znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 114/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   Pribinova 25,   B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   9140/2012   až   sp.   zn.   Rvp   9142/2012   vo   veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   14   CoE   106/2012   z 2. apríla   2012   v   spojení   s   postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 404/2004 z 31. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 98/2012 z 25. apríla 2012 v spojení   s   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   11   Er   3243/2003 z 24. novembra 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 105/2012 z 26. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 3938/2007 zo 6. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9140/2012 až sp. zn. Rvp 9142/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9140/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012 (sp.   zn.   Rvp   9140/2012   až   sp.   zn.   Rvp   9142/2012)   doručené   sťažnosti   obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie čl. 12 ods. 2 a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 106/2012 z 2. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 404/2004 z 31. januára 2012, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 98/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   11 Er 3243/2003   z   24.   novembra   2011,   postupom   a   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   14   CoE   105/2012   z   26.   marca   2012   v spojení   s   postupom   a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   11   Er   3938/2007   zo   6.   februára   2012   (ďalej   len „namietané rozhodnutia“).

2. Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Avšak   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov a ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými.

3. V prípade sťažnosti sťažovateľky vedenej pod sp. zn. Rvp 9142/2012 podmienky dojednané v úverovej   zmluve obsahovali   aj   rozhodcovskú   doložku,   a preto   sťažovateľka iniciovala   rozhodcovské   konanie   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom. Rozhodcovský rozsudok uložil dlžníkovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spolu s príslušenstvom a stal sa vykonateľným exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd ex offo namietaným uznesením rozhodol tak, že vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil prebiehajúce exekučné konanie. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc   posudzovať zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

V   závere   svojej   argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu,   ani   od   vydania   poverenia   na   výkon   exekúcie   nenastali   žiadne   nové   právne   ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše „odvolací   súd   konal   v rozpore   s ust.   §   214   ods.   1   OSP,   čím   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

4. V sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 9140/2012 a sp. zn. Rvp 9141/2012 sťažovateľka   uvádza,   že   na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu dohodnuté zabezpečenie „jej splnenia a to prostredníctvom inštitútu notárskej zápisnice“, ktorá   má   povahu   exekučného   titulu.   Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom   začal   nútený   výkon,   t.   j.   exekúciu.   V   priebehu   exekučného   konania okresný súd svojimi napadnutými rozhodnutiami vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v tejto   sťažnosti   poskytla   ústavnému   súdu   na   zváženie   vlastnú interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   jej   právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto   právomoc   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   právneho   predpisu)   umožňujúcou   mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z   hľadísk   zakotvených   v   príslušných   právnych   predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať   vecnú   správnosť   (skutkové   a   právne   závery).   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

5. Vo všetkých sťažnostiach sťažovateľka vo svojej argumentácii atakovala právne závery   v   rozhodovacej   činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, za súbežného porušenia viacerých   procesných   pravidiel   spočívajúcich   v tom,   že „...   a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (pozn. vo veci sp. zn. Rvp 9142/2012) c) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť   konať   pred súdom,   d)   rozhodol na   základe nedostatočne   zisteného   skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie, e) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a   s použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie práva...“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a porušenie   jej základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie okresnému súdu a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

7. Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažností zistil, že k sťažnostiam sťažovateľky nie sú priložené kópie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu,   ktoré   sťažovateľka   týmito   sťažnosťami   napáda,   a   preto   sťažovateľku   prípisom z 3. októbra 2012 vyzval, aby doplnila sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľku ústavný súd v označenom prípise zároveň upozornil na možnosť odmietnutia jej sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade,   ak   na   výzvu   ústavného   súdu   v   určenej   lehote   (7   dní   od   doručenia,   pozn.) nezareaguje a sťažnosti nedoplní.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2012, v ktorom uviedla zoznam uznesení okresného súdu a krajského súdu,   o ktorých   doplnenie   ústavný   súd   žiadal,   no   vo   vzťahu   k rozhodnutiam,   ktoré   sú predmetom tohto uznesenia ústavného súdu, predložila len uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 3243/2003 z 24. novembra 2011.  

8. Sťažovateľka následne svoje sťažnosti doplnila podaniami z 15. novembra 2012, v ktorých   doplnila právnu argumentáciu k podaným ústavným sťažnostiam okrem iného o tvrdenie, že „Súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci samej pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť. Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od   09.08.2012   ak   súd   rozhoduje   podľa   odseku   1   písm.   g)   a k),   nariadi   pojednávanie. Po právoplatnosti   uznesenia   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   súd   exekúciu   zastaví. Podľa   ust.   §   243   ods.   1   Exekučného   poriadku   (prechodné   ustanovenie   účinné od 09.08.2012) tento zákon sa vzťahuje aj na konanie začaté predo dňom účinnosti tohto zákona...   Súd   nenariadil   ústne   pojednávanie   a tento   nedostatok   nekorigoval   ani   súd druhého stupňa.“.

II.

9. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 9140/2012 až sp. zn. Rvp 9142/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe   sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   l   výroku   tohto uznesenia.

III.

11.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

19.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

20.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutými   uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcií boli porušené jej označené práva. Podľa   tvrdení   sťažovateľky   okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a s použitím   chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili.   Napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   malo   dôjsť   k   ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky a k zníženiu jej majetku o náklady výkonu exekúcií zvoleným súdnym exekútorom a v konaniach mala mať sťažovateľka výrazné nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 11 Er 3243/2003 z 24. novembra 2011

21. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

22.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

23. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 práva podľa dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu sp. zn. 11 Er 404/2004 z 31. januára 2012 a sp. zn. 11 Er 3938/2007 zo 6. februára 2012 a k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutými uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   14 CoE 106/2012   z   2.   apríla   2012,   sp.   zn. 16 CoE 98/2012 z 25. apríla 2012 a sp. zn. 14 CoE 105/2012 z 26. marca 2012

24.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napriek   predchádzajúcej   výzve ústavného súdu (obsahujúcej aj poučenie o možnosti odmietnuť sťažnosti pre nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí,   pozn.)   nedoplnila   v   určenej   lehote,   t.   j.   do   dňa predbežného   prerokovania   sťažností   svoje   sťažnosti   o   chýbajúce   kópie   napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd odmietol sťažnosti, ktorými sťažovateľka napádala postup a uznesenia okresného súdu a postup a uznesenia krajského súdu už pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013