znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 113/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. I. Š., P., zastúpenej advokátom Mgr. M. P., P., vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 187/2007 z 26. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. I. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2007 doručená sťažnosť PaedDr. I. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 187/2007 z 26.   septembra   2007   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie“),   ktorou   sťažovateľka   žiadala ústavný súd vydať tento nález:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 187/2007, zo dňa 26. 9. 2007, právoplatným dňom 20. 11. 2007, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd SR ruší rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 187/2007, zo dňa 26. 9. 2007, právoplatný dňa 20. 11. 2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, Župné nám 13, Bratislava, je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   a z jej   príloh   vyplýva,   že   Okresným   súdom   Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) bolo vedené pod sp. zn. 3 C 155/06 konanie, v ktorom bola   sťažovateľka   označená   ako   žalovaná.   Predmetom   tohto   konania   bolo   určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou z 25. augusta 2006, ktorú žalobkyni   doručil   jej   zamestnávateľ   Základná   škola   v P.   (ďalej   aj   „základná   škola“). Žalobkyňa   pracovala   u   zamestnávateľa   na základe   pracovnej   zmluvy   z 22. júla   1976 a sťažovateľka bola riaditeľkou základnej školy. V žalobe v konaní pred okresným súdom označila žalobkyňa žalovanú takto: „PaedDr. I. Š., trvale bytom S., riaditeľka ZŠ v P.“. Na výpovedi z pracovného pomeru bola ako zamestnávateľ označená Základná škola... v P. a bola podpísaná sťažovateľkou.

Okresný súd vo veci nariadil termín pojednávania na 29. november 2006, ktorého sa zúčastnila   iba sťažovateľka,   žalobkyňa a jej   právny   zástupca   sa   z neúčasti   ospravedlnili podaním   doručeným   okresnému   súdu   24.   novembra   2006,   v ktorom   bolo   uvedené,   že žalobkyňa   trvá   na   osobnej   účasti   svojho   právneho   zástupcu   a z tohto   dôvodu   žiada pojednávanie   odročiť,   k ospravedlneniu   bol   pripojený   aj   doklad   o práceneschopnosti právneho zástupcu žalobkyne. Napriek tomu okresný súd pojednávanie vykonal, vypočul sťažovateľku   a vo   veci   rozhodol   tak,   že   žalobu   zamietol   a priznal   sťažovateľke   nárok na náhradu   trov   konania.   Svoje   rozhodnutie   založil   na   nedostatku   pasívnej   legitimácie označenej   žalovanej   v spore,   keď   z listín   zhromaždených   v spise   bolo   zrejmé,   že zamestnávateľom   žalobkyne   bola   základná   škola   a za   účastníka   konania   na   strane žalovaného bola označená sťažovateľka.

Proti   tomuto   rozsudku   podala   odvolanie   žalobkyňa,   navrhla   odvolaciemu   súdu rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s poukazom na to, že vykonaním pojednávania v jej neprítomnosti jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, z petitu jej žaloby je zrejmé, že sa domáha určenia neplatnosti výpovede, ktorá jej bola daná základnou školou a okresný súd mal postupovať tak, že ju vyzve na doplnenie, resp. opravu žaloby.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 19 Co 10/2007 z 15. marca 2007 rozsudok   okresného súdu   potvrdil.   Z odôvodnenia rozsudku   krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého vykonaním pojednávania   29.   novembra   2006   v jej   neprítomnosti   napriek   riadnemu   ospravedlneniu neúčasti   žalobkyne   a jej   právneho   zástupcu   a žiadosti   o odročenie   pojednávania   bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom, avšak toto pochybenie napravil krajský súd tým, že žalobkyni umožnil vyjadriť sa k veci na odvolacom pojednávaní, a tým jej umožnil realizovať aj svoje procesné práva. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa   ktorého   označená   žalovaná   v spore   nebola   pasívne   legitimovaná.   Podľa   názoru krajského   súdu   nebolo   namieste   žalobkyňu   vyzývať na   opravu   alebo   doplnenie   návrhu podľa   §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a to   z toho   dôvodu,   že žalovaný   subjekt   bol   označený   nezameniteľne,   a nie   nejasne,   a   poučovať   účastníka o hmotnom   práve,   teda   o tom,   kto   má   byť   v spore   žalovaný,   súdu   nepatrí,   navyše,   ak žalobkyňa bola v konaní zastúpená advokátom.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   žalobkyňa   dovolanie,   ktorého   prípustnosť odôvodnila tým, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], a za ďalšie dovolacie dôvody označila to, že konanie tak na odvolacom súde, ako aj na súde prvého stupňa bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci   [§   241   ods.   2   písm.   b)   OSP]   a dovolaním   napadnuté   rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Zdôraznila, že v prvom   rade   je potrebné vychádzať z formulácie petitu, pričom   v tomto   prípade   podľa názoru   dovolateľky   je   z petitu   jej   žaloby   zrejmé,   koho   považuje   za   žalovanú   a teda   je zrejmé, že žalovanou je základná škola.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu aj okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu, keď dovolanie považoval za prípustné s poukazom na § 237 písm. f) OSP, teda z dôvodu, že žalobkyni bola odňatá možnosť konať pred súdom. Dospel totiž k záveru, že z obsahu petitu žaloby jednoznačne vyplýva, kto je pasívne   legitimovaným   účastníkom   konania,   prvostupňový   a odvolací   súd   nesprávne vychádzali   z toho,   že   žalovanou   je   riaditeľka   základnej   školy,   a nie   základná   škola, a tým odňali žalobkyni možnosti konať pred súdom.

Napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20. novembra 2007.

Sťažovateľka   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodnila tým, že najvyšší súd vo veci zrušil rozhodnutia nižších súdov napriek tomu, že rozhodoval o dovolaní, ktoré nebolo prípustné, a preto malo byť odmietnuté, teda rozhodoval bez splnenia zákonných podmienok. Poukázala na to, že ak aj okresný   súd   odňal žalobkyni možnosť konať pred   súdom,   krajský   súd toto   pochybenie v celom rozsahu napravil tým, že jej umožnil vyjadriť sa k veci na odvolacom pojednávaní, a preto   žalobkyňa   mohla   svoje   procesné   práva   riadne   realizovať.   Týmto   postupom najvyššieho súdu bola ohrozená právna istota sťažovateľky. Najvyšší súd konal nad medze a rozsah   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcich   otázku   prípustnosti dovolania a dovolacie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti, svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k zásahu do jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože dovolanie žalobkyne najvyšší súd prerokoval napriek tomu, že to podľa jej názoru nebolo prípustné.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov   (podmienok)   prípustnosti   dovolania   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení označeného práva sťažovateľky. Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľky.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   k otázke   prípustnosti   dovolania uviedol:

„Podľa   §   237   písm.   f)   O.s.p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   tých   jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V danom prípade dovolací súd považoval za dôvodnú námietku dovolateľky, že z obsahu žalobného petitu jednoznačne vyplýva, kto je pasívne legitimovaným účastníkom konania. Aj keď v žalobe bola formálne označená ako žalovaná riaditeľka Základnej školy... v P., podľa názoru dovolacieho súdu, s prihliadnutím k obsahu žaloby a na pripojené listiny, prvostupňový i odvolací súd nesprávne vychádzali z toho, že žalovanou   je   riaditeľka   označenej   základnej   školy   a nesprávne   tak   v priebehu   konania neumožnili žalobkyni upresnenie, resp. opravu označenia žalovanej strany a neakceptovali, že zo strany žalobkyne išlo o zrejmý omyl. Vzhľadom na žalobkyňou tvrdené okolnosti bolo totiž možné dôvodne predpokladať, že jej nešlo o uplatnenie nároku proti riaditeľke školy ako   fyzickej   osoby,   ale   riaditeľku   školy   označila   ako   štatutárneho   zástupcu   jej zamestnávateľa,   teda   základnej   školy   ako   právnickej   osoby,   s ktorou   bola v zamestnaneckom vzťahu. Ostatne ako je aj z vyjadrenia k žalobe (č. l. 9 až 11 spisu) zrejmé, toto podala žalovaná, Základná škola..., P., v zastúpení Mgr. M. P., advokátom v P., a to na základe plnomocenstva (č. l. 27 spisu) udeleného mu 15. novembra 2006, ktoré za žalovanú podpísala štatutárna zástupkyňa PaedDr.   I.   Š.,   čím fakticky svoje účastníctvo v konaní   nespochybňovala.   Postup   súdov   preto   nezodpovedal   ustanoveniu   §   1   O.s.p., v zmysle   ktorého   účelom   občianskeho   súdneho   konania   je   zabezpečenie   spravodlivej ochrany   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov,   čím   v konečnom   dôsledku   žalobkyni odňali možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O.s.p.]“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi   namietaným   porušením   práva   sťažovateľky   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri posudzovaní   prípustnosti   dovolania.   Preto   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietol ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008