SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 113/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9458/2014), ⬛⬛⬛⬛ (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5733/2015),
(sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 5734/2015), ⬛⬛⬛⬛ (sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 5735/2015), ⬛⬛⬛⬛ (sťažnosťvedená pod sp. zn. Rvp 5736/2015),(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5737/2015),
(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5738/2015), a ⬛⬛⬛⬛ (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5739/2015), zastúpenýchadvokátom ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky, porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 32/2013 z 28. mája 2014 (sťažnosťvedená pod sp. zn. Rvp 9458/2014), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 10 Sžso 56/2014 z 11. februára 2015 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5733/2015),rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 40/2014 zo 14. januára2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 336/2012 z 5. februára2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5734/2015), rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 41/2014 zo 14. januára 2015 v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 338/2012 z 5. februára 2014 (sťažnosť vedená podsp. zn. Rvp 5735/2015), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.10 Sžso 34/2014 zo 14. januára 2015 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5736/2015),rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 42/2014 z 11. februára2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 341/2012 z 12. februára2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5737/2015), rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 39/2014 zo 14. januára 2015 v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 337/2012 z 5. februára 2014 (sťažnosť vedená podsp. zn. Rvp 5738/2015) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.10 Sžso 44/2014 z 11. februára 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 2 S 331/2012 z 15. januára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5739/2015)a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn. Rvp 9458/2014, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn. Rvp 5733/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,vedenú pod sp. zn. Rvp 5734/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn.Rvp 5735/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn. Rvp 5736/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn. Rvp 5737/2015, sťažnosťvedenú pod sp. zn. Rvp 5738/2015 a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn.Rvp 5739/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 9458/2014.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ao d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ 1“; sťažnosť vedenápod sp. zn. Rvp 9458/2014) a 23. apríla 2015 boli doručené sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľ 2“; sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5733/2015),(ďalej len „sťažovateľ 3“; sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5734/2015), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ 4“; sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 5735/2015), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ 5“; sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 5736/2015), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ 6“; sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 5737/2015), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ 7“; sťažnosť vedená podsp. zn. Rvp 5738/2015) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ 8“; sťažnosť vedená podsp. zn. Rvp 5739/2015; spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom
, ktorými namietajú porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.9 Sžso 32/2013 z 28. mája 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9458/2014), rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 56/2014 z 11. februára 2015 (sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 5733/2015), rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 40/2014 zo 14. januára 2015v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.2 S 336/2012 z 5. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5734/2015), rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 41/2014 zo 14. januára 2015 v spojení s rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 2 S 338/2012 z 5. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 5735/2015), rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 34/2014 zo 14. januára 2015(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5736/2015), rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.10 Sžso 42/2014 z 11. februára 2015 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.2 S 341/2012 z 12. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 5737/2015), rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 39/2014 zo 14. januára 2015 v spojení s rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 2 S 337/2012 z 5. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn.Rvp 5738/2015) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 44/2014 z 11. februára 2015v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 331/2012 z 15. januára 2014 (sťažnosťvedená pod sp. zn. Rvp 5739/2015; spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z príloh sťažovateľa 1 vyplýva, že Finančné riaditeľstvo Slovenskejrepubliky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1435/2012-SZ z 30. mája 2012zvýšilo sťažovateľovi 1 od 1. júla 2012 výsluhový dôchodok na sumu 343,15 € mesačne,čo právne odôvodnilo s poukazom na § 68 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnomzabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníúčinnom do 30. júna 2012. Následne finančné riaditeľstvo rozhodnutím č. 4435/2012-SZzo 4. júla 2012 znížilo sťažovateľovi 1 od 1. júla 2012 výsluhový dôchodok na sumu332,99 € mesačne. Finančné riaditeľstvo v označenom rozhodnutí poukázalo na § 68 ods.13 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 30. júna 2012 (ďalej len „zákonč. 328/2002 Z. z.“) a § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012,z čoho podľa jeho názoru vyplynulo, že sťažovateľovi 1 nevzniklo právo na zvýšenievýsluhového dôchodku. Keďže podľa názoru finančného riaditeľstva rozhodnutiez 30. mája 2012 deklarovalo stav, ktorý vzhľadom na zmenu právnej úpravy bol s ňouv rozpore, postupom podľa § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z. znížilo sťažovateľovi 1dávku výsluhového dôchodku.
O odvolaní sťažovateľa 1 proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012rozhodlo Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“ alebo„žalovaný“) rozhodnutím č. MF/019426/2012-23-7 z 20. augusta 2012 tak, že jehoodvolanie zamietlo a potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie finančného riaditeľstva.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ 1 žalobu krajskému súdu, ktoroužiadal preskúmať zákonnosť označeného rozhodnutia žalovaného, ktoré spolus rozhodnutím finančného riaditeľstva žiadal zrušiť a vec vrátiť finančnému riaditeľstvu naďalšie konanie. O jeho žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 S 43/2012-35z 8. februára 2013 tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie finančného riaditeľstvazo 4. júla 2012 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu z 8. februára 2013 podal žalovaný odvolanie, oktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 32/2013 z 28. mája 2014 tak, žezmenil rozsudok krajského súdu z 8. februára 2013 a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Zo sťažnosti a z príloh sťažovateľa 2 vyplýva, že finančné riaditeľstvo rozhodnutímč. 1602/2012-SZ z 30. mája 2012 zvýšilo sťažovateľovi 2 od 1. júla 2012 výsluhovýdôchodok na sumu 728,98 € mesačne, čo právne odôvodnilo s poukazom na § 68 ods. 1zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2012. Následne finančné riaditeľstvorozhodnutím č. 4602/2012-SZ zo 4. júla 2012 znížilo sťažovateľovi 2 od 1. júla 2012výsluhový dôchodok na sumu 707,40 € mesačne. Finančné riaditeľstvo v označenomrozhodnutí poukázalo na § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 5 ods. 3 zákonač. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012, z čoho podľa jeho názoru vyplynulo, žesťažovateľovi 2 nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového dôchodku. Keďže podľa názorufinančného riaditeľstva rozhodnutie z 30. mája 2012 deklarovalo stav, ktorý vzhľadomna zmenu právnej úpravy bol s ňou v rozpore, postupom podľa § 105 ods. 7 zákonač. 328/2002 Z. z. znížilo sťažovateľovi 2 dávku výsluhového dôchodku.
O odvolaní sťažovateľa 2 proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012rozhodlo ministerstvo financií rozhodnutím č. MF/021467/2012-23-32 z 24. septembra2012 tak, že jeho odvolanie zamietlo a potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutiefinančného riaditeľstva.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ 2 žalobu krajskému súdu, ktoroužiadal preskúmať zákonnosť označeného rozhodnutia žalovaného, ktoré spolus rozhodnutím finančného riaditeľstva žiadal zrušiť a vec vrátiť finančnému riaditeľstvuna ďalšie konanie. O jeho žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 1493/2012-32z 10. decembra 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 5 S 1493/2012-49 z 22. apríla2014 tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu z 10. decembra 2013 podal žalovaný odvolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 56/2014 z 11. februára 2015 tak,že zmenil rozsudok krajského súdu z 10. decembra 2013 v spojení s opravným uznesenímz 22. apríla 2014 a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Zo sťažnosti a z príloh sťažovateľa 3 vyplýva, že finančné riaditeľstvo rozhodnutímč. 742/2012-SZ z 29. mája 2012 zvýšilo sťažovateľovi 3 od 1. júla 2012 výsluhovýdôchodok na sumu 747,06 € mesačne, čo právne odôvodnilo s poukazom na § 68 ods. 1zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2012. Následne finančné riaditeľstvorozhodnutím č. 3742/2012-SZ zo 4. júla 2012 znížilo sťažovateľovi 3 od 1. júla 2012výsluhový dôchodok na sumu 724,94 € mesačne. Finančné riaditeľstvo v označenomrozhodnutí poukázalo na § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 5 ods. 3 zákonač. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012, z čoho podľa jeho názoru vyplynulo, žesťažovateľovi 3 nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového dôchodku. Keďže podľa názorufinančného riaditeľstva rozhodnutie z 29. mája 2012 deklarovalo stav, ktorý vzhľadomna zmenu právnej úpravy bol s ňou v rozpore, postupom podľa § 105 ods. 7 zákonač. 328/2002 Z. z. znížilo sťažovateľovi 3 dávku výsluhového dôchodku.
O odvolaní sťažovateľa 3 proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012rozhodlo ministerstvo financií rozhodnutím č. MF/020478/2012-23-38 z 27. augusta 2012tak, že jeho odvolanie zamietlo a potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie finančnéhoriaditeľstva.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ 3 žalobu krajskému súdu, ktoroužiadal preskúmať zákonnosť označeného rozhodnutia žalovaného, ktoré spolus rozhodnutímfinančnéhoriaditeľstvažiadalzrušiťa vecvrátiťfinančnémuriaditeľstvu na ďalšie konanie. O žalobe sťažovateľa 3 rozhodol krajský súd rozsudkomč. k. 2 S 336/2012-33 z 5. februára 2014 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu z 5. februára 2014 podal sťažovateľ 3 odvolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 40/2014 zo 14. januára 2015 tak,že potvrdil rozsudok krajského súdu z 5. februára 2014.
Zo sťažnosti a z príloh sťažovateľa 4 vyplýva, že finančné riaditeľstvo rozhodnutímč. 1484/2012-SZ z 30. mája 2012 zvýšilo sťažovateľovi 4 od 1. júla 2012 výsluhovýdôchodok na sumu 716,59 € mesačne, čo právne odôvodnilo s poukazom na § 68 ods. 1zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2012. Následne finančné riaditeľstvorozhodnutím č. 4484/2012-SZ zo 4. júla 2012 znížilo sťažovateľovi 4 od 1. júla 2012výsluhový dôchodok na sumu 695,38 € mesačne. Finančné riaditeľstvo v označenomrozhodnutí poukázalo na § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 5 ods. 3 zákonač. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012, z čoho podľa jeho názoru vyplynulo,že sťažovateľovi 4 nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového dôchodku. Keďže podľanázoru finančného riaditeľstva rozhodnutie z 30. mája 2012 deklarovalo stav, ktorývzhľadom na zmenu právnej úpravy bol s ňou v rozpore, postupom podľa § 105 ods. 7zákona č. 328/2002 Z. z. znížilo sťažovateľovi 4 dávku výsluhového dôchodku.
O odvolaní sťažovateľa 4 proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012rozhodlo ministerstvo financií rozhodnutím č. MF/019426/2012-23-2 z 20. augusta 2012tak, že jeho odvolanie zamietlo a potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie finančnéhoriaditeľstva.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ 4 žalobu krajskému súdu, ktoroužiadal preskúmať zákonnosť označeného rozhodnutia žalovaného, ktoré spolus rozhodnutímfinančnéhoriaditeľstvažiadalzrušiťa vecvrátiťfinančnémuriaditeľstvu na ďalšie konanie. O žalobe sťažovateľa 4 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.2 S 338/2012-33 z 5. februára 2014 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu z 5. februára 2014 podal sťažovateľ 4 odvolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 41/2014 zo 14. januára 2015 tak,že potvrdil rozsudok krajského súdu z 5. februára 2014.
Zo sťažnosti a z príloh sťažovateľa 5 vyplýva, že finančné riaditeľstvo rozhodnutímč. 913/2012-SZ z 29. mája 2012 zvýšilo sťažovateľovi 5 od 1. júla 2012 výsluhovýdôchodok na sumu 805,74 € mesačne, čo právne odôvodnilo s poukazom na § 68 ods. 1zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2012. Následne finančné riaditeľstvorozhodnutím č. 3913/2012-SZ zo 4. júla 2012 znížilo sťažovateľovi 5 od 1. júla 2012výsluhový dôchodok na sumu 781,89 € mesačne. Finančné riaditeľstvo v označenomrozhodnutí poukázalo na § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 5 ods. 3 zákonač. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012, z čoho podľa jeho názoru vyplynulo, žesťažovateľovi 5 nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového dôchodku. Keďže podľa názorufinančného riaditeľstva rozhodnutie z 29. mája 2012 deklarovalo stav, ktorý vzhľadomna zmenu právnej úpravy bol s ňou v rozpore, postupom podľa § 105 ods. 7 zákonač. 328/2002 Z. z. znížilo sťažovateľovi 5 dávku výsluhového dôchodku.
O odvolaní sťažovateľa 5 proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012rozhodlo ministerstvo financií rozhodnutím č. MF/020475/2012-23-9 z 24. augusta 2012tak, že jeho odvolanie zamietlo a potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie finančnéhoriaditeľstva.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ 5 žalobu krajskému súdu, ktoroužiadal preskúmať zákonnosť označeného rozhodnutia žalovaného, ktoré spolus rozhodnutím finančného riaditeľstva žiadal zrušiť a vec vrátiť finančnému riaditeľstvuna ďalšie konanie. O jeho žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 333/2012-32z 10. decembra 2013 tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie finančného riaditeľstvazo 4. júla 2012 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu z 10. decembra 2013 podal žalovaný odvolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 34/2014 zo 14. januára 2015 tak,že zmenil rozsudok krajského súdu z 10. decembra 2013 a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Zo sťažnosti a z príloh sťažovateľa 6 vyplýva, že finančné riaditeľstvo rozhodnutímč. 1917/2012-SZ z 1. júna 2012 zvýšilo sťažovateľovi 6 od 1. júla 2012 výsluhovýdôchodok na sumu 465,15 € mesačne, čo právne odôvodnilo s poukazom na § 68 ods. 1zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2012. Následne finančné riaditeľstvorozhodnutím č. 4917/2012-SZ zo 4. júla 2012 znížilo sťažovateľovi 6 od 1. júla 2012výsluhový dôchodok na sumu 451,38 € mesačne. Finančné riaditeľstvo v označenomrozhodnutí poukázalo na § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 5 ods. 3 zákonač. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012, z čoho podľa jeho názoru vyplynulo, žesťažovateľovi 6 nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového dôchodku. Keďže podľa názorufinančného riaditeľstva rozhodnutie z 1. júna 2012 deklarovalo stav, ktorý vzhľadomna zmenu právnej úpravy bol s ňou v rozpore, postupom podľa § 105 ods. 7 zákonač. 328/2002 Z. z. znížilo sťažovateľovi 6 dávku výsluhového dôchodku.
O odvolaní sťažovateľa 6 proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012rozhodlo ministerstvo financií rozhodnutím č. MF/019426/2012-23-31 z 21. augusta 2012tak, že jeho odvolanie zamietlo a potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie finančnéhoriaditeľstva.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ 6 žalobu krajskému súdu, ktoroužiadal preskúmať zákonnosť označeného rozhodnutia žalovaného, ktoré spolus rozhodnutímfinančnéhoriaditeľstvažiadalzrušiťa vecvrátiťfinančnémuriaditeľstvu na ďalšie konanie. O žalobe sťažovateľa 6 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.2 S 341/2012-32 z 12. februára 2014 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu z 12. februára 2014 podal sťažovateľ 6 odvolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 42/2014 z 11. februára 2015 tak,že potvrdil rozsudok krajského súdu z 12. februára 2014.
Zo sťažnosti a z príloh sťažovateľa 7 vyplýva, že finančné riaditeľstvo rozhodnutímč. 1764/2012-SZ z 30. mája 2012 zvýšilo sťažovateľovi 7 od 1. júla 2012 výsluhovýdôchodok na sumu 612,28 € mesačne, čo právne odôvodnilo s poukazom na § 68 ods. 1zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2012. Následne finančné riaditeľstvorozhodnutím č. 4674/2012-SZ zo 4. júla 2012 znížilo sťažovateľovi 7 od 1. júla 2012výsluhový dôchodok na sumu 594,15 € mesačne. Finančné riaditeľstvo v označenomrozhodnutí poukázalo na § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 5 ods. 3 zákonač. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012, z čoho podľa jeho názoru vyplynulo, žesťažovateľovi 7 nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového dôchodku. Keďže podľa názorufinančného riaditeľstva rozhodnutie z 30. mája 2012 deklarovalo stav, ktorý vzhľadomna zmenu právnej úpravy bol s ňou v rozpore, postupom podľa § 105 ods. 7 zákonač. 328/2002 Z. z. znížilo sťažovateľovi 7 dávku výsluhového dôchodku.
O odvolaní sťažovateľa 7 proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012rozhodlo ministerstvo financií rozhodnutím č. MF/020475/2012-23-40 z 24. augusta 2012tak, že jeho odvolanie zamietlo a potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie finančnéhoriaditeľstva.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ 7 žalobu krajskému súdu, ktoroužiadal preskúmať zákonnosť označeného rozhodnutia žalovaného, ktoré spolus rozhodnutímfinančnéhoriaditeľstvažiadalzrušiťa vecvrátiťfinančnémuriaditeľstvu na ďalšie konanie. O žalobe sťažovateľa 7 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.2 S 337/2012-33 z 5. februára 2014 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu z 5. februára 2014 podal sťažovateľ 7 odvolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 39/2014 zo 14. januára 2015 tak,že potvrdil rozsudok krajského súdu z 5. februára 2014.
Zo sťažnosti a z príloh sťažovateľa 8 vyplýva, že finančné riaditeľstvo rozhodnutímč. 1453/2012-SZ z 30. mája 2012 zvýšilo sťažovateľovi 8 od 1. júla 2012 výsluhovýdôchodok na sumu 658,56 € mesačne, čo právne odôvodnilo s poukazom na § 68 ods. 1zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2012. Následne finančné riaditeľstvorozhodnutím č. 4453/2012-SZ zo 4. júla 2012 znížilo sťažovateľovi 8 od 1. júla 2012výsluhový dôchodok na sumu 639,06 € mesačne. Finančné riaditeľstvo v označenomrozhodnutí poukázalo na § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 5 ods. 3 zákonač. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012, z čoho podľa jeho názoru vyplynulo, žesťažovateľovi 8 nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového dôchodku. Keďže podľa názorufinančného riaditeľstva rozhodnutie z 30. mája 2012 deklarovalo stav, ktorý vzhľadomna zmenu právnej úpravy bol s ňou v rozpore, postupom podľa § 105 ods. 7 zákonač. 328/2002 Z. z. znížilo sťažovateľovi 8 dávku výsluhového dôchodku.
O odvolaní sťažovateľa 8 proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva zo 4. júla 2012rozhodlo ministerstvo financií rozhodnutím č. MF/020477/2012-23-2 z 21. augusta 2012tak, že jeho odvolanie zamietlo a potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie finančnéhoriaditeľstva.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ 8 žalobu krajskému súdu, ktoroužiadal preskúmať zákonnosť označeného rozhodnutia žalovaného, ktoré spolus rozhodnutímfinančnéhoriaditeľstvažiadalzrušiťa vecvrátiťfinančnémuriaditeľstvu na ďalšie konanie. O žalobe sťažovateľa 8 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.2 S 331/2012-28 z 15. januára 2014 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu z 15. januára 2014 podal sťažovateľ 8 odvolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 44/2014 zo 11. februára 2015tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu z 15. januára 2014.
Najvyšší súd v sťažovateľmi napadnutých rozhodnutiach konštatoval, že rozhodnutiafinančného riaditeľstva, ktorými bolo vo veciach sťažovateľov rozhodnuté o zvýšení ichvýsluhovej dávky, boli vydané v súlade s právnym predpisom v tom čase platnýma účinným (zákon č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2012), takže z tohtopohľadu išlo o rozhodnutia zákonné. Keďže k 30. júnu 2012 došlo k zmene relevantnejprávnej úpravy, ktorá naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na zvýšenie funkčnýchplatov, tak sťažovateľom podľa názoru najvyššieho súdu nevzniklo právo na zvýšeniedávky výsluhového zabezpečenia, pretože tá vzniká až 1. júla príslušného kalendárnehoroku, a to za splnenia podmienok ustanovených zákonom v znení účinnom k tomuto dňu.Vzhľadom na skutočnosť, že následné rozhodnutia finančného riaditeľstva, ktorými bolorozhodnuté o znížení výsluhového dôchodku sťažovateľov, boli vydané na základe platnéhoa účinného právneho predpisu (nárok na valorizáciu môže podľa najvyššieho súdu vzniknúťnajskôr 1. júla príslušného kalendárneho roka), nepovažoval tieto rozhodnutia finančnéhoriaditeľstva za nezákonné a právnu úpravu účinnú od 30. júna 2012 za takú, dôsledkomktorej by bola taká normatívna zmena spoločenských vzťahov regulovaných podľa starejprávnej úpravy, ktorá by umožňovala jej pôsobenie s účinkami ex tunc.
Najvyšší súd nepovažoval za nezákonný ani spôsob, akým došlo zo stranyfinančného riaditeľstva k zníženiu dávok výsluhového zabezpečenia sťažovateľov postupompodľa § 105 ods. 7 a 10 zákona č. 328/2002 Z. z., pretože rozhodnutie o valorizácii dávkypovažoval za rozhodnutie o priznaní dávky vo vyššej miere, ako bola vyplácaná do určitéhodňa.
Proti rozsudkom najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavysťažnosti, ktorými najvyššiemu súdu vytýkajú nedostatočné odôvodnenie napadnutýchrozhodnutí, pričom v tejto súvislosti konkrétne uvádzajú, že najvyšší súd primeranýmspôsobom nereagoval na ich námietky o:
- neprípustnom retroaktívnom pôsobení právnej úpravy účinnej od 30. júna 2012a na jej základe vydanými rozhodnutiami finančného riaditeľstva, ktorými došlo k zníženiuich dávok výsluhového zabezpečenia,
- nezákonnosti postupu finančného riaditeľstva podľa § 105 ods. 7 a 10 zákonač. 328/2002 Z. z., pričom túto právnu argumentáciu vedú v rovine polemiky s výkladomjednoduchého práva uskutočneným najvyšším súdom,
- nerovnosti posudzovania sťažovateľov ako poberateľov výsluhového dôchodku nazáklade toho, že im je výsluhový dôchodok„vyplácaný v inom systéme... z osobitného účtu, ktorý je tvorený z odvodov colníkov... Tým, že vo všeobecnom systéme boli dôchodky zvalorizované a výsluhovým dôchodcom nie a to len preto, že ich dávky sú vyplácané v inom systéme, postavenie výsluhových dôchodcov sa stalo nerovným a to aj vtedy, ak ide o výsluhových dôchodcov, ktorí dosiahli dôchodkový vek alebo presiahli vekovú hranicu 55 rokov, čím bolo porušené aj právo... podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky.“.Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení nimi označených práv, zrušil namietanérozhodnutia najvyššieho súdu a priznal im právo na náhradu trov konania.
II.
II.1 K spojeniu sťažností sťažovateľov na spoločné konanie
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP súd môže v záujme hospodárnosti spojiť na spoločnékonanie veci, ktorí sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Keďže zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spájaní návrhovna začatie konania na spoločné konanie, je v spojení s citovaným § 31a zákona o ústavnomsúde primerane aplikovateľný na prípadné spojenie návrhov na začatie konania predústavným súdom § 112 ods. 1 OSP.
Ústavný súd, vychádzajúc z identického skutkového a právneho stavu, po zistení, žesťažovatelia namietajú porušenie rovnakých základných práv a slobôd a že sú všetcizastúpení tým istým právnym zástupcom, pričom odôvodnenie ich sťažností je v zásadeidentické, aplikujúc § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, rozhodolo spojení sťažností na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 9458/2014 (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie súdôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámcisústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosťskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľovpodľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnomsúdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správnehosúdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, alepreskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzickáosoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázokv konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správnysúd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázkynapadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami najvyššieho súdu
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu. Podstata ich argumentácie spočívav námietke arbitrárneho odôvodnenia napadnutých rozsudkov, ako aj popretia zákazu pravejretroaktivity v okolnostiach ich prípadu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojiljudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo naspravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že miera interpretácie aplikovaných na vecvzťahujúcich sa ustanovení právnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnostiprípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takétopochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutých rozsudkochnajvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutých rozsudkovnajvyššieho súdu nie je dôkazom o ich neústavnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Podstatou odôvodnenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu je interpretácia§ 68 ods. 13 v spojení s § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z. a ich aplikácia na zistenýskutkový stav. Všeobecné súdy sa z hľadiska merita veci museli vysporiadať s otázkou,či v súvislosti so zmenou právnej úpravy upravujúcej podmienky valorizácie vykonanouzákonom č. 185/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnompoistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 30. júna 2012, bolo možné už skôrpriznané zvýšené dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákonač. 328/2002 Z. z. účinného do 29. júna 2012 znížiť.
Ustanovením § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. účinným od 30. júna 2012 tátonová právna úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu,zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právamnadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnejúpravy nový obsah. To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienkyvalorizácie výsluhových dôchodkov. V čase, keď správny orgán priznával sťažovateľovivalorizáciu výsluhového dôchodku, robil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnejnormy. Následne v čase, keď správny orgán rozhodol o znížení výsluhového dôchodkusťažovateľa, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnejnormy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľa na valorizáciu výsluhového dôchodku,ale zmenila podmienky valorizácie.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľmi namietané rozsudky najvyššieho súduobsahujú dostatok skutkových a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že byjeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutých rozsudkov uviedolvýchodiská, na základe ktorých postupoval pri strete dvoch časovo na seba nadväzujúcichprávnych predpisov, a na základe toho posudzoval hmotnoprávne nároky uplatnenésťažovateľmi.
Najvyšší súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnalso všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodovanievo veciach sťažovateľov podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikáciadotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
Ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou konštatuje, že do práva na spravodlivésúdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jehoprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdnekonanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a toza predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboliprijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu právana spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Ústavný súd považuje závery najvyššieho súdu za rešpektujúce princípy ústavnostia aj použitú mieru interpretácie dotknutých právnych predpisov v napadnutých rozsudkochza takú, ktorá zohľadňuje ich zmysel a účel. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súduústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v okolnostiach prípadu ide o tzv.nepravú retroaktivitu, a nie pravú retroaktivitu, ako tvrdia sťažovatelia, preto právnaargumentácia sťažovateľov založená na premise aplikácie právneho predpisu, ktorý malspôsobiť pravú retroaktivitu, neobstojí.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenýchpráv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosti sťažovateľov,ktorými namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkaminajvyššieho súdu považujúce ich za arbitrárne, v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v teórii ústavného právaa premietnutej aj do judikatúry ústavného súdu sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnostiprávnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musípozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobomnevysloví jej neústavnosť. Ústavnosť retroaktivity právnej normy má pritom právomocskúmať len ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125ústavy. V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavnéhosúdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýtoprieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavnýsúd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuťv inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj v prípade opodstatnenosti tvrdení sťažovateľovo aplikácii právneho predpisu, ktorý spôsobuje pravú retroaktivitu, by ústavný súd odmietolsťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnené, pretože najvyšší súd aplikoval platnýa účinný právny predpis a neústavnosť takéhoto právneho predpisu z dôvodu tvrdenýchúčinkov pravej retroaktivity nemožno preskúmavať v konaní o individuálnej sťažnostipodľa čl. 127 ústavy, ale len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.
II.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkami najvyššieho súdu
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 20ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súdkonštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúc ustavno-procesné princípy garantujúce základnépráva účastníkov konania na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľajeho názoru v konaní o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdili aj namietanéporušenie práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy. Ústavný súd dospelk záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup všeobecných súdov anisvojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchtopráv ústavne udržateľné, a preto sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016