znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 114/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   marca   2009 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. O. J., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. I. K., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu a na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na slobodu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 21 T 115/2008 a Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 3 To 81/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. O. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2009 doručená sťažnosť PaedDr.   O.   J.,   t.   č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu a na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods.   2 a 5 a čl.   46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako aj práva na slobodu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 T 115/2008 a Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 81/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. februára 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   21   T   115/2008 z 20. novembra 2008 bola odmietnutá obžaloba okresného prokurátora v Nitre (ďalej len „prokurátor“) sp. zn. 1 Pv 168/2008 podaná proti sťažovateľovi pre zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods.   1 a 2 písm. b) Trestného zákona a prečin prechovávania detskej   pornografie   podľa   §   370   Trestného   zákona   a trestná   vec   bola   zároveň   vrátená prokurátorovi   na   došetrenie.   Podľa   §   244   ods.   5   Trestného   poriadku   okresný   súd   tiež rozhodol, že väzba sťažovateľa z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvá. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa, že povedie   riadny   život,   nedopustí   sa   trestnej   činnosti   a splní   povinnosti,   resp.   dodrží obmedzenia,   ktoré   by   sa   mu   uložili   na   nahradenie   väzby,   neprijal.   Proti   uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa trvania dôvodov väzby a neprijatia písomného sľubu podal   sťažovateľ   ako   riadny   opravný   prostriedok   sťažnosť.   Uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 To 81/2008 z 23. decembra 2008 bola sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná.

Krajský   súd   sa   pri   odôvodňovaní   uznesenia   vôbec   nezaoberal   konkrétnymi skutočnosťami, hoci jedine takéto skutočnosti môžu v zmysle zákona založiť dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dal za pravdu okresnému súdu, podľa ktorého všetky formálne a materiálne podmienky ďalšieho trvania preventívnej väzby sú dané. Čo sa týka písomného sľubu sťažovateľa, krajský súd dospel k záveru, že tento sa nejaví ako dostatočný na nahradenie väzby. Podľa názoru krajského súdu ak obvinený popiera dôvodnosť preventívnej väzby, potom možno jeho sľub chápať iba ako vyslovene formálny,   bez schopnosti uvedomiť si všetku zodpovednosť vyplývajúcu z takéhoto aktu. Ústredným   dôvodom   sťažnosti   je   skutočnosť,   že   namietané   uznesenia   krajského   súdu a okresného   súdu   sú   abstraktné,   založené   len   na   domnienkach,   ktoré   sú   irelevantné vo vzťahu k preventívnej väzbe. Krajský súd svoje uznesenie zdôvodnil iba celkom krátko, pričom si iba osvojil závery okresného súdu. Podľa okresného súdu má dôvodná obava z pokračovania   v trestnej   činnosti   spočívať   v tom,   že   intelektová   úroveň   sťažovateľa   sa podľa znaleckého posudku Mgr. Ť. nachádza v pásme mierneho populačného nadpriemeru. Dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti má ďalej vyplývať z toho, že v bydlisku a v nebytových priestoroch sťažovateľa boli zaistené technické prostriedky dokumentujúce zábery   229   detí   mladších   ako   osemnásť   rokov.   Žiadne   iné   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce väzbu zistené neboli. Pritom zo znaleckého posudku MUDr. V. a MUDr. I. vyplýva, že sťažovateľ netrpí žiadnou sexuálnou úchylkou, ale ani inou duševnou chorobou či   poruchou.   Ani   znalkyňa   Mgr.   Ť.   nenachádza   v materiálne   klinicko-psychologickom vyšetrení také preukazné ukazovatele, na základe ktorých by bolo možné suponovať niektorú z foriem   parafílie,   teda   sexuálnej   úchylky.   V jej   posudku   sa   vôbec   neuvádza   to,   na   čo okresný súd poukazuje.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   v danom   prípade   nie   sú   dané   žiadne   konkrétne skutočnosti,   ktoré   by   zakladali   dôvod   preventívnej   väzby,   preto   treba   väzbu   v prípade sťažovateľa považovať za neopodstatnenú. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu,   pričom   vôbec   neprihliadol   na   obhajobné   dôvody   sťažovateľa.   Uznesenia nezodpovedajú skutkovej ani právnej kvalite, s ktorou zákon väzobné rozhodnutia spája. Prax, keď si odvolací súd iba osvojí dôvody napadnutého rozhodnutia a iba na ne poukáže vo svojom rozhodnutí, ešte sama osebe neodporuje dohovoru pod podmienkou, že odvolací súd   skutočne   preskúma   napadnuté   rozhodnutie   na   základe   argumentov   uvedených v opravnom prostriedku. V prípade sťažovateľa sa však krajský súd len uspokojil s dôvodmi okresného súdu a osvojil si jeho závery bez toho, aby ich konfrontoval so skutočnosťami uvedenými   v sťažnosti.   Preto   uznesenia   trpia   právnymi   vadami   a znamenajú   porušenie základných   práv   sťažovateľa.   Ide   o prejav   svojvôle,   resp.   o postup,   v ktorom   absentuje zákonné   odôvodnenie   väzby.   Ak   odôvodnenie   rozhodnutia   o väzbe   neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 81/2008 z 23. decembra 2008, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 21 T 115/2008 z 20. novembra 2008 zrušené.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 21 T 115/2008 z 20. novembra 2008 vyplýva, že ním bola odmietnutá obžaloba prokurátora proti sťažovateľovi, trestná vec sťažovateľa bola vrátená prokurátorovi, podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku bolo vyslovené, že väzba sťažovateľa   z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   naďalej   trvá, a napokon   podľa   § 80 ods.   1 písm.   b)   Trestného   poriadku   nebol   prijatý písomný sľub sťažovateľa, že povedie riadny život, najmä že sa už nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia na nahradenie väzby. Podľa názoru okresného súdu dôvodom odmietnutia obžaloby a vrátenia trestnej veci prokurátorovi bola skutočnosť,   že   sťažovateľ,   resp.   jeho   obhajca   nemali   zachovanú   trojdňovú   lehotu v súvislosti s prípravou na preštudovanie vyšetrovacieho spisu. Sťažovateľ bol vzatý do väzby   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   6   Tp   31/2008   zo   6.   marca   2008   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 11/2008 zo 14. marca 2008 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Išlo teda o takzvanú preventívnu väzbu, ktorá začala 4. marca 2008 o 12.50 h. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Tp 67/2008 z 13. mája 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 24/2008 z 29. mája   2008   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby.   Napokon uznesením okresného súdu sp. zn. 21 T 115/2008 z 3. septembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 63/2008 zo 14. októbra 2008 bola zamietnutá ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ale aj o prijatie jeho sľubu na nahradenie väzby, pričom bolo rozhodnuté o ďalšom trvaní jeho väzby. Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby. Preskúmaním spisového materiálu bolo preukázané, že dôvody väzby naďalej trvajú. Posúdiac formálne a materiálne podmienky väzby sa zistilo, že tieto sú splnené. Procesný postup orgánov činných v trestnom konaní bol v súlade so zákonom, vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obsahuje konkrétne skutočnosti s presným uvedením skutkov a náležitostí podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku. Boli splnené tiež materiálne podmienky väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda „preventívnej“ väzby. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a naďalej existujú dôvody na podozrenie, že sťažovateľ skutky spáchal. Okresný súd mal za preukázané, že naďalej existuje dôvodná obava vyplývajúca z konania sťažovateľa, ako aj z konkrétnych skutočností,   že   sťažovateľ   bude   v trestnej   činnosti   pokračovať.   Táto   dôvodná   obava   aj naďalej   vyplýva   z konkrétnych   skutočností,   o ktoré   sa   súdy   opierali   v doterajších   už označených   uzneseniach.   Dôvodná   obava,   že   sťažovateľ   bude   v trestnej   činnosti pokračovať,   je   daná   tým,   že   intelektová   úroveň   sťažovateľa   sa   nachádza   v pásme   až mierneho populačného nadpriemeru (čo vyplýva zo znaleckého posudku znalkyne Mgr. Ť. z 27.   júla   2008),   pričom   objektom   páchania   trestného   činu   môžu   byť   deti   a   cieľom   je chrániť   spoločnosť   pred   opakovaným   páchaním   trestnej   činnosti.   Znalkyňa   Mgr.   Ť. nezodpovedala odborne na všetky vyšetrovateľom položené otázky s tým, že by sa k nim mal vyjadriť   znalec   z odboru   sexuológie.   Dôvodná   obava   vyplýva   ďalej   zo   skutočnosti,   že vykonanými   vyšetrovacími   úkonmi   sa   u sťažovateľa   zistila   existencia   229   záberov   detí mladších ako osemnásť rokov v predpokladanom veku pätnásť až sedemnásť rokov, ktorých väčšina nebola ešte identifikovaná. Väzba podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku môže v konaní pred súdom trvať len nevyhnutný čas, najviac šesť mesiacov (§ 78 ods. 1 Trestného poriadku). Celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin [§ 76 ods. 6 písm. b) Trestného poriadku], pričom z tejto lehoty pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom, ktorému plynie lehota v zmysle § 76 ods. 7 Trestného poriadku od podania obžaloby, teda v danom prípade od 18. augusta 2008. Účelom väzby je tiež zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu, ďalej   zabezpečiť   súdne   konanie   tak,   aby   obvinený   nemaril   objasňovanie   skutočností závažných   pre   trestné   konanie,   a napokon   je   tiež   účelom   väzby   (v   neposlednom   rade) chrániť spoločnosť pred pokračovaním v trestnej činnosti v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   doručil   okresnému   súdu   30. októbra 2008 písomný sľub, ktorým žiadal nahradiť väzbu sľubom. Predložil aj písomný doklad o ukončení zmluvného vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o nájme podnikateľského priestoru   v N.   Tieto   konkrétne   skutočnosti,   o ktoré   sťažovateľ   opieral   svoju   žiadosť o nahradenie väzby daním písomného sľubu na nahradenie väzby [§ 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], nepostačujú na to, aby vyvrátili alebo nahradili dôvodnú obavu, že sťažovateľ   bude   v trestnej   činnosti   pokračovať.   Z konania   sťažovateľa   a z ďalších konkrétnych   skutočností,   na   základe   ktorých   bol   vzatý   do   väzby,   mal   okresný   súd   za preukázané, že dôvody väzby sa nezmenili, naďalej trvajú, a to aj napriek tomu, že okresný súd   obžalobu   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   a vec   vrátil   prokurátorovi   pre závažnú procesnú chybu v súvislosti so zabezpečením práva obhajoby. Okresný súd preto nepovažuje sľub sťažovateľa na nahradenie väzby za dostatočný. Sťažovateľ je dôvodne podozrivý,   že   skutky   spáchal   v mieste   podnikania   na   F.   17   v N.   v priestoroch   realitnej kancelárie,   pričom   ukončenie   nájmu   podnikateľského   priestoru   sčasti   znižuje   dôvodnú obavu, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, vzhľadom na charakter a spôsob páchania danej trestnej činnosti.

Zo   sťažnosti podanej   sťažovateľom   5.   decembra 2008 proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 21 T 115/2008 z 20. novembra 2008 vyplýva, že požadoval zrušiť napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa trvania dôvodov väzby a neprijatia písomného sľubu s tým, aby bol z väzby prepustený a aby bol prijatý jeho písomný sľub z 27. októbra 2008. Podľa názoru   sťažovateľa   namietané   výroky   uznesenia   sú   založené   len   na   domnienkach opisujúcich   skutkové   okolnosti,   ktoré   sú   irelevantné   vo   vzťahu   k dôvodom   preventívnej väzby. Obsah znaleckých posudkov nemôže byť dôvodom na ďalšie trvanie väzby. Pritom posudky Mgr. Ť. a MUDr. T. svedčia jednak o intelektovej úrovni sťažovateľa, ďalej o tom, že   jeho   sexuálne   správanie   a konanie   nemožno   hodnotiť   ako   sexuálny   delikt   na   báze prítomnej deviácie a že ide zábery osôb vo veku asi 15 – 17 rokov, nie však vyslovene o detskú   pornografiu.   Vek   týchto   osôb   je   znalcom   len   odhadnutý,   lebo   ani   z obsahu znaleckého   posudku   nevyplývajú   žiadne   metódy,   na   základe   ktorých   znalec   dospel k uvedenému veku. Interpretácia znaleckých posudkov je iba ničím nepodložená domnienka nemajúca oporu v preukázaných skutočnostiach a nevyplýva z nej obava, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Dôležité sú aj výpovede údajných poškodených. Títo sa   správali   veľmi   skúsene   v sexuálnej   oblasti,   predávali   sa   aj   iným   osobám   a neviedli morálny spôsob života. V tlači bolo písané, že sa dokonca mali dopustiť aj trestnej činnosti. Túto skutočnosť súdy dosiaľ v rozhodnutiach o väzbe sťažovateľa vôbec nebrali do úvahy. Nebrali   do   úvahy   ani   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   dosiaľ   súdne   trestaný,   že   žije v usporiadanej rodine, stará sa o šesťročnú dcérku a má trvalé bydlisko a zamestnanie. Aj z tohto dôvodu dal písomný sľub, ktorý považuje za dostatočný na nahradenie prípadného dôvodu väzby. Predložil tiež dôkaz svedčiaci o tom, že ukončil nájom priestorov, v ktorých sa mal trestný čin stať. Okresný súd ani tento dôkaz neakceptoval, potvrdil iba, že sčasti znižuje dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 81/2008 z 23. decembra 2008 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 21 T 115/2008 z 20. novembra 2008. Podľa názoru krajského súdu sťažnosť nie je dôvodná. Okresný súd rozhodol správne a zákonne.   Je nutné dať mu za pravdu v tom,   že všetky formálne a materiálne podmienky preventívnej väzby i naďalej trvajú. Z dosiaľ vykonaných dôkazov možno dôvodne vysloviť záver, že obvinenie sťažovateľa bolo zákonné, a to bez prejudikovania rozhodnutia okresného súdu (ak také nastane) v merite veci, keďže v časti odmietnutia   obžaloby   a vrátenia   veci   prokurátorovi   sa   uznesenie   okresného   súdu   stalo právoplatným už skôr. Z pohľadu zabezpečených dôkazov sa ani krajskému súdu nejaví dostatočný sľub sťažovateľa na nahradenie väzby. Je nutné uviesť, že ustanovenie § 80 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje nahradiť väzbu zárukou, sľubom alebo dohľadom, ak je   prítomná   existencia   dôvodu   väzby.   Ak   však   obvinený   dôvodnosť   preventívnej   väzby popiera   (ako   je   to   v danom   prípade),   potom   je   potrebné   aj   jeho   sľub   chápať   iba   ako vyslovene formálny, bez schopnosti uvedomiť si všetku zodpovednosť vyplývajúcu z takéhoto aktu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 21 T 115/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V danom prípade bola proti uzneseniu okresného súdu prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 To 81/2008. Túto časť sťažnosti treba podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že sťažovateľ bol ponechaný vo väzbe bez existencie konkrétnych   skutočností,   z ktorých   by   mala   vyplývať   obava   z pokračovania   v trestnej činnosti.   V tejto   súvislosti   majú   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   postrádať náležité odôvodnenie.

Hoci   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   je   iba   celkom   stručné,   keďže   tento odkazuje   v celom   rozsahu   na   závery   okresného   súdu,   napriek   tomu   je   zistiteľné,   že všeobecné súdy zakladajú dôvodnosť takzvanej preventívnej väzby sťažovateľa na dvoch skutočnostiach.   Ide   jednak   o rozsah   kriminalizovanej   činnosti   sťažovateľa (zadokumentovanie 229 záberov neidentifikovaných osôb v predpokladanom veku 15 až 17 rokov), ako aj o zistenú intelektovú úroveň sťažovateľa, ktorá je nadpriemerná.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   za   daného   stavu   závery   krajského   súdu považovať   za   arbitrárne   či   za   zjavne   neodôvodnené.   Berúc   do   úvahy   povahu   trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ obžalovaný, možno krajským súdom akcentované dôvody považovať v danom štádiu trestného konania za dostatočné.

Hoci bola obžaloba proti sťažovateľovi okresným súdom odmietnutá a trestná vec vrátená   prokurátorovi,   stalo   sa   tak   pre   porušenie   obhajobného   práva   v súvislosti s nedodržaním   zákonnej   lehoty   na   prípravu   k preštudovaniu   trestného   spisu.   Preto odmietnutie obžaloby nijako nespochybňuje existenciu kvalifikovaného stupňa dôvodného podozrenia zo spáchania žalovaných trestných činov.

Za uvedeného stavu nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené ani rozhodnutie neakceptovať sľub sťažovateľa na nahradenie väzby. Nahradenie väzby sľubom či iným spôsobom prichádza do úvahy iba vtedy, ak všetky zákonom predpísané podmienky väzby   sú   splnené.   Ide   o opatrenie,   ktoré   je   miernejšie   než   väzba,   pričom   musí   byť v konkrétnom prípade dostatočnou zárukou na to, aby nedošlo k zmareniu účelu trestného konania. Nemožno preto vytknúť krajskému súdu, že má pochybnosti o úprimnosti sľubu zo strany sťažovateľa, s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ splnenie podmienok pre väzbu spochybňuje a domáha sa primárne prepustenia z väzby pre neexistenciu jej dôvodov. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 12. marca 2009