znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 114/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2004 v senáte prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   S.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   V.   Č.,   B., vo veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 183/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. S. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 183/93   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 183/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. S. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   Ing. S. S. uhradiť trovy právneho zastúpenia 9 352 Sk (slovom deväťtisíctristopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. V. Č., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ing. S. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   18. februára   2004   namietala,   že postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   17   C   183/93   bolo   porušené   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 28. apríla 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka navrhla, aby „Ústavný súd vo veci samej takto rozhodol: II. A Okresný súd Bratislava II Drieňová 5, 827 02 Bratislava v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 183/93 porušil Ing. S. S., B. jej ústavné právo, ktoré zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   na   súdnu   ochranu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. II. B Priznáva Ing. S. S., trvale bytom: B., primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1.000.000,- Sk“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: „Po právoplatnom rozvode manželstva   som   sa   obrátila   návrhom   na   Okresný   súd   Bratislava   II.   o vyrovnanie bezpodielového spolužitia manželov v roku 1993 spis č. podania a konania 17 C 183/93 ako navrhovateľka.   (...)   Poukazujem   na   súdnu   ochranu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ktorý zaručuje článok č. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako i článok č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – každý má právo na to aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkov a pod. Tieto skutočnosti ma vedú aby som sa obrátila so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky nakoľko jedenásť rokov je príliš dlhá lehota na súdne konanie, o to viac, že v rámci BSM nastali cenové rozdiely.“  

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh, z vyjadrení   účastníkov konania a z   obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 183/93 ústavný súd zistil, že sťažovateľka 28. septembra 1993 podala okresnému súdu žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Okresný   súd   na   výzvu   ústavného   súdu   z   12.   mája   2004   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky z 1. júna 2004 uviedol, že 28. septembra 1993 bola podaná žaloba o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Do 6. apríla 1994 sa účastníci na podnet sťažovateľky pokúšali o uzavretie súdneho zmieru, ku ktorému nedošlo. Od apríla 1994   dosiaľ   sa   vykonalo   viacero   pojednávaní   (25)   a   nariadilo   sa   jedno   znalecké dokazovanie, ktoré bolo vykonané v priebehu rokov 2003 - 2004, hoci bolo nariadené už v roku 2001. Od roku 2000 sa vo veci nevykonalo ani jedno pojednávanie. Osobitne treba uviesť,   že   17.   decembra   2001   sa   odporca   odvolal   proti   výroku   o   povinnosti   zaplatiť preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania,   avšak   spis   bol   predložený   príslušnému krajskému   súdu   až   14.   mája   2003.   Rovnako   je   podstatné   aj   to,   že   napriek   nariadeniu znaleckého dokazovania v roku 2001 sa spis zaslal znalcovi až 8. decembra 2003.

Vo veci nebol vynesený žiaden rozsudok. Z postupu sťažovateľky ako účastníčky konania nebolo zistené, že by urobila procesné úkony, ktoré by bolo treba osobitne uvádzať na účely ich vyhodnotenia, resp. konala tak, že to možno považovať za spomalenie konania pred okresným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú tie isté údaje, ktoré uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci na všeobecnom súde   sa právna neistota   osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania, a c) postupu súdu.

a) Ústavný súd konštatuje, že v konaní ide o spor o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Takéto spory sú právne aj skutkovo zložité, avšak od účinnosti právnej   úpravy   (§   143   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka)   sa   vytvorila   stabilná   judikatúra v týchto sporoch, ktorá obsahuje aj postupy pri dokazovaní, ako aj riešenie právnych otázok. Napriek tomu skutková zložitosť spôsobuje, že tieto spory sú časovo oveľa náročnejšie ako iné   majetkové   spory.   K tomu   prispieva   aj   zásada   komplexnosti   vyporiadania   majetku spravidla bývalých manželov.

V posudzovanom prípade je faktická zložitosť veci zvýšená aj potrebou výsluchu svedkov prostredníctvom dožiadaného súdu v Českej republike.

Ústavný   súd   preto   sčasti   akceptoval   stanovisko   predsedu   okresného   súdu,   ktorý priebeh a dobu konania odôvodňoval jeho skutkovou aj právnou zložitosťou. Ústavný súd však nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali spor trvajúci viac ako jedenásť rokov bez jediného   meritórneho   rozhodnutia,   resp.   takého   postupu,   ktorý   by   už   ukazoval,   že v dohľadnej dobe dôjde k odstráneniu právnej neistoty účastníkov.

b) Pokiaľ ide   o druhé kritérium, t. j. správanie sťažovateľky, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že postup sťažovateľky prispel zásadnejším spôsobom k vzniku prieťahov alebo spomaleniu postupu okresného súdu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v spore.   Pri   hodnotení   postupu okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou, ako aj nesústredeným   postupom   zákonného   sudcu.   Vo   veci   bolo   nariadených   dosiaľ   celkom 25 pojednávaní,   prevažná   väčšina   z   nich   sa   uskutočnila   v   roku   1994   (7   uskutočnených pojednávaní), 1995 (8 uskutočnených pojednávaní) a 1996 (5 uskutočnených pojednávaní). V rokoch 1993, 1997, 1998, 1999 a 2000 sa vo veci uskutočnilo po jednom pojednávaní.

Ústavný súd zistil tieto podstatné obdobia nečinnosti okresného súdu:

- od   11.   decembra   1998   (okresným   súdom   zaslané   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave   z   3.   decembra   1998   účastníkom)   do   3.   júna   1999   (nariadenie pojednávania na 28. jún 1999). Ústavný súd v danom štádiu konania nevyhodnotil výzvu okresného súdu sťažovateľke na vyjadrenie, či nedošlo k uzavretiu mimosúdnej dohody, za úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov,

- od 13. októbra 1999 (vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky) do 14. júla 2000 (nariadenie pojednávania na 9. október 2000),

- od 21. novembra 2000 (vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky) do 29. októbra 2001 (nariadenie znaleckého dokazovania),

- od 17. decembra 2001 (odvolanie žalovaného proti povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazov) do 14. mája 2003 (predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní),

- ústavný súd nepovažoval ani výzvy okresného súdu žalovanému zo 16. januára 2002, resp. 5. marca 2002 za úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov,

- okresný súd nariadil znalecké dokazovanie až po ôsmich rokoch od začatia konania, a okrem toho v dôsledku nečinnosti okresný súd zaslal spis ustanovenému znalcovi po viac než dvoch rokoch po nariadení znaleckého dokazovania,

- napokon od 9. októbra 2000 okresný súd nenariadil vo veci ani jedno pojednávanie.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v nadmernej pracovnej zaťaženosti ústavný súd nemohol akceptovať. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších zamestnancov   na   súde,   nemôžu   byť   dôvodom   na   porušovanie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Tieto   príčiny   nezbavujú   všeobecný   súd zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 17 C 183/93 konal bez zbytočných prieťahov, napriek tomu, že to sťažovateľka výslovne   nežiadala.   Ústavný   súd   však   považoval   taký   príkaz   okresnému   súdu   za   úkon nevyhnutný na to, aby sa v ďalšom konaní už nevyskytovali zbytočné prieťahy.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela vzhľadom na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru, že stav konania v jej veci je taký,   že   sťažovateľka   oprávnene   trpí   pocitom   neistoty   kvôli   stavu   sporu   o vyporiadanie spoločného   majetku   bývalých   manželov   trvajúceho   viac   než   11   rokov.   Uvedenú dobu konania možno z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovať len vo výnimočných prípadoch a posudzovaný spor takéto výnimočné okolnosti neobsahuje.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Ústavný súd preto považoval podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznanie sumy 80 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke účelne uplatnenú úhradu trov konania v hodnote   9 352   Sk   za   dva   úkony   právnej   služby   každý   v hodnote   4 540   Sk   (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie podania). Základom za dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk. Ústavný súd súčasne priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   136   Sk   (vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).