znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 113/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., M., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 160/10-162 zo 14. októbra 2010 vo výroku o náhrade trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011 doručená sťažnosť E. H. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 160/10-162 zo 14. októbra 2010 vo výroku o náhrade trov konania.

2.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla, že   v súdnom   konaní   vedenom   na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu na začatie konania podaným   A.,   S.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   vystupovala   v pozícii   odporcu.   Predmetom súdneho konania bolo zaplatenie 3 651,33 €, pričom okresný súd ako prvostupňový súd žalobu proti sťažovateľke zamietol a priznal jej náhradu trov konania v sume 1 426,34 €.

Na základe odvolania navrhovateľa vo veci rozhodol krajský súd ako odvolací súd, ktorý   rozsudkom   č.   k.   9   Co   160/10-162   zo 14.   októbra   2010   (ďalej   len   „napadnutý rozsudok“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že uložil sťažovateľke zaplatiť 1 659,70 €, vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd výrok o trovách konania „odignoroval“, keďže „sťažovateľka mala vo veci plný úspech a záver súdu, že mala úspech len čiastočný, je nezákonným“. Predmetom konania bola suma 110 000 Sk (3 651,33 €). Z tohto predmetu suma 50 000 Sk (1 659,70 €) podľa sťažovateľky nebola medzi účastníkmi konania sporná, keďže   túto   sťažovateľka   zaplatila „už   na   počiatku“.   V   konkrétnom   prípade   ide   teda o situáciu,   kde   sa   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   nezákonne   zmenilo   rozhodnutie   súdu prvého stupňa, a proti   takémuto rozhodnutiu sťažovateľka, pokiaľ ide   o trovy   konania, nemala   možnosť   podať   dovolanie.   Uvedené   rozhodnutie   považuje   sťažovateľka   za svojvoľné   a   extrémne   vybočenie   z pravidiel   upravujúcich   konanie   o trovách   v dôsledku nesprávnej interpretácie úspechu v konaní.

3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol, že

„... právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co 160/10-162 zo   dňa   14.   10.   2010   bolo   porušené   právo   na   spravodlivý   proces   a   zruší   označené rozhodnutie vo výroku, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. V tejto zrušenej časti prikáže Ústavný súd SR Krajskému súdu... po vrátení veci, aby tento rozhodol spravodlivo a v súlade so zákonom.

Podľa § 127 ods. 3 Ústavný súd priznáva sťažovateľke, ktorej právo bolo porušené, finančné zadosťučinenie vo výške 500 (päťsto) EUR. Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť sťažovateľke na účet advokáta sumu 500 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   E.   H.   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia... 314,18 Eur na účet advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

5. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva návrhom na rozhodnutie ústavného súdu namietala časť rozsudku krajského súdu, v ktorej žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov celého konania. Označený rozsudok krajského súdu v napadnutej časti trov konania žiadala zrušiť a vrátiť vec v tomto rozsahu krajskému súdu na ďalšie konanie, pretože podľa jej názoru mala vo veci plný úspech.

6.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

7.   Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V). Právo na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Je v zásade vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa čl. 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu   trov   právo.   Ústavný   súd   môže zasiahnuť do   rozhodnutí   všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

8. V okolnostiach prípadu krajský súd ako odvolací súd napadnutým rozsudkom č. k. 9 Co 160/10-162 na základe odvolania zmenil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, že vyhodnotil   ako nesprávny jeho právny záver o neplatnosti sprostredkovateľskej   zmluvy. Sťažovateľke   preto   uložil   povinnosť „zaplatiť   navrhovateľovi   ako   sprostredkovateľovi 1.659,70 € (50.000,- Sk) keď mal za to, že takáto odmena bola dohodnutá a navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne vyššej výšky dohodnutej odmeny.

Vzhľadom na to, že prvostupňový súd zamietol celý návrh (navrhovateľ sa pôvodným návrhom domáhal zaplatenie sumy 110.000,– Sk, t. j. 3.651,33 € s úrokom z omeškania od 18. 4. 2005 vo výške 6 %), odvolací súd vo zvyšku napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku správny potvrdil vrátane zamietnutia úrokov z omeškania.“.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku v súvislosti s rozhodnutím o trovách konaniach dospel k záveru, že „O trovách celého konania rozhodol odvolací súd tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo (§142 ods. 2, § 224 ods. 1, 2 O. s. p.). Odvolací súd pri rozhodovaní   o trovách konania vzal do úvahy, že z celkovej uplatnenej sumy 3.651,33 € bolo návrhu vyhovené čo do sumy 1.659,70 € a vo zvyšku, t. j. čo   do   sumy   1.991,63   €   vrátane   príslušenstva,   bol   návrh   navrhovateľa   zamietnutý. Navrhovateľovi by tak z procesného hľadiska prináležala náhrada trov konania v časti 1.659,70 €, odporkyni (sťažovateľke, pozn.) by prináležala náhrada trov konania v časti 1.991,63 €, v ktorej dosiahla úspech, keďže v tejto časti bol návrh voči nej zamietnutý, t. j. ako navrhovateľ, tak i odporkyňa dosiahla v konaní čiastočný procesný úspech, takmer v rovnakej výške, čo podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňovalo aplikáciu ust. § 142 ods.2 O. s. p. tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, týkajúceho sa trov konania.“.

9.   Uvedené   odôvodnenie   krajského   súdu   nemožno   považovať   podľa   názoru ústavného súdu za odporujúce citovanému článku ústavy. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie   o   trovách   konania   treba   posudzovať   v   kontexte   celého   rozhodnutia (I. ÚS 230/04,   III.   ÚS   53/06).   Ak   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia akcentoval najmä to, že podľa záverov, ku ktorým dospel (pomer úspechu a neúspechu 55 % : 45   %   z pohľadu   sťažovateľky),   možno   zo   strany   sťažovateľky   hovoriť   len   o   jej čiastočnom   úspechu   v   konaní   ako   celku,   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd odôvodnil namietané uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom.

10.   Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým výrokom   rozsudku   krajského   súdu   a   základným   právom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011