znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 114/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 165/02 a jeho uznesením zo 16. mája 2008 a rozsudkom z 8. septembra 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 293/08, 3 Co 281/09 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2010 doručená sťažnosť D. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 165/02 a jeho uznesením zo 16. mája 2008 a rozsudkom z 8. septembra 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 293/08, 3 Co 281/09 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   18.   júla   2002   podala okresnému súdu   žalobu proti   RNDr.   L. Č.   (ďalej len   „žalovaný“),   ktorou   sa   domáhala náhrady škody z titulu zneužitia právomoci verejného činiteľa (žalovaný bol predsedom bytového družstva v období od 12. januára 1995 do 4. decembra 2000). Následne petit žaloby upravila a žiadala popri náhrade škody úrok z omeškania a náhradu trov konania s tým,   že   požadovaná   suma   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   z   titulu   ochrany osobnosti, z dôvodu, že žalobca tým, že jej bránil v prevode vlastníckeho práva k bytu na jej osobu, pôsobil jej celé roky traumu, vážne zasiahol do jej práv a záujmov, spoločensky ju znemožnil, a teda nesie povinnosť odškodniť jej ujmu, ktorú jej týmto konaním spôsobil.Okresný súd rozsudkom č. k. 25 C 165/02-97 z 8. septembra 2008 žalobný návrh sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na úhradu trov konania v prospech žalovaného. Proti predmetnému   rozsudku   sťažovateľka   podala   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom   č.   k.   3   Co   293/08-120,   3   Co   281/09   z   22.   októbra   2009   tak,   že   rozsudok okresného súdu potvrdil, zároveň potvrdil uznesenie okresného súdu zo 16. mája 2008, ktorým odňal sťažovateľke so spätnou účinnosťou oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré jej bolo priznané uznesením z 24. augusta 2007 (túto časť rozsudku však sťažovateľka nenamietala), a zaviazal ju na úhradu trov odvolacieho konania v prospech žalovaného.

Podľa   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   i   krajského   súdu   jej   bola   odňatá možnosť konať pred súdom, čo považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   8.   septembra   2008   v   jej neprítomnosti napriek tomu, že jej právna zástupkyňa listom doručeným okresnému súdu 26. augusta 2008 požiadala o odročenie pojednávania, pretože sťažovateľka trvala na svojej osobnej   účasti   pred   súdom   a   v   čase   nariadeného   termínu   pojednávania   sa   zúčastnila liečebného pobytu v Piešťanoch. Napriek tomu, že právnu zástupkyňu splnomocnila na svoje zastupovanie, podľa sťažovateľky nemohla uplatňovať na pojednávaní 8. septembra 2008 všetky procesné práva patriace sťažovateľke.

Krajský súd rozhodol v predmetnej veci taktiež bez prítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, a preto nemohla reagovať na dôkazy založené v súdnom spise. Podľa nej neobstojí argument krajského súdu, že rozhodol bez jej prítomnosti a prítomnosti jej právnej zástupkyne v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   165/02 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 293/08, 3 Co 281/09, zruší uznesenie okresného súdu zo 16. mája 2008 a rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2008, ako aj rozsudok krajského súdu z 22. októbra 2009 a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 193,92 € a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € a dočasným opatrením odloží vykonateľnosť rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu zo 16. mája 2008 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2008, ako aj rozsudkom krajského súdu z 22. októbra 2009.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   konanie   o časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka namieta   porušenie   označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   165/02   a   jeho   uznesením   zo   16.   mája   2008   a   rozsudkom z 8. septembra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol uznesením   zo   16.   mája   2008   a   rozsudkom   z   8.   septembra   2008),   a   proti   ktorému sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. 3   Co   293/08-120,   3   Co   281/09   z   22.   októbra   2009).   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené   pod   sp.   zn.   25   C   165/02   a   jeho   uznesenie   zo   16.   mája   2008   a   rozsudok z 8. septembra 2008.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   označeného   základného   práva   aj   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 293/08, 3 Co 281/09 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2008 a jeho uznesenie zo 16. mája 2008.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnostiach fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ústavy   je,   že   o   ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta pred ústavným súdom, nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal aj otázkou,   či   účinnú   ochranu   základného   práva,   ktoré   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti namieta, neposkytujú všeobecné súdy na základe takých právnych prostriedkoch nápravy, ktoré   je   možné   súčasne   považovať   za   účinné   právne   prostriedky   ochrany   namietaného porušenia jej základného práva (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Uvedené   sa   plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   sťažnosti,   v   ktorých   sa   namieta   aj porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov. Podľa právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   na ktorých mala byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa a druhého stupňa, treba považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu, resp. ktoré   nemožno   napraviť   procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   Občianskom súdnom poriadku [(ďalej aj „OSP“) v danom prípade § 236 a nasl. OSP].

Sťažovateľka netvrdí a zo sťažnosti to nevyplýva, že by splnila zákonnú podmienku na prístup k dovolaciemu konaniu (podanie dovolania do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu). Podanie dovolania podľa § 237 OSP môže účastník podať, ak mu je postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, a podľa § 240 OSP v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Sťažovateľka   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bola   právne   zastúpená kvalifikovanou advokátkou, napriek tomu nepodala proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co   293/08-120,   3   Co   281/09   z 22. októbra   2009   dovolanie.   Nepodaním   dovolania sťažovateľka   nevyčerpala   účinný   opravný   prostriedok   nápravy   (dovolanie),   ktorý   jej Občiansky súdny poriadok na ochranu jej základných práv a slobôd poskytuje.

Sťažovateľka   nepodaním   dovolania   zapríčinila   stav   straty   účinného   prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda sama zapríčinila stav, pre ktorý nemohla využiť účinný opravný prostriedok nápravy.

Na základe uvedených skutočností a tiež so zreteľom na judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 100/03, IV. ÚS 117/03) ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 11. marca 2010