znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 114/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 CoE 32/2012 z 24. mája 2012, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 E Cdo 96/2013 zo 6. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10   CoE   32/2012   z   24.   mája   2012,   ako   aj   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 E Cdo 96/2013 zo 6. augusta 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka na podklade dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie pred   zmluvnými   stranami   zvoleným   rozhodcovským   súdom,   ktorého   rozhodcovský rozsudok   sa   tak   stal   exekučným   titulom,   na   podklade   ktorého   sťažovateľka   iniciovala začatie exekučného konania. Potom, čo príslušný okresný súd (ďalej vo všeobecnosti už len „okresný súd“) poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania,   následne   toto   už začaté   exekučné   konanie svojim   uznesením   ex   offo   zastavil, z dôvodu neprípustnosti exekúcie.

Krajský   súd   v   dôsledku   odvolania   podaného   sťažovateľkou   proti   zastavajúcemu uzneseniu okresného súdu toto svojím uznesením sp. zn. 10 CoE 32/2012 z 24. mája 2012 ako vecne správne potvrdil, dôvodiac rovnako ako aj pred ním okresný súd, neexistenciou spôsobilého exekučného titulu, ktorý vznikol na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorou   bolo   založenie   právomoci   rozhodcovského   súdu   (rozhodcovská   doložka) v typizovanej zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ na rozdiel od sťažovateľky   ovplyvniť,   v   dôsledku   čoho   sa   tieto   zmluvné   strany   dostali   do   výrazne nerovnovážneho postavenia.

O   dovolaní   sťažovateľky   podanom   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 E Cdo 96/2013 zo 6. augusta 2013, ktorým jednako dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne zamietol jej procesný   návrh   na   prerušenie   dovolacieho   konania   na   účely   predloženia   prejudiciálnej otázky na posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) týkajúcej sa výkladu ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľskej zmluve (ďalej len „smernica Rady“).

V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii, poukazujúc   pri   tom   na   judikatúru   iných   Európskych   štátov   (najmä   Nemecka   a   Českej republiky, pozn.), namieta, že postupom a uznesením tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu   boli porušené ňou   označené základné práva   a práva   zaručené v   ústave,   dohovore a Charte,   pričom   k   ich   porušeniu   malo   dôjsť   v   dvoch   rovinách,   a   to   tým,   že   podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania a nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu čl. 3 ods. 1 smernice Rady o tom, či dojednanie rozhodcovskej doložky, „... podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r)   Občianskeho   zákonníka,   neprijateľnou podmienkou...“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého, v zmysle už aj judikatúry ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárne právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.

Okrem   toho   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   jej   základného   práva   a   práva na spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť aj tým, že čo sa týka posudzovania rozhodcovskej doložky ako nekalej zmluvnej podmienky, v jej prípadoch tieto súdy nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. februára 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v   rámci preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať   účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR) teda plne pokrývajú tak hmotnoprávne otázky... ako aj procesnú činnosť Krajského súdu v Prešove   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky“.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Prešove ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky   tým,   že   neupozornili   povinného   na   neprijateľnú   podmienku,   v   dôsledku   toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili nesúhlas povinného   s   neprijateľnosťou   podmienky   tak,   že   by   ponechali   rozhodcovský   nález   ako platný exekučný titul.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádaným postupom a uznesením tak krajského súdu, ako aj postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a Charte, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a Chartou označeným postupom a uznesením krajského súdu,   ako   aj   označeným   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu,   pričom   pokiaľ   ide o základné   právo   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   k   ich   porušeniu   malo   podľa sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd nezohľadnili   judikatúru   Súdneho   dvora   EÚ   týkajúcu   sa   ich   povinnosti   dať   účastníkom, konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označeným postupom a uznesením dopustiť porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice Rady vo veci posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu

V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu   pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia rozhodnutia o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   aj   vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nie len voči rozhodnutiu najvyššieho súdu, ale aj voči rozhodnutiu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   a   postupom   krajského   súdu   ústavný   súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V   súvislosti   s   napádaným   postupom   a   uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka namieta   porušenie   svojho   základného   práva   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež povinnému z exekúcie nedal možnosť vyjadriť k svojmu ex offo učinenému záveru o tom, že dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol povinný   z   exekúcie   (spotrebiteľ)   ovplyvniť,   treba   považovať   z   neprijateľnú   zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd a pred ním aj okresný súd okrem iného znemožniť aj „zlegalizovanie“ tejto prípadnej nekalej zmluvnej podmienky prípadným súhlasom povinného z exekúcie (spotrebiteľa).

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného postupu a uznesenia krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“; neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa k veci možno považovať za zabránenie mu konať pred súdom, pozn.), ktoré dovolanie napokon, tak   ako   to   vyplýva   zo   samotnej   sťažnosti,   sťažovateľka   aj   využila.   Na   základe sťažovateľkou podaného dovolania bol najvyšší súd ako súd dovolací v dovolacom konaní povinný vysporiadať sa s identickými námietkami proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu,   aké   sťažovateľka   proti   tomuto   postupu   a   rozhodnutiu   uvádza   aj   v   konaní   pred ústavným   súdom,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu, ktorý jej v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nedal možnosť vyjadriť sa k ním ex offo konštatovanému záveru o vyhodnotení dojednanej rozhodcovskej doložky v jej zmluvách ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade sťažovateľka namieta, že napádaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na zákonného sudcu aj tým, že najvyšší súd   nevyhovel   jej   návrhu   na   prerušenie   dovolacieho   konania na   účely   predloženia   ňou navrhovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.

V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade podotýka,   že   z   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa k svojmu záveru,   ktorý   pred   ním   ex   offo   konštatoval   už   aj   okresný   súd,   a   to,   že   dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ ovplyvniť,   treba   považovať   za   nekalú   zmluvnú   podmienku.   Inými   slovami,   keďže v napádanom dovolacom konaní sťažovateľka vyslovene nenamietala, že by jej uvedeným postupom   krajského   súdu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   (t.   j.   tento   postup krajského súdu nepovažovala v dovolacom konaní za pochybenie samotná sťažovateľka, pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu   nepovažoval   túto   skutočnosť   za   takú,   ktorá   by   znamenala   procesné   pochybenie krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, z toho   dôvodu   sa   najvyšší   súd   k   tejto   otázke   v   napádanom   uznesení   ani   explicitne nevyjadroval.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   je   síce   povinný   ex   offo   skúmať   danosť dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP, avšak v   tomto   smere   dovolací   súd   vyjadruje   v   rozhodnutí   svoje   negatívne   stanovisko o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu podľa § 237 OSP iba v reakcii na dovolaciu námietku účastníka konania. Inými slovami, k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa § 237 OSP nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta vo svojom   dovolaní   samotný   účastník   konania,   a   contrario   ak účastník   konania   nenamieta určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa § 237 OSP, tak dovolací súd síce danosť tohto dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní nevyjadruje, resp. a contrario bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP.

Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa k sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil, práve   naopak,   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   iba   v   sťažovateľkou   tvrdenej   skutočnosti nevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojom uznesení ani nevyjadroval, keďže v dovolacom konaní ju samotná sťažovateľka neuvádzala.

Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej čo sa týka porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a   neprípustnosti   exekúcie   z   už   uvádzaných dôvodov už z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere,   že   si   nepraje,   aby   bolo   v   jeho   prípade   vylúčené   uplatnenie   nekalej   zmluvnej podmienky. Pre ústavnú udržateľnosť napádaného postupu a uznesenia postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádaným postupom a uznesením najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na spravodlivý   súdny   proces,   a preto jej sťažnosť   v tejto časti   ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V   zmysle   druhej   skupiny   námietok   sťažovateľky   proti   napádanému   postupu a uzneseniu najvyššieho súdu malo byť porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhu na prerušenie napádaného dovolacieho konania na účely začatia prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom EÚ pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry súdneho dvora EÚ vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava : IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom EÚ, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora EÚ bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu   prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky   Súdnemu   dvoru   EÚ,   ktoré   by   mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   EÚ,   musí   mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne   odôvodňuje   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   EÚ, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom   či   na   prvý   pohľad   celkom   nesprávnom   nepredložení   prejudiciálnej   otázky Súdnemu dvoru EÚ v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora EÚ (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe,   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu   k   procesnoprávnemu   alebo hmotnoprávnemu   postaveniu   nositeľa   práva   na   súdnu   ochranu   (pozri   napr. IV. ÚS 108/2010),   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   v   danom   prípade   nebolo povinnosťou   najvyššieho   súdu   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   EÚ   a   či v dôsledku   nesplnenia   tejto   povinnosti   možno   uvažovať   o   porušení   sťažovateľkou označených základných práv a práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   ktorý   vo   veci   koná   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá   povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   EÚ   (m.   m.   IV.   ÚS 108/2010).

V uvedenom prípade najvyšší súd svoje rozhodnutie nepredložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku týkajúcu sa kvalifikácie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve formulárového   typu   ako   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky   odôvodnil   tým,   že   na   daný prípad aplikovali všeobecné súdy vnútroštátne právne normy, do ktorých bol transponovaný obsah príslušných noriem EÚ, takže tu nevznikla potreba iniciovať prejudiciálne konanie o výklade   práva   EÚ,   ktoré   v   danom   prípade   priamo aplikované nebolo. Odhliadnuc od uvedeného,   závery   o   kvalifikácii   rozhodcovskej   doložky   dojednanej   v   zmluve formulárového typu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, dojednanej v okolnostiach, keď sa   dostali   do   hrubej   nerovnováhy   práva   a   povinnosti   spotrebiteľa   na   jednej   strane a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, vyplývajú aj z judikatúry Súdneho   dvora   EÚ   v   iných   skutkovo   a   právne   obdobných   prípadoch   (napr.   rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom). Uvedené dôvody boli podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v danej veci, bez potreby predkladať v tejto už tak ustálenej otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch ústavný súd   o nich   rozhodne bez odôvodnenia   iba s poukazom   na toto svoje v   týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára