SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 114/2015-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 295/2010 a jeho uznesením zo 14. októbra2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 295/2010   p o r u š i lzákladné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Rožňava č. k. 9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e   Okresný súdRožňava   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky ⬛⬛⬛⬛,   Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 114/2015-21 z 25. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušeniečl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 295/2010 a jehouznesením zo 14. októbra 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 18. mája 2015a okresný súd vo vyjadrení z 24. apríla 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že na návrh Stavebného bytového družstva (ďalej len„oprávnený“) okresný súd vydal 10. mája 2010 poverenie na vykonanie exekúcie protisťažovateľke   ako   povinnej   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   P.   Hodermarskému   (ďalej   len„exekútor“). Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 9 Er 295/2010. Exekučným titulombol platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 17 Ro 251/2010 z 21. januára 2010, ktorý sa stalprávoplatným   a   vykonateľným   7.   apríla   2010.   Exekútor   bol   poverený   vymoženímpohľadávky oprávneného vo výške 968,27 € istiny a 175,32 € trov súdneho konania, ako ajtrov exekúcie.

Vyhláškou   o   dražbe   nehnuteľnosti   patriacej   sťažovateľke   (3-izbový   byt   s   prísl.v ) bol určený termín konania dražby na 30. marec 2012. Sťažovateľka podanímz 2. marca 2012 navrhla dražbu odložiť, pričom argumentovala, že je zamestnaná, svojezáväzky   plní   prostredníctvom   zamestnávateľa,   a   preto   nie   je   dôvod   vykonať   exekúciupredajom   nehnuteľnosti,   v   ktorej   žije   s   maloletým   synom,   o   ktorého   sa   sama   stará.Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 z 28. marca 2012 bol návrh sťažovateľkyna   odloženie   dražby   zamietnutý   s   poukazom   na   to,   že   pri   celkovej   výške   viacerýchpohľadávok oprávneného voči sťažovateľke nemožno predpokladať, že by v lehote uvedenejsťažovateľkou (do konca roku 2013) došlo k takej zmene jej pomerov, ktoré by umožniliúplne vyrovnať všetky jej dlhy.

Sťažovateľka podala 2. mája 2012 opätovnú žiadosť o odklad exekúcie do konca roku2012 a aj táto bola uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 z 29. októbra 2012zamietnutá.

Sťažovateľka   23.   augusta   2012   podala   okresnému   súdu   námietky   proti   udeleniupríklepu   z   dôvodu,   že   nebola   informovaná   o   dražbe   (nebola   jej   doručená   dražobnávyhláška). Požadovala, aby okresný súd príklep neschválil.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 z 29. októbra 2012 na základežiadosti exekútora z 21. mája 2012 bol udelený súhlas na vykonanie dražby s najnižšoucenou   nehnuteľnosti   vo   výške   15 190   €.   Uznesenie   bolo   odôvodnené   tým,   žepredchádzajúca dražba konaná 18. mája 2012 bola neúspešná, lebo sa jej nezúčastnil žiadenzáujemca. Všeobecná hodnota predmetu dražby bola stanovená znaleckým posudkom nasumu 21 700 €.

Druhé kolo dražby bolo určené na 18. marec 2013. Na tejto dražbe exekútor udelilpríklep vydražiteľovi ⬛⬛⬛⬛, ktorý nehnuteľnosť vydražil za najvyššiepodanie 15 520 €.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 zo 16. mája 2013 nebol príklep prevydražiteľa   schválený   pre   nesplnenie   zákonom   ustanovených   podmienok   doručeniadražobnej vyhlášky sťažovateľke.

Exekútor   ešte   pred   konaním   druhého   kola   dražby   vydal   aj   príkaz   na   exekúciuzrážkami zo mzdy sťažovateľky, ktorý doručil jej zamestnávateľovi spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „zamestnávateľ“). Vymáhal nárok 818,27   €, trovy súdnehokonania 58 €, trovy za poverenie 16,50 €, trovy za overenie a poštovné 3,17 €, trovy zaprávne zastúpenie 117,32 €, trovy za právne zastúpenie v exekúcii 75,83 € a predbežnétrovy exekúcie 337,43 €, teda celkom sumu 1 426,52 €.

Sťažovateľka   28.   februára   2013   pracovný   pomer   so   zamestnávateľom   ukončilaa požiadala,   aby   z   odstupného,   ktoré   jej   patrilo,   boli   uhradené   jej   dlhy   zo   všetkýchexekučných konaní vedených proti nej. Zamestnávateľ 7. marca 2013 bankovým prevodomna   účet   exekútora   vedený   v ⬛⬛⬛⬛ pod   poradovým   číslom   položky   328s označením variabilného symbolu 2512010 uhradil sumu 1 759,30 € v exekučnej vecič. EX 251/2010 (9 Er 295/2010).

Aj napriek tomu, že sťažovateľka 7. marca 2013 uhradila dlžnú sumu aj s trovamiexekúcie,   exekútor   v   exekúcii   pokračoval   vykonaním   dražby   18.   marca   2013   a   ďalšejdražby 12. mája 2014. Neupustil teda od exekúcie a nevrátil poverenie súdu po zaplatenívymáhanej pohľadávky (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom v kritickomčase).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   svoj dlh   vymáhaný   v   exekúcii   7.   marca   2013uhradila (a uhradila svoje dlhy aj v iných exekučných konaniach vedených exekútorom dokonca apríla 2013 pod sp. zn. EX 27/2011, sp. zn. EX 501/2011, sp. zn. EX 1109/2009), a toprostredníctvom   zamestnávateľa,   odcestovala   17.   marca   2012   do   Českej   republikyza prácou a zdržiavala sa tam do konca augusta 2013. Od 27. septembra 2013 pracovalav Nemecku, a to až do konca októbra 2014.

Keďže exekútor po neschválení príklepu udeleného na dražbe 18. marca 2013 ďalejpokračoval   v   exekúcii   aj   napriek   uhradeniu   pohľadávky   7.   marca   2013,   vzhľadom   naneprítomnosť sťažovateľky podal okresnému súdu návrh na ustanovenie opatrovníka presťažovateľku. Uznesením okresného súdu z 27. augusta 2013 bola sťažovateľke ustanovenáza opatrovníčku zamestnankyňa súdu ⬛⬛⬛⬛.

Na   následnej   dražbe   konanej   12.   mája   2014   došlo   k   udeleniu   príklepu   prevydražiteľku spoločnosť Váš dom, Váš byt, s. r. o. (ďalej len „vydražiteľka“), a to zanajvyššie podanie v sume 16 510 €.

Sťažovateľka listom z 20. mája 2014 doručeným okresnému súdu toho istého dňaopätovne uviedla, že dražba prebehla nezákonne a že vymáhaná pohľadávka bola uhradenáešte v roku 2013 v plnej výške prostredníctvom zamestnávateľa. Týmto podaním sa všakokresný súd nezaoberal,   tvrdenie o   úhrade   vymáhanej pohľadávky nepreveril   a príklepudelený na dražbe konanej 12. mája 2014 svojím uznesením č. k. 9 Er 295/2010-115zo 14. októbra   2014   schválil.   Uznesenie   sa   stalo   právoplatným   a   vykonateľným10. novembra 2014.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   jej   označených   práv   podľa   ústavya dohovoru jednak tým, že počas konania nemohla riadne vykonávať svoje účastnícke práva(neboli jej doručované rozhodnutia), keďže sa zdržiavala v zahraničí, ale tiež tým, že sav exekúcii pokračovalo aj po tom, ako vymáhanú pohľadávku 7. marca 2013 uhradila.Nezákonné bolo podľa názoru sťažovateľky aj ustanovenie opatrovníčky, keďže neboli danéna   to   podmienky.   Poukazuje   aj   na   ďalšie   nezákonné   postupy   v   priebehu   exekúcie.Za najväčšie porušenie svojich práv považuje skutočnosť, že okresný súd sa jej podanímz 20. mája 2014 nezaoberal, hoci tam poukázala na úhradu pohľadávky ešte v marci 2013.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn.: 9Er/295/2010 zo dňa 14.10.2014 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresného súdu   Rožňava   sp. zn.   9Er/295/2010   zo   dňa 14.10.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rožňava na nové konanie rozhodnutie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000,- € (slovom tridsaťpäť tisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Rožňava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Rožňava je povinný uhradiť trovy konania vo výške 789,56 € do 15 dní   odo   dňa   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   právnej   zástupkyne   advokátky

, ⬛⬛⬛⬛.“

Z vyjadrenia exekútora z 10. apríla 2015 doručeného ústavnému súdu 13. apríla 2015vyplýva,   že   proti   sťažovateľke   viedol   celkom   12   exekučných   konaní   na   vymoženiepohľadávok   v   úhrnnej   výške   18   881,77   €.   Keďže   sa   v   predmetnej   veci   na   základeexekučného príkazu na vykonávanie zrážok zo mzdy zo 17. mája 2011 nevykonávali žiadnezrážky zo mzdy, a to vzhľadom na vykonávanie zrážok v štyroch skorších exekúciách, dňa25.   januára   2012   bolo   pod   sp.   zn.   EX   251/2010   vydané   upovedomenie   o   predajinehnuteľnosti. V tom čase sa už viedlo proti sťažovateľke šesť exekučných konaní. Dňa24. mája   2013   došlo   k   pokusu   kontaktovať   sťažovateľku   v   jej   byte   za   účasti   domovejdôverníčky.   Zistilo   sa,   že   sa   tam sťažovateľka   nezdržuje   cca   6   týždňov.   Po   tomto   bolokresný   súd   požiadaný   o   ustanovenie   opatrovníka   v   zmysle   §   49   ods.   4   Exekučnéhoporiadku. Okresný súd uznesením z 25. júla 2013 ustanovil sťažovateľke za opatrovníka jejbrata.   Neskorším   uznesením,   ktoré   sa   stalo   právoplatným   24.   septembra   2013,   bolustanovený nový opatrovník. Až na dražbe nehnuteľnosti vykonanej 12. mája 2014 došlok udeleniu príklepu, pričom návrh na schválenie príklepu bol okresnému súdu doručený16. mája 2014. Z listu sťažovateľky doručeného exekútorovi 17. októbra 2014 vyplýva, že jev zahraničí, ale okrem toho žiada o vyčíslenie pohľadávky vo veci sp. zn. EX 251/2010. Akby   bolo   pravdivé   sťažnostné   tvrdenie   o   tom,   že   pohľadávku   uhradila   pri   skončenípracovného pomeru v roku 2013, potom by nebol dôvod v októbri žiadať o vyčíslenie tejtopohľadávky.   Tvrdenia   sťažovateľky   sa   javia   ako   rozporné.   Po právoplatnom   rozhodnutío schválení príklepu došlo k rozvrhovému konaniu, z ktorého vyplývalo aj to, že vo vecisp. zn. EX 251/2010 došlo k uspokojeniu zvyšnej časti pohľadávky vo výške 117,69 €.Pokiaľ   sťažovateľka   vyčíslila   vymáhaný   nárok   tak,   ako   to   uvádza   v   sťažnosti,   trebapoznamenať,   že   ide   o   vyčíslenie   vymáhaného   nároku   v   momente   vydania   exekučnéhopríkazu na vykonávanie zrážok zo mzdy. Ak by sťažovateľka riadne a včas platila, nedošloby   k   navýšeniu   trov   konania   v   dôsledku   vydania   exekučného   príkazu   na   predajnehnuteľnosti. Je pravdou, že zamestnávateľ sťažovateľky oznámil exekútorovi ukončeniepracovného pomeru, ako aj to, že poukazuje poslednú splátku. Pravdou je tiež, že tietofinančné   prostriedky   došli   na   účet   exekútora,   avšak   ako   to   vyplýva   z   potvrdeniazamestnávateľa, zrážky zo mzdy sa vykonávali v štyroch iných exekučných konaniach,súčasne sa vykonávali zrážky aj v prospech iných dlžníkov, a teda len časť z uvedenýchfinančných prostriedkov je v prospech veci sp. zn. EX 251/2010. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí,že požiadala, aby z odstupného boli uhradené jej dlhy vo všetkých exekučných konaniach,ide o účelové tvrdenie. Sťažovateľka totiž doručením príkazu na vykonávanie zrážok stratilanárok na uvedené finančné prostriedky, ktoré patrili oprávnenému. Okrem toho sťažovateľkanemôže stanovovať, komu sa budú finančné prostriedky poukazovať, pretože zamestnávateľje povinný vykonávať zrážky v poradí, v akom mu boli príkazy doručované. Zo samotnéhopotvrdenia zamestnávateľa vyplýva, že v danej veci došlo k čiastočnému plneniu. Pokiaľsťažovateľka tvrdí, že vymáhanú čiastku vo veci sp. zn. EX 251/2010 uhradila v celosti, jejtvrdenie   je   vyvrátené   potvrdením   zamestnávateľa,   vyčíslením   zvyšku   pohľadávky   vexekučnom konaní a tiež jej žiadosťou z októbra 2014 o vyčíslenie zvyšku pohľadávky.Sťažovateľka si   bola vedomá,   že   pohľadávka   nie je   v celom rozsahu splatená, a   pretonemohlo   dôjsť   k   upusteniu   od   vykonávania   exekúcie.   Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   vdôsledku čiastočnej úhrady pohľadávky exekútor nemal pokračovať v dražbe, treba poukázaťna zásadu hospodárnosti exekučného konania. Nebol problém vyhlásiť dražbu nehnuteľnostiv inom exekučnom konaní, kde sa vymáhala čiastka 2 492,29 €. Spôsobilo by to všaknavýšenie trov. Preto aj napriek čiastočnému plneniu exekútor pokračoval v dražbe vo vecisp.   zn.   EX   251/2010.   Účelové   je   aj   tvrdenie   sťažovateľky   o   nezákonnosti   ustanoveniaopatrovníčky pre nesplnenie zákonných podmienok. O ustanovení opatrovníka nerozhodujeexekútor,   ale   súd,   ktorý   preveruje,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   ustanovenieopatrovníka. Na otázku týkajúcu sa finančných prostriedkov odvedených zamestnávateľomtreba   uviesť,   že   tieto   boli   pripísané   na   účet   exekútora,   boli   zaúčtované,   a keďže   toutoúhradou nedošlo k uspokojeniu pohľadávky vo veci sp. zn. EX 251/2010 v celom rozsahu,exekútor neinformoval okresný súd o vysporiadaní pohľadávky a o upustení od vykonaniaexekúcie.   Napokon   pre   spresnenie   treba   uviesť,   že   celkový   nárok   vo   veci   sp.   zn.   EX251/2010 predstavoval po navýšení trov konania v dôsledku predaja nehnuteľnosti sumu 1934,15 €, a preto by ani úhrada sumy 1 759,30 € zaúčtovaná iba do tohto spisu nezakladalaupustenie od exekúcie z dôvodu neúplného vysporiadania pohľadávky.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 12/15 z 24. apríla 2015 doručenéhoústavnému súdu 30. apríla 2015 vyplýva, že poukázaním sumy 1 759,30 € na účet exekútora7.   marca   2013   nebola   v   celom   rozsahu   uspokojená   pohľadávka   predstavujúca   sumu1 934,15   €.   Preto   nie   je   pravdivé   tvrdenie   sťažovateľky,   že   v   čase   vykonania   dražbynehnuteľnosti bol dlh uspokojený. Bolo teda dôvodné, aby exekútor pokračoval v exekúciipredajom nehnuteľnosti vzhľadom na výšku vymáhaných pohľadávok v danom exekučnomkonaní, ako aj iných exekučných konaniach s tým, že jediným zistiteľným hodnotnejšímmajetkom   vo   vlastníctve   sťažovateľky   bola   iba   predmetná   nehnuteľnosť.   K   námietkesťažovateľky o nemožnosti vykonávať jej účastnícke práva treba uviesť, že zásielky jej bolidoručované,   avšak   tieto   nepreberala.   Kým   trval   pracovný   pomer,   zásielky   jej   exekútordoručoval   prostredníctvom zamestnávateľa.   Následne   ako   sama   uviedla,   odcestovala   zaprácou do zahraničia bez toho, aby oznámila miesto svojho pobytu, resp. adresu, na ktorejbude preberať poštu. Z vykonaného šetrenia o pobyte sťažovateľky prostredníctvom polícievyplynulo, že jej pobyt nebol známy. Následne okresný súd zisťoval okruh jej príbuznýchpre   účely   ustanovenia   opatrovníka   na   doručovanie   písomností   v   exekučnom   konaní.Z evidencie obyvateľstva sa zistilo, že jej najbližšími príbuznými sú dospelý syn a dvajabratia. Bratia nesúhlasili s tým, aby boli ustanovení za opatrovníka. Dospelého syna nebolomožné za opatrovníka ustanoviť preto, že jeho pobyt bol v registri obyvateľov Slovenskejrepubliky uvedený len označením mesta bez bližšej adresy pobytu. Preto bol nakoniecopatrovník   ustanovený   v   zmysle   §   29   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   osobezamestnankyne súdu.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 18. mája 2015 doručenej ústavnémusúdu 25. mája 2015 vyplýva, že exekútor nepoprel úhradu sumy 1 759,30 €. Pri správnejaplikácii zákonných ustanovení o odmenách a náhradách súdnych exekútorov je zrejmé, žecelkový dlh sťažovateľky vo veci sp. zn. EX 251/2010 bol 7. marca 2013 uhradený v celomrozsahu. Podľa názoru sťažovateľky exekútor túto uhradenú sumu úmyselne nepoukázalv zákonnej lehote oprávnenému, aby aj napriek zaplateniu mohol pokračovať v exekúciipredajom   nehnuteľnosti   sťažovateľky.   Exekútor   až   25.   novembra   2014   poukázaloprávnenému   928,25   €,   a   to   až   na   základe   výzvy   právnej   zástupkyne   sťažovateľky.Od exekúcie malo byť preto úhradou sumy 1 759,30 € upustené v zmysle § 46 ods. 3Exekučného poriadku v znení účinnom v inkriminovanom čase. Pokiaľ exekútor tvrdí, žecelkový nárok po navýšení trov v dôsledku predaja nehnuteľnosti predstavoval 1 934,15 €,treba uviesť, že toto tvrdenie je zavádzajúce. Zamestnávateľ sťažovateľky preukázateľnepoukázal exekútorovi 1 759,30 € vo veci sp. zn. EX 251/2010. Exekútor bol povinný tútosumu poukázať oprávnenému v zákonnej lehote a túto platbu zaúčtovať len v tejto veci, nieteda v žiadnej inej. V dôsledku poukázania sumy bol exekútor povinný už 7. marca 2013upustiť od exekúcie. To sa však nestalo a napriek úhrade boli vyhlásené ďalšie dve koládražby, pričom napokon došlo k dražobnému predaju. Pokiaľ by exekútor postupoval podľazákona   a   upustil   by   od   exekúcie   dňom   pripísania   dlžnej   sumy   na   účet,   nedošlo   byk navýšeniu   trov exekučného   konania v   neprospech sťažovateľky   na sumu 1   934,15   €.Napriek tomu, že sťažovateľka namietala uspokojenie vymáhanej pohľadávky vrátane trov,okresný súd sa s tým nezaoberal a tvrdenie nepreveril napríklad vyžiadaním správy odzamestnávateľa.  

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 114/2015-21 z 25. februára 2015,vyjadrenie exekútora, vyjadrenie okresného súdu a repliku sťažovateľky aj oprávnenému,ako aj vydražiteľke, aby sa aj oni mohli vo veci samej vyjadriť, keďže by mohli byť dotknutívo svojich právach rozhodnutím ústavného súdu.

Z vyjadrenia právnej zástupkyne oprávneného advokátky ⬛⬛⬛⬛,Advokátska   kancelária, ⬛⬛⬛⬛,   z   12.   júna   2015   doručenéhoústavnému súdu 15. júna 2015 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Stotožňuje saso stanoviskami okresného súdu a exekútora. Do predaja bytu na dražbe 12. mája 2014oprávnený   eviduje   u   sťažovateľky   nedoplatok   7   373,66   €.   Od   roku   2008   sťažovateľkaneuhrádzala platby za výkon správy, do fondu opráv a za plnenia poskytované s užívanímbytu riadne a včas, a preto bolo nevyhnutné vymáhať pohľadávky postupne v 9 exekučnýchkonaniach   až   do   roku   2014.   Sťažnosť   treba   považovať   za   účelovú   s   cieľom   oddialiťvypratanie bytu. To, že došlo k úplnému zaplateniu dlhu, pre ktorý je vedená exekúcia,je len   tvrdením   sťažovateľky.   V   skutočnosti   poukázaním   sumy   1   759,30   €   došlo   ibak čiastočnému zaplateniu dlhu.

Vydražiteľka,   ktorá   výzvu   ústavného   súdu   prevzala   1.   júna   2015,   vyjadrenienepodala.  

II.

Z upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. EX 251/2010 z 8. júna 2010 vydanéhoexekútorom vyplýva inter alia výzva, aby sťažovateľka uspokojila vymáhanú pohľadávkus príslušenstvom a trovami na účet exekútora č. ⬛⬛⬛⬛ vedený v

, s označením variabilného symbolu 2512010.

Z výpisu z bankového účtu zamestnávateľa č. 47 zo 7. marca 2013 z

, vyplýva, že 7. marca 2013 bol uskutočnený prevod sumy 1 759,30 €do Bank ⬛⬛⬛⬛ (smerový   kód   banky )   s   vyznačenímvariabilného symbolu 2512010 a konštantného symbolu 304.

Z listu sťažovateľky okresnému súdu z 20. mája 2014 vyplýva inter alia, že „Som si vedomá,   že   som   mala   pohľadávky,   a   to   dlžobu   na   byt   na   Ul. Ex.251/10 v roku 2013 z môjho odstupného bolo vyplatené v plnej výške aj s poplatkami.“.List bol podľa dátumovej pečiatky do podateľne okresného súdu osobne doručený 20. mája2014.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014 vyplýva, žením bol schválený príklep udelený vydražiteľovi 12. mája 2014. Okresný súd inter aliakonštatuje, že po udelení príklepu na dražbe konanej 12. mája 2014 sťažovateľka 20. mája2014 doručila písomné podanie, v ktorom namietala, že sa dražba vykonala bez jej vedomia,hoci sa v tom čase zdržiavala doma. Tvrdila tiež, že dražba prebehla nezákonne, lebopohľadávku v plnej výške uhradila. Zároveň však z jej podania z 20. mája 2014 nevyplýva,kde sa zdržiavala od mája 2013, pričom miesto jej pobytu sa nepodarilo zistiť. K listusťažovateľky sa vyjadril aj exekútor, ktorý uviedol zoznam 11 exekúcií vedených protisťažovateľke, pričom 4 z nich (pod sp. zn. EX 1109/2009, sp. zn. EX 27/2011, sp. zn.EX 132/2011   a sp.   zn.   EX 501/2011) boli ukončené   vymožením pohľadávky   zrážkamizo mzdy sťažovateľky.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľka je presvedčená, že vzhľadom na dobrovoľnú úhradu celej vymáhanejpohľadávky nebol dôvod v exekúcii pokračovať a uskutočniť   dražobný predaj jej   bytu.Neboli dodržané ani jej procesné práva a neboli splnené zákonné podmienky na to, aby jejbol   ustanovený   opatrovník.   Napokon,   aj   keby   bolo   pravdou,   že   celý   dlh   neuhradila,prípadný zvyšok neumožňoval dražobný predaj nehnuteľnosti.  

Podľa názoru okresného súdu pokračovanie v exekúcii, uskutočnenie dražobnéhopredaja a následné schválenie príklepu bolo dôvodné, pretože sťažovateľka uhradila iba časťexekvovanej pohľadávky. V súlade so zákonom bolo aj ustanovenie opatrovníka. Vzhľadomna viaceré dlhy sťažovateľky, ako aj z dôvodu nedostatku iného postihnuteľného majetkubolo na mieste vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti.

Z   práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinnenámietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam prerozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Medzi účastníkmi konania vedeného ústavným súdom nebolo sporné, že sťažovateľka7. marca 2013 uhradila prostredníctvom zamestnávateľa sumu 1 759,30 € na účet exekútora.Rovnako bolo nesporné, že exekúcia napriek tomu pokračovala. Nepochybné je aj to, žesťažovateľka listom z 20. mája 2014 oznámila okresnému súdu inter alia, že vymáhanápohľadávka bola uhradená ešte v roku 2013 v plnej výške prostredníctvom zamestnávateľa.Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014 možnovyrozumieť, že okresný súd vzal na vedomie podanie sťažovateľky doručené 20. mája 2014,v ktorom tvrdila, že pohľadávku v plnej výške uhradila. Okresný súd sa výslovne s toutonámietkou nevysporiadal a poukázal na vyjadrenie exekútora, v ktorom uviedol zoznam 11exekúcií   vedených   proti   sťažovateľke,   z   ktorých   4   (označené   konkrétnymi   spisovýmiznačkami) boli ukončené vymožením pohľadávky zrážkami zo mzdy sťažovateľky. Možnousudzovať, že o úhrade (čiastočnej úhrade) pohľadávky vedenej pod sp. zn. EX 251/2010nemal okresný súd vedomosť.

Z   vyjadrenia   exekútora   z   10.   apríla   2015   podaného   ústavnému   súdu   možnovyrozumieť, že tento neinformoval okresný súd o vysporiadaní pohľadávky vo veci sp. zn.EX 251/2010, keďže nedošlo k jej úplnému vysporiadaniu. Podľa všetkého teda okresný súdpri rozhodovaní o schválení príklepu nemal vedomosť o tom, že došlo k úhrade sumyvo výške 1 759,30 €.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   okresný   súd   za   daného   stavunepostupoval tak, aby sa sporná námietka sťažovateľky spoľahlivo objasnila. Pritom nie súžiadne pochybnosti o tom, že išlo o relevantnú námietku, v prípade preukázania ktorej bydražobný príklep nemal byť schválený, keďže za takejto situácie by k dražbe vôbec nemalodôjsť. Okresný súd po negatívnom stanovisku exekútora (ktorý tvrdenú úhradu pohľadávkynepotvrdil) neurobil žiadne ďalšie kroky, najmä však nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sak   stanovisku   exekútora   a   tvrdenie   o   úhrade   pohľadávky   preukázať,   resp.   nevyužil   animožnosť sám požiadať zamestnávateľa sťažovateľky o potrebnú informáciu. Zároveň trebakonštatovať   aj   pochybenie   exekútora,   ktorý   informáciu   o   úhrade   (čiastočnej   úhrade)pohľadávky okresnému súdu na základe vlastných úvah vôbec neposkytol. Pritom bolov nepochybnej   právomoci   okresného   súdu   posúdiť   tú   rozhodujúcu   otázku,   či   platbouvo výške 1 759,30 € došlo k úplnej úhrade vymáhanej pohľadávky, alebo iba k jej čiastočnejúhrade. Okresný súd mal teda posúdiť, či navýšenie dlhu o ďalšie trovy, ako tieto vyčíslilexekútor,   boli   za   daného   stavu   dôvodné.   Rovnako   mal   posúdiť,   či   bola   sťažovateľkaoprávnená určiť, aká časť z jej mzdy sa má zúčtovať v prospech spornej pohľadávky, ako ajto, či po uskutočnenej úhrade a jej zaúčtovaní v správnej výške bolo ešte možné viesťexekúciu predajom nehnuteľnosti.

Tým, že okresný súd na uvedené rozhodujúce otázky nedal vo svojom uznesení č. k.9   Er   295/2010-115   zo   14.   októbra   2014   žiadnu   odpoveď,   porušil   základné   právosťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zovšeobecnene   možno   uviesť,   že pokiaľ   povinný   v   rámci   exekúcie   namieta,   žepohľadávku dobrovoľne uhradil, pričom exekútor to popiera, je povinnosťou všeobecnéhosúdu dať povinnému možnosť tvrdenie dokázať. Opačný postup je porušením základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zároveň   to   znamená,   že   bude   úlohou   okresného   súdu   posúdiť   ďalšie   námietkysťažovateľky.   Táto   by   mala   uviesť,   v   čom   vidí   porušenie   svojich   práv   ako   účastníčkykonania pri doručovaní, keď sama uznáva, že sa zdržiavala v cudzine, ako aj konkrétnev čom vidí nesprávnosť ustanovenia opatrovníka. Tieto námietky totiž sťažovateľka zatiaľdostatočne nekonkretizovala.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie okresného súduč. k. 9 Er 295/2010-115 zo 14. októbra 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu).

Okresný súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšomkonaní.

V   súvislosti   s   ďalším   konaním   ústavný   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   61Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   navrátenie   do   predošlého   stavu   je   v   exekučnomkonaní vylúčené. Žiaden z účastníkov konania sa vecou z tohto pohľadu nezaoberal, a pretookresný súd by mal zisťovať stanoviská oprávneného, sťažovateľky a vydražiteľky aj z tohtoaspektu. Ústavný súd poukazuje na citované ustanovenie bez toho, aby k nemu zaujímalakékoľvek meritórne stanovisko, pretože posúdenie danej právnej problematiky je teraz plnev právomoci okresného súdu.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátkouv sume 789,56 €.

Podľa   ústavného súdu patrí odmena za tri   úkony právnych služieb v roku 2015(prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   sťažnosť   a   replika   na   vyjadrenie   okresného   súdua exekútora) po 139,83 €. Prináleží tiež režijný paušál trikrát po 8,39 €, teda celkom čiastka444,66 € (bod 3 výroku nálezu).  

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka požadovala primeranéfinančné zadosťučinenie vo výške 35 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd je presvedčený, že vyslovením porušenia označených práv, zrušenímuznesenia   okresného   súdu   a   vrátením   veci   na   ďalšie   konanie   bola   v   plnom   rozsahunapravená   ujma,   ktorá   sťažovateľke   vznikla,   a   preto   neprichádzala   do   úvahy   peňažnánáhrada.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015