znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 114/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. T. a D. T., obaja bytom T., zastúpených advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 85/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. a D. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2005 doručená sťažnosť M. T. a D. T., obaja bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. V. H., L., ktorá bola označená ako „Sťažnosť na porušenie základných práv a slobôd podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jej obsahu vyplynulo, že sťažovatelia   namietajú   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 85/03 o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   k   namietanému porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy uviedli:

«... Toto právo sťažovateľov bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o prejednaní dovolania podaného sťažovateľmi ako navrhovateľmi proti právoplatnému Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 13 Co 17/03 zo dňa 27. 12. 2003, cestou Okresného súdu v Lučenci dňa 09. 05. 2003.

Konanie na Najvyššom súde SR o podanom dovolaní sa vedie pod spisovou značkou 4 Cdo 85/03.

Porušenie základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov vidia sťažovatelia v skutočnosti, že odo dňa podania dovolania - 09. 05. 2003 voči nim najvyšší súd neurobil žiaden úkon a najmä, že vo veci do dnešného dňa nerozhodol a tak neposkytol nimi tvrdenému právu ochranu.

Stav právnej neistoty sťažovateľov do dnešného dňa trvá. (...) Sťažovatelia   sa   domáhali   nápravy   svojím   podaním...   zo   dňa   06.   07.   2004, označeným   ako   „Sťažnosť   podľa   §   17   ods.   1   zákona   č.   80/1992   Zb.“   adresovaným predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   ich   sťažnosť   „vybavil“   listom   zo   dňa   21.   10.   2004,   ktorý   bol advokátskej kancelárii doručený dňa 25. 10. 2004, v ktorom im oznámil, že predpokladaný termín prejednania a rozhodnutia označenej veci je apríl roku 2005.

Napriek oznámenému predpokladanému termínu do dňa vyhotovenia tejto sťažnosti najvyšší súd so sťažovateľmi nekonal.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vyslovil, že

«právo sťažovateľa uvedené v článku 48 ods. 2 prvá veta „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.“.. bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci prejednávania dovolania pod č. konania 4 Cdo 85/03 porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,- Sk.

Ústavný   súd   prikazuje   podľa   §   56   ods.   3   písmeno   a)   zákona   č.   38/1993   Z.   z. v platnom znení, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v primeranej lehote rozhodol. Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   na   odmene   advokáta   vo   výške 5 302,- Sk, za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 2 a režijný paušál podľa § 16 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.»

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď   k porušeniu   tohto   práva   došlo   alebo   jeho   porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo (II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/02).

Sťažovatelia   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   29.   apríla   2005   uviedli,   že najvyšší   súd   v ich   označenej   veci   od   podania dovolania nerozhodol   a že „stav právnej neistoty sťažovateľov do dnešného dňa trvá“. Ústavný súd pritom zistil, že najvyšší súd v namietanom konaní   o dovolaní   sťažovateľov   vo   veci   sp.   zn.   4   Cdo   85/03   rozhodol rozsudkom z 31. marca 2005 (expedovaným 3. mája 2005) o zrušení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. februára 2003 sp. zn. 13 Co 17/03 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie   konanie.   Tým   odstránil   aj   stav   právnej   neistoty   sťažovateľov   vo   vzťahu k namietanému konaniu, o čom právna zástupkyňa sťažovateľov mohla a mala vedieť už v čase podania sťažnosti ústavnému súdu. Tento termín presne zodpovedá tomu, čo uviedla kancelária predsedu najvyššieho súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľov z júla 2004.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2005