znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 114/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Mazáka   a   Jána   Klučku   na   neverejnom   zasadnutí 11. decembra   2002   prerokoval   sťažnosť   V.   V.,   bytom   P.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. H.,   K.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 215/95, za účasti Okresného súdu v Trnave, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 215/95   b o l o   p o r u š e n é.

2. Okresnému súdu v Trnave   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 215/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave   p o v i n n ý zaplatiť V. V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V. V.   n e p r i z n á v a   právo na náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. februára 2002   doručené   podanie   V.   V.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorým   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu v Trnave   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9   C   215/95.   Podľa sťažovateľky   ide   o   konanie   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov (ďalej len „BSM“), ktoré začalo v roku 1995 a doposiaľ nebol vo veci vynesený ani jeden rozsudok.

Ústavným súdom ustanovený právny zástupca doplnil 28. októbra 2002 sťažnosť tak, že navrhol, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a súčasne priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 90 000 Sk. Primerané finančné   zadosťučinenie odôvodnil   tak,   že v konaní nebol doposiaľ vynesený   ani jeden rozsudok, súd nekoná dostatočne sústredene a taký postup sťažovateľka vníma ako krivdu a má   aj   pocit   rezignácie.   Súčasne   sa   právny   zástupca   zriekol   práva   na   odmenu   za zastupovanie a nežiadal ani náhradu skutočných nákladov.

Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol, že sťažovateľka podala 14. septembra 1995 žalobu o vyporiadanie BSM. Vo veci sa doposiaľ vystriedali štyria sudcovia. Okresný súd vo veci nariadil pojednávania tak, že od roku 1996 do roku 2000 sa vykonalo, resp. odročilo   šesť   pojednávaní,   z   ktorých   pojednávanie   nariadené   na   17.   február   2000   bolo odročované pre nezaplatenie preddavku žalovaným. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na

3. jún 2002 a potom okresný súd nariadil 30. októbra 2002 ďalšie znalecké dokazovanie ohľadne určenia hodnoty hnuteľných vecí patriacich do BSM účastníkov konania.

Okresný   súd   ďalej   uviedol,   že   od   4.   júla   1997   do   23.   marca   2000   trvalo,   kým žalovaný zaplatil preddavok na trovy znaleckého dokazovania. V rokoch 1997 a 1998 bol spis   celkom   päť   mesiacov   na   Krajskom   súde   Trnave   na   rozhodovanie   o   odvolaní sťažovateľky   proti   výroku   o povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   dôkazov   a   na rozhodnutie o návrhu žalovaného na prikázanie veci inému súdu. Vo veci doposiaľ nebol vynesený ani jeden rozsudok.

Okresný súd na svoju obranu uviedol, že základným problémom pri prejednávaní a rozhodovaní vecí, a to nielen z hľadiska sporu sťažovateľky, je nevyriešený nedostatok sudcov na okresnom súde a vysoký počet vecí pripadajúcich na jedného sudcu.

Obaja účastníci navrhli, aby ústavný súd konal bez verejného ústneho pojednávania.

II.

K východiskám ochrany základného práva na konanie

bez zbytočných prieťahov

Ústavný súd v konaniach, v ktorých sa namietlo porušenie čl. 48 ods.   2 ústavy, konštantne   vychádza   z   toho,   že   „účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   súdu,   pričom   k   naplneniu   tohto   práva   dochádza   zásadne   až   právoplatným súdnym rozhodnutím“, čo sa v celom rozsahu uplatňuje vo veci sťažovateľky, predmetom ktorej   je   spor   o   vyporiadanie   BSM   (napr.   II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   47/96   a   I.   ÚS   55/97, II. ÚS 813/00, II. ÚS 67/02).

Rýchlosť,   účinnosť   a   výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania je podmienená (objektívne aj subjektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním samotného účastníka súdneho konania a napokon aj činnosťou (súčinnosťou) štátnych a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho   konania,   predovšetkým   súdu,   ktorý   má   ako   jediný   orgán   verejnej   moci rozhodovaciu právomoc v občianskom súdnom konaní. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   na   súd   so   žiadosťou   o   jeho rozhodnutie (návrh alebo žaloba).

Takáto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá,   a   napokon   z   §   114   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (podobne I. ÚS 57/97).

Sudca je povinný podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku robiť vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   nedostatok   alebo   neprimeraný   počet sudcov, problémy s organizáciou práce na súde, nadmerný počet vecí, ktoré dochádzajú na súd, nebránia záveru, že v konkrétnom konaní došlo k zbytočným prieťahom (podobne III. ÚS 43/00, II. ÚS 52/99).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a   postup   súdu, napokon je významné aj to, o čo vo veci účastníkom ide.

1. Právna a skutková zložitosť sporu

Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávny spor, ktorý začal 14. septembra 1995. Napriek tomu nebol vynesený ani jeden rozsudok vo veci samej, ktorým   by   sa   záväzne   vyporiadalo   BSM   účastníkov   -   bývalých   manželov.   Konanie o vyporiadanie BSM je obvykle skutkovo náročnejšie ako iné spory, pretože sa zisťuje celý majetok bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie a tento majetok sa niekedy prelína aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Pravidelne sa v takých sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnoty vyporiadavaných vecí a iných majetkových   hodnôt.   Tieto   spory,   so   zreteľom   na   početnú   a   ustálenú   judikatúru všeobecných súdov, však nie sú právne zložité. V prípade sťažovateľky ide o to, že medzi účastníkmi sú   sporné   len hnuteľné veci   a ich   hodnota,   čo   o   to viac dovoľuje   záver   aj o skutkovej nenáročnosti sporu o vyporiadanie BSM.

Ústavný súd však pripomína, že žiadna skutková zložitosť veci, ktorou sa spravidla vyznačujú spory o vyporiadanie BSM (aj keď to nie je príznačné pre vec sťažovateľky), nemôže ospravedlniť, že po viac ako siedmich rokoch od podania žaloby nebol vo veci vynesený ani jeden rozsudok. Navyše, podľa obsahu rozboru okresného súdu dokonca na pojednávaní konanom 3. júna 2002 sa ešte len vykonáva podľa § 127 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku znalecké dokazovanie ohľadne hodnoty nehnuteľnosti a potom aj ohľadne hodnoty   hnuteľných   vecí,   ktoré   v   skutočnosti   bolo   nariadené   až   na   30.   október   2002 s určením dvojmesačnej lehoty na podanie posudku.

2. Správanie sťažovateľky v súdnom konaní

Významným   kritériom   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu   vo   veci   zbytočných prieťahov je správanie účastníkov konania. Od podania žaloby sťažovateľka postupovala tak, že jej zásadne nemožno vyčítať relevantný podiel na nečinnosti súdu, resp. na jeho postupe. Také okolnosti nenamietol ani okresný súd vo svojom stanovisku ku sťažnosti, okrem troch mesiacov, keď v roku 1997 (od 28. júla do 31. októbra) bol spis na základe jej odvolania   proti   výroku   o   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   dôkazov   predložený Krajskému súdu v Trnave. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka zásadne neovplyvnila dĺžku konania v jej veci tak, aby jej bolo možné pričítať podiel na stave, v ktorom sa jej vec teraz nachádza.

3. Postup okresného súdu a zbytočné prieťahy

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na také konanie pre všetky štátne orgány, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje, ako to už bolo uvedené v úvodnej časti odôvodnenia tohto nálezu, viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Z rozboru veci, ktorý predložil okresný súd, vyplýva, že celé konanie je poznačené sčasti nečinnosťou, ktorá dosiahla takmer dobu piatich rokov (od roku 1997 do 3. júna 2002). Počas ostatnej doby aj konkrétny postup súdu bol nesústredený a vykazoval chyby pri procesnom postupe, ktorý je inak zaužívaný a nevyvoláva osobitné problémy praxe (prvý   znalec   nebol   oprávnený   oceniť   niektoré   hnuteľné   veci,   vec   sa   odročovala   pre nezaplatenie   preddavku   na   trovy   dôkazov,   vypracovanie   uznesenia   o   druhom   znalcovi trvalo   takmer   päť   mesiacov   od   3.   júna   2002   do   30.   októbra   2002,   pojednávania   boli prevažne   odročované   na   neurčito   (napriek   zneniu   §   119   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku).

Za   činnosť   súdu   nemožno   považovať   odročenie   pojednávania   pre   nezaplatenie preddavku na trovy dôkazov. Správny postup predpisuje § 141 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (trovy   dôkazov,   ktoré   nie   sú   kryté   preddavkom,   ako   aj   hotové   výdavky ustanoveného zástupcu, ktorý nie je advokátom, a trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine, platí štát). Okrem toho uznesenie o povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazov je nútene (exekučne) vymáhateľné a bolo vecou zákonného sudcu urobiť úkony na jeho vymoženie v priebehu vykonávania znaleckého dokazovania, a nie odročovať pojednávania.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

Z   uvedeného   vyplýva,   že   konanie   pred   okresným   súdom   o   nároku   sťažovateľky na vyporiadanie   BSM   je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v   dôsledku   nečinnosti a neefektívneho, až vecne nesprávneho postupu okresného súdu. Ústavný súd so zreteľom na zistený stav veci nepovažoval za potrebné bližšie určovať jednotlivé obdobia nečinnosti, resp.   činnosti,   ktorú   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy.   Rovnako   hodnotenie jednotlivých úkonov a postupov okresného súdu vyznieva do záveru o nečinnosti, resp. do robenia takých úkonov, ktoré nemožno považovať za relevantný postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky v jej spore s bývalým manželom.

Okresný   súd   takýmto   postupom   porušil   základné právo   sťažovateľky   na   konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

So zreteľom na zistený a vyhodnotený stav konania pred okresným súdom prikázal ústavný   súd   podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) okresnému súdu, aby konal vo veci sp. zn. 9 C 215/95 bez zbytočných prieťahov, a takým postupom odstránil v čo najkratšej dobe právnu neistotu sťažovateľky v jej veci.

Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   ochranu   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov v spore o vyporiadanie BSM. Dobu viac ako siedmich rokov bez jediného rozhodnutia vo veci samej sťažovateľka musí vnímať už ako ďalšiu krivdu. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby občan čakal na výsledok súdneho sporu takú   dlhú   dobu   a   aby   stav   konania   bol   taký,   ako   bol   zistený   v   prípade   sťažovateľky. Sťažovateľka oprávnene pociťuje krivdu a beznádej, ktorá je prehĺbená tým, že spor medzi bývalými manželmi ani po takej dlhej dobe ešte nie je pripravený na vynesenie meritórneho rozhodnutia.

Vychádzajúc   z   tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľky,   princípov   spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné sťažovateľke priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu.

Náhrada trov konania sa sťažovateľke nepriznala, pretože právny zástupca sa tejto náhrady výslovne zriekol.