znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 114/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu Poprad č. k. 7 C 203/2009-356 z 22. septembra 2011 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1,   ako   aj   práva   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 125/2011-425 z 20. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť I. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 203/2009-356 z 22. septembra 2011 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 2 Co 125/2011-425 z 20. decembra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania na strane žalovaného o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 7 C 203/2009.

Na návrh žalobkyne okresný súd 21. júna 2010 uznesením sp. zn. 7 C 203/2009 rozhodol tak, že predbežným nariadením uložil sťažovateľovi, aby sa zdržal akéhokoľvek konania, ktorým by previedol vlastnícke právo na tretiu osobu, založil, zaťažil vecným bremenom, prenajal alebo inak scudzil byt č.... na... v P.

Dňa   15.   mája   2011   podal   sťažovateľ   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia. Okresný súd jeho návrh uznesením č. k. 7 C 203/2009-356 z 22. septembra 2011 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Dôvodil najmä tým, že v konaní o vyporiadanie   BSM   nie   je   možné   rozhodovať   o   iných   právach   ako   o   právach z vyporiadania BSM (okrem iného aj s poukázaním na to, že za konanie o vyporiadanie BSM sa vyrubuje súdny poplatok v paušálnej výške 66 € a konanie o inom nároku je spoplatňované podľa hodnoty sporu) a že okresný súd v uznesení č. k. 7 C 203/2009-80 a krajský   súd   v uznesení   sp.   zn.   13   Co   126/2010   sa   opierali   najmä   o   tvrdenie,   že navrhovateľka   osvedčila   časové   vymedzenie   rekonštrukcie   na   obdobie   počas   trvania manželstva, pričom z výpovede žalobkyne sa táto skutočnosť ukázala ako nesprávna. Ďalej poukázal na fakt, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení neurčila, z akého právneho dôvodu žiada „vrátenie   finančných   prostriedkov“, a   že   objektívne   právo   takýto   právny   nárok nepozná. Namietal aj   nepreskúmateľnosť odôvodnenia okresného súdu, ako aj to, že mu svojím postupom zmaril právo konať pred súdom a právo na súdnu ochranu.

Krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 203/2009-356. Sťažovateľ poukázal na to, že súd to odôvodnil odchylne od uznesenia toho istého súdu v prípade jeho odvolania proti nariadeniu predbežného opatrenia (sp. zn. 13 Co 126/2010).

Krajský   súd   konštatoval   že   sa   stotožnil   s   tvrdením   žalobkyne   z   jej   vyjadrenia z 22. augusta 2011, v ktorom uviedla, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 203/2009 si uplatnila okrem nároku z vyporiadania BSM aj nárok na vrátenie finančných prostriedkov na rekonštrukciu bytu, i keď súd vôbec neskúmal, či má taký nárok oporu v zákone. Keďže z vyjadrenia navrhovateľky z 22. augusta 2011 nie je zrejmé, na základe akej právnej normy vzniesla nárok na vrátenie finančných prostriedkov z rekonštrukcie bytu, je sťažovateľ toho názoru, že súd bol povinný tento nárok skúmať, právne kvalifikovať a pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia aj skúmať, či navrhovateľka takýto nárok má a či je pravdepodobné, že jej bude priznaný v súdnom konaní, tak ako to vyžaduje pri nariadení predbežného opatrenia.

Vo veci podaného podnetu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky stále nie je rozhodnuté. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov má prokurátor na vybavenie podnetu dva mesiace.

Požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia 10 000 € sťažovateľ odôvodnil tým, že porušenia jeho základných práv zo strany okresného súdu a krajského súdu   majú dlhodobý   nepriaznivý   účinok   na neho, pretože nemôže použiť svoj   majetok na vyrovnanie finančných záväzkov voči jeho veriteľom.

Porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že «v   odôvodnení   uznesenia   č.   k.   2   Co   125/2011   KS   Prešov   konštatoval,   že   súdy   pri nariadení predbežného opatrenia a následne pri rozhodovaní o mojom odvolaní zo dňa 18. 8.   2010   akceptovali   skutkovú   situáciu,   že   žalobkyňa   „v   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   poukazovala   na   to,   že   rozsiahla   rekonštrukcia   tohto   bytu   bola vykonávaná už od polovice roka 2005 a teda pred uzavretím manželstva a následne aj v dobe   trvania   ich   manželstva   s   tým,   že   v   tomto   smere   išlo   o   investovanie   hlavne   jej osobných   finančných   prostriedkov.   V   dôsledku   takto   danej   skutkovej   situácie   súdy akceptovali návrh na nariadenie predbežného opatrenia“....

V petite žaloby je uvedené, že „Z vecí patriacich do BSM sa do výlučného vlastníctva prikazuje...   žalovanému   zariadenie   a   celá   rekonštrukcia   bytu   na  ...   v P...   Žalovaný   je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 16.600 €... na vyrovnanie majetkovej hodnoty, ktorú pri vyporiadaní obdržal“. Z uvedeného je jednoznančné, že žalobkyňa žiadala rekonštrukciu (aj náklady na ňu) vysporiadať v rámci vysporiadania majetku v BSM. Do dnešného dňa nebol zo strany žalobkyne vznesený návrh na zmenu návrhu na začatie konania podľa § 95 ods. 1 OSP. O zmene návrhu súd rozhoduje uznesením a nakoľko sa v spise nenachádza, je zrejmé, že zmenu návrhu súd nepovolil. Navrhovateľke ani nepodala inú žalobu voči mojej osobe, ktorou by sa domáhala „vrátenia finančných prostriedkov“, a kedy by súd mohol rozhodnúť o spojení vecí podľa § 112 ods. 1 OSP. Mám teda za to, že tvrdenie navrhovateľky v jej vyjadrení   zo   dňa   22.   8.   2011,   že   si   v konaní   uplatnila   aj   iný   nárok   okrem   nároku   z vyporiadania   BSM,   a   to   nárok   na   „vrátenie   finančných   prostriedkov“,   je   účelovým tvrdením, ktoré nemá oporu v procesnom (ani hmotnom) práve.... Tým porušili moje právo na konanie pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy i princíp rovnosti účastníkov konania   podľa   §   47   ods.   3   Ústavy,   nakoľko   pri   posudzovaní   oprávnenosti   trvania predbežného   opatrenia   sledovali   jednoznačne   zámer   „poskytnúť   navrhovateľke   dočasnú ochranu“,   avšak   nezohľadňovali   intenzitu   zásahu   do   môjho   ústavného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. Navyše, súdy svojím postupom porušili ust. čl. 20 ods. 4 Ústavy, nakoľko mi moje vlastnícke právo obmedzujú nad nevyhnutnú mieru. Dokazovaním vo veci samej bolo preukázané, že nárok žalobkyne voči mojej osobe z vyporiadania BSM zďaleka nedosiahne výšku, akú uviedla v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. A ani jej tvrdenie o uplatnení iného nároku neobstojí, nakoľko mám za to, že taký nárok je potrebné vylúčiť na samostatné konanie. Navrhovateľka doteraz nepodala okrem žaloby na vyporiadanie   BSM   žiadny   iný   žalobný   návrh   a   jej   tvrdenie   o   tom,   že   si   v   konaní o vyporiadanie   BSM   uplatnila   aj   iný   nárok,   je   len   účelové   tvrdenie,   čo   je   zrejmé   zo žalobného   petitu   žaloby   na   vyporiadanie   BSM   zo   dňa   29.   12.   2009,   kde   sa   domáha vyporiadania   BSM.   Z   týchto   dôvodov   konanie   súdov   je   v rozpore   s   ust.   čl.   20   ods.   4 Ústavy.».

Porušenie práva zaručeného v čl. 6 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že«a) z argumentácie OS Poprad a KS Prešov vo všetkých uzneseniach nie je zrejmé, z akého dôvodu je predbežné opatrenie nariadené (dočasná úprava pomerov alebo obava, že by výkon rozhodnutia bol ohrozený - § 74 ods. 1 O. s. p., príp. § 102 ods. 1 O. s. p.

-zabezpečenie   dôkazu).   V   odôvodneniach   sú   uvedené   všeobecné   formulácie,   avšak   bez upresnenia,   čím   nie   je   možné   preskúmať   úvahu   súdov   o   potrebe   ochrany   práva navrhovateľky,

b) z uznesení OS Poprad 7 C 203/2009-356 ani KS Prešov 2 Co 125/2011 nie je možné   zistiť,   ako   právne   kvalifikovali   navrhovateľkou   tvrdený   nárok   na   „vrátenie finančných prostriedkov“....,

c) KS Prešov v odôvodnení uznesenia 2 Co 125/2011 uviedol „Návrh žalobkyne na vyporiadanie finančných prostriedkov o ktorých tvrdí, že boli jej výlučným vlastníctvom je   nepochybne   predmetom   tohto   konania   a   jeho   dôvodnosť   v nadväznosti   na   vykonané dokazovanie   potvrdí   prvostupňový   súd   pri   rozhodovaní   o   veci   samej.“   Z   uvedeného jednoznačne   vyplýva,   že   ani   KS   Prešov   nepovažuje   existenciu   nároku   navrhovateľky „na vrátenie finančných prostriedkov“ za preukázanú a odkazuje na ďalšie dokazovanie, ktorým   sa   môže   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   nárok   žalobkyne.   Tým   súd   koná   jednostranne, v prospech žalobkyne, nerešpektujúc moje právo vlastniť a slobodne užívať majetok....

d) v odôvodnení uznesenia č. k. 2 Co 125/2011 KS Prešov konštatoval, že súdy pri nariadení predbežného opatrenia a následne pri rozhodovaní o mojom odvolaní zo dňa 18. 8. 2010   akceptovali   skutkovú   situáciu,   že   žalobkyňa   „v   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   poukazovala   na   to,   že   rozsiahla   rekonštrukcia   tohto   bytu   bola vykonávaná už od polovice roka 2005 a teda pred uzavretím manželstva a následne aj v dobe   trvania   ich   manželstva   s   tým,   že   v   tomto   smere   išlo   o   investovanie   hlavne   jej osobných   finančných   prostriedkov.   V   dôsledku   takto   danej   skutkovej   situácie   súdy akceptovali   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia“.   Toto   tvrdenie   je   v   úplnom rozpore s odôvodnením uznesenia OS Poprad č. k. 7 C 203/2009-80 zo dňa 21. 6. 2010 aj s odôvodnením uznesenia KS Prešov č. k. 3 Co 126/2011....

e)   z   argumentácie   oboch   súdov   vo   všetkých   uzneseniach   nie   je   zrejmé,   z   akého dôvodu je predbežné opatrenie nariadené (dočasná úprava pomerov alebo obava, že by výkon   rozhodnutia   bol ohrozený -   §   74 ods.   1 O.   s.   p.,   príp.   § 102   ods.   1   O.   s.   p.   - zabezpečenie   dôkazu).   V   odôvodneniach   sú   uvedené   všeobecné   formulácie,   avšak   bez upresnenia,   čím   nie   je   možné   preskúmať   úvahu   súdov   o   potrebe   ochrany   práva navrhovateľky...

V   prípade   navrhovateľky   chráni   ešte   nepreukázané   právo,   ktoré   spochybňujem a ktoré je navyše s vysokou pravdepodobnosťou premlčané...».

Porušenie práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že

«KS   Prešov   porušil   i   moje   právo   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13 Dohovoru,   nakoľko   postupom   OS   Poprad   v   uznesení   7   C   203/2009-356   boli   porušené viaceré moje práva. Aj z tohto dôvodu som podal odvolanie. KS Prešov sa však nijako nevysporiadal s mojimi námietkami a argumentmi, kde som o. i. namietal porušenie práva konať pred súdom, len konštatoval, že v čase rozhodovania o mojom odvolaní „neboli zistené dôvody, pre ktoré by malo byť predbežné opatrenie zrušené“. Súd sa len zaoberal návrhom žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia a ňou tvrdenými skutočnosťami, nijako sa nezaoberal mojimi odvolacími dôvodmi.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení na súdnu a inú právnu ochranu zo strany Okresného súdu v Poprade vydaním uznesenia 7 C 203/2009-356 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 125/2011-425 porušené bolo,

2. právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany Okresného súdu v Poprade odôvodnením rozhodnutia v uznesení 7 C 203/2009-356 v spojení s odôvodnením rozhodnutia v uznesení Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 125/2011-42 porušené bolo,

3.   právo   sťažovateľa   na   účinný   ochranný   prostriedok   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany Krajského súdu v Prešove vydaním uznesenia č. k. 2 Co 125/2011-425 porušené bolo,

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje v zmysle ust. § 56 ods. 3 písm. c) Zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   platnom   znení   pokračovať   v   porušovaní   uvedených   základných   práv,   tu uvedených, a vyhovieť návrhu sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia zo dňa 10. 5. 2011, čím dôjde k zrušeniu predbežného opatrenia, vydaného Okresným súdom v Poprade č. k. 7 C203/2009-80, a zároveň v zmysle ust. § 56 ods. 3 písm. d) Zákona č. 38/1993 Zb. prikazuje Okresnému súdu v Poprade obnoviť stav pred porušením základných práv,

5.   sťažovateľovi   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 Zákona č. 38/1993 Zb. vo výške 5.000,- EUR (slovom päťtisíc   EUR),   ktoré   je   Slovenská   republika   v   zastúpení   Okresným   súdom   v   Poprade povinná zaplatiť sťažovateľovi do 60 dní od doručenia tohto uznesenia,

6.   sťažovateľovi   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 Zákona č. 38/1993 Zb. vo výške 5.000,- EUR (slovom päťtisíc EUR), ktoré je Slovenská republika v zastúpení Krajským súdom v Prešove povinná zaplatiť sťažovateľovi do 60 dní od doručenia tohto uznesenia,

7. Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 323,50 EUR (za dva úkony právnej pomoci podľa § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a/, b/,§ 16 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. t. j. 2 x 127,16 + 7,63 EUR x 20% DPH) a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s....“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím okresného súdu v napadnutom   konaní ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd,   ktorý   uznesením sp. zn. 2 Co 125/2011   z   20.   decembra   2011   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 7 C 203/2009 z 22. septembra 2011 potvrdil.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 125/2011 z 20. decembra 2011. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   napadnutým   uznesením krajského súdu, v sťažnosti vychádza v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom odvolaní a ktorými sa odvolací súd zaoberal.

Ústavný súd pripomína, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01)   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„Odvolací   súd   v   zhode   so   súdom   prvého   stupňa   konštatuje,   že   v   danom   štádiu konania   neboli   zistené   dôvody,   pre   ktoré   by   malo   byť   nariadené   predbežné   opatrenie zrušené. Je zrejmé, že podanou žalobou sa žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému domáha vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ako   aj   nákladov   vynaložených na rekonštrukciu nehnuteľnosti - bytu nachádzajúceho sa v P. na ul.... ktorý je vo výlučnom vlastníctve   žalovaného.   Aj   v   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   (   č.   l.   54   ) žalobkyňa poukazovala na to, že rozsiahla rekonštrukcia tohto bytu bola vykonávaná už od polovice roka 2005 a teda pred uzavretím manželstva účastníkov a následne aj v dobe trvania ich manželstva s tým, že v tomto smere išlo o investovanie hlavne jej osobných finančných prostriedkov. V dôsledku takto danej skutkovej situácie súdy akceptovali návrh na nariadenie predbežného opatrenia a ani v tomto štádiu konania nie je dôvod pre iné hodnotenie   daného   stavu.   Návrh   žalobkyne   na   vyporiadanie   finančných   prostriedkov   o ktorých tvrdí, že boli jej výlučným vlastníctvom je nepochybne predmetom tohto konania a jeho   dôvodnosť   v   nadväznosti   na   vykonané   dokazovanie   potvrdí   prvostupňový   súd   pri rozhodovaní o veci samej.“

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   jasne   a   zrozumiteľne   odpovedal   na   všetky námietky   sťažovateľa   v   podanom   odvolaní,   dostatočným   a   presvedčivým   spôsobom odôvodňuje,   prečo   zamietol   sťažovateľovo   odvolanie.   Keďže   uznesenie   krajského   súdu nemožno   považovať za   arbitrárne   ani za   zjavne neodôvodnené,   niet   príčiny   na to,   aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol.

Skutočnosť, že sťažovateľ nie je spokojný s posúdením veci krajským súdom, sama osebe nezakladá porušenie ním označených práv (m. m. IV. ÚS 252/04).

Z tohto dôvodu ústavný súd nevidí príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok zaručeného v čl. 13 dohovoru, preto bolo treba sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd berúc do úvahy uvedené skutočnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012