znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 113/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp   9106/2012   a   sp.   zn.   Rvp   9211/2012   vo   veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 2 CoE/87/2012 z 27. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er/102/2007 zo 6. februára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE/61/2012 z 11. júna 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 26 Er/513/2005 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9106/2012 a sp. zn. Rvp 9211/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9106/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. júna 2012 (sp.   zn.   Rvp   9106/2012)   a 2.   júla   2012   (sp.   zn.   Rvp   9211/2012)   doručené   sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie čl. 12 ods. 2 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE/87/2012 z 27. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 59 Er/102/2007 zo 6. februára 2012, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE/61/2012 z 11. júna 2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 26 Er/513/2005 z 22. marca 2012.

2. Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Avšak   dlžníci dobrovoľne nepristúpili   k úhrade svojich   záväzkov   a ich   pohľadávky   voči   sťažovateľke sa stali splatnými.

3. V prípade sťažnosti sťažovateľky vedenej pod sp. zn. Rvp 9106/2012 podmienky dojednané v úverovej   zmluve obsahovali   aj   rozhodcovskú   doložku,   a preto   sťažovateľka iniciovala   rozhodcovské   konanie   pred   ňou   zvoleným   Stálym   rozhodcovským   súdom zriadeným zriaďovateľom S. r., a. s., B.. Rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 4235/06 z 2. októbra 2006 bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd ex offo uznesením sp. zn. 59 Er/102/2007 zo 6. februára 2012 rozhodol o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím sp. zn. 2 CoE/87/2012 z 27. marca 2012 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc   posudzovať zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je   jednotná   v   názore,   že   už   v   štádiu   posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov pre poverenie   súdneho   exekútora   na   vykonanie   exekúcie   sa   exekučný   súd   okrem   iného zaoberá tým,   či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením   o jeho   vykonateľnosti...   či   rozhodnutie   (iný   titul)   je   z   hľadísk   zakotvených v príslušných   právnych   predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke   formálnej...   ako   aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V   závere   svojej   argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu,   ani   od   vydania   poverenia   na   výkon   exekúcie   nenastali   žiadne   nové   právne   ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše „odvolací   súd   konal   v rozpore   s ust.   §   214   ods.   1   OSP,   čím   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

4. V sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   9211/2012   sťažovateľka   uvádza,   že na zabezpečenie úveru   bolo účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnuté zabezpečenie „jej splnenia a to prostredníctvom inštitútu notárskej zápisnice“, ktorá má povahu exekučného titulu.   Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený výkon, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím rozhodnutím sp. zn.   26 Er 513/2005 z 22. marca 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka   v tejto   sťažnosti   poskytla   ústavnému   súdu   na   zváženie   vlastnú interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   jej   právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto   právomoc   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   právneho   predpisu)   umožňujúcou   mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z   hľadísk   zakotvených   v   príslušných   právnych   predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať   vecnú   správnosť   (skutkové   a   právne   závery).   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

5. V oboch   sťažnostiach   sťažovateľka   vo svojej   argumentácii   atakovala   právne závery   v   rozhodovacej   činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, za súbežného porušenia viacerých   procesných   pravidiel   spočívajúcich   v   tom,   že „...   a)   rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (pozn. vo veci sp. zn. Rvp 9106/2012) c) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie, e) svoje rozhodnutie formuloval na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a   s použitím   chybnej   aplikácie a interpretácie práva...“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a porušenie čl. 14 dohovoru   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a porušenie   jej základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie okresnému súdu a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

7. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 9106/2012 a sp. zn. Rvp 9211/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe   sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   l   výroku   tohto uznesenia.

III.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

16.   Podľa   čl.   14 dohovoru   užívanie   práv a slobôd   priznaných   týmto   dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

17.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

18.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutými   uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcií boli porušené jej označené práva. Podľa   tvrdení   sťažovateľky   okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a s použitím   chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili.   Napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   malo   dôjsť   k   ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky a k zníženiu jej majetku o náklady výkonu exekúcií zvoleným   súdnym   exekútorom   a   v   konaní   mala   mať   sťažovateľka   výrazné   nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a k porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu

19. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

20.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

21. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosti   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

22.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   zistil,   že   argumenty   sťažovateľky   sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách   sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,   v ktorých   súd   posudzoval   relevantnosť   exekučného   titulu   (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Ústavný súd preto pri odôvodnení rozhodnutia o namietanom porušení základných práv sťažovateľky   v tejto   časti   postupoval   rovnako   ako   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. I. ÚS 516/2012.

23. Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   nepovažoval za potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   v   prípade   týchto   sťažností sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 416/2012   z 12.   septembra   2012,   I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012, I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   vyhlásení   exekúcií   za neprípustné   a   ich   zastavení v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

24. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013