včas platila, nedošloby k navýšeniu trov konania v dôsledku vydania exekučného príkazu na predajnehnuteľnosti. Je pravdou, že zamestnávateľ sťažovateľky oznámil exekútorovi ukončeniepracovného pomeru, ako aj to, že poukazuje poslednú splátku. Pravdou je tiež, že tietofinančné prostriedky došli na účet exekútora, avšak ako to vyplýva z potvrdeniazamestnávateľa, zrážky zo mzdy sa vykonávali v štyroch iných exekučných konaniach,súčasne sa vykonávali zrážky aj v prospech iných dlžníkov, a teda len časť z uvedenýchfinančných prostriedkov je v prospech veci sp. zn. EX 251/2010. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí,že požiadala, aby z odstupného boli uhradené jej dlhy vo všetkých exekučných konaniach,ide o účelové tvrdenie. Sťažovateľka totiž doručením príkazu na vykonávanie zrážok stratilanárok na uvedené finančné prostriedky, ktoré patrili oprávnenému. Okrem toho sťažovateľkanemôže stanovovať, komu sa budú finančné prostriedky poukazovať, pretože zamestnávateľje povinný vykonávať zrážky v poradí, v akom mu boli príkazy doručované. Zo samotnéhopotvrdenia zamestnávateľa vyplýva, že v danej veci došlo k čiastočnému plneniu. Pokiaľsťažovateľka tvrdí, že vymáhanú čiastku vo veci sp. zn. EX 251/2010 uhradila v celosti, jejtvrdenie je vyvrátené potvrdením zamestnávateľa, vyčíslením zvyšku pohľadávky vexekučnom konaní a tiež jej žiadosťou z októbra 2014 o vyčíslenie zvyšku pohľadávky.Sťažovateľka si bola vedomá, že pohľadávka nie je v celom rozsahu splatená, a pretonemohlo dôjsť k upusteniu od vykonávania exekúcie. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že vdôsledku čiastočnej úhrady pohľadávky exekútor nemal pokračovať v dražbe, treba poukázaťna zásadu hospodárnosti exekučného konania. Nebol problém vyhlásiť dražbu nehnuteľnostiv inom exekučnom konaní, kde sa vymáhala čiastka 2 492,29 €. Spôsobilo by to všaknavýšenie trov. Preto aj napriek čiastočnému plneniu exekútor pokračoval v dražbe vo vecisp. zn. EX 251/2010. Účelové je aj tvrdenie sťažovateľky o nezákonnosti ustanoveniaopatrovníčky pre nesplnenie zákonných podmienok. O ustanovení opatrovníka nerozhodujeexekútor, ale súd, ktorý preveruje, či sú splnené zákonné podmienky na ustanovenieopatrovníka. Na otázku týkajúcu sa finančných prostriedkov odvedených zamestnávateľomtreba uviesť, že tieto boli pripísané na účet exekútora, boli zaúčtované, a keďže toutoúhradou nedošlo k uspokojeniu pohľadávky vo veci sp. zn. EX 251/2010 v celom rozsahu,exekútor neinformoval okresný súd o vysporiadaní pohľadávky a o upustení od vykonaniaexekúcie. Napokon pre spresnenie treba uviesť, že celkový nárok vo veci sp. zn. EX251/2010 predstavoval po navýšení trov konania v dôsledku predaja nehnuteľnosti sumu 1934,15 €, a preto by ani úhrada sumy 1 759,30 € zaúčtovaná iba do tohto spisu nezakladalaupustenie od exekúcie z dôvodu neúplného vysporiadania pohľadávky.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 12/15 z 24. apríla 2015 doručenéhoústavnému súdu 30. apríla 2015 vyplýva, že poukázaním sumy 1 759,30 € na účet exekútora7. marca 2013 nebola v celom rozsahu uspokojená pohľadávka predstavujúca sumu1 934,15 €. Preto nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že v čase vykonania dražbynehnuteľnosti bol dlh uspokojený. Bolo teda dôvodné, aby exekútor pokračoval v exekúciipredajom nehnuteľnosti vzhľadom na výšku vymáhaných pohľadávok v danom exekučnomkonaní, ako aj iných exekučných konaniach s tým, že jediným zistiteľným hodnotnejšímmajetkom vo vlastníctve sťažovateľky bola iba predmetná nehnuteľnosť. K námietkesťažovateľky o nemožnosti vykonávať jej účastnícke práva treba uviesť, že zásielky jej bolidoručované, avšak tieto nepreberala. Kým trval pracovný pomer, zásielky jej exekútordoručoval prostredníctvom zamestnávateľa. Následne ako sama uviedla, odcestovala zaprácou do zahraničia bez toho, aby oznámila miesto svojho pobytu, resp. adresu, na ktorejbude preberať poštu. Z vykonaného šetrenia o pobyte sťažovateľky prostredníctvom polícievyplynulo, že jej pobyt nebol známy. Následne okresný súd zisťoval okruh jej príbuznýchpre účely ustanovenia opatrovníka na doručovanie písomností v exekučnom konaní.Z evidencie obyvateľstva sa zistilo, že jej najbližšími príbuznými sú dospelý syn a dvajabratia. Bratia nesúhlasili s tým, aby boli ustanovení za opatrovníka. Dospelého syna nebolomožné za opatrovníka ustanoviť preto, že jeho pobyt bol v registri obyvateľov Slovenskejrepubliky uvedený len označením mesta bez bližšej adresy pobytu. Preto bol nakoniecopatrovník ustanovený v zmysle § 29 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v osobezamestnankyne súdu.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 18. mája 2015 doručenej ústavnémusúdu 25. mája 2015 vyplýva, že exekútor nepoprel úhradu sumy 1 759,30 €. Pri správnejaplikácii zákonných ustanovení o odmenách a náhradách súdnych exekútorov je zrejmé, žecelkový dlh sťažovateľky vo veci sp. zn. EX 251/2010 bol 7. marca 2013 uhradený v celomrozsahu. Podľa názoru sťažovateľky exekútor túto uhradenú sumu úmyselne nepoukázalv zákonnej lehote oprávnenému, aby aj napriek zaplateniu mohol pokračovať v exekúciipredajom nehnuteľnosti sťažovateľky. Exekútor až 25. novembra 2014 poukázaloprávnenému 928,25 €, a to až na základe výzvy právnej zástupkyne sťažovateľky.Od exekúcie malo byť preto úhradou sumy 1 759,30 € upustené v zmysle § 46 ods. 3Exekučného poriadku v znení účinnom v inkriminovanom čase. Pokiaľ exekútor tvrdí, žecelkový nárok po navýšení trov v dôsledku predaja nehnuteľnosti predstavoval 1 934,15 €,treba uviesť, že toto tvrdenie je zavádzajúce. Zamestnávateľ sťažovateľky preukázateľnepoukázal exekútorovi 1 759,30 € vo veci sp. zn. EX 251/2010. Exekútor bol povinný tútosumu poukázať oprávnenému v zákonnej lehote a túto platbu zaúčtovať len v tejto veci, nieteda v žiadnej inej. V dôsledku poukázania sumy bol exekútor povinný už 7. marca 2013upustiť od exekúcie. To sa však nestalo a napriek úhrade boli vyhlásené ďalšie dve koládražby, pričom napokon došlo k dražobnému predaju. Pokiaľ by exekútor postupoval podľazákona a upustil by od exekúcie dňom pripísania dlžnej sumy na účet, nedošlo byk navýšeniu trov exekučného konania v neprospech sťažovateľky na sumu 1 934,15 €.Napriek tomu, že sťažovateľka namietala uspokojenie vymáhanej pohľadávky vrátane trov,okresný súd sa s tým nezaoberal a tvrdenie nepreveril napríklad vyžiadaním správy odzamestnávateľa.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 114/2015-21 z 25. februára 2015,vyjadrenie exekútora, vyjadrenie okresného súdu a repliku sťažovateľky aj oprávnenému,ako aj vydražiteľke, aby sa aj oni mohli vo veci samej vyjadriť, keďže by mohli byť dotknutívo svojich právach rozhodnutím ústavného súdu.
Z vyjadrenia právnej zástupkyne oprávneného advokátky ⬛⬛⬛⬛,Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, z 12. júna 2015 doručenéhoústavnému súdu 15. júna 2015 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Stotožňuje saso stanoviskami okresného súdu a exekútora. Do predaja bytu na dražbe 12. mája 2014oprávnený eviduje u sťažovateľky nedoplatok 7 373,66 €. Od roku 2008 sťažovateľkaneuhrádzala platby za výkon správy, do fondu opráv a za plnenia poskytované s užívanímbytu riadne a včas, a preto bolo nevyhnutné vymáhať pohľadávky postupne v 9 exekučnýchkonaniach až do roku 2014. Sťažnosť treba považovať za účelovú s cieľom oddialiťvypratanie bytu. To, že došlo k úplnému zaplateniu dlhu, pre ktorý je vedená exekúcia,je len tvrdením sťažovateľky. V skutočnosti poukázaním sumy 1 759,30 € došlo ibak čiastočnému zaplateniu dlhu.
Vydražiteľka, ktorá výzvu ústavného súdu prevzala 1. júna 2015, vyjadrenienepodala.
II.
Z upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. EX 251/2010 z 8. júna 2010 vydanéhoexekútorom vyplýva inter alia výzva, aby sťažovateľka uspokojila vymáhanú pohľadávkus príslušenstvom a trovami na účet exekútora č. ⬛⬛⬛⬛ vedený v
, s označením variabilného symbolu 2512010.
Z výpisu z bankového účtu zamestnávateľa č. 47 zo 7. marca 2013 z
, vyplýva, že 7. marca 2013 bol uskutočnený prevod sumy 1 759,30 €do Bank ⬛⬛⬛⬛ (smerový kód banky ) s vyznačenímvariabilného symbolu 2512010 a konštantného symbolu 304.
Z listu sťažovateľky okresnému súdu z 20. mája 2014 vyplýva inter alia, že „Som si vedomá, že som mala pohľadávky, a to dlžobu na byt na Ul. Ex.251/10 v roku 2013 z môjho odstupného bolo vyplatené v plnej výške aj s poplatkami.“.List bol podľa dátumovej pečiatky do podateľne okresného súdu osobne doručený 20. mája2014.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014 vyplýva, žením bol schválený príklep udelený vydražiteľovi 12. mája 2014. Okresný súd inter aliakonštatuje, že po udelení príklepu na dražbe konanej 12. mája 2014 sťažovateľka 20. mája2014 doručila písomné podanie, v ktorom namietala, že sa dražba vykonala bez jej vedomia,hoci sa v tom čase zdržiavala doma. Tvrdila tiež, že dražba prebehla nezákonne, lebopohľadávku v plnej výške uhradila. Zároveň však z jej podania z 20. mája 2014 nevyplýva,kde sa zdržiavala od mája 2013, pričom miesto jej pobytu sa nepodarilo zistiť. K listusťažovateľky sa vyjadril aj exekútor, ktorý uviedol zoznam 11 exekúcií vedených protisťažovateľke, pričom 4 z nich (pod sp. zn. EX 1109/2009, sp. zn. EX 27/2011, sp. zn.EX 132/2011 a sp. zn. EX 501/2011) boli ukončené vymožením pohľadávky zrážkamizo mzdy sťažovateľky.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľka je presvedčená, že vzhľadom na dobrovoľnú úhradu celej vymáhanejpohľadávky nebol dôvod v exekúcii pokračovať a uskutočniť dražobný predaj jej bytu.Neboli dodržané ani jej procesné práva a neboli splnené zákonné podmienky na to, aby jejbol ustanovený opatrovník. Napokon, aj keby bolo pravdou, že celý dlh neuhradila,prípadný zvyšok neumožňoval dražobný predaj nehnuteľnosti.
Podľa názoru okresného súdu pokračovanie v exekúcii, uskutočnenie dražobnéhopredaja a následné schválenie príklepu bolo dôvodné, pretože sťažovateľka uhradila iba časťexekvovanej pohľadávky. V súlade so zákonom bolo aj ustanovenie opatrovníka. Vzhľadomna viaceré dlhy sťažovateľky, ako aj z dôvodu nedostatku iného postihnuteľného majetkubolo na mieste vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti.
Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam prerozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Medzi účastníkmi konania vedeného ústavným súdom nebolo sporné, že sťažovateľka7. marca 2013 uhradila prostredníctvom zamestnávateľa sumu 1 759,30 € na účet exekútora.Rovnako bolo nesporné, že exekúcia napriek tomu pokračovala. Nepochybné je aj to, žesťažovateľka listom z 20. mája 2014 oznámila okresnému súdu inter alia, že vymáhanápohľadávka bola uhradená ešte v roku 2013 v plnej výške prostredníctvom zamestnávateľa.Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014 možnovyrozumieť, že okresný súd vzal na vedomie podanie sťažovateľky doručené 20. mája 2014,v ktorom tvrdila, že pohľadávku v plnej výške uhradila. Okresný súd sa výslovne s toutonámietkou nevysporiadal a poukázal na vyjadrenie exekútora, v ktorom uviedol zoznam 11exekúcií vedených proti sťažovateľke, z ktorých 4 (označené konkrétnymi spisovýmiznačkami) boli ukončené vymožením pohľadávky zrážkami zo mzdy sťažovateľky. Možnousudzovať, že o úhrade (čiastočnej úhrade) pohľadávky vedenej pod sp. zn. EX 251/2010nemal okresný súd vedomosť.
Z vyjadrenia exekútora z 10. apríla 2015 podaného ústavnému súdu možnovyrozumieť, že tento neinformoval okresný súd o vysporiadaní pohľadávky vo veci sp. zn.EX 251/2010, keďže nedošlo k jej úplnému vysporiadaniu. Podľa všetkého teda okresný súdpri rozhodovaní o schválení príklepu nemal vedomosť o tom, že došlo k úhrade sumyvo výške 1 759,30 €.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že okresný súd za daného stavunepostupoval tak, aby sa sporná námietka sťažovateľky spoľahlivo objasnila. Pritom nie súžiadne pochybnosti o tom, že išlo o relevantnú námietku, v prípade preukázania ktorej bydražobný príklep nemal byť schválený, keďže za takejto situácie by k dražbe vôbec nemalodôjsť. Okresný súd po negatívnom stanovisku exekútora (ktorý tvrdenú úhradu pohľadávkynepotvrdil) neurobil žiadne ďalšie kroky, najmä však nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sak stanovisku exekútora a tvrdenie o úhrade pohľadávky preukázať, resp. nevyužil animožnosť sám požiadať zamestnávateľa sťažovateľky o potrebnú informáciu. Zároveň trebakonštatovať aj pochybenie exekútora, ktorý informáciu o úhrade (čiastočnej úhrade)pohľadávky okresnému súdu na základe vlastných úvah vôbec neposkytol. Pritom bolov nepochybnej právomoci okresného súdu posúdiť tú rozhodujúcu otázku, či platbouvo výške 1 759,30 € došlo k úplnej úhrade vymáhanej pohľadávky, alebo iba k jej čiastočnejúhrade. Okresný súd mal teda posúdiť, či navýšenie dlhu o ďalšie trovy, ako tieto vyčíslilexekútor, boli za daného stavu dôvodné. Rovnako mal posúdiť, či bola sťažovateľkaoprávnená určiť, aká časť z jej mzdy sa má zúčtovať v prospech spornej pohľadávky, ako ajto, či po uskutočnenej úhrade a jej zaúčtovaní v správnej výške bolo ešte možné viesťexekúciu predajom nehnuteľnosti.
Tým, že okresný súd na uvedené rozhodujúce otázky nedal vo svojom uznesení č. k.9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014 žiadnu odpoveď, porušil základné právosťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Zovšeobecnene možno uviesť, že pokiaľ povinný v rámci exekúcie namieta, žepohľadávku dobrovoľne uhradil, pričom exekútor to popiera, je povinnosťou všeobecnéhosúdu dať povinnému možnosť tvrdenie dokázať. Opačný postup je porušením základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zároveň to znamená, že bude úlohou okresného súdu posúdiť ďalšie námietkysťažovateľky. Táto by mala uviesť, v čom vidí porušenie svojich práv ako účastníčkykonania pri doručovaní, keď sama uznáva, že sa zdržiavala v cudzine, ako aj konkrétnev čom vidí nesprávnosť ustanovenia opatrovníka. Tieto námietky totiž sťažovateľka zatiaľdostatočne nekonkretizovala.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie okresného súduč. k. 9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu).
Okresný súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšomkonaní.
V súvislosti s ďalším konaním ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 61Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnomkonaní vylúčené. Žiaden z účastníkov konania sa vecou z tohto pohľadu nezaoberal, a pretookresný súd by mal zisťovať stanoviská oprávneného, sťažovateľky a vydražiteľky aj z tohtoaspektu. Ústavný súd poukazuje na citované ustanovenie bez toho, aby k nemu zaujímalakékoľvek meritórne stanovisko, pretože posúdenie danej právnej problematiky je teraz plnev právomoci okresného súdu.
Sťažovateľka požadovala priznať úhradu trov právneho zastúpenia advokátkouv sume 789,56 €.
Podľa ústavného súdu patrí odmena za tri úkony právnych služieb v roku 2015(prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť a replika na vyjadrenie okresného súdua exekútora) po 139,83 €. Prináleží tiež režijný paušál trikrát po 8,39 €, teda celkom čiastka444,66 € (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka požadovala primeranéfinančné zadosťučinenie vo výške 35 000 € (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd je presvedčený, že vyslovením porušenia označených práv, zrušenímuznesenia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola v plnom rozsahunapravená ujma, ktorá sťažovateľke vznikla, a preto neprichádzala do úvahy peňažnánáhrada.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015